220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Sila mysle - 3. časť

Kapitola tretia:Bezmocný

Hastings Glen, štát New York
00:45

Peter dal smerovkou signál a zaradil sa do odbočovacieho pruhu k benzínovej pumpe. Na tachometri svietila oranžová kontrolka označujúca nedostatok paliva. Peter cítil, že má už dosť. Šoféroval takmer nepretržite sedem hodín a potreboval sa niečím posilniť, kým vyrazia do Vermontu. Tashmore Pond sa nachádzal na západnej hranici pri New Hamsphire a čakal ich ešte najmenej deň cesty.

Odkedy sa navzájom predstavili, Peter ani Sarah neprehovorili ani slovo. Cesta prebiehala potichu. Nakoniec Peter to ticho nevydržal a potichu si pustil rádio, aby ho nepokúšali driemoty. Pri pomaly plynúcej hudbe rozmýšľal, čo spraví so Sarah a jej deťmi. Bolo mu jasné, že pred niekým utekajú, nemali so sebou ani len tašku s vecami na noc, či náhradné oblečenie. Nemali prakticky vôbec nič.

Brzdy potichu zavŕzgali a pickup zastavil pri benzínovom čerpadle č. 2. Peter sa otočil ku Sarah.

„Máte chuť na nejaké jedlo, alebo aspoň kávu?“ spýtal sa potichu, aby nezobudil jej syna, ktorý sa opieral o matkine plece. David bol dávno hore.

Sarah s odpoveďou váhala. Peter vycítil, v čom bol problém.

„Viete čo, pozývam vás ja,“ dodal rýchlo. Sarah sa usmiala a prikývla. Opatrne sa posunula doľava, aby nezobudila Johna. Napriek všetkej jej snahe sa prebral.

„Čo je? Kde sme, mami?“ zmätene sa poobzeral, oči ešte napoly zlepené od spánku.

„Nechcela som ťa zobudiť,“ zašepkala Sarah. „Stojíme na benzínke. Idem s Petrom na občerstvenie, prosíš si niečo?“

„Idem aj ja, potrebujem sa natiahnúť,“ odvetil John a zoširoka zazíval. „Ideš aj ty?“ opýtal sa Cameron, otočiac sa k nej.

Tá iba prikývla.

Peter sa otočil k Davidovi.

„Pôjdeš?“ David iba pokrútil hlavou a oprel sa o okno.

„Tak si aspoň niečo dáš?“ skúsil ešte raz. Znova pokrútenie hlavou. Peter si povzdychol a jemne ho potľapkal po pleci. „Vydrž, už iba deň a sme tam...“ zahundral, aby ho trochu povzbudil. Vystúpil z auta, odskrutkoval kryt palivovej nádrže a strčil tam hadicu čerpadla.

„Choďte dnu a objednajte si, čo chcete, Sarah,“ povedal jej, pričom neodtŕhal pohľad od krútiacich sa čísel na množstve natankovaného paliva. „Hneď prídem za vami.“

Sarah prikývla, vystúpila a odišla s Johnom a Cameron dovnútra. Posuvné dvere sa za ňou zavreli a Peter zaklepkal na Davidove okno. Ten mu hneď otvoril.

„Čo si o tom všetkom myslíš, David?“ spýtal sa ho. „Videl som, ako si reagoval, keď sa predstavila. Viem, že klamala. Nevolá sa Baumová.“

„To nie je všetko,“ poznamenal David. Otec sa na neho začudovane pozrel. „Dvojité klamstvo,“ vysvetlil. „Nielenže sa nevolá Baumová, ale aspoň jeden z tých dvoch nie je jej dieťa. Možno ani jeden, ale to sa mi príliš nezdá.“ Obaja zmĺkli.

„Porozprávam sa so Sarah,“ ozval sa po chvíli zamyslene Peter. Obzrel sa a zbadal, ako John a Sarah sedia pri stole a Cameron sa na nich pozorne díva. Uškrnul sa a otočil sa k synovi.

"Čo vravíš na Cameron?" spýtal sa šibalsky. "Krajšie dievča som nevidel..."

David sa zamračil. "Mám tušenie, že ju odniekiaľ poznám," zahundral. Petrom to ani trochu nepohlo. "A prečo si mi o nej nikdy nepovedal?" huncútsky sa zaškľabil.

David na neho unavene pozrel. "Iba ak by bola v škole, ale to sotva... prestal som do tam chodiť v dvanástich, takže nič z toho," vzdychol. Naklonil sa a za otcom videl, ako sa na nich Cameron díva. Premklo ho neblahé tušenie.

"Nepočúva nás náhodou?" vystrelil otázku skôr, než nad tým vôbec porozmýšľal. Peter na neho čudne pozrel. "Odtiaľto? Šibe ti?" spýtal sa otec zarazene. "Ani keby vedela čítať z pier, nič by nevidela, veď k jej stojím chrbtom."

"Ja iba tak...," David si znovu vzdychol. "Ani neviem, prečo mi to napadlo."

Peter sa usmial. "Máš dosť," povedal a vytiahol hadicu čerpadla z nádrže. "Zajtra budeme v Tasmore a tam sa definitívne dáš dokopy," zastrčil hadicu do záchytky a otočil sa k Davidovi. "Idem za Sarah, nezdržím sa dlho." A odišiel.

David zavrel oči a snažil sa zaspať. Aj napriek krátkemu spánku sa cítil hrozne vyčerpane. Tento deň už trval pridlho...

