220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Na okraji - 1. časť

Niekde v diaľke sa ozývala streľba, tak vzdialená, že ju bolo sotva počuť. Jej rytmus bol nepravidelný a občas sa úplne stratil vo vetre, ktorý sa opieral o rozoklané skaly. Utíšila sa pár minút pred úsvitom, keď sa vyprahnuté pláne začali sfarbovať do oranžova. Vetrom ošľahané plošiny získavali hnedkastú farbu, ktorá kontrastovala so zvyškami snehu. Ešte stále nadránom prevládali mrazivé teploty. Keď sa slnko dostalo ešte o niečo vyššie, tak farby zrazu vybledli a ostala iba šeď, ktorá sa tiahla po obzor. Na pohľad sa to všetko zdalo prázdne a opustené.

Chladný vietor konečne ustal a v okolí najvyššieho kopca bola opäť počuť stará odrhovačka, ktorá sa ozývala z rádia. Pomalé brnkanie do strún a hlboký mužský hlas sa niesli takmer až do údolia. Hore na kopci sa v tej chvíli nachádzali dvaja vojaci na hliadke. Sedeli na malých rozkladacích stoličkách, ktoré mávajú ľudia väčšinou na záhrade. Zbrane mali opreté za sebou o veľký špicatý kameň a v rukách držali plechovky od piva, ktoré sa leskli na vychádzajúcom slnku.

Jeden z nich, ktorý vyzeral staršie a namiesto prilby mal na hlave maskáčový klobúk, sa mierne vystrel a odložil plechovku na plastový stolík. Okrem nej sa na ňom nachádzali ešte nejaké noviny a pár drobností. Vzal ďalekohľad a začal pozorovať oblasť pred sebou.
„Nejaký pohyb, Šéf?“ Spýtal sa mladší kolega a rovnako namieril svoj ďalekohľad.
„Nie som si istý.“ Šéf znel opatrne. Nemal rád falošné poplachy. Hlavne takto včasne ráno by pravdepodobne naštval polovicu rozospatej jednotky pod kopcom. Niečo v žalúdku mu však hovorilo, že ich bude musieť prebrať tak či tak. Vzal do ruky vysielačku a sledoval menší kopec pred sebou. Vtom sa to vynorilo spoza skál. Dve autá smerovali priamo k základni. Na sedadlách vodiča nevidel nikoho.
„Sakra.“ Uľavil si krátko a zapol vysielačku.
„Hliadka tri, volám základňu.“ Začal stroho, nebol čas sa zbytočne zdržovať.
„Áno?“ Ozval sa niekto tam dole. Podľa hlasu to mohol byť jeden zo starších seržantov.
„Z kopca na severovýchode sa k vám ženú plnou rýchlosťou dve vozidlá. Myslím, že by to mohli byť oni.“ Informoval pokojne Šéf a čakal na odpoveď.
„Rozumiem.“ Muž na druhej strane znel rovnako pokojne, ale tón jeho hlasu sa predsa len nepatrne zvýšil.

