220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Sila mysle - 4. časť

Kapitola štvrtá: Sila nenávisti

Tashmore Pond, štát Vermont
08:05

Všetko sa v ňom zrútilo. Jeho otec bol mŕtvy. Nedokázal tomu zabrániť, rovnako ako nezabránil smrti svojej matky. Bolesť zo straty, ostrá a bodavá ako ľadová dýka, pomaly ustúpila a zanechala iba pocit otupenosti a prázdnoty, ktorú práve napĺňal strašný hnev a nenásytná chuť po pomste. Cítil, ako ho zaplavuje moc a po prvýkrát ju nechal, aby ho úplne ovládla. Bola v tom úľava.

Zabi ich, zašepkal mu v hlave neznámy hlas. Nenechaj ani jedného z tých bastardov nažive. A ozvena hlasu jeho učiteľa, lovca Freda, akoby mu dávala povolenie slovami, s ktorými sa lúčil, keď David odchádzal zo Severu: Keď budeš musieť zabiť niekoho, kto ti bude stáť v ceste, Dave, sprav to. Vyhlásili ti vojnu, tak im ukáž, že sú vo vojne.

Áno, povedal si v duchu David, ukážem vám, že ste vo vojne, ktorú ste nikdy nemali rozpútať.

Usporiadaná formácia agentov sa po neúspešnej streľbe thorazinovými nábojmi rozpadla a začali niečo, čo sa veľmi vzdialene podobalo na ústup, zatiaľ čo jeden cez druhého zmätene hovorili do vysielačiek. Na mieste ostal iba mohutný chlapík zo CIA, ktorý namieril svoju M-16-ku na Davida a začal strieľať. Guľky, ktoré by inak rozvŕtali Davida ako rešeto, sa vo vzduchu rozpraskli na nebadateľný prach a chlapa akoby ovial slabučký vetrík, v ktorom mu mierne zaviala uniforma. Hneď nato sa ozvalo hlasné zapraskanie spojené s kovovým škrípaním. Chlap sa zatackal, bezmocne zamával rukami a spadol na zem. Končatiny a trup sa rozsypali na niekoľko malých kúskov.

Celé sa to odohralo rýchlosťou výstrelu.

Zvuk, s akým bol kyborg rozdrvený na kusy, prinútil ostatných agentov, aby sa otočili. Keď videli rozkúskované telo, ktoré predtým považovali za agenta CIA, reflexívne namierili svoje pušky a pištole na Davida a spustili masovú paľbu. Hoci ani jedna nemohla minúť cieľ, David stál nepohnute, akoby ani nestrieľali. Guľky leteli úplne iným smerom, než kam boli vyslané.

David sa mocne sa sústredil na stred skupiny, kde stáli pohromade desiati agenti s M4-kami. Tí desiati, ktorí ako prví strieľali na jeho otca. Z ničoho nič sa ozval strašný praskot a agenti sa zosypali na zem, kde ostali ležať ako beztvaré hromady niečoho, čo pred chvíľou boli ľudské telá.

Ostatní stuhli a hlúpo civeli na ten strašný prejav Davidovej sily. Na brífingoch donekonečna rozoberali Davidovu potenciálnu schopnosťou útočiť iba myšlienkami, ale toto prekonávalo aj najdivokejšie predstavy. Ak to príliš často alebo príliš silno používal, malo mu to spôsobovať bolesť, teraz to však neustále stupňoval bez najmenšieho náznaku čo i len nevoľnosti. Toto bolo nad ich sily. Otočili sa na útek, ale už bolo prineskoro.

David upriamil svoju pozornosť na troch agentov úplne napravo. Cez masky bolo vidieť, ako zdesene vyvalili oči, lebo zbrane sa proti ich vôli otočili k piatim agentom na ľavom krídle zvyšku formácie a spustili paľbu. O dve sekundy sa ich kolegovia váľali v kaluži krvi, prevŕtaní skrz-naskrz guľkami vlastných spolubojovníkov. Skôr, než si plne uvedomili, čo sa vlastne stalo, s rovnako strašným praskotom sa zlomili v páse a padli na zem s rozlámanými chrbticami.

Jeden z posledných dvoch ostávajúcich agentov namieril svoju pušku nabitú thorazinovým nábojom Davidovi na tvár a s divokým revom stlmeným maskou vystrelil. Skôr než náboj vôbec stihol doletieť k Davidovi, agent sa čudne roztriasol a jeho telo sa s mokrým mľasknutím rozletelo na kúsky. Zakrvavené časti pristávali na telách jeho mŕtvych kolegov, pričom kus ruky odtrhnutej poniže lakťa zasiahol posledného agenta, ktorý sa snažil utiecť, priamo do masky a zrazil ho k zemi.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

John Froster ležal na zemi a triasol sa ako v horúčke, neschopný normálne rozmýšľať. Všetko, na čom mu kedy záležalo, sa rozplynulo. Rozplynulo sa tam, pri McHolldanovi s hlavou prevŕtanou Petrovou guľkou, ktorá zanechala dieru na temene veľkú ako grapefruit, rozplynulo sa pri Jimovi Jacobsovi rozmetanému na kúsky, rozplynulo sa pri tom agentovi CIA, ktorý sa rozsypal na niekoľko kusov akoby bol z kovu, rozplynulo sa pri tých chudákoch chlapoch, ktorým tá obluda rozdrúzgala kosti v tele... Rozplynulo sa, rozplynulo sa, rozplynulo...