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Sarah objednala dve šálky kávy, jednu pre seba, druhú pre Johna a k tomu hamburgery. Cameron nechcela nič. Sadli si k stolu a pustili sa do jedenia. Cameron sa zahľadela von a pozorovala Petra. Ten sa po krátkej chvíli otočil k Davidovmu oknu a zaklepal na neho. David mu hneď otvoril a Peter sa naklonil a niečo hovoril. Sarah si všimla, kam sa Cameron pozerá a pozrela sa tam tiež.

"O čom sa tak môžu zhovárať?" utrúsila Sarah medzi sústami.

Cameron sa obrátila. "Hovoria o nás," odvetila. Sarah zdvihla obočie. "No a?"

"Vedia, že sa nevoláš Baumová," pokračovala Cameron. "A tiež, že buď ja alebo John nie sme tvoje deti."

Sarah sa prekvapene na ňu pozrela. Ak niečo očakávala, určite to nebolo toto. Naklonila sa ku Cameron. "O čom ešte hovoria?"

Dívali sa na Petra. Ten sa zrazu otočil a zbadal, ako sa na neho Cameron pozerá. Uškrnul sa a otočil sa naspäť k Davidovi.

Sarah sa pozrela na Cameron a čakala na jej interpretáciu.

"Hovoria o mne. Peter krajšie dievča ešte nevidel," povedala po chvíli Cameron. Sarah ešte viac zdvihla obočie a Johnovi zabehlo do kávy, až sa rozkašľal. Sarah sa k nemu otočila a pobúchala ho po chrbte. Johnovi sa po chvíli uľavilo a v tvári červený sa iba široko usmieval. Sarah sa otočila ku Cameron a čakala.

"David má tušenie, že ma odniekiaľ pozná, ale nie je si istý," povedala Cameron a John hneď zvážnel. "Do školy prestal chodiť v dvanástich, takže nič z toho." Zmĺkla, lebo David sa z ničohonič vyklonil spoza Petra a pozrel rovno na ňu.

"Má podozrenie, že ho počúvam," ozvala sa Cameron a Sarah sa zamračila. "Peter to poprel. David už nevie, prečo ho to napadlo," povedala po chvíli Cameron. "Peter ide sem," dokončila.

Sarah sa zamyslela. "Ten David je veľmi podozrievavý. Buď má veľmi dobrú intuíciu alebo je nebezpečnejší, ako sa vôbec zdá," povedala. "Skúsim sa od Petra niečo povyzvedať, ale on asi bude tiež chcieť niečo o nás vedieť. Niečo vymyslím," dodala náhlivo a zdvihla si šálku k ústam.

John vstal. "Idem sa prejsť dozadu k tým lavičkám, musím sa trochu natiahnúť," povedal. Sarah sa netvárila nadšene. "Budem s Cameron, dá pozor, ak by niečo," dodal rýchlo. Sarah prikývla.

John kývol Cameron a obaja vstali a vyšli von. Vo dverách sa stretli s Petrom, ktorý sa na nich veselo usmial. John sa usmial takisto. Cameron na krátky okamih zaváhala, ale potom vyčarila na tvári príjemný úsmev. Peter zamieril k stolu, kde sedela Sarah a pozerala na neho. Peter si objednal horúci čaj a hot-dog a prisadol si k Sarah.

Chvíľu obaja mlčali, pohrúžení do svojich myšlienok a čakali, kto sa ozve prvý. Ticho nakoniec prelomila Sarah.

"Ďakujem za toto všetko," začala a Peter iba mávol rukou. "Nie, naozaj," trvala Sarah na svojom. "Dnes ste nám urobili službu dvakrát. Vyzdvihli ste nás o polnoci na prázdnej diaľnici a teraz ste nám pomohli znovu. Prečo?" spýtala sa a pozerala sa Petrovi rovno do očí.

Peter jej vrátil zamyslený pohľad.

"Nerád pchám nos do cudzých vecí," začal a rýchlo dožul kus hot-dogu, ktorý mal práve v ústach. "Zo zásady neberiem stopárov, lebo nikdy neviete, koho môžete nabrať."

Sarah prikývla a sŕkala kávu.

"Ale od tej chvíle, ako som vás troch videl stáť na ceste, som vedel, že niečo nie je v poriadku. Dospelá žena a dvaja tínedžeri, to nie je tá pravá skupina ľudí, ktorú môžete vidieť postávať na cestách často."

Sarah neodpovedala.

"Navyše sa mi videlo, že ste zišli na diaľnicu z horného výjazdu, akoby ste išli od letiska, no vôbec nie ste vystrojení na cestu," pokračoval Peter. "Nemáte ani len tašku s vecami na noc. Najprv som sa rozhodol, že okolo vás prejdem, no potom som zastal. Lebo viete... je rozdiel medzi tým, keď niekto pchá nos do cudzích vecí, a tým, keď vidí, že ktosi má zjavné problémy, a odvráti sa a robí sa, že ho nevidí."

Sarah sa tvárila bezvýrazne. "Pripadáme vám tak? Že máme zjavné problémy? Prečo ste okolo nás jednoducho neprešli?" spýtala sa.