Obidvaja vojaci na hliadke sledovali prichádzajúce vozy. Tie šli pravdepodobne na maximálny výkon a hnali sa dole kopcom šialenou rýchlosťou. Občas prešli ďalekohľadmi k základni pod nimi, kde pobehovali desiatky ľudí medzi stanmi a na severovýchodom okraji sa začal tvoriť obranný val. Ostávalo ešte niekoľko sekúnd, kým sa vozidlá dostanú na dostrel. Hrboľatá cesta ich nadhadzovala a bolo udivujúce, že držia smer. Vtom sa zdola ozvala paľba. Obrancovia kropili predok áut, ktoré sa približovali k ich pozícií. Chvíľu sa zdalo, že to nemá žiaden efekt, ale vzápätí jedno z nich zmenilo smer a vrazilo do blízkej skaly. Nastala obrovská explózia. Veľká ohnivá guľa sa zväčšovala do všetkých strán až pokým sa nestratila v dymovej clone. Vozidlo muselo byť plne naložené výbušninami. To sa dalo predpokladať aj o druhom, ktoré ešte stále smerovalo k základni. Streľba neustávala, ale pohybujúca sa bomba bola čím ďalej bližšie. Vtom auto nabehlo na jednu zo zábran a prevrátilo sa na strechu. O dve sekundy neskôr sa ozvala ďalšia silná explózia, ktorá donútila všetkých obrancov zaľahnúť k zemi.
„Myslím, že ich máme.“ Ozval sa mladší vojak na hliadke. Jeho starší kolega už položil ďalekohľad a naťahoval sa po svoju plechovku.
„Napadla ma práve reklama na automobil, ale asi by to nevysielali.“ Odpovedal sucho a usrkol si trochu piva. Začali mu mierne tŕpnuť nohy od sedenia, tak sa ich snažil rozhýbať.
„To asi nie.“ Súhlasil kolega so Šéfom a tiež si zobral svoju plechovku. Čakali ich ešte dve hodiny služby.
„Bože, ako ja neznášam túto krajinu.“ Zamumlal si pre seba, takže mu nebolo vôbec rozumieť, ale nikto z nich tomu nevenoval pozornosť. Slnko ešte stále smerovalo hore a bol to prekrásny pohľad.

O tri hodiny neskôr už v tábore nebolo poznať, žeby sa nejaký ranný útok odohral. Nikto nebol zranený, takže v mysliach všetkých udalosť len odplávala za ostatnými šedými spomienkami, ktoré sa hromadili celé mesiace. Šéf prechádzal ku svojmu stanu, keď ho zastavil jeden z nováčikov.
„Pane, nadporučík Ricsonová chce, aby ste sa dostavili do hlavného stanu.“ Odrapotal vojak.
„Pohov.“ Šéf ho poslal preč a pomalým krokom sa vydal na miesto. Hádal, že spánok po nočnej zmene bude musieť ešte počkať.

Po vstupe do stanu prešiel pohľadom po ľuďoch pri vysielačkách, a potom zamieril k nadporučíčke. Už vtedy si všimol až prílišného pokoja v komunikácii.
„Zdravím poručík.“ Pozdravil kamarátsky. Niektorým dôstojníkom by sa to mohlo zdať ako nerešpektovanie vyššej šarže, ale Michelle len prívetivo odkývla na pozdrav a posunkom naznačila, aby pristúpil. Bol nasadený na tomto mieste omnoho dlhšie ako ostatní a na rozdiel od niektorých iných sa kvôli tomu nesprával ako kretén.
„Ahoj vospolok, čo sa teda deje?“ Zaznel druhý hlas akoby na potvrdenie jej myšlienok. Bol to Rocky. Strávil tu takmer rovnako dlhý čas ako Šéf, ale stal sa z neho omnoho väčší kovboj. Alebo ako mu ona sama hovorila. Väčší kretén.
„Nebudem to zbytočne naťahovať.“ Začala Michelle a pohľadom prebehla po ľuďoch pri vysielačkách. Už aj dvojici pred ňou začalo dochádzať, že im v tom tichom prostredí niečo nehrá.
„Už od rána nemôžeme nadviazať spojenie.“ Dodala hneď ako stočila hlavu späť na nich.
„Veliteľstvo sa neozýva?“ Zaujímal sa Šéf.
„Nikto sa neozýva. Veliteľstvo, iné základne, nechytáme ani len tu ruskú televíziu zo severu. Sme slepí a hluchí.“ Spresnila nadporučíčka a oprela sa pritom rukami o stôl. Na ňom už mala rozbalenú mapu oblasti aj s vytýčenou trasou.
„Skúsime kontaktovať našu najbližšiu základňu pri Baglane. Uvidíme, či budú mať spojenie oni.“ Ukázala pritom prstom na cieľ, ktorý sa zdal byť tesne vedľa nich. Samozrejme sa na mape netýčili hory medzi nimi, ktoré boli len jedna z prekážok.
„Ráno nám domáci pripomenuli aká je táto oblasť divoká, takže chcem poslať svojich najskúsenejších ľudí. Čiže vás dvoch. Zoberte zo sebou ešte dvoch podľa uváženia ako podporu a do pätnástich minút vás chcem mať na ceste.“
„Áno, pane.“ Zasalutoval Rocky s úsmevom a s parodickým nádychom sa otočil smerom von zo stanu.
„Idiot.“ Pošepla si Michelle a stočila sa k Šéfovi, ktorý ešte stále zotrvával na mieste.
„Skúste sa vrátiť, čo najskôr. Komunikácia je pre nás životne dôležitá. Vyhnite sa všetkému, čo sa dá a žiadne zapájanie do možných stretov z miestnymi.“ Oznámila s vážnou tvárou. Možno celá táto vec mohla spadať pod nejakú technickú chybu, ale mala pravdu. Vojaci bez komunikácie sú mŕtvi vojaci. Šéf to vedel.
„Rozumiem.“ Odpovedal a rovnako ako jeho kolega sa vydal smerom von.