Chcel sa znovu postaviť a utekať čo najďalej, preč z tohto prekliateho miesta, ale niečo ho prirazilo k zemi. Pocítil strašný tlak, akoby ho niečo stláčalo zo všetkých strán, vyrazilo mu kyslík z tela a drvilo ako tlačiarenský lis. Pozbieral zvyšok ochabnutých síl, zdvihol oči a zamrelo mu srdce. Nad ním stál ten netvor, ktorý práve rozprášil celé ich komando a díval sa na neho so svojimi strašidelnými sčernetými očami.

„Kam si sa vybral, chlape?" spýtal sa ho David hrubým hlasom plným výsmechu. John Froster nebol schopný odpovedať, iba sa na neho zhrozene pozeral cez zakrvavenú stopu, ktorú zanechala Jacobsova odtrhnutá ruka. David sa naklonil, strhol mu masku z tváre a Froster sa vzápätí díval do obrovskej hlavne Orla.

„Čo len s tebou urobím?" opýtal sa pre seba zamyslene David. Zadíval sa na pušku, ktorá ležala pri Frosterovi a hrozivo sa zaškľabil. „Čo je to za pušku, hm? Alebo čo za náboje sú v nej?“

Froster nedokázal nájsť dosť odvahy, aby odpovedal. David postrčil Orla bližšie k Frosterovej tvári. „Neopakujem veci dvakrát!“ zahučal a Froster sa mykol. „Čo je to za zbraň?“

„Kla... klasický Reminton 700...,“ vyjachtal Froster. „... nabitý nábojom... obsahujúcim thorazin...“

„Aha, to bolo určené pre mňa, čo?“ prerušil ho David pohŕdavo. Poobzeral sa naokolo a porátal pušky. „A na to ste museli byť až siedmi? Zvyšní ste mali zavraždiť otca, čo?“ vrčal čoraz hlasnejšie. „Čo vám spravil?“ zreval a takmer vrazil hlaveň orla Frosterovi do nosa. Ten vyľakane odvrátil hlavu a zažmúril oči. „Ja som bol hrozba, nie on! Prečo ste mňa chceli len uspať a jeho zabiť?“

Froster mrmlavo vzýval boha, aby ho ochránil. Davida prešla trpezlivosť, schmatol voľnou ľavou rukou Frostera za krk a pritlačil mu Desert Eagle medzi oči.

„Odpovedz,“ precedil hrozivo a zosilnil tlak na hrdlo. „Čo so mnou chcete?“

„Prosím, nezabíjajte ma!“ zaskučal pridusene Froster. David sa na neho neprestal uprene dívať. „Poviem vám všetko, len ma prosím... nezabíjajte..,“ chrčal.

David trochu povolil zovretie. „Som samé ucho,“ povedal už potichu.

„Chcú vás zajať kvôli vedeckým experimentom,“ spustil Froster. „Biele plášte zaujíma, na čom sa zakladajú tie vyše schopnosti, či je to vec podložená psychikou alebo tak nejako... chcú to skúmať na prípadné vojenské účely, či čo...“

To som si mohol myslieť, pomyslel si trpko David. Pozrel na Frostera, ktorý nervózne pregĺgol. „A ďalej? Prečo ste museli pri tom zastreliť nevinného človeka, há?“ vyštekol a Froster sa od strachu takmer vtlačil do zeme.

„Nemohli by sme vás dostať, keď bol s vami, bol príliš nebezpečnou prekážkou,“ zahundral zadŕhavo Froster a vzápätí oľutoval, že to vyslovil. Davidovi sa nebezpečne zablýskalo v očiach a Froster čakal, kedy konečne vystrelí.

„Kto vás poslal?“ pokračoval po chvíli vo výsluchu David a Frosterovi sa trochu uľavilo, že ešte žije.

„DSI,“ odpovedal ochotne. Nezáležalo mu na tom, že za prezradenie existencie ich tajnej agentúry by ho dali zabiť, jeho život mu bol vzácnejší ako hranie sa na mučeníka. „Oddelenie vedeckej tajnej služby alebo inak familiárne Firma. Je to tajná služba, ktorá sa špecializuje na boj s terorizmom a sleduje najnovšie vedecké výsledky v oblasti bio a nanotechnológií kvôli ich využitiu v rámci národnej bezpečnosti. Presné informácie nepoznám, som len obyčajný poľný agent..."

„Kde je centrála?“ prerušil ho netrpezlivo David. Konečne dostával do rúk niečo poriadne.

„Máme dve centrály,“ povedal rýchlo John Froster a pokračoval skôr, ako ho David stihol znovu prerušiť. „Jedna sa nachádza v Texase v meste Dallas, ktorá sa špecializuje na nano a biotechnológie, druhá je v Kalifornii v Los Angeles a má na starosti virologický výskum a boj s terorizmom... obe navonok a čiastočne aj vo vnútri vyzerajú ako kancelárske vežiaky, kvôli utajeniu...“

„Zaujímavé,“ zahundral David a na chvíľu sa zamyslel. „Mimochodom, čo tu robil ten plecháč?“ ukázal na „agenta“, ktorý ležal kúsok od nich.

„Neviem, dnes som ho videl po prvýkrát,“ povedal vyhýbavo Froster. „Mal inštrukcie zo CIA, aby nám asistoval...“ Bolo jasné, netuší nič o pravej totožnosti agenta a David nemal chuť ho o tom poúčať. Rozmýšľal, čo spraví s týmto srabom.

Zabi ho, ozval sa v jeho hlave znovu ten neznámy hlas. Chcel ťa zložiť, zabi ho... tvoj život pre neho nemá cenu, keď bude mať príležitosť, zabije ťa... tak už HO ZABI! David cítil, ako v ňom znovu rastie tá chuť zabíjať a bojoval s tým šialenstvom. Nechcel zavraždiť človeka, ktorý sa mu vzdal, hoci predtým na neho strieľal. Rozhodol sa.