"Prečo? Povedzme, že som chcel uspokojiť svoju vrodenú zvedavosť," odvetil Peter. Pousmial sa nad jej zdvihnutým obočím. "A pokiaľ ide o vašu prvú otázku, zdá sa, že máte poriadny problém. Akoby ste pred niekým utekali a nevybrali ste si ten najvhodnejší spôsob, ako zmiznúť.“

„Chcete sa ma teda na niečo povypytovať, čo?“

„Na všeličo možné,“ pritakal Peter. „Dospelá žena a dvaja tínedžeri stopujú, nemajú ani len tašku, či batoh a prvé čo mi napadne je, že utekajú pred otcom, ktorý ich tyranizuje alebo niečo podobné.“

„Dosť pritiahnuté za vlasy, nemyslíte?“ nezdržala sa Sarah uštipačného tónu.

„Také veci sa stávajú každú chvíľu, Sarah,“ pokrčil plecami Peter. „Okrem toho, nezdá sa, že by s vami boli proti svojej vôli. Netreba si najímať súkromného detektíva, aby človek zistil, že ste si náramne blízki. Teda aspoň s Johnom, lebo sa mi zdá, že Cameron nemáte veľmi v láske.“

„Práve ma trochu nahnevala, čo je na tom nezvyčajné?“ spýtala sa nechápavo Sarah.

Peter pokrútil hlavou. „Toto sa mi zdá na dlhodobejšiu záležitosť, ale to je vaša vec.“

Sarah to odrazu nevydržala.

„John je môj syn a Cameron adoptovaná dcéra,“ povedala a položila kávu na tanierik. „A Johnov otec nás nenaháňa a ani nás netyranizoval. Je už dávno mŕtvy,“ odrazu sa jej zatriasol hlas.

„Dobre, ten nápad som už vlastne pochoval,“ povedal rýchlo Peter. Vzdychol si. „Tak sme sa dostali k môjmu problému,“ pokračoval. „Zobral som vás, lebo som si myslel, že budete potrebovať pomoc. Ale teraz neviem, na čom som. Nepôsobíte na mňa ako desperátne typy. Ale zase vystupujete pod falošnými menami, vyzeráte dosť podozrivo, a zdá sa, že aspoň John je na tom veľmi zle. Ledva stál na nohách, keď som pri vás zastavil. Tak, to sú moje otázky. Keď môžete na ktorúkoľvek z nich odpovedať, bude to dobré.“

Sarah si povzdychla. Tak rada by tomuto človeku verila, ale vedela, že by to bolo nebezpečné, zatiahnuť ho do ich sveta.

„Pozrite,“ ozval sa Peter. „Môj syn je na tom veľmi zle. Často dostáva migrenózne záchvaty a potrebujem ho dostať preč z veľkomiest. Preto ideme do severnej Kanady, lebo tam kedysi vyrastal. Vzdal som sa kvôli nemu dobrého pracovného miesta, jeho život je pre mňa všetko. Dnes pri ďalšom záchvate takmer zomrel v centre Albany. Napriek týmto okolnostiam som vás zobral. Môžete mi povedať všetko. Nevysmejem vás a ani vás neudám polícii, ak by náhodou aj na to prišlo.“

Sarah dlho premýšľala. Potom sa zahľadela do Petrových úprimných modrosivých očí.

„Odkiaľ viete, že sa nevolám Baumová?“ začala s tým, čo ju najviac trápilo. Peter sa usmial. „Ťažko mi to uveríte, ale viem rozoznať, kedy mi ľudia klamú. Preto sa mi celkom nepozdávalo, keď ste hovorili o Cameron ako o dcére. Dívate sa na ňu so skrytým odporom, ktorý by ste ako jej skutočná matka určite nemali, ak by ste ňou bola. A pokiaľ ide o meno, zle sa to opisuje... ale proste to rozlíšim,“ pokrčil plecami.

Sarah sa rozhodla zistiť viac. „Viete, ťažko sa mi o tom hovorí, lebo keď som o tom naposledy niekomu hovorila, skončila som na niekoľko rokov v psychiatrickej liečebni. Ľudia mi neveria, prečo by ste mi teda mali veriť práve vy?“

Peter pokrčil plecami. „Ak by ste hovorili hoci aj o vraždiacich strojoch, nemal by som...“

Sarah sa prudko vystrela. „Ako viete o vraždiacich strojoch?!“ vyskočila prekvapenie. Peter sa na ňu začudovane pozrel. Na svojej krásnej tvári mala zmes prekvapenia a šoku. Takú reakciu vonkoncom neočakával. A už vôbec nie to, že by niekto iný o tom mohol vedieť, nieto ešte náhodná stopárka.

„Dnes nás jeden dva razy dohnal a takmer zabil,“ priznal. „Teda, išlo mu hlavne o Davida, mňa takmer ignoroval. Normálne by som si myslel, že je to vycvičený zabijak, ale keď ho David tri razy zasiahol do tváre so spilovanou brokovnicou a naháňal nás ďalej, akoby nič, tak mi nič iné nezišlo na um. Keď som videl tú lebku...“ roztriasol sa pri spomienke na tú hroznú chvíľu.

Všetko sa mu zjavilo pred očami, videl všetky detaily, krvavočervené oči stroja, ako sa upierali na Davida, ruka stláčajúca neexistujúcu spúšť, pocit strachu a bezhraničnej hrôzy, keď si myslel, že David je mŕtvy...

„Ako ste mu unikli?“ spýtala sa neveriacky Sarah. Peter bol ticho. Nechcel príliš hovoriť o Davidových schopnostiach, kvôli ktorým mu strpčovala život DSI a teraz aj ten stroj. Chcel vedieť Sarin príbeh o strojoch.