Opancierované Humvee sa hnalo po prašnej ceste. Ak sa to vôbec dalo nazvať cesta. Hrbole a skaly dávali zabrať aj masívnemu terénnemu vozidlu. Rýchlosť bola dôležitá. Čím kratšie sa budú nachádzať mimo bezpečnej zóny, tým je menšia pravdepodobnosť, že ich objavia bojovníci z okolitých kmeňov. Rocky za volantom však uháňal kvôli rýchlosti samotnej. Ako jedinému vozidlu v okolí mu prakticky cesta patrila.

Šéf na sedadle spolujazdca iba ticho sledoval okolie a nerobil si nič z toho, že každých pár sekúnd takmer nabúrali do nejakej blízkej skaly. Za ním sedel desiatnik Roberts, ktorého zavolal Rocky, ako jedného z najlepších ostreľovačov v jednotke. Ramirez vedľa bol zase považovaný za zázračného mechanika. Šéf vedel, že v prípade núdze sa vždy viac hodí fungujúce auto, ktoré ich rýchlo dostane preč z kaše, ako strelec, ktorý by v prípadnej prestrelke v skalnatom údolí nemal príliš veľa šance.

Našťastie ich po ceste nič nestretlo. Vojenské vozy majú totiž tendenciu sa pokaziť na úplne odkrytom priestranstve, kde väčšinou čakajú nejakí banditi. Aspoň takto o nich uvažoval Šéf. V polovici cesty mal pocit, že videl nejakých ľudí v horách nad nimi, ale boli príliš ďaleko, aby ich mohol identifikovať. Čím vlastne boli aj dosť ďaleko, aby ich mohli ohroziť. Po poslednej zatáčke mali pred sebou konečne cieľ. Vojenská základňa asi päť krát väčšia než ich vlastná. Tým pádom sa v nej nachádzalo aj menej stanov a kontajnerov a viac normálnych budov, ktoré sa už za ten čas stihli postaviť. Pravdepodobne budú mať aj lepšie komunikačné vybavenie.

