220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Sila mysle - 2. časť

Kapitola druhá: Skrížené cesty

Albany, štát New York
17:25

„Drž sa, David!“ skríkol Peter, keď sedan bol od nich už iba kúsok. Prudko to stočil doľava smerom k prenasledovateľovi, ktorý to aj napriek svojím zdanlivo bleskovým reflexom nečakal a tak minul ich zadnú časť len o niekoľko centimetrov. Nedal sa však zaskočiť. Prudko otočil svoje auto o stoosemdesiat stupňov a vyrazil za F350, ktorý mieril tým istým smerom, odkiaľ sa na nich on sám pred chvíľou vyrútil. Vystrčil svojho Glocka z okna a začal do nich strieľať s ohromujúcou presnosťou, hoci sa mu vzdialili na päťdesiat metrov. Prvá salva guliek vrazila do zadného skla. Tú ešte vydržalo, ale nasledujúcu vlnu už nemalo šancu zastaviť. Guľky ho s ohlušujúcim rinčaním prerazili a črepiny skla zasypali oboch pasažierov, hoci ich zatiaľ ani jedna guľka s ohromným šťastím nezasiahla.

„Dopekla, to je čo za ostrostrelec?!“ neveriacky zvolal Peter, keď sa odvážil vystrčiť hlavu, aby skontroloval situáciu za sebou a venoval sa jazde.

„Asi bývalý snajper,“ lakonicky to okomentoval David. „Tí sú zvyčajne potom nájomní vrahovia, ak vypadnú z armády a...“

„Tak čo keby si mu to oplatil?“ rozzúril sa otec. „Ak ťa už nebolí hlava, tak sprav niečo pre to, aby sme tu aj neosta...“ už nedokončil, lebo ďalšie guľky začali prevŕtavať karosériu ich Forda, pričom jedna sa mu zoškrabla plece. Zasipel od prenikavej bolesti a prudko odbočil doprava smerom von z mesta, aby sa zbavil neodbytného prenasledovateľa. Kúsok ďalej začínala výjazdová cesta č. 40. Dopravné tabule informovali, že o stopäťdesiat kilometrov ďalej je albanské okresné letisko a ďalšie ponúkali veľké výhodné obedové menu v McDonalds.

Otočka mu ale nevyšla, stratil pri nej rýchlosť a pokiaľ sa stihol rozbehnúť, sedan, ktorý vybral zákrutu omnoho lepšie, o chvíľu sa im doslova nalepil na zadok.

„Je hneď za nami, prekliaty hajzel pretekársky,“ zavrčal podráždene Peter. „Tu máš luparu, uprav mu fasádu jeho fára.“

"S radosťou,“ odsekol Davod a vzal si spilovanú brokovnicu. „A ak ťa zaujíma moja hlava, tak mi o chvíľu praskne napoly ako vyzretá tekvica,“ dodal nasrdene a vyklonil sa z auta, pokúšajúc sa namieriť na vodiča, ale ten mu stále uhýbal z dostrelu.

„Stoč to doľava, doľava!“ zakričal na otca. „Nemôžem na neho namieriť!“ Otec urobil úhybný manéver podľa synových pokynov a Davidovi sa odkrylo celé palebné pole. To isté však aj platilo o strelcovi za nimi, ktorý chcel iba Davida a ten mu teraz ponúkol bezchybnú príležitosť na striebornom podnose. Okamžite vystrčil pištoľ cez okno a vystrelil rýchlo niekoľkokrát za sebou.

Bzzzziiiiiiiiiiinnnnngg!!

Pred Petrom sa znenazdajky vynoril červený chevy a musel to prudko stočiť, aby sa mu vyhol a predbehol ho. David cítil, ako ho hodilo späť do auta. To mu zachránilo život. Na mieste, kde sa pred pol sekundou nachádzala jeho hlava, teraz presvišťali s odporným svišťaním guľky z Glocka a zaryli sa do zadnej časti karosérie. David neostal strelcovi nič dlžný, vystrčil sa opäť z okna a vypálil z oboch hlavní spilovanej brokovnice. Prvý výstrel zasiahol pravú časť kapoty motora, druhý prerazil čelné sklo a zasiahol vodiča rovno do tváre. Ten sa iba prudko mykol dozadu, ale nikde sa neobjavila žiadna spŕška krvi.

„To čo je za monštrum?!“ zreval David z okna. Otec sa takisto pozrel do spätného zrkadla. Vodič za nimi mal na tvári stopy po Davidovej brokovnici, odkrývajúce zvláštne kovovo-sivé jazvy. David sa stiahol dnu, rýchlo nabil obe hlavne a keď otec to znovu stočil doľava, aby tak dostal vodiča Davidovi do palebnej línie, vystrčil sa von z okna a vypálil znovu dva razy. Vodič sa snažil tiež vystreliť, ibaže teraz boli jeho pohyby poznateľne pomalšie a mieril kde-kade. Vystrčil pištoľ von, ale pokiaľ stihol vystreliť, opäť ho zasiahli Davidove strely a obe rovno do tváre. Náraz ho hodil silno dozadu, ale stále sa neobjavila žiadna krv, iba ďalšie zvláštne jazvy na tvári.