„Odíď odtiaľto a už nevracaj sa,“ precedil cez stisnuté zuby a mierne ním šklblo. „A ak sa mi ešte raz ukážeš na oči, prisahám bohu, že ťa zabijem, rozumieš? Nemysli si, že by som mal s tým problém.“

Froster sa nedokázal pohnúť. „Vypadni, než si to rozmyslím!“ zavrčal David. Froster vyskočil na nohy a utekal preč. Znova na neho všetko doľahlo: kapitán s prestrelenou hlavou, Jimmy Jacobs roztrhaný na franforce, celé komando pozabíjané, on zhanobený... ako sa na neho David díval, v očiach odraz smrti... V behu mu vypadol Colt a voľakde sa stratil. Nezastavil sa, chcel odtiaľ čo najrýchlejšie zmiznúť, dostať sa čo najďalej od toho monštra...

Chvíľami sa mu zdalo, že za ním niekto beží a doháňa ho. Zakaždým, keď sa obzrel, nikto tam nebol, ale aj tak zrýchlil. V ktorejsi debilnej zajačej diere si vyvrtol členok a spadol, a ako sa roztiahol na zemi, z úst sa mu vydralo zakvílenie. Potom sa zase zdvihol a rozbehol. O chvíľu vbehol do hustého porastu. Potkol sa o vyvrátený strom a natiahol sa aký dlhý, taký široký. Do očí sa mu rinuli slzy, ktoré sa nenamáhal zastaviť. Ležal tam, trhane dýchal, jednou rukou si stláčal bok. Ležal tam a plakal od otrasu, strachu a hanby. Totálne zlyhal na celej čiare.

O chvíľu sa pozbieral a zmätene si poutieral slzy z tváre. Netušil, ako dlho utekal a ako dlho tu tak bol. Ale zato fňukal ako dáka baba. Nahmatal vysielačku na pravom pleci, ktorá zázračne ostala nepoškodená.

„Hniezdo, tu Sojka,“ ohlásil sa trasľavo. Vo vysielačke zachrapčalo.

„Konečne, Sojka!“ ozval sa operátor z centrály v LA, ktorý napriek profesionalite nedokázal schovať emócie v hlase. Zrejme nový. „Prečo sa nikto z Vlčej svorky nehlási?“

John Froster chvíľu naprázdno pregĺgal. Cítil v hrdle zväčšujúcu sa guču. „Zajac ich všetkých dostal,“ ozval sa napokon. Takmer počul to hrobové ticho na druhej strane. „Všetci sú mŕtvi... Zajac ich všetkých zabil...“ Poobzeral sa a zhlboka sa nadýchol. „Som na križovatke pri ceste č. 34 vedúcej k Bradfordu... potrebujem evakuáciu, prepínam.“

„Pokúste sa dostať do Bradfordu, Sojka,“ ozval sa operátor a hlas mal opäť pokojný. „Sú tam naši ľudia, ktorí vás odtiaľ dostanú späť do centrály, prepínam.“ John Froster zavrtel hlavou.

„Som zranený, nedostanem sa tam dosť rýchlo,“ namietol unavene. Nebol v stave krívať ešte niekoľko desiatok kilometrov až do Bradfordu.

„Pošleme na vašu súčasnú pozíciu výzvedný tím, Sojka,“ pokračoval operátor. „Za žiadnu cenu sa nevracajte do operačnej oblasti, nemôžeme riskovať ďalšiu zrážku.“

To by si mal povedať tým mŕtvym chlapom, ty kretén, zavrčal v duchu Froster.

„Záchranný tím je už na ceste. Vydržte, Sojka, dostaneme vás odtiaľ, koniec,“ skončil vysielanie operátor. Jasne, pomyslel si otrávene Froster. Ostáva už iba upratať ten brajgel, čo tam za ním ostal. To už ho netrápilo. Už nikdy žiadna misia v štáte New York, myslel si nasrdene. Všetci zo skupiny sú hotoví. Už nikdy nevkročím do tohto prekliateho štátu, ani keby som mal žiť dvesto rokov.

Po chvíľke John Froster vstal a krívajúc sa vydal smerom k Bradfordu. Dúfal, že už to monštrum nikdy v živote nestretne. Nikdy v živote sa tak veľmi nemýlil.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Mal si ho zabiť, hlupák.

David sa díval, ako John Froster uháňa preč a cítil nový príval prázdnoty. Otočil sa k domu a padol mu zrak na otcovu ležiacu mŕtvolu. Tackavo k nemu vykročil. Okolo očí sa mu začala robiť hmla, v zornom poli mal iba otca, takže si vôbec nevšímal, ako sa kyborg začína skladať dohromady.

Toto bolo horšie ako nočná mora. Nočné mory mu polovicu života strpčovali spánok, ale keď sa z nich prebudil, boli preč a s ich odchodom prišlo vedomie, že to boli len nočné mory. Ale toto bolo naozaj. Už sa nemal kam prebudiť. Jeho domov bol zničený. Pre neho bol domov iba tam, kde s ním bol otec. A toho rozvŕtali nemilosrdné guľky, ktoré mali patriť jemu.

Pri ležiacom otcovi sa mu podlomili kolená a takmer sa cez neho prevalil. Otrasná realita na neho drvivo dopadla celou váhou. Videl už umierať veľa ľudí, priateľov aj zločincov, ktorých neraz sám zabil, ale žiaden výcvik ho nemohol pripraviť na smrť otca. Bolo to o to horšie, že vedel o otcovom konci a aj tak to nedokázal zastaviť.