Zastali pred hlavnou budovou, kde ich privítal sám veliteľ základne. Zdalo sa, že je novými tvárami veľmi potešený. Ramirez s Robertsom ostali pri aute. Druhá dvojica nasledovala veliteľa.
„Sme na tom podobne ako vy. Žiadne info.“ Pokračoval po ceste táborom.
„Komunikácia nefunguje. Linky, mobilné telefóny...“ Náhle bol prerušený Rockym.
„Vy ste tu mali mobilný signál?“ Celkom ho prekvapilo, že by v tejto oblasti bolo niečo také možné. Možno v tom bolo aj kúsok žiarlivosti. Možnosť zavolať si domov kedykoľvek vo voľnom čase bola v tejto oblasti vzácna.
„Stanicu kvôli základni inštalovali pred dvoma rokmi.“ Ozrejmil veliteľ, ktorý tomu neprikladal priveľkú váhu. V tom okamihu už všetci traja stáli v komunikačnom centre.
„Rovnako ako vy sa snažíme nájsť niekoho s fungujúcou komunikáciou. Vyslali sme preto už pred pár hodinami vojenský konvoj priamo do Kábulu. Ak už nebudú mať nejaké informácie tam, tak to rovno môžeme zabaliť a vyslať loď do Štátov.“ Veliteľ sa trochu pousmial, ale potom opäť zvážnel.
„Predsa len však niečo máme. Túto správu sme získali krátko predtým než sme stratili kontakt.“ Veliteľ ukázal na monitor, kde sa nachádzal bielo vysvietený text na čiernom pozadí. Šéfovi pripomenul staršie sporiče obrazovky, ktoré kedysi vídaval bežne.
„My neútočíme...“ Bolo toho málo a predsa dosť nato, aby to vyvolalo milión otázok.
„Pôvodne správa nebola ani určená nám.“ Začal vysvetľovať veliteľ pokiaľ dvojica vedľa neho ešte stále civela na záhadnú vetu.
„Odišlo to od nás a bolo to v ruskom jazyku.“ Dohovoril a znova hodil zamyslený pohľad na monitor akoby to mal tento krát konečne rozlúsknuť. Osvietenie však neprichádzalo.
„Takže naše vedenie kontaktovalo Rusov?“ Hádal Šéf, keď sa konečne odtrhol od monitora.
„Alebo niekto z vedenia informoval svojich.“ Doplnil ho Rocky, ktorý v tom začínal vidieť nejakú konšpiráciu. Ich armáda predsa bola bez komunikácie a prakticky bezbranná voči útoku. V každom prípade to neveštilo nič dobrého. Všetky tri páry očí sa opäť začali upínať k magickému nápisu, ktorý mohol znamenať všetko a zároveň nič.

Humvee opustilo základňu pri Baglane a začalo smerovať po vlastných stopách späť. Vojaci so sebou niesli aspoň to málo neurčitých informácií, ktoré nedovolili myslieť na nič iné. Rovnako však mali so sebou novú sériu kódových frekvencií, ktorá ich spojí aspoň s Baglanom. Bol to štart. Pravdepodobne sa niečo podobné dialo v celej krajine. A kto vie? Možno na celom svete.

Auto sa dostalo pod paľbu. Opancierovanie zatiaľ tvorilo nepreniknuteľný štít, ale to útočníkov neodradilo. Nedalo sa presne určiť, kde je ich pozícia. Streľba z kalašníkovov náhle ustala a ozvalo sa slabé žuchnutie niekde nad nimi. Pár sekúnd sa nedialo nič a náhle nastala ohromná rana asi šesť metrov od nich. Vozidlo sa zatriaslo. Vodič našťastie situáciu ustál a udržal vozidlo na ceste. Všetci zatajili dych. Vo vzduchu sa vznášalo napätie, lebo už vedeli, že tí bastardi majú niekde nad nimi mínomet.

Ďalšie žuchnutie, ktoré bolo trochu vzdialenejšie. Rocky za tých pár sekúnd nemohol poriadne uvažovať. Kam to dopadne? Pred nimi? Má zabrzdiť? Čo keď však strela smeruje za nich. Zabrzdením by ich mohol zabiť. Akákoľvek akcia môže viesť ku smrti. Najhoršie však bolo to, že čokoľvek by spravil, tak proti tým sráčom by to bolo jedno. Nemôže na nich. Explózia otriasla autom. Ozvala sa za nimi. Keby pribrzdil. Žiadne keby. Pridal plyn a rútil sa ako šialený po ceste, kde by bežné auto skončilo po pár metroch. Kvôli motoru už nepočuli ďalší odpal, ale boli si istí, že ďalší výbuch nenechá na seba dlho čakať. Dostali sa už mimo dosah? Alebo ich tá vec trafí len tak obyčajnou náhodou. Explózia sa ozvala znova. Bolo to asi tridsať metrov za nimi. Takže sú z toho vonku.