„Vrátim vám otázku: odkiaľ o tom viete vy? Vaša reakcia mi neunikla,“ povedal po chvíli Peter. „Máte s nimi skúsenosti, čo?“

„Viac než dosť,“ povedala trpko Sarah. „Prenasledujú nás celý život. Ide im hlavne o môjho Johna. Viete, v budúcnosti...“ nedokončila, lebo zvonku sa ozval strašný krik.

Obaja vyskočili a utekali k najbližšiemu oknu, kde zbadali Davida ležať pri aute a krútiť sa na zemi, pričom si rukami držal hlavu a nahlas kričal. Pri ňom stála Cameron a John k nej práve dobehol. Obaja vyzerali bezradne.

Peter doslova vyletel von, so Sarah v pätách. Och nie, už znova to prichádza, blesla mu hlavou rýchla myšlienka, keď sa prirútil k zvíjajúcemu sa synovi. Ten striedavo kričal a sipel, pričom si ruky tuho pritláčal k spánkom. O pár sekúnd pomaly zmĺkol a prerývane dýchal. Sarah sa otočila ku Cameron.

„Čo si mu spravila?“ precedila cez stisnuté zuby a zaťala ruky v päsť. Cameron sa na ňu pozrela.

„Nič som mu nespravila,“ odvetila. Sarah jej neverila. Všimla si, ako sa niekoľkokrát na neho pozrela s vražedným pohľadom, ktorý nemohla utajiť.

„Neklam,“ zavrčala. John skočil medzi nich.

„Mama, stále bola so mnou, a keď sme sa vracali k autu, David z neho vypadol von a začal tak kričať. Preto sme hneď k nemu pribehli...“

„Cameron mu určite nič nespravila,“ skočil im do debaty Peter. Tváril sa ustarostene, keď vzhliadol na Sarah. „Znovu dostal záchvat. Keď je vyčerpaný, dostáva to omnoho častejšie,“ sklonil sa nad syna.

„David, už je dobre?“ spýtal sa ho stiesnene.

Ten sa pretočil a naplo ho na zvracanie. Peter rýchlo uskočil, ale Davida iba párkrát naplo a potom sa vyčerpane rozvalil, pričom slabo prikývol. Peter sa s očividnou úľavou znovu otočil k Sarah.

„Tu máte, choďte to, prosím, vyrovnať,“ požiadal ju a podal jej svoju peňaženku. „Už mu je lepšie, naložím ho do auta.“ Sarah sa nezmohla na slovo, iba prikývla a vrátila sa späť do obchodu. John kývol Cameron a nasledoval Sarah. Peter sa sklonil nad Davida.

„Čo si videl?“ spýtal sa ho pošepky. David zdvihol pohľad a v očiach mal... strach. Strach a hrôzu. Pohľad, ktorý nikdy predtým nemal. Petra premklo zlé tušenie...

„No tak, povedz to,“ vyzval ho, hoci v srdci začínal tušiť, čo videl. David vyzeral, že nevie nájsť reč.

Po chvíli prehovoril, pričom slová sa mu ťažko drali z úst.

„Videl som tmavovlasé dievča v nejakej knižnici... potom ako na ňu spoza pulta niekto strieľa...,“ hovoril prerývane. „Potom som videl nejaké autá, ako sa rozleteli na kúsky... bolo tam viac ľudí... Ale... najhoršie bolo to, že...“ slová mu išli čoraz ťažšie z úst. Peter naprázdno preglgol.

„že... že ťa zabijú, oci,“ zašepkal David a rukami sa pevne zakvačil do otca. Peter v šoku zavrel oči. Cítil, ako ho obostiera tma smrti...

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Tashmore Pond, štát Vermont
o deň neskôr, 18:35

Peter a David dorazili do chalupy pri Tashmore Ponde na druhý deň po tom, ako naložili Sarah s Johnom a Cameron na Severnej diaľnici. Počas cesty David neprehovoril ani slovo, iba sa apaticky díval von oknom, a keď sa práve nedíval, tak spal. Peter sa necítil oveľa lepšie. Práve sa dozvedel rozsudok smrti. Pevný a definitívny. Ak David videl, ako zomrie, tak sa tak naozaj stane. Ale popri tom všetkom sa bál o Davida – bál sa, že spánok zneužíva na to, aby radšej unikol pred tým, čo sa stalo a čo ho čaká, než aby sa s tým pokúsil vyrovnať.

Peter bol k sebe úprimný. Keď vedel, že sa mu neúprosne odsypáva čas jeho života a ako málo piesku na strane života ešte má, cítil strach. Ale strach nielen z toho, že smrť je tak blízko a dostane ho. Cítil strach hlavne o Davida. Bál sa toho, že David sa z jeho smrti nepozbiera. Musel žiť ďalej. Už vražda jeho matky ho takmer psychicky zabila. Hoci Sever mu pomohol sa z toho dostať, nikdy sa s tým celkom nevyrovnal. A teraz mal stratiť aj svojho otca. Poslednú blízku osobu.

Peter odbočil z cesty č. 34 na úzku poľnú cestu s dvoma vyjazdenými koľajami, označenou tabuľkou SÚKROMNÉ VLASTNÍCTVO. Pocítil slabú úľavu, ktorá sa takmer strácala pod emóciami, ktoré ním práve lomcovali. Dostali sa na pozemok jeho otca. Boli na mieste. Toto mala byť posledná zastávka v Amerike a potom už iba zasnežené pláne ďalekého Severu. Ale zdalo sa, že toto bude posledná zastávka v jeho živote.