Myšlienky sa mu chaoticky preháňali hlavou. Pristihol sa, ako spomína na deň, keď našiel otca väzneného v pobočke Firmy vo Virgínii. Potom ako sa spolu skrývali v New Yorku a v Albany, pokiaľ ich neodhalilo komando v prístave na rieke Hudson, ako potom o vlások unikli tomu stroju...

Zvláštne zaškrípanie ho vyrušilo zo spomienok. Pomaly sa otočil a zbadal kyborga, ako horko-ťažko vstal a krívajúc vykročil k nemu s Coltom v ruke, ktorý mal zjavne v stehennom puzdre. Otupene sa na neho díval, neschopný akejkoľvek reakcie. Kyborg pomaly namieril pištoľ Davidovi na hlavu. Ideálny terč.

„Čierny lovec, zhoda potvrdená,“ povedal kovovým hlasom kyborg. Davidovi sa mozgom prehnala nová myšlienka. Ako to, že poznal jeho prezývku, ktorá bola známa iba niekoľkým lovcom na Severe?

Vyskočil na nohy. Kyborgovi sa zatriasla pištoľ v ruke. David vytrhol Orla z púzdra, keď v tom sa pod kyborgom podlomila pravá noha a zároveň vystrelil. Skôr, než David stihol vystreliť späť či uhnúť, guľka ho zasiahla do pravého ramena a náraz ho odhodil na zem.

Šok zo zranenia spôsobil, že bolesť ešte naplno neprepukla. Znovu vyskočil na nohy a ľavou rukou si silno zovrel zápästie, aby lepšie vyrovnal spätný náraz a strelil do kyborgovej tváre. Vystrelil raz, dva razy, tri razy... každým výstrelom sa ho zmocňovala väčšia zúrivosť. Každý zásah kyborgom prudko mykol, keď ho zasiahla ťažká strela a zanechala na lebke veľké diery Vystrieľal do neho celý zásobník a chvíľu naprázdno stláčal spúšť.

Nemáš muníciu, ty blázon, ozval sa znovu ten neznámy hlas. Načo máš svoju silu? Doraz ho...

David pocítil, ako ho znovu zaplavila moc, ale už nie tak veľká, ako pred chvíľou. Sústredil sa na kyborga a uvoľnil všetko, čo v ňom po prvom výbuchu ešte ostalo. Ozval sa uši režúci škripot a kyborgovi odtrhlo hlavu od zvyšku tela, ktoré sa opäť rozletelo na kúsky.

„Dúfam, že už máš dosť, ty parchant,“ zavrčal si pre seba David.

Zrazu pocítil záplavu silnej bolesti zo zasiahnutého ramena. Odtackal sa k otcovi. Posledné, čo si pamätal, pokiaľ ho zavalili tmavé mdloby, bola otcova stále sa usmievajúca tvár.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

O 16 dní neskôr
Los Angeles, štát Kalifornia
11:20

Agent FBI James Ellison si vyčerpane sadol na stoličku a pošúchal si spotené čelo. Míting kvôli vyšetrovaniu šiestich zdanlivo nesúvisiacich vrážd, ktorý sa konal pred takmer týždňom ho poriadne znechutil, hoci chtiac-nechtiac musel priznať, že nemal žiadny skutočný dôkaz o vine toho herca Laszla, či existencii tajomného neznámeho, ktorý chcel na seba vziať jeho podobu. Doteraz ho to škrelo.

Všetko, čo mal, bola krv, ktorú nazýval „krv, čo v skutočnosti nie je krv“ a jeden videozáznam, ktorý však vedenie zmietlo zo stola. A ešte indície, ktoré mu mohli pomôcť asi tak, ako kytice zavraždeným na ich hroboch. Faktom bolo, že jediný hodnotný dôkaz, odtrhnutá kovová ruka, mu ukradla Sarah Connorová. Tá Sarah Connorová, o ktorej všetci svorne tvrdili, že je osem rokov mŕtva, keď zahynula v tom obrovskom výbuchu v banke.

Fakty... Fakty sú fakty, zarezonovali v ňom slová toho mladého agenta. Bol to typický karierista, ktorý šliapal po chrbtoch iných, aby sa vyšvihol vyššie. Ellison neznášal karieristov. Tí vedeli prd o práci v teréne. Zvládli akurát spracovať a využiť to, čo im vyhadzoval počítač a uhladeným spôsobom hádzať polená pod nohy konkurenčným starším kolegom. Ako napríklad Ellisonovi. Vrcholom všetkého bolo, že ho nazýval Jimmy.

Napriek hnevu Ellison musel uznať, že ten mladý mal pravdu. Nedalo sa to normálne vysvetliť. Ibaže tu nič nebolo normálne. Zišiel by sa mi čaj, pomyslel si unavene.

Ozvalo sa diskrétne zaklopanie na dvere a dnu nakukla jeho kolegyňa Greta. Ellison zdvihol pohľad a pripravil sa na ďalšie dohováranie, ako to mala v poslednom čase vo zvyku. Veľmi nepeknom zvyku.

„Stále ťa žerie ten prípad s tými šiestimi zavraždenými?“

„Niečo mi o tom hovor,“ zahundral Ellison. „Neviem, aký to má celé súvis. Navonok spolu nemajú nič spoločné, ale niečo ich spája. Cítim to.“

„Nemal by si...“

„dávať toľko na pocity, viem,“ prerušil ju netrpezlivo Ellison. Vzdychol si a oprel sa o stoličku.

„Mal by si sa ísť vyvetrať,“ poznamenala Greta. Ellison na ňu pozrel. „Potrebuješ to, James.“

Ellison sa pousmial. „Nie som až taký starý.“

„Žeby kríza stredného veku?“ sarkasticky sa spýtala Greta. Ellison sa pomechril na stoličke. „O chvíľu pôjdem.“

Greta mu kývla a vyšla von. O krátku chvíľu sa vrátila späť. Čo také jemne štipľavé si mi zabudla povedať, spýtal sa v duchu Ellison.