Auto prešlo ešte asi sto metrov, a potom sa náhle zastavilo.
„Čo sa deje?“ Pýtal sa Šéf.
„Sme mimo ich dostrelu.“ Oznamoval Rocky úplne vážnym hlasom, ktorý mu nebol podobný.
„Super, takže môžeme pokračovať, už na nás nemôžu.“ Konštatoval Šéf, aby vodiča trochu popohnal. Bola v tom aj istá nervozita. Keď auto stálo, cítil sa zraniteľný.
„Roberts, vytiahni ostreľovaciu pušku. Dostaneme toho, čo tú vec obsluhuje.“ Rozkázal mužovi za sebou. Ten sa už chystal otvoriť dvere, keď ho zastavil Šéf.
„Hrablo ti už načisto? Nemáme sa púšťať do ničoho, ale doviesť informácie.“ Rozkričal sa na neho Šéf.
„Sme mimo nebezpečenstva, ale po tej ceste môže ísť niekto iný. Iní ľudia. Ľudia s rodinami.“ Bránil sa Rocky horlivo. Natiahol svoju ruku cez sedadlo a sám otvoril Robertsovi dvere. Ten ihneď vyskočil von a vzal si svoju zbraň. Oprel si ju o kapotu auta a začal zameriavať cieľ.

Šéf ostával vo vnútri. Zdalo sa mu to ako stupidita, ale nechcel sa zbytočne hádať. Keďže by to pravdepodobne urobili aj tak, takže to budú mať aspoň rýchlejšie za sebou. Ozval sa výstrel, pri ktorom mierne nadskočil.
„Jeden dole!“ Kričal Roberts.
„Tak to má byť.“ Zakričal nadšene Rocky a ostril zrak na neďaleký kopec. Nič nevidel, ale už samotné vedomie, že jeden z nich je mŕtvy ho hrialo pri srdci. Ozval sa ďalší výstrel.
„Zasraný vietor!“ Roberts si tento krát iba zanadával, čím dal jasne najavo, že netrafil.
„Stiahli sa. Už nemám nikoho v zornom poli.“ Informoval Roberts, ale ešte stále sledoval miesto cez hľadáčik.
„Môžeme už teda ísť?“ Spýtal sa Šéf najotrávenejším hlasom akého bol schopný. Rocky mykol plecom a Roberts opäť nasadol. Humvee sa znova raz rozbehlo. Šéf sa pritom mierne usmieval. Zase raz potrebovali niekoho kto strieľa a nie mechanika. Bol si však takmer istý, že v momente kedy by Ramireza nezobral, tak by im auto zdochlo priamo v tej mínometnej paľbe.

Zvyšok cesty už ubehol bez problémov, takže čoskoro dorazili na základňu, kde už bolo cítiť isté napätie. Stále žiadne informácie. A to robilo dôstojníkov nervóznych, z tých sa to už stihlo preniesť na všetkých ostatných. Nikto nevedel na čom vlastne sú.