Viezli sa pomaly asi dva a pol kilometra smerom k jazeru. Všade naokolo sa prejavoval nástup leta. Niekoľko odumretých listov poletovalo v miernom vánku popred ich Ford. Medzi stromami zbadali zrkadlenie vody, v ktorej sa leskli posledné lúče zapadajúceho slnka. Hneď nato zastavili na mieste, kde sa cesta rozdvojovala. Krížom cez užšiu z oboch ciest bola ťažká oceľová závora s masívnou kladkou. Na závore bola veľká bielo-červená ceduľka s nápisom ZÁKAZ VSTUPU Z PRÍKAZU OKRESNÉHO ŠERIFA.

Peter vystúpil z Forda a z vrecka vybral malý zväzok kľúčov. Vybral malý kľúčik a pristúpil ku kladke, keď ho zachvátil vír spomienok na šťastnejšie časy. Na časy, keď tu chodil s manželkou a Davidom a trávili tu prázdniny uprostred prírody, ďaleko od ruchu veľkomiest.

„Oci?“ ozval sa David po prvýkrát potom, ako odišli z Hastings Glen. „Stratil si kľúč?“

„Neboj sa, mám ho,“ odpovedal Peter a zatlačil kľúč do vložky. Bola rokmi stuhnutá, preto musel poriadne pritisnúť kľúč, aby ho tam dostal. V tom zámka s hlasným puknutím povolila a Peter s fučaním zdvihol závoru. Previezol cez ňu pickup a starostlivo za sebou zavrel.

Cesta bola zažila aj lepšie časy, to si Peter všimol hneď pri tom hrgľovaní. Keď sem chodievali na leto, vždy sa venoval aj údržbe cesty spolu s Davidom, keď vyklčovali krovie a zasypávali výmole. Dôležitejšia cesta bola tá druhá, širšia, ktorá viedla z rázcestia dolu k takmer trom tuctom letovísk a chalúp popri brehu, no táto, užšia cesta viedla jedine ku ich domu, lebo jeho starý otec voľakedy dávno, ešte v čase hospodárskej krízy, skúpil za babku všetku okolitú pôdu.

„Dopekla,“ zaklial Peter a stúpil na brzdu. Krížom cez cestu bol zvalený strom, veľká stará breza, možno po nejakej zimnej víchrici. „Musíme ísť pešo, je tu už len asi jeden a pol kilometra. Prejdeme to pešo a potom sa vrátime a rozpílime ho.“

David neodpovedal. Vystúpil z auta a zahľadel sa na strom. Ten sa vzniesol do vzduchu a zrazu rýchlo odletel doprava medzi skupinu briez, pričom sa vo vzduchu rozštiepil na malé kusy. Peter sa prekvapene pozrel na Davida. Očakával, že na ňom zbadá nejakú bolesť, ale na tvári sa mu nepohol ani sval.

„Ako si to spravil?“ spýtal sa ticho. David sa k nemu pomaly otočil. „Už viem, ako presmerovať nadbytočnú energiu inam,“ odvetil mechanicky. „Doteraz som ju vždy potlačil do seba, preto tie bolesti. Prišiel som na to na letisku, keď som vyberal bankomat.“

Peter si povzdychol a súcitne sa na syna pozrel. „Aspoň s tým robíš pokroky, synak,“ povedal. David sa odrazu zatváril vražedne.

„Nedovolím, aby sa ti niečo stalo,“ povedal pevne. Peter takmer zacúval pri tej náhlej zmene. „Zabijem každého, kto ti skúsi ublížiť, na to ti prisahám,“ precedil David. Peter presne vedel, čo to znamenalo. Odsúdil by tým do záhuby aj seba.

„David...“ začal, ale David ho nenechal dokončiť.

„Nie!“ skríkol a ozvena jeho hlasu sa rozliehala po celom okolí. „Ja to nedopustím! Nie je možné, aby som videl budúcnosť a nemohol jej nijako zabrániť! Musím ťa zachrániť a zachránim ťa!“ chrlil zo seba slová čoraz rýchlejšie.

„David!“ zvolal Peter. David otvoril ústa a hneď ich zavrel. Peter k nemu podišiel a pevne ho chytil za ramená. „Prestaň prisahať,“ povedal dôrazne. „Viem, že si toho schopný, ale radšej to teraz nerieš. Poď,“ potiahol ho k autu, „pôjdeme dnu a tam sa zložíme.“

Nastúpili do auta a vyrazili.

„Ak toto má byť posledný ozajstný deň môjho života, tak chcem, aby sme ho prežili spolu ako otec a syn, a nehádali sa,“ povedal ticho otec. David nepovedal nič, iba stisol pery. Ak by vedel plakať, asi by sa teraz rozplakal. Petrovi zovrelo srdce.

Pokiaľ nedorazili k chate, neprevravel ani jeden. Vystúpili z Fordu, kde sa cesta rozšírila na rovinku pri brehu Tashmore Pondu a boli tam. Oboch zachvátil vír spomienok, a to taký absolútny, že mierny výraz nostalgia by ho nebol vystihol.

Chalupa mala päť miestností, steny z dreva, základy z kameňa. Drevená trasa prečnievala nad hladinu jazera a kamenné mólo vybiehalo do vody. S výnimkou naviatych zhnitých listov a patiny poslednej zimy sa tu nič nezmenilo. Ďaleko na druhej strane Tashmore Pondu matne svietili v šikmých lúčoch zapadajúceho slnka sivozelené borovice. Hlúpe stromy, hovorieval často Petrov otec, nepoznajú nijaký rozdiel medzi letom a zimou. Jediným znakom civilizácie na vzdialenej strane bolo ešte vždy bradfordské mestské prístavisko. Ešte vždy sa tu rozprával vietor so stromami. Zelenkavé šindle mali ešte vždy svoj machový, drevitý vzhľad a ihličie borovíc ešte vždy zanášalo odkvapové žľaby na rohoch strechy.