„Takmer som zabudla, niekto ťa tu hľadá, James,“ povedala. Ellison prekvapene zdvihol obočie. „Čaká na chodbe.“ Ellison netušil, čo si má o tom myslieť. Kto by ho tu chcel vidieť? Že by Laszlo?

„Kto to je?“ spýtal sa. Greta pokrčila plecami. „Vidím ho tu po prvý raz. Ale je celkom fešák,“ usmiala sa lišiacky. Ellison si neodpustil úškrn. To bola celá ona.

„Privediem ho sem,“ povedala a rukou ho zastavila, keď sa chcel postaviť.

„Nie že ho cestou zbalíš,“ zahundral si popod nos Ellison.

O chvíľu sa vrátila aj s tým neznámym.

„Nech sa vám páči, čaká dnu,“ povedala nesmierne zdvorilo a usmiala sa. Netypické pre jej neosobný prístup. Neznámy sa takisto usmial a vošiel dnu. Ellison sa na neho chvíľu díval. Bol vysoký, na opálenej tvári mu svietila jazva na pravom líci a hnedozelené oči. Ellisonové skúsené oči si všimli aj niekoľko šedín v tmavohnedých vlasoch, čo bolo dosť nezvyčajné pre tak mladý vek. Cudzinec rozhodne mlado vyzeral.

Mal na sebe oblečený pohodlný hnedý kabát s čiernymi nohavicami a pod ním svetlohnedý pulóver a biele tričko. Elegantné oblečenie do každého veku. Ellison hodnú chvíľu rozmýšľal. Bol mu veľmi povedomý, ale nevedel si vybaviť, pri akej príležitosti sa s ním stretol.

Neznámy sa znovu usmial. „Rád ťa opäť vidím, James,“ ozval sa. Ellison ho spoznal. Zlá nálada a vyčerpanosť boli hneď preč. Veselo sa rozosmial. Vyskočil od stola, podal mu ruku a pritisol si pravé rameno k jeho ramenu. Ich starý „gangsterský pozdrav“.

„Vitaj, David!“ zvolal Ellison a široko sa usmieval. Ten sa na neho tiež usmieval, hoci na tvári mal aj tieň smútku.

„Vyzeráš, akoby si potreboval niekam vypadnúť,“ premeral si skúmavo Ellisona.

Ellison sa zaškeril. „Pozorný ako vždy. Poď, dnes pozývam ja,“ povedal a vzal si sako.

„Toto neodmietnem,“ odvetil David. Podržal Jamesovi dvere a vyšli spolu von.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Ellison položil šálku čaju na tanierik a zamyslene sa pozrel na Davida, ktorý neprítomne pozoroval ruch na ulici. V priebehu hodiny a pol si toho povedali toľko, že potreboval nad tým všetkým porozmýšľať. Dobrá nálada však bola nevyhnutne preč.

Ellison sa nemusel zdráhať hovoriť o svojom prípade, keďže David bol jedným z mála ľudí, pred ktorými nemusel mať žiadne tajomstvá, takže po krátkej chvíli mu rozpovedal všetko. Nezamlčal nič. Keď prišiel k časti o zvláštnej krvi, David zdvihol ruku.

„Odpusť, James, ale nechápem, ako môže byť krv, čo zároveň nie je krv?“ spýtal sa nechápavo. „Rozoznám síce podľa farby, hustoty, trochu aj vône a dokonca aj podľa chuti ľudskú krv od zvieracej, ale toto je na mňa priveľa.“ Ellison sa usmial.

„Vieš, nemá červené krvinky, takže to môžem ťažko...“

David ho znovu prerušil. „Červené krvinky? A to je zas čo?“ Ellison na neho chvíľu začudovane pozeral a potom sa srdečne rozosmial.

„Prepáč, kamarát, stále zabúdam na to, že ty o týchto akože inteligentných veciach nemáš ani poňatia,“ povedal, keď sa na chvíľu prestal smiať. David na neho chvíľu pozeral, potom odvrátil pohľad.

„Tie tvoje krvinky by mi príliš nepomohli, keby som sa stretol s grizlym,“ zahundral. Ellison sa znovu zasmial, ale po chvíli zvážnel.

„Keď si vošiel dnu a videl som tvoj výraz na tvári, bolo mi jasné, že sa stalo niečo zlé,“ pokračoval v rozhovore. „Ale to, že mi prinesieš správu o Petrovom zavraždení, to by sa mi ani v najhoršom sne nenapadlo. Ako to znášaš?“ spýtal sa tichšie. David nepohol ani brvou.

„Čo myslíš?“ spýtal sa takmer sarkasticky, ale Ellisona sa to nedotklo. Poznal Davida dosť dlho na to, aby vedel, že to nemyslí v zlom. „Odkedy je mŕtvy, neustále sa mi o tom sníva. A aj o maminej vražde. Onedlho budem zrelý na... ako sa to hovorí?“

„Na psychiatriu,“ doložil Ellison. David prikývol.

Ellison sa pozrel Davidovi rovno do očí. „Kvôli čomu si vlastne tu?“

David mu vrátil uprený pohľad. „Z dvoch príčin. Po prvé: v liste, ktorý mi zanechal otec pred smrťou, mi napísal, aby som ťa navštívil, lebo mi budeš vedieť pomôcť. Na to nadväzuje druhá vec: potrebujem nájsť istú Sarah Baumovú. Poznáš ju?“

Ellison sa zamyslel. „Nič mi to meno nehovorí,“ povedal po chvíli. „Ale možno pomôžeš ty mne,“ povedal a vytiahol istú fotografiu, ktorú podal Davidovi. „Nestretol si niekedy túto ženu?“

David sa na fotku zahľadel. Bola to evidenčná fotografia tmavovlasej ženy so zelenými očami. Bola mu veľmi povedomá, ale nebol si na sto percent istý. „Ako sa volá?“ spýtal sa Ellisona.