Odrazu Petra a Davida napadla tá istá myšlienka.

„Stroj?!“ zvolali obaja a keď David si sadol späť dovnútra, aby nabil luparu, pozreli sa s neskrývaným prekvapením na seba.

„Myslel som, že takéto stroje sú len vo filmoch o science-fiction,“ ozval sa Peter, nevediac, čo si o tom celé myslieť. „Čo to vlastne...“ nedokončil, lebo prudký náraz ich hodil dopredu.

Davidovi vyleteli z rúk náboje do brokovnice. Ich prenasledovateľ sa zjavne nevzdával a teraz sa snažil vytlačiť ich z cesty tým, že tlačil na pravý zadný bok ich pickupu. Na druhý pokus sa mu to podarilo a F350 stočilo na pravú stranu cesty rovno do zvodidiel. Peter okamžite strhol volant doľava a čiastočne to vyrovnal, ale hneď na to do nich sedan znovu vrazil. Forda stočilo namieste a prudko vrazil do zvodidiel. Otca hodilo o prístrojovú dosku a náraz ho na chvíľu omráčil.

Kyborgov Ford nestihol pribrzdiť a vrazil do zvodidiel napravo od nich. Zabijak vystúpil bez známky zranenia a vykročil k strane vodiča, počas chôdze nabíjajúc Glocka. David sa s neskrývaným zúfalstvom pozrel na otca, potom na kyborga kráčajúceho k nim. V zlomku sekundy sa rozhodol. Iná možnosť nie je. Bez otca by nikdy...
Vyskočil z auta a vyšiel v ústrety kyborgovi. Otec sa prebral a cítil, ako mu cícerkom pomaly tečie niečo lepkavé po ľavom spánku. Bol iba otrasený. Zmysly sa mu rýchlo vyostrili, keď zbadal svojho syna kráčať k ich prenasledovateľovi. Kráčať v ústrety smrti.

„David, nerob to!!“ skríkol na neho zúfalo. Kyborg sa takmer natešene usmial, natiahol zbraň a namieril Davidovi rovno medzi oči. Peter vydýchol a už videl to, čo ho neustále mátalo v snoch, odkedy im do života vstúpila táto kreatúra. David padol na zem, hlava prevŕtaná guľkou, z rany mu striekali ružovkasté kúsky mozgu a krv... Stelesnenie nočných môr, z ktorých sa vždy budil spotený a so slzami v očiach... kúsky mozgu a krv... kúsky mozgu a krv... kúsky...

Odrazu sa kyborgovi roztrieštila zbraň v ruke. Pokiaľ si Peter stihol uvedomiť, čo sa stalo, ozval sa strašný kovový škripot a kyborga doslova strelilo tridsať metrov dozadu a v lete akoby sa mu zvláštne krútili končatiny a trup. Hneď nato sa David zrútil na zem ako podťatý.

Petrovi zamrel výkrik šialeného zúfalstva v hrdle. Vyletel z pickupu ako blesk, nevšímajúc si bolesť v zranenom ramene a kľakol si k synovi. Mal mŕtvolne bledú tvár, bolo to ešte horšie ako v taxíku. Nejavil žiadne známky života. Peter priložil dva prsty na pravú krčnú tepnu a snažil sa nahmatať pulz. Srdce mu ledva bilo.

Obzrel sa na kyborga, ktorý ležal kúsok ďalej. Nohy a ruky mal skrútené v neprirodzenej polohe. Pravá ruka so zbraňou sa mu stále mykala a akoby mačkala spúšť, ale z pištole ostala iba pokrkvaná beztvará kovová guča. Najviac pútala pozornosť tvár stroja. Z ľudskej masky mu neostalo takmer nič, bolo však vidieť desivú kovovú lebku a krvavočervené oči, ktoré sa vytrvalo upierali na Davida.

Peter sa neveriacky díval na ten pekelný výtvor. Kto alebo čo to vyrobilo? Kto alebo čo to poslalo práve na nich? Ktorá krajina disponovala takouto bojovou zbraňou, ktorá nemala obdobu a ani konkurenciu? Otázky sa mu rojili hlavou ako rozdráždený roj včiel. Rozhodol sa to neriešiť tu a teraz, uprostred cesty č. 40, keď jeho syn mohol každú chvíľu vydýchnuť naposledy.