Všetko náradie bolo s prehľadom uložené v kôlni, v ktorej bol drevený čln prikrytý dechtovou vrecovinou a pri zadnej stene boli štyri siahy pekne štiepaného, rokmi preschnutého a poukladaného dreva, prikryté plachtou z impregnovanej látky. Pod zákrytom na druhej strane kôlne boli tri sudy s naftou na kúrenie, ktoré zázračne nikto neukradol, ako sa Peter pôvodne obával. Ceny nafty v posledných rokoch dosť narástli, takže prípadným zlodejom by krádež stála za to. V chalupe nebola natiahnutá žiadna elektrina, ani telefón, na svietenie slúžili petrolejové lampy.

Zatiaľ čo Peter prezeral dobre zásobenú špajzu, David si vzal z kôlne lopatu a vyšiel dozadu za dom, kde začal pri zadnej stene kopať jamu. O krátku chvíľu lopata narazila na niečo kovové. David rýchlo vyhádzal zvyšok zeminy a vytiahol odtiaľ debnu z pozinkovaného plechu proti hrdzi.

„David, čo tam robíš?“ ozval sa Peter znútra, ktorému neunikli tie podozrivé zvuky.

„Vyberám svoje zbrane, ktoré som tu zakopal po príchode zo Severu,“ zavolal späť David a otvoril debnu. Pod vrchnákom bol ešte jeden obal, ktorý rozvinul a odkryl tak masívnu pušku a Desert Eagle kalibru .50 AE. Vnútri boli ešte dve škatuľky s nábojmi, jedna pre pušku, druhá pre pištoľ. Peter vyšiel von so škatuľou od topánok a postavil sa k Davidovi. Zohol sa, vybral pušku a odborne ju poťažkal.

„Lee Enfield, čo? Uf, neváži viac, akoby mal?“ zafučal a hodil pušku synovi, ktorý ju bez problémov chytil.

„Upravený,“ vysvetlil. „Zosilnené vnútornosti a spevnené drevo, aby to vydržalo celoplášťové náboje. Z bronzovej zliatiny, upravené na sústruhu, takže prerazia prakticky hocičo, dokonca aj pancier obrneného vozidla.“

Peter sa nemohol ubrániť úškrnu. „Čo si s tým lovil? Tanky?“

David sa ledva usmial. „Zvyk každého tamojšieho lovca, upravovať pušku na niečo s výkonom protitankovej snajperky,“ pokrčil plecami. „Má to výhodu aj v tom, že trafené zviera to zabije ihneď a nepoškodí pritom kožušinu, keďže ostane iba malá diera a nie kráter, ako pri poloplášťových nábojoch. Vieš,“ usmial sa, „Orol je síce veľmi dobrý, ak chceš zložiť rozzúreného grizzlyho, ale na päťsto metrov sa s tým ozaj ťažko strieľa.“

Peter sa hrdo usmial. „Nie si jediný, kto tu má niečo pekné,“ vyhlásil a otvoril škatuľu, ktorú mal v rukách. Bol v nej Smith&Wessonov revolver Magnum .357. Davidov darček k Petrovým štyridsiatym narodeninám. David v údive otvoril ústa.

„Ty si ho tu mal celý čas?,“ vydýchol prekvapene. Peter sa usmieval. „Je perfektný,“ povedal a potľapkal ho po pleci. „Aspoň som mal na teba spomienku, keď si bol preč. Ozaj originálny darček na štyridsiatku, ale veľmi sa mi páči.“ Vzdychol si a David cítil príval viny.

„Škoda, že som ťa nenašiel skôr, oci,“ zahundral previnilo David. Peter nepovedal nič, iba ho objal okolo pliec.

„Poď sa najesť,“ povedal láskavo. „Zbrane vezmeme dnu.“

Pobrali sa spolu dovnútra. Otec a syn, navonok nepodobní, vo vnútri rovnakí. Jeden pre druhého ochotní zomrieť.

Asi poldruha kilometra od chalupy na vysokej borovici sedel uviazaný agent DSI John Froster a sledoval, ako otec so synom mieria dovnútra. Z centrály mu prišli inštrukcie, v ktorých sa uvádzalo, že ciele zamieria do ich chalupy v Tashmore Ponde, ktorú Peter zdedil po svojom otcovi, takže prišiel tam deň pred nimi. Mal oznámiť, kedy dorazia, aby ich špeciálne komando neďaleko odtiaľ mohlo zbaliť. Sklopil ďalekohľad a stlačil tlačidlo vysielačky.

„Hniezdo, tu Sojka,“ ohlásil. „Zajace zaliezli do nory, opakujem, zajace sú v nore, prepínam.“

Vo vysielačke zachrapčalo. „Príjem, Sojka, vlčia svorka je už na ceste. Lov začne zajtra z juho-západu-západu.“ Juho-západ-západ znamenal, že komandu udrie zajtra ráno o ôsmej. „Sledujte noru, koniec.“

„Rozumiem, Hniezdo, koniec.“

Posledné lúče slnka dopadali na zrkadlovú hladinu jazera. O krátku chvíľu zmizli a k chalupe sa začali plaziť tiene.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Tashmore Pond, štát Vermont
23:10

David sa opieral o otcovo rameno a spal. Keď sa vrátili dovnútra, Peter uvaril paradajkovú polievku a ako ďalší chod naservíroval tuniaka s cestovinou. David zatiaľ rozkúril v kozube oheň, ktorý zútulnil miestnosť príjemný teplom a oranžovožltým svetlom.