„Sarah Connorová,“ odvetil agent. Sarah, Sarah, Sarah... to meno mu rezonovalo v hlave. V tom ju David spoznal. Ju aj jej dve deti predsa naložil s otcom na Severnej diaľnici v štáte New York!

„Veď to je ona!“ takmer zvolal, taký bol prekvapený. Ellisona to zaskočilo takisto. „Ako to, že ju hľadáš?“ spýtal sa Davida Ellison prekvapene.

„Otec mi tesne pred smrťou povedal, aby som ju našiel a odovzdal jej list,“ odpovedal David už pokojne. Ellison zdvihol obočie. David sa chápavo pousmial. „Vieš, stretli sme sa dávnejšie v štáte New York. Mali vraj namierené sem do LA a celkom si s otcom rozumela. Netuším, čo jej mohol napísať, neotvoril som to,“ vysvetlil a pokrčil pri tom plecami. „Je adresovaný jej, takže ho chcem iba odovzdať, pekne sa pozdraviť a potom asi nadobro vypadnem.“

„Kam chceš ísť?“ ozval sa Ellison. David sa zachmúril. „Neviem,“ povedal po chvíli. „Na Sever už by som nebol schopný sa vrátiť. Spomienky by mi nedali pokoj. Môj jediný ozajstný cieľ je nájsť vrahov mojich rodičov. A potom so všetkým skončiť.“

„A čo spravíš potom?“ spýtal sa ticho Ellison. „Chceš ich zabiť? Chceš byť taký, ako oni?“

„Ušetri ma tých morálnych výlevov, James,“ mávol rukou David. „Viem, že si silno veriaci, ale ak nezabijem tých vrahov ja, skôr či neskôr ma oni nájdu a zabijú. Toto je boj kto z koho, James.“ Na chvíľu stíchol. „Okrem toho, moje ruky sú už tak špinavé od ľudskej krvi, že by som sa nedostal ani do pekla, aj keby bolo plné.“

„Prestaň, David,“ zahriakol ho Ellison takmer nahnevane. „Ak sa chceš porátať s tými vrahmi, tak nech sa ti páči. Prižmúrim nad tým oči, ale nechcem o tom nič vedieť.“ David sa takmer usmial.

Chvíľu boli obaja ticho. Nakoniec ho prerušil Ellison. „Ak teda chceš nájsť Sarah Connorovú, dám ti všetky informácie, ktoré o nej mám. Urobím to aj kvôli Petrovi. Bol to správny chlap a skvelý priateľ. Nezaslúžil si zomrieť.“

David znechutene potriasol hlavou. „Mnohí, ktorí zomreli, si to nezaslúžili. A mnohí, ktorí sú nažive, si zasluhujú zomrieť. Celý tento svet stojí za hovno.“

Ellison sa uznanlivo usmial. „Takisto sa vyjadril aj Tolkien,“ vyhlásil. „Len bol slušnejší.“

David zdvihol obočie. „Kto je dočerta Tolkien? To meno znie dosť divne.“ Ellison sa zasa rozosmial. „Nerieš to,“ odvetil mu, keď sa vládal nadýchnuť.

David vstal. „Ak máš v úmysle prestať sa vysmievať mojím nevedomostiam, tak poď, už som ťa veľmi zdržal,“ povedal a prehodil si kabát cez rameno. Ellison vstal tiež a na stole nechal peniaze na vyrovnanie účtu. „Vieš, pri tebe začínam vnímať fakt, že som od dvanástich nechodil do školy ako nevýhodu,“ prehodil, keď sa k nemu Ellison pripojil.

„Nič si z toho nerob, ja len... už som sa dávno s nikým tak dobre neporozprával,“ odvetil Ellison a potľapkal Davida po pravom pleci. David sa mierne mykol. „Hop, prepáč,“ ozval sa Ellison. „To je to zranené?“ David mávol rukou. „Staré rany,“ zahundral a zamieril spolu s Ellisonom späť do centrály FBI.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

O 3 dni neskôr
neďaleko predmestia Los Angeles, štát Kalifornia
04:50

„Kto ide?“ spýtal sa David. Sedel spolu s mamou a otcom pri stolíku a hrali Investora. Mama sa na neho široko usmiala.

„Si na rade, synček,“ povedala a podala mu kocku. David sústredene zmraštil tvár, potriasol kockou v ruke a hodil.

„Päť,“ oznámil a posunul svoju figúrku na políčko Automobilové závody. „Hm, platím ockovi päťtisíc.“

Otec sa usmial. „Tak zaplať.“ David vzal svetlomodrú päťtisícovú bankovku a podal ju otcovi. „Dúfam, že neskrachuješ,“ poznamenal Peter a David zagúľal očami, na čo sa rodičia zasmiali.

V mikrovlnnej rúre cinklo. Všetci sa obzreli. „Pizza je hotová,“ zahlásil David a veselo sa usmial. „Už som hladný ako vlk.“

„To sme všetci,“ odvetil Peter a postrapatil synovi vlasy. „A nieže si vezmeš nejaké bankovky,“ pohrozil synovi žartovne, keď vstával od stola. Ten sa zatváril veľmi tajuplne.

„Dohliadnem na dodržiavanie pravidiel,“ usmiala sa mama. Peter sa naklonil a pobozkal ju na čelo. „Hneď som späť, miláčik,“ povedal Peter a vykročil do kuchyne.