Tashmore Pond v New Hampshire... ozval sa znenazdajky hrmiaci hlas jeho dávno mŕtveho otca. Chlapče, to je pravé miesto na oddych od tej prekliatej zadymenej a zaprášenej betónovej džungle. To je to pravé miesto, kde môžeš žiť v susedstve s prírodou... Keď prídeš, nezabudni si rybársky lístok, sumce a hlavne pstruhy za súmraku stále perfektne berú, nech nechytám sám... Spomienka vybledla, ale dojem ostal.

„Otcová chalupa v Tashmore Pond,“ mrmlal, keď bral syna do náručia a opatrne ho naložil do auta. „Musíme ísť do Tashmore Pondu... Vydrž, David, tam sa dáš dohromady.“ Predtým, než nastúpil do Forda, poobzeral si škody na ich aute, ktoré spôsobilo kyborgovo vyčíňanie. Niekoľko guliek ostalo zavŕtaných do zadného rámu skla, ostatné prenikli dnu a zaryli sa do zadnej strany operadiel. Pod látkou boli kovové doštičky, ktoré zachytili guľky a to im zachránilo život. Ďalšie škody zahŕňali už len poškriabaný lak na pravom boku a na prednom ráme.

„Ten majiteľ sa poriadne bál o svoj život,“ zahundral si Peter pre seba, keď nastúpil do auta a vyrazil. „Jeho strach nám zachránil zadky. Rýchlo preč.“ Zaradil rýchlosť a vyrazil, obchádzajúc kyborga stále ležiaceho na zemi. Smer Bradford, kamarát. Nasledujúca zastávka, okresné letisko Albany. Peter pocítil určitý druh úľavy. Vyzeralo to tak, akoby sa konečne striasli prenasledovateľov.

Určite by sa necítil ani trochu bezpečne, ak by videl, ako sa necelú minútu po ich odchode kyborg pozbieral zo zeme, presvedčil sa o nefunkčnosti svojho vozidla a vykročil krívajúc preč z cesty do otvorenej krajiny smerom na severovýchod. Presne tým smerom, kam mali namierené aj oni.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Okresné letisko Albany, štát New York
23:35

albany David
David letisko albany sme tu
hej David vstávaj musíš na chvíľu von
tak poď vstávaj synak

Triasla ním akási ruka. Hlava sa mu kyvotala z boka na bok. Au au au... Kristepane! Prenikavá bolesť sa dostavovala.

„Hej, David, sme na letisku.“

David otvoril oči a hneď ich zasa zavrel. Hrozný rev sa rozliehal a mohutnel a on sa snažil pred ním uhnúť. Pripadal si, akoby mal v ušiach a mozgu zabodnuté strieborné oceľové ihlice. Lietadlo... Lietadlo štartuje... Mal pocit, že z toho rachotu mu praskne hlava. O dvadsať sekúnd rev motorov začal pomaly utíchať a David cítil, ako aj bolesť v hlave konečne poľavuje.

Znovu otvoril oči a prvá vec, ktorú zbadal, bola ustarostená tvár jeho otca.

„Čo hlava?“ spýtal sa. David odvrátil pohľad. Neznášal, keď sa na neho otec díval s takou starostlivosťou alebo so strachom v očiach. Pripadal si slabší a zraniteľnejší, o otcovi nevraviac.

„Už lepšie,“ zamrmlal. „Koľko je hodín?“

„O chvíľu polnoc,“ odvetil Peter a David počul, ako s úľavou vydýchol. „Cestou som zastavil v servise u jedného kamaráta, u ktorého som to mal schované a ten mi pomohol osadiť nové zadné sklo a nové čalúnenie na zadných sedadlách. A ešte narýchlo nastriekal nový lak, aby nebolo vidno tie škrabance na karosérii. Na nič sa nepýtal,“ uškrnul sa veselo.

David sa zamračil. „Ako je možné, že som sa na to nezobudil?“ spýtal sa prekvapene.

„Bol si ešte v bezvedomí, takže by ťa nezobudil ani výbuch tanku,“ vysvetlil mu Peter. „Okolo deviatej večer sme boli znovu na ceste a to si už spal. Počul som ťa mrmlať niečo nezrozumiteľné... asi zo sna. Bol to pekný sen?“

David zvraštil tvár a zamyslel sa. Zrazu mu vyplávali na povrch známe tváre... smiech... slnko odrážajúce sa na šťastných úsmevoch... David sa pousmial.

„Bol to nádherný sen... boli sme všetci spolu. Vonku v záhrade za domom a grilovali sme spolu s Parkinsonovcami. Všetci sme tam boli šťastní... mama, ty a ja,“ povedal a pocítil slabú guču v hrdle. Peter sa tiež smutno usmial.