„Ako večera síce nič moc, ale nič lepšie tu nemáme,“ zahlásil Peter, keď rozdeľoval porcie. David zo špajze vyhrabal čerešňové kompóty ako dezert. Ani sa neobťažoval pohľadať misky, jedli rovno zo zaváraninových pohárov.

„Kašľať na luxus, sme spolu, to je najhlavnejšie,“ zahundral David a snažil sa tváriť veselo. Peter vedel, čo sa v Davidovi odohráva. Toto mal byť ich posledný spoločný večer, tak ho chcel prežiť čo najlepšie. Vo vnútri vedel, že v skutočnosti je to rozlúčka.

Keď dojedli, sadli si do starej čiernej koženej pohovky a rozprávali sa ako ešte nikdy predtým. Spomínali na šťastné časy. Peter sa vypytoval Davida na všetko, čo videl a zažil na Severe. Ten teraz o tom rozprával s omnoho väčšou ochotou, ako kedysi. Smial sa, keď mu syn líčil o veselých príhodách lovcov, o kúskoch, ktoré mu vystrájali jeho saňové psy, o karibích tancoch. V ten večer mali k sebe skutočne blízko. Peter sa konečne cítil ako Davidov ozajstný otec.

David sa snažil nezaspať. Nechcel túto krásnu noc prespať, chcel byť pri vedomí s otcom, ale zmohla ho únava. Peter sa s úsmevom na neho pozeral. Na synovej tvári sa odrážalo svetlo ohňa a teraz na nej svietil pokoj. V tej chvíli vyzeral nádherne. Peter sa občas pristihol pri myšlienke, že ak by v tvári nemal ustavičné napätie, ostražitosť a zvláštnu únavu zo života, dievčatá by na neho určite leteli. Zaslúžil si omnoho lepší život, než aký doteraz viedol. Nikdy sa nesťažoval, ale Peter vedel, že v srdci veľmi trpí.

Keď teraz odíde, kto bude na jeho strane? Kto mu pomôže prežiť v boji o vlastnú existenciu? Peter dlho rozmýšľal. Chcel pre syna zaistiť, aby bol pri ňom niekto, kto pozná, kto sa usiluje o jeho život. Niekto, kto by mu veril. Nakoniec sa rozhodol.

Opatrne zložil Davida na pohovku a prikryl ho svojím plášťom. David bol tak zmorený únavou, že sa nezobudil. Peter na neho chvíľu hľadel. Potom vzal pero a papier, sadol si za stôl a pootočil koliesko na petrolejke, aby dávala viac svetla a začal písať.

Drahá Sarah,
...

Tashmore Pond, štát Vermont
na druhý deň, 07:25

„Prvého zložíme otca, a keď bude aut, vy sa postaráte o syna,“ inštruoval svojich mužov kapitán McHolldan.

Stál pod malým prístreškom asi dva kilometre od chalupy a okolo neho stálo dvadsať mužov DSI, oblečených v uniformách s digitálnym lesným maskovaním MARPAT a s maskami na tvárach. Siedmi z nich mali špeciálne upravené pušky nabité uspávacími nábojmi napustenými thorazinom. Ich úlohou bolo odstaviť Davida, aby ich nestihol napadnúť. Ostatní boli vyzbrojení útočnými puškami M4. Oni mali zlikvidovať Petra.

„Všetko musí prebehnúť bleskovo, ak im dáte dosť času, aby stihli zareagovať, skončili ste,“ poúčal ich McHolldan. „Otec je vynikajúci strelec, o synovi ani nevravím. Nesmie tam byť jediné zaváhanie, inak skončíme, ako chlapci v prístave v Albany, rozhádzaní po okolí ako haraburdy po tornáde. To sa ale nestane, oni boli z West Pointu,“ niektorí chlapi sa potichu zasmiali.

„Máme tu malú posilu zo CIA, tento gentleman ide na párty s nami,“ ukázal kapitán na mohutného chlapa, ktorý stál vedľa neho. Bol oblečený rovnako ako ostatní, v rukách zvieral M16-ku s kolimátorom ACOG. „CIA si to špeciálne vyžiadala, preto ide s nami ako zvláštny pozorovateľ. Má na naše zajace rovnaký zálusk, takže si s nami zastrieľa. Bude mať na starosti otca, takže to poistí.“ McHolldanovi sa mihol na tvári tieň nevôle, ktorý sa snažil schovať. Nepáčilo sa mu, rovnako ako ani jeho chlapcom, že CIA sa mieša do ich operácií.

„Žiadne otázky?“ preletel rýchlym pohľadom po svojich mužoch. Nikto sa ani nepohol. „Tak fajn, pohyb, párty začína.“ Vzal svoju zbraň, dal mužom rukou znamenie a vyrazili po oboch stranách jazera, aby obkľúčili východ z chalupy. Keby sa niektorý z mužov pozrel na mohutného chlapíka zo CIA, videl by, ako mu pod maskou zasvietili jeho krvavočervené oči.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

David bol trochu namrzený, že v noci napriek svojmu úsiliu zaspal. Nedal to ale najavo. Nemohol si pomôcť, ale rástol v ňom pocit hlbokého nepokoja. Nevedel, kedy otcova smrť nastane, ale chcel byť pripravený. Bol odhodlaný tomu zabrániť.