David si povzdychol a prezeral si situáciu na hracom pláne. Nevyzeralo to pre neho najlepšie, ale stále tam bolo dosť vhodných podnikov, ktoré mohol kúpiť a získať tak lepšiu pozíciu. Mama ho s láskavým a hrdým úsmevom pozorovala.

Na chodbe sa ozvali kroky a do obývačky vstúpila stredne vysoká žena s kapucňou na hlave. Spod kapucne jej svietili hnedé oči. David s mamou sa obzreli.

„Čo tu chcete?“ vyskočila mama. Žena sa pozrela na Davida, ktorý trochu znervóznel.

„Nedovolím, aby si nám viac ubližoval,“ ozvala sa žena. Vytiahla z vrecka mikiny pištoľ a namierila ju Davidovi na hlavu. Mama vyskočila a svojím telom zakryla Davida.

„Vypadnite stadeto von, inak zavolám...“ zvolala mama výhražne, ale nestihla dokončiť, lebo žena začala strieľať. David sa zdesene díval, ako mama spadla na stolík, prevŕtaná guľkami.

„Čo to dočerta...?“ vrútil sa do izby otec a šokovane zastal, keď zbadal svoju manželku mŕtvu a neznámu postavu, ako ho úplne ignorujúc namierila svoju zbraň na Davida.

„Mama...,“ hlesol David. Pozrel sa na tú ženu a videl, ako tá žena na neho uprene hľadí a ako mu ústie pištole mieri rovno do tváre. Zrazu to z neho bláznivo, nekontrolovateľne vyletelo von a vrazilo do ženy. Tá sila bola tak veľká, že žena prerazila múr a vyhodilo ju von z domu.

Pozrel znovu na mamu a videl jej sklený pohľad. Odrazu sa na neho pozrela. Otvorila ústa a ....

„Á, NNNIIIEEE!“

David vyskočil na rovné nohy a zhlboka dýchal. Bolo to tak skutočné, že mu veľmi dlho trvalo, kým si uvedomil, že to bola znovu tá nočná mora. Po minúte sa mu dýchanie spomalilo. Bol úplne spotený.

David sa poobzeral. Ležal na improvizovanom ležadle na korbe svojho pickupu Ford F350. Toho pickupu, ktorý pred viac než dvoma týždňami ukradol s otcom v Albany. Všade bola tma, ale na východe sa pomaly začínalo brieždiť. Unavene si vzdychol. Už si vôbec nepamätal, kedy sa naposledy normálne vyspal. Každú noc sa mu snívalo buď toto, alebo ako mu otca pred očami rozstrieľal ten prekliaty stroj.

Vyliezol z pickupu a išiel sa vymočiť za kríky. Potom sa vrátil naspäť k autu a z vaku na korbe vytiahol čisté oblečenie, lebo to, čo mal na sebe, bolo úplne prepotené. V suchom sa hneď cítil lepšie. Kúsok od kríkov pretekal malý potok, v ktorom si umyl ruky a do termosky si nabral čistú vodu. Nastúpil do auta, naštartoval a vyhrgľoval na hradskú smerujúcu do LA.

Potreboval dotankovať palivo na benzínke asi päťdesiat kilákov odtiaľto. V taške mal dvestopäťdesiat dolárov. Všetko, čo mu ostalo odvtedy, ako vybrakoval bankomat na letisku v Albany. K ďalšej škole mal ešte dve hodiny cesty. Veril, že dnes nájde to, čo hľadal už vyše troch týždňov. Vravel mu to jeho inštinkt. Len ten neznámy hlas bol akosi ticho.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Los Angeles, štát Kalifornia
13:30

Zazvonilo na koniec vyučovania. John Connor si vzdychol od úľavy a vstal. Dnes bolo veľmi horúco a po tejto chvíli túžil, odkedy začala prvá hodina. Mal v pláne sa uliať z dnešného vyučovania, ale mama mu to zatrhla, lebo by to pritiahlo nežiaducu pozornosť. A Cameron ako na potvoru s ňou súhlasila. John sa s ňou celé dopoludnie nerozprával, ale potom ho hnev akosi prešiel.

Dnešný deň nakoniec nebol tak nudný. Morris mal ráno hodinu informatiky a odkiaľsi vyhrabal nové albumy od Guns'n'Roses a nahodil mu ich na jeho MP3 prehrávač. Morris to zo zásady nepočúval, ale keďže John mal ráno angličtinu, požiadal Morrisa, aby mu to tam stiahol. Potom si iba počúval svoju obľúbenú skupinu a deň mu tak ubehol celkom rýchlo.

John vyšiel z triedy a očami hľadal Cameron, ktorá bola v druhej skupine a mala chémiu. Dnes sa chcel ísť prejsť niekam do mesta a trochu sa zabaviť, lebo sa ukazovalo na pekný deň. Samozrejme, jedine s Cameron, lebo samého by ho mama nepustila ani za svet. Dosť mu vadilo, že bola ohľadom neho až taká úzkostlivá, hlavne keď chcela, aby mal normálny život. Keď si za niečím stála, nepohol ňou ani Terminátor. Bol Johnom Connorom, budúcim vodcom ľudstva. A život Johna Connora sa príliš nepodobal na život normálneho tínedžera.

V tom zbadal vpredu známu fialovú koženú bundu, ktorú neustále nosila. Mala ju odvčera a Johnovi doteraz nevysvetlila, odkiaľ ju vlastne má. Pevne dúfal, že ju neukradla alebo nevzala nejakej zavraždenej osobe. Všimol si, že nehľadala jeho, ale niekam kráčala. Rozbehol sa za ňou.