„V poslednom čase sa to sníva aj mne,“ priznal. Aj jemu manželka veľmi chýbala. Odkedy im ju rovno pred očami brutálne zavraždili, akoby kus z nich oboch zomrel. „Tak poď, kúpime nejaké jedlo v termináli a pôjdeme ďalej.“

David sa natiahol a cítil, ako mu pukajú kĺby v tele. Vystúpil z auta a hlava sa mu zakrútila. Zatackal sa a oprel sa o Forda, aby nabral rovnováhu.

„David, všetko v pohode?“ otcov hlas k nemu doliehal z veľkej diaľky. O chvíľu to prešlo a znovu nadobudol rovnováhu. „Iba sa mi zakrútila hlava,“ zahundral a vykročil po Petrovom boku k hlavnej budove.

Prešli vchodom s elektrickou fotobunkou a zamierili k blízkemu bufetu. V letiskovej hale sídlil nočný národ: vojaci vracajúci sa z dovoleniek, upachtené ženy, čo naháňajú kŕdle detí, umrnčaných z toho, že sú pridlho hore, podnikatelia v drahých sakách od Armaniho s vačkami únavy pod očami, bezcieľne cestujúca mládež vo vysokých čižmách a s dlhými vlasmi, mnohí s batohmi na chrbtoch a gitarami v rukách, jeden pár s tenisovými raketami v puzdrách, niekoľko ošľahaných chlapov so špinavými klobúkmi a zablatenými cestovnými plášťami s maskáčovými batohmi. Amplióny oznamovali prílety a odlety a vyvolávali ľudí ani všemocný hlas zo snov.

Peter sa s koženou taškou prehodenou cez plece postavil do radu pri bufete a David si zatiaľ sadol na lavičku, aby potlačil tú prekliatu triašku v kolenách. Podľa svojho zvyku sa pozorne poobzeral po letiskovej hale a všímal si rozmiestnenie strážnikov, kamier a ďalšie východy. V termináli boli ďalšie dva východy: jeden pre upratovačov, ktorý ústil na zadné parkovisko vrezávajúce sa do členitej planiny, druhý k Severnej diaľnici. Dobré únikové cesty, usúdil David.

Z ničoho nič mu pred očami vybuchlo zlaté svetlo a zjavil sa mu zvláštny obraz troch ľudí kráčajúcich vedľa seba popri ceste. Jeden z nich sa neustále obzeral za seba a pokúšal sa stopovať prechádzajúce autá. Tá osoba vyzerala na ženu okolo tridsať – tridsaťpäť, vedľa nej kráčali dvaja tínedžeri, zjavne chlapec a dievča, ale ich tváre boli skryté v nočnej tme. Hneď to zmizlo a Davidovi vybuchli pred očami hviezdičky bolesti. Automaticky si pritlačil ruky k hlave a tuho si ju masíroval, aby aspoň čiastočne oslabil to otravné pichanie. Ani si nevšimol, ako k nemu prišiel otec a podal mu bagetu so šunkou a dressingom.

„David, čo sa deje?“ spýtal sa ho Peter. Dopekla, pomyslel si David, jemu nič neunikne. „Zase hlava?“ pozorne ho sledoval otec.

David si vzdychol a vzal si od neho bagetu. Bol tak unavený, že sa mu s ním nechcelo naťahovať.

„Mal som ďalšiu víziu,“ pripustil neochotne. „Nejaká tmavovlasá ženská s dvoma tínedžermi stopuje autá na Severnej diaľnici. Neúspešne,“ dodal a vyhladovane sa pustil do jedla. Nejedol už od obeda a v žalúdku mal od hladu dieru veľkú ako kráter po meteore.

„Nič viac?“ spýtal sa začudovane Peter. „Zvyčajne keď to dostaneš, vidíš tam toho omnoho viac, nie?“

„Vtedy to aj viac bolí,“ zavrčal podráždene David. „Keby toho bolo viac, asi by som tu vyzametal dlážku. Nemám najmenší záujem, aby sa mi to ukazovalo...“

„Je to viac než dosť užitočné,“ poznamenal Peter. „Varovalo nás to pred tým strojom...“

„A zároveň to aj presne ukázalo, ako a kedy presne mama zomrie!“ vybuchol nahnevane David. Keď bol na tom tak zle, dokázalo ho vytočiť takmer hocičo. „Ešte stále nerozumieš, že to ukazuje veci, ktoré nemôžem nijako zmeniť? Hoci viem, že kedy presne nastanú a nemôžem s tým urobiť vôbec nič? Načo mi to vlastne je?“ Hlava mu klesla do dlaní v zúfalstve a zhnusení nad sebou samým.

Peter sa k nemu sklonil a položil mu ruku na plece.

„Neobviňuj sa zo smrti svojej matky, David,“ povedal potichu, ale o to dôraznejšie. „Nebola to tvoja chyba. Vieš dobre, že ak by si znovu mohla vybrať, tak určite by si zvolila rovnako ako vtedy. Stále by sa za teba obetovala. Nemohol si zmeniť jej osud. Sama si ho vybrala.“ Na chvíľu sa zamyslel.