Peter odložil riad a obliekol si svoj kabát. David mu podal svoju loveckú pušku, on mal v rozpnutom stehennom puzdre svojho Orla. Ak by ich niekto náhodou teraz ráno napadol, chcel mať voľné ruky. Otec vedel skvelo strieľať, takže aspoň sa mohol účinne brániť.

Vonku sa ukazoval nádherný deň. Slnko presvitalo cez stromy a na obloha bola úplne čistá. Peter pozrel na hodinky. Bolo osem. Pozrel na Davida, ktorý od neho neodtrhol oči. Povzbudivo mu prikývol. David to odrazu nevydržal a pevne ho objal.

„Mám ťa rád, otec,“ zachripel a zatriasol sa mu hlas. Petrovi stislo hrdlo.

„Aj ja teba, chlapče,“ zašepkal. David ho pustil a otočil sa k vchodu, oči mu planuli. Peter pevnejšie zovrel synovu pušku a vyšli von.

Vonku bolo ticho. Ale toto ticho nevzbudzovalo pokoj, bolo to ticho pred búrkou. David sa obzeral na všetky strany. Nepokoj v ňom mocnel. Jeho vycvičený inštinkt mu vravel, že niečo mu nesedí. Pozrel na otca, ktorý sa takisto obzeral. Kývol mu a vykročili k autu.

Z ničoho nič sa ozval výkrik.

„Tu je federálna polícia! Zložte zbrane a ruky za hlavu!“ zakričal McHolldan a vyskočil spolu s ostatnými s úkrytu. Priblížili sa k Petrovi a Davidovi spredu a z oboch strán. Boli obkľúčení.

Peter bleskovo zdvihol pušku a pohotovo vystrelil na McHolldana, ktorého zasiahol priamo do tváre. Kapitán sa bez slova zrútil na zem. Ostatní neváhali, chlapi s M4-kami začali strieľať na Petra, ktorý bol absolútne nekrytý. Peter už počul, ako sa k nemu rúti smrť, ale vôbec nečakal, že zrazu pred ním boli tri veľké plechy, ktoré odrazili vlnu guliek vyslanú na neho. David videl, že otcovi hrozí nebezpečenstvo, preto sa sústredil a presunul plechy opreté o bočnú stenu kôlne pred otca, aby ho chránili ako štít.

Peter sa zaškľabil na Davida.

„To bolo dobré, Da...“zakričal, ale nestihol už dokončiť. Zľava, kde ho nechránili plechy, ho prevŕtala dávka z M16-ky. Dostal to rovno do hrude. David stuhol od hrôzy, keď videl, ako sa Peter zatackal a spadol horeznačky na zem.

„NNIIIIIIIEEEEEEE!!!!“

Z Davida vyšiel taký výkrik plný šialenstva a hrôzy, že to vyzeralo, akoby sa pomiatol. Doslova preletel tú krátku vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala a kľakol si k otcovi. Pokiaľ bol schopný rozumne vnímať, videl, ako sa otec na počudovanie usmieva.

„Nechaj... to... tak...“ zašepkal a z pravého kútika úst sa mu pustila krv. David mu ju roztržito zotrel a vôbec nevnímal, ako sa zvyšok komanda z DSI približuje.

Peter trasúcou rukou zalovil do vnútorného vrecka a vytiahol list, na ktorom sa leskla jeho krv. David ho automaticky zobral, oči mal stále nalepené na otcovej bielej tvári.

„Daj ho... Sarah...“ šepkal namáhavo. „Nájdi... Sarah... a... daj jej... to...“

David len prikývol.

Peter sa usmial. Takmer šťastne. „Mám ťa rád, Dav...“ vytisol ešte zo seba a zomrel.

David cítil, ako sa mu celý svet rúca. Jeho posledná blízka osoba bola zavraždená. Posledný ochranca bol mŕtvy. Odrazu vnímal, ako sa v ňom ľútosť a žiaľ zo straty stráca a miesto toho sa v ňom prebúdza vraždiaci hnev. Bezhraničná, smrtiaca nenávisť. Zdvihol trasúcu pravú ruku k tvári a stisol ju v päsť.

Agenti s puškami nabitými thorazinom vystrelili. Strely asi dva metre pred Davidom zastali a spadli na zem. David sa postavil a otočil sa k agentom. Všetci to odrazu cítili. Zdvihol sa vietor a rozvíril Davidov plášť. Oči mu začali tmavnúť. Vyzeral omnoho hrozivejšie. Vyzeral ako stelesnenie smrti.

„Zabili ste ho,“ zavrčal a hlas mu začal stúpať od intenzity. „Vy ste ho zabili!“

Agenti odrazu začali cúvať. Všetci cítili nesmierny strach.

„ZABIJEM VÁS!“ zreval David. Ozvena jeho hlasu sa odrážala, lesy ju schytili a umocňovali. Zdalo sa, že sa príroda okolo vrie Davidovym hnevom. Agenti sa dali na útek. Okrem jedného.

„VŠETKÝCH VÁS ZABIJEM!“

Pokračovanie nabudúce...

Pozn. autora: V nasledujúcej kapitole spoznáte Davidov skutočný deštrukčný potenciál a tiež sa dozviete niečo viac ku vzťahu David – Cameron.

komentáře [ 3 ]
WolfDM 20.10.2010
© 2007 - 2017 T-SCC.cz team