„Cameron! Hej, Cameron!“ zavolal za ňou. Chvíľu si myslel, že ho nepočula, ale potom sa otočila a zbadala ho. Na Johnovo prekvapenie neprišla k nemu, ale iba mu naznačila, že má počkať, znovu sa odvrátila a vykročila tam, kde mala predtým namierené. John sa za ňou rozbehol a o chvíľu bol pri nej.

„Hej, kam ideš?“ spýtal sa začudovane. Cameron sa k nemu otočila. „Sledujem potenciálne nebezpečnú osobu.“ John zdvihol obočie.

„Čože? Kto to je?“

Cameron zamierila k zadnému východu. „Sleduje nás po celý deň. Je nebezpečný.“ John jej bol za pätami. „Neodpovedala si mi na otázku: kto to je?“ nenechal sa odbiť.

Cameron neodpovedala. Vyšla von, poobzerala sa naokolo a vykročila doprava k parkoviskám. Keď sa chystala zamieriť za roh, z ničoho nič švihla rukou poza stenu a udrela do steny. Hneď však vykročila vpred a schmatla neznámeho pod krk a pritlačila ho na stenu. John k nej pribehol a rýchlo si obzrel neznámeho. Nebol si istý, ale niekoho mu pripomínal.

„Cameron, pusti ho, veď ho udusíš,“ povedal rýchlo John. Cameron neochotne trochu povolila zovretie. „Prečo nás sleduješ?“ spýtal sa neznámeho. Ten mal na sebe tmavočervenú flanelovú košeľu a modré rifle. Mal polodlhé hnedé vlasy, v ktorých svietilo niekoľko šedín. Keď sa mu na chvíľu zadíval do očí, mal dojem, že ho pozná.

Neznámy fľochol na neho tvrdým pohľadom. „Hľadám vás už tri týždne,“ precedil. John sa na neho prekvapene pozrel. „Prečo nás hľadáš?“ Odrazu mu to docvaklo. „David?!“ zvolal a na tvári sa mu zjavilo niečo ako úľava.

Ten sa ani nepohol. „To ti trvalo, kým si ma spoznal,“ zavrčal. Pozrel sa na Cameron, ktorá sa na neho zďaleka nedívala tak priateľsky, ale skôr nebezpečne.

„Prečo nás hľadáš?“ spýtal sa ho znovu John. „Myslel som, že si s otcom odišiel do Kanady.“

„Mám odkaz od otca, pre tvoju matku,“ odpovedal David. „Sarah Connorovú.“ John cítil, ako ho zaplavilo zdesenie. „Odkiaľ...“ vytisol zo seba a Cameron pritlačila Davida silnejšie k múru.

„Od jedného starého známeho,“ odpovedal trochu priškrtene David. Sám sa čudoval, prečo ešte nezložil Cameron k zemi, ale jej zovretie bolo až priveľmi silné a nepohlo ňou, ani keď sa poriadne zaprel do steny, aby ju trochu odtlačil a získal tak miesto, aby unikol.

John pozrel na Cameron. „Pusti ho, veď ho zaškrtíš,“ prikázal jej rýchlo. Cameron sa ani nepohla. Pozrela na Davida s takmer vražedným pohľadom v očiach.

„Nedovolím, aby si nám viac ubližoval,“ povedala a ešte viac ho pritlačila k stene. John nechápal, o čom to hovorí.

David sa na ňu tiež chvíľu zmätene díval. Ale odrazu sa v ňom niečo pohlo, niečo z hlbín minulosti. Tie slová kedysi počul.

Nedovolím ti, aby si nám viac ubližoval... a na to zvuk rýchlo za sebou idúcich výstrelov, hlučné žuchnutie a potom silný rachot zničenej steny. Pocítil, ako ho zalieva jedna vlna šoku za druhou. Ten bezvýrazný pohľad a slová mu povedali všetko. Už vedel, odkiaľ poznal Cameron.

Bola to ona. To ona zavraždila jeho matku. To ona ho chcela pred ôsmimi rokmi zabiť. To ona mu zničila celý život. To kvôli nej musel utiecť do vyhnanstva na Sever. Nakoniec hlavne kvôli nej prišiel o život aj jeho otec. Ona bola príčinou jeho totálne presraného života.

Cítil, ako v ňom narastá rovnaká prudká a živelná nenávisť, ako pred devätnástimi dňami, keď mu pred očami rozstrieľali otca. Začal sa chvieť a cítil, ako ho znovu zaplavuje moc, teraz takmer ešte väčšia. Moc a nenávisť živená osem rokov.

„Ty!“ zavrčal ako rozzúrený vlk a sčerneli mu oči. John vydesene o krok ustúpil pri tej zmene. David bleskovo strčil ruky medzi Cameronine a prudko ich odstrčil od seba, čím pretrhol jej zovretie a odstrčil ju od seba tak prudko, že tackavo ustúpila o takmer tri metre.

„Ty prekliata vrahyňa!“ priam zreval a vrhol sa na ňu. John skočil medzi nich s vystretými rukami a chcel ich od seba oddeliť. David sa na neho sústredil a John zrazu pocítil, ako ho niečo odhodilo o dobrých desať metrov dozadu. Prudko dopadol na zem a náraz ho na chvíľu omráčil.

David sa znovu zameral na Cameron, ktorá sa chystala na neho zaútočiť. Rozdrv tú prekliatu vrahyňu, ozval sa v ňom známy hlas. David viac nepotreboval. Toto mu tá suka zaplatí aj s úrokmi.

„ZABIJEM ŤA!“ zreval a vyrútil sa na ňu ako nezastaviteľný boh pomsty.

komentáře [ 3 ]
WolfDM 23.11.2010
© 2007 - 2017 T-SCC.cz team