„Pamätáš si ešte nejaké detaily?“ opýtal sa.

David si vzdychol a zavrel oči. Skúšal si vybaviť čo najviac, ale celá vidna trvala ledva dve sekundy a keď sa snažil viac sústrediť, detaily mu akoby unikali pomedzi prsty. A bolela ho hlava.

„Ani nie,“ povedal pomaly. „Sú s ňou dvaja tínedžeri, tuším chlapec a dievča... trvalo to možno sekundu, nepamätám sa..."

„Nechaj to tak,“ povedal Peter. „Možno tá vidina nemá žiaden súvis s nami, ktovie,“ povedal a poškrabal sa za uchom. „Už sa ti to stalo, pamätáš? Takže si s tým nemusíš robiť starosti.“

„Keď už hovoríme o starostiach,“ ozval sa po chvíli nie celkom presvedčený David, „ako sme na tom s peniazmi?“

Otec iba beznádejne pokrčil plecami.

„Zle,“ priznal otvorene. „Vystačíme s nimi možno na jedno dotankovanie a ak budeme mať šťastie, dorazíme do Vermontu na výpary.“

„Ak budeme mať šťastie,“ precedil David cez stisnuté zuby. „Naposledy, keď sme sa spoliehali na šťastie, dostali nás federáli v prístave a potom aj to monštrum.“ Na chvíľu zmĺkol, hlboko premýšľajúc. „Myslím, že viem, kde by sme prišli k peniazom,“ povedal zamyslene.

Otec sa na neho prenikavo pozrel. „David, kradnúť sa nesmie,“ povedal prudko.

„Rovnako sa nesmie ani to, že nás len tak kdekto prenasleduje a nemôžeme žiť normálny život,“ odsekol nahnevane David. „Okrem toho si ma učil nielen to, že kradnúť sa nesmie, ale že existuje rozdiel medzi málo zlým a veľmi zlým. To, čo robia oni, to je veľmi zlé! To, že mi nutne potrebujeme peniaze, je oproti tomu čo?“ hlas sa mu postupne stišoval do šepotu. Bol príliš unavený, aby sa hádal.

Peter si ťažko vzdychol. Kradnutie sa mu z duše protivilo. Ale nemali na výber, ak chceli žiť.

„Čo chceš spraviť?“ spýtal sa syna, ktorý vyčerpane sklonil hlavu.

„Myslím, že jeden bankomat ešte zvládnem,“ zamrmlal David. Odhodlane sa pozrel na otca, vstal a vykročil k bankomatu vpravo od vchodu. Peter sa za ním chvíľu díval. Vysoká postava pomaly kráčajúca medzi ľuďmi.

Panebože, nech sa mu nič nestane, modlil si vrúcne v duchu. Nech sa mu nik nepripletie do cesty. Nech to vydrží, aby sme sa dostali preč odtiaľto.. Prosím ťa o to. Dobre, Bože? Ďakujem.

Otočil sa a vykročil k autu, plný obáv, ale aj malej nádeje.

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Mladík v tmavohnedom kabáte, čiernych nohaviciach a tmavohnedej košeli. Hnedé vlasy povyše pliec. Cez plece prehodená kožená taška. Asi dobrodružne naladený vysokoškolák. Bežný zjav na každom letisku, takže sa nad tým nikto nepozastavil, čo tam robí tak neskoro. Terminály boli v tomto období plné cestujúcich študentov.

David mal jasnú predstavu, čo presne má urobiť. Obával sa skôr dôsledkov. Nevedel, či to ešte vydrží, po poslednom údere na diaľnici bol na prahu smrti. Poobzeral sa naokolo. Na okolí nikto. Pristúpil k bankomatu a rýchlo si ho obzrel. Žiadna kamera či iné snímacie zariadenie. Pozrel sa na štrbinu, ktorá vydávala bankovky a zovrel pery.

Kradnutie je zlé.

A zabíjanie ešte horšie...

Nedá sa nič robiť. Musí ich nejako dostať preč odtiaľto. Banky si môžu dovoliť prísť o niekoľko stoviek dolárov. David sa zahľadel na štrbinu a sústredil sa na ňu. Od námahy sa mu z hrdla vydral tichý vzdych. Nie, neprinášalo mu to nijakú bolesť. Pripadalo mu to príjemné, keď sa mohol takto sústrediť na veci a toto ho desilo. Je možné, že sa mu to nebezpečenstvo páči? Že ho to zakaždým pokúša robiť preto, lebo je to príjemné?