„Takže útok.“ Vyhlásil jeden z dôstojníkov, potom čo sa Šéf rozhovoril o správe.
„Písalo sa tam predsa, my neútočíme.“ Namietal Šéf, ktorý akosi neveril všetkých tým katastrofickým scenárom.
„Veď práve. My. To znamená, že niekto iný áno.“ Hájil sa dôstojník.
„Navyše to bolo v ruštine.“ Doplnil ho Rocky, ktorý s dôstojníkom v zásade súhlasil. Ozvalo sa niekoľko súhlasných zamumlaní.
„A to mení na veci čo?“ Zaujímal sa Šéf, ktorý presne vedel, kam tým jeho kolega mieri.
„Komunikácia nefunguje, nemáme žiadne správy z domova. Pokojne už môžeme čeliť invázii.“ Predostrel dramaticky Rocky. Jeho tón hlasu nachvíľu donútil Šéfa zapochybovať, ale potom sa hneď vrátil na zem.
„Jasné, za štyridsať rokov, keď mali tú možnosť, to nespravili. Tak teraz, keď sme spojenci, náhodou zmenia názor.“ Šéf mávol rukou. Niečomu takému odmietal veriť. Rocky sa chystal hodiť ďalší argument do diskusie, keď v tom ho predbehla nadporučíčka.
„OK, to by stačilo. Nech na nás útočia aj Marťania. Viete čo s tým spravíte? Veľké hovno. Presne tak. Celá táto diskusia je k ničomu, ak nič nevieme.“ Michelle schladila všetkých až na Rockyho, ktorý sa práve nadychoval k nejakej námietke. Nedala mu však možnosť. Zdvihla prst, ktorý ho zastavil.
„Nedohovorila som. Budeme robiť presne čo je potreba. Zdvihneme výkony vysielačiek a na nových frekvenciách sa spojíme s Baglanom. Keď sa im vráti konvoj z Kábulu, tak budeme mať možno prepojenie priamo na veliteľstvo. Potom môžeme jednať. Podľa rozkazov.“ Znova zdvihla prst, aby zastavila prípadný príval námietok.
„Do tej doby musíme byť pripravení na všetko. Chcem rozšíriť obranné pozície, chcem mať pokryté celé okolie hliadkami v dvojnásobnom rozsahu ako doteraz a chcem opraviť pristávaciu plochu. Ak sem príde päťhviezdičkový generál, tak sa jeho syn bude môcť po nej previezť na kolobežke. Jasné?“ Nečakala ani na nejaké náznaky súhlasu.
„Rozchod.“ Všetci sa okamžite rozišli. Presnejšie, všetci sa čo najskôr vzdialili od nadporučíčky, lebo mohli schytať aj niečo horšie. Michelle sa oprela o stôl a usmiala sa pre seba. Pripomenula sama sebe plukovníka Simonsa, ktorý bol veliteľom na základni, kde ešte pred niečo vyše pol rokom slúžila. Ten mal podobné prejavy, keď niečo požadoval od svojich dôstojníkov. Možno od neho niečo pochytila. Mierne si povzdychla. Teraz tu mala takú menšiu základňu sama pre seba. Aj s jej vlastnými problémami.

Rocky vyšiel z hlavného stanu mierne obarený, ale po pár metroch sa opäť prebral.
„Najskôr sa správa akoby sa vôbec nič nedialo, a potom nás zavalí povinnosťami akoby sme čelili tretej svetovej. Čo vlastne tá ženská chce?“ Proti rozkazom samozrejme neprotestoval. Napriek svojim rečiam si bol vedomý postupnosti vedenia, ktoré rešpektoval. Potreboval len trochu uvoľniť paru.
„Čo sa ti na tom nepozdáva.“ Zastával sa jej Šéf.
„Bol by si radšej ak by tu panikárila kvôli koncu sveta? To, že je ohľadom tej veci pokojná je naopak plus. A tá práca je kvôli tomu, aby zabavila také neisté baby ako si ty.“ Dodal so smiechom na kolegu, ktorý sa rozosmial tiež.
„Jasné, potrebujem uistiť.“ Rocky sa nedal len tak vytočiť. Hlavne nie ľuďmi, ktorých už nejaký ten rok poznal a niečo s nimi zažil. Šéf patril samozrejme k nim. Ten však medzitým trochu zvážnel. Zadíval sa na horu na severovýchode, odkiaľ prišiel ranný útok.
„Mám pocit, že sa tá obrana bude hodiť čoskoro. Bez komunikácie nemáme leteckú podporu, posily ani zásobovanie. Ak to tí v turbanoch zistia, tak sme naozaj po krk v sračkách aj bez Rusov.“ Zhodnotil Šéf a pozeral na horu akoby sa tam malo niečo objaviť. Nič sa tam však nepohlo. Rocky si však začal rovnako uvedomovať, že smrteľné nebezpečenstvo vôbec nemusí hľadať niekde cez pol kontinentu ďaleko. Má ho rovno za najbližším kopcom.

Najbližšie hodiny upadali všetci do tranzu. Čas napredoval stále vpred, ale na ničom to nebolo poznať. Slnko na oblohe svietilo rovnako, skaly sa nepohli ani o centimeter a žiadna nová správa sa do tábora nedostala. Ľudia prestali hovoriť. Sústredili sa na prácu. Plnenie vriec pieskom, kopanie zákopov, úprava pristávacej plochy. Každý sa premenil na nemysliaci nástroj, ktorý vykonával zadané úlohy v očakávaní, čo príde.

Vysielačky vo veliteľskom stane boli stále ticho. Krátke rádiové spojenie s Baglanom nadviazali hneď po zvýšení výkonu