Na svoje prekvapenie necítil žiaden sprievodný jav, žiadnu prenikavú bolesť. Na okamih si pomyslel, že svoju schopnosť (alebo prekliatie, ako sa to vezme) stratil, keď v tom začali so štrbiny vychádzať dvadsať, päťdesiat, sto a dvestodolárové bankovky. Rýchlo nastrčil tašku, aby mu bankovky nevypadli na zem. Ibaže veľa toho nevypadlo. David rýchlo zrátal peniaze. Dohromady to nebolo viac ako osemsto dolárov. Bankomat mali očividne onedlho dopĺňať.

Prestal pritláčať, lebo už z automatu nešlo nič a v tom mu hlavou prenikla bolesť. Nebola silná, ale stačila. Bolelo ho to, lebo už netlačil... lebo prestal tlačiť. David sa nad tým zamyslel. Čo ak tie bolesti pramenia nie z toho, že používa svoju schopnosť, ale že ju potláča? To by potom znamenalo, že nie je limitovaný množstvom využívania svojej sily, ale tým, že ju nevie dobre brzdiť. David nad tým nechcel viac rozmýšľať uprostred letiskovej haly a tak sa rozhodol odtiaľ vypadnúť. Ešte raz pozrel do tašky na bankovky.

„Slabota,“ pokrútil hlavou, zazipsoval tašku a odkráčal k autu, kde ho čakal otec. Mám mu o tom povedať alebo nie, hútal v duchu. To by mohlo značne ovplyvniť ich možnosti, ak by ich niekto prepadol. Mohol by vypustiť omnoho silnejší a smrteľnejší prúd. Ibaže bol by schopný sa potom zastaviť? Nahodil slabý silený úsmev a nastúpil dnu.

„Tak ako?“ spýtal sa Peter. David rýchlo spočítal peniaze. „Sedemstosedemdesiat dolárov,“ zahlásil. Peter sa uškrnul.
„Viac si nespravil? Slabé,“ podpichol syna.

Ten sa na neho pozrel s ľadovým pokojom. „Asi ho vyprázdnil nejaký pracháč,“ pokrčil ľahostajne plecami. "Poďme už, prosím ťa, ledva si vidím na nos," vzdychol, podložil si ruku pod hlavu a oprel sa o okno, aby zaspal. O krátku chvíľu na to ho zmohol spánok.

Peter s úsmevom v očiach počúval Davidov rovnomerný dych. Keď David spal, tvár sa mu uvoľnila a všetky vrásky a napätosť zmizli. Už dávno nevyzeral tak pokojne. Peter si povzdychol. Kiežby sa im podarilo dostať do chalupy v Tashmore. Tam by si oddýchli, načerpali nové sily a mohli odísť do Kanady, niekam ďaleko na sever. Na miesto, kde David prežil takmer osem najkrajších rokov života a kde sa cítil ozajstným človekom... Peter si želal to miesto vidieť. A možno tam, v náručí panenskej prírody zaviatej snehom, prežiť zvyšok života...

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
Kdesi uprostred Severnej diaľnice, štát New York
23:52

Sarah si to odmietla priznať, ale nohy ju už prestávali poslúchať. Johnov nápad stopnúť auto na rušnej ceste č. 40 nevyšiel, hoci pravdepodobnosť, že by im niekto o jednej hodine v noci zastavil a vzal ich, bola skutočne nízka. A nepotrebovala na to ani Cameronine štatistické údaje. Vrhla ustarostený pohľad na Johna. Od únavy mal zhrbené plecia. Cameron kráčala vedľa neho vyrovnaným krokom, oči upreté na Johna a dávala pozor, aby John nespadol, ak by náhodou zakopol. Sarah iba zaťala zuby a nepovedala nič. Bolo už dosť zlé, že jediné auto, ktoré mali, im zničil Cromartie a tak museli unikať pešo. Na chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že by Cameron prikázala, aby sa postavila do cesty prichádzajúcemu autu a tak ho zastavila. Pri pomyslení na upútanie priveľkej pozornosti a na Johnovú reakciu to radšej zavrhla.

Okolo prešiel tmavý pickup a rozčeril chladný vzduch.

"Bastardi... to nikto nezastaví?" zavrčala potichu Sarah. Začínala nenávidieť tento svet, kde ľudia na seba navzájom zvysoka kašlú. Keby prišiel Súdny deň, potom by spoznali, čo je súdržnosť, pomyslela si trpko.

V tom mu zasvietili brzdové svetlá a náhle, asi štyridsaťpäť metrov pred nimi, pickup, ktorý ich práve minul a na ktorý nadávala, zastavil v odstavnom páse.

"Chvalabohu," vydýchla si uľahčene Sarah. John to počul a unavene zdvihol hlavu.

"Čo je, mami? zašepkal. Sarah sa ukázala na svietiace červené svetlá pred nimi. "Máme šťastie. Nechaj ma, John, budem hovoriť ja."

"Dobre..." Znelo to apaticky. Pod očami mal hlboké tmavé kruhy. Auto začalo cúvať, keď sa k nemu blížili.

"Neurob nič unáhlené, Cameron," upozornila ju Sarah. "Nejdeme to auto ukradnúť. Nemuseli nám vôbec zastaviť."

Cameron sa bezvýrazne pozrela na Sarah. "John je vyčerpaný, potrebuje sa zregenerovať," namietla. „A bez auta sme pomalší, je o sedemdesiat osem percent vyššia šanca, že nás Cromartie doženie."

"To je teraz jedno, nič nerob," precedila Sarah. Otvorila zadné dvere na pravej strane a pomohla nastúpiť Johnovi. Cameron nastúpila za ním a Sarah prešla na druhú stranu.

"Ďakujeme vám," začala a nastúpila dnu. "Zachraňujete nám život."

"Som rád," prehodil vodič. Jeho hlas znel príjemne. Otočil sa k Johnovi a Cameron, kývol im na pozdrav a dobrosrdečne sa umial. John sa tiež unavene usmial, ale na Cameroninej tvári sa nepohol ani sval. Sarah si vodiča lepšie obzrela, hoci v tme toho nebolo veľa vidieť. Mal okrúhlu tvár, nakrátko ostrihané šedivé vlasy, neoholené strnisko a usmievavé oči. Na prvý pohľad bolo videť, že je to dobráčisko a Sarah, hoci si vždy držala od ľudí patričný odstup, bol hneď sympatický.

Vodič si nastavil spätné zrkadlo, rozbehol sa po odstavnom páse a prešiel do pravého jazdného pruhu. Sarah si nenápadne obzrela spolujazdca, pravdepodobne syna, ktorý zjavne spal. Bol mladý, mal dlhšie vlasy povyše ramien a dosť bledú tvár. Keď si Sarah predstavila Johnovu zvesenú hlavu pred chvíľou, začala sa cítiť trochu nepríjemne. Spolujazdec patril presne k tomu typu mladých mužov, okolo ktorých Sarah často prechádzala a nezastavila, keď ich videla stáť pri ceste a stopovať. Vysoký a chudý, neoholené fúzy, dlhý cestovný plášť, kožené čižmy, veľký batoh. A ešte si dopasovať zálesácky klobúk.
Skupina ľudí, ktorú Sarah obchádzala širokým oblúkom.

"Kam máte namierené, madam?" spýtal sa vodič.

"Ideme na severovýchod, ale ak nás vyložíte o také dve mestá ďalej, budem vám veľmi vďačná" odpovedala Sarah.

"Postačí v Hastings Glene? Je tam dobrý motel, môžete sa tam vyspať, ak chcete."

"Postačí."

Vodič prikývol. "Utekáte pred niekým, predpokladám," prehodil akoby medzi rečou. Cameron sa pozrela na vodiča a zatvárila sa tak, akoby sa chcela na neho vrhnúť. Sarah na ňu varovne pozrela. Vybadala, že vo vodičovom hlase nebolo hrozby.

"Ako sa vlastne voláte?" spýtal sa znenazdajky vodič. Sarah bola ticho. Čo vlastne má za lubom?, rozmýšľala v duchu. Vodič sa uškrnul. "S policajtmi nemám najlepšie skúsenosti, takže aj keby ste zavraždili prezidenta, je mi to jedno," poznamenal a cez spätné zrkadlo sa pozrel Sarah rovno do očí. Tá, ani sama nevedela prečo, ale verila mu.

"Volám sa Sarah, Sarah Baumová," povedala po chvíli. "Toto sú moje deti, John a Cameron," ukázala na oboch.

Vodič bol chvíľu ticho.

"Ja som Peter," ozval sa a ukázal na spolujazdca. "A toto je môj syn David."

* * * * * * * * * * * * * * * * * * * *

Peter v diaľke zazrel nejasné postavy kráčajúce pozdĺž cesty. O krátku chvíľu rozoznal troch ľudí v tmavom oblečení, jeden z nich stopoval, jeho snaha však vychádzala naprázdno. Autá okolo nich prechádzali nevšímavo. Peter ich chcel obísť rovnako ako ostatní, ale keď si spomenul, ako ich pred New Yorkom naložil Jim Paulson vo svojom pomaľovanom nákladniaku, hoci vôbec nemusel, rozhodol sa, že ich vyzdvihne a odvezie aspoň kúsok. Vyhodil smerovku, odbočil do krajného pruhu a začal brzdiť. Brzda pri počiatočnom kontakte trochu zaškrípala a David sa na to zobudil.

"Čo je, čo sa deje?" spýtal sa rozospato. "Stojíme na benzínke?"

"Stopujú tam nejakí ľudia," ukazoval napravo Peter. "Naložíme ich a zoberieme aspoň ku hraniciam New Yorku."

To Davida trochu prebralo. "Akí ľudia..." zamrmlal. Keď prechádzali, David sa zadíval na tmavé siluety. Záblesk, šepotajúce hlasy, svištiace autá, traja obchádzaní stopári...

"Veď to sú oni!" zasyčal David. Peter na neho hodnú chvíľu nechápavo pozeral a v tom mu to došlo. "Počkať... to sú oni? Z tvojej vízie na letisku?"

David si s prižmúrenými očami prezeral postavy, okolo ktorých práve prechádzali.

"Sú to oni," vyhlásil isto. Cítil, ako sa mu oči zatvárajú. Ešte stále bol vyčerpaný. "Si si istý, že ich berieme?" unavene sa spýtal otca.

"Vyzerajú, že potrebujú pomoc," odvetil zachmúrene Peter. "Možno sa nám to jedného dňa vráti."

"V to dúfam," zahundral ospalo David a znovu si oprel hlavu o okno. Petrovi neuniklo, ako pod kabátom nahmatal luparu.

"Snáď ju nebudeme potrebovať," poznamenal. David si iba vzdychol.

"Je lepšie byť pripravený..." zamrmlal. Peter zacúval až k stopárom a čakal, pokiaľ nastúpia. Otvorili sa dvere vpravo a nastúpil chlapec a hneď za ním dievča. Obaja vyzerali tak na šestnásť-sedemnásť. Krátko na to zľava nastúpila tmavovlasá žena, asi tridsiatnička.

"Ďakujeme vám, zachraňujete nám život," ozvala sa ešte vo dverách. Peter sa usmial.

"Som rád," odvetil. Bolo v tom kusisko úprimnosti. Otočil sa k jej deťom, prívetivo im kývol hlavou na pozdrav a usmial sa na nich. Chlapec sa vyčerpane usmial, ale dievča malo na tvári kamenný výraz. Petra to trochu zarazilo. Ešte nikdy nevidel takú bezvýraznú tvár. Nedal však na sebe nič poznať.

Nastavil si spätné zrkadlo tak, aby mal vo výhľade ženu. Teraz si ju lepšie pozrel. Hoci mala chmúrnu tvár, so svojimi zelenými očami a harmonickými črtami vyzerala veľmi príťažlivo. Peter sa v duchu usmial. Ktovie, čo sa z nej vykľuje. Nemajú so sebou žiadnu tašku, ani náhradné oblečenie.

Treba ju trochu vyspovedať.

"Kam máte namierené, madam?" opýtal sa zdvorilo.

"Ideme na severovýchod, ale ak nás vyložíte o také dve mestá ďalej, budem vám veľmi vďačná" odpovedala žena.

"Postačí v Hastings Glene? Je tam dobrý motel, môžete sa tam vyspať, ak chcete" napadlo Petra.

"Postačí," súhlasila.

Peter na to prikývol. Odrazu sa pousmial a prešiel rovno do útoku. "Utekáte pred niekým, predpokladám," prehodil akoby mimochodom, pričom mu trochu ukĺzol pobavený tón. Dievčina s bezvýraznou tvárou sa čudne pohla. Peter sa tváril, akoby si nič nevšimol. Matka sa na ňu akoby karhavo alebo výstražne pozrela.

"Ako sa vlastne voláte?" opýtal sa zrazu Peter. Žena sa ani nepohla a trápne ticho sa predlžovalo. Peter mal dojem, že by mal vysvetliť, ako to všetko myslel. Priateľsky sa na ňu zaškeril, dúfajúc, že napraví zlý dojem.

"S policajtmi nemám najlepšie skúsenosti, takže aj keby ste zavraždili prezidenta, je mi to jedno," poznamenal a cez spätné zrkadlo sa pozrel Sarah rovno do očí.

Stále ticho sedela. Peter si pomyslel, že po nevydarenom úvode z nej nič nedostane, takže bol dosť prekvapený, keď sa ozvala.

"Volám sa Sarah, Sarah Baumová," povedala po chvíli. "Toto sú moje deti, John a Cameron," ukázala na oboch.

Peter si kútikom oka všimol, ako sa David mykol, keď sa predstavila. Vedel, čo to znamenalo. Fajn, chce sa hrať na žmúračku, prosím. Začína to byť zaujímavé.

"Ja som Peter," predstavil sa. Ukázal na Davida, ktorý už bol v strehu, hoci sa tváril, že spí, a ruku mal položenú na lupare. "A toto je môj syn David."

(Koniec 2. kapitoly. Pokračovanie konfrontácie hlavných postáv nabudúce :) )

komentáře [ 1 ]
WolfDM 4.10.2010
© 2007 - 2017 T-SCC.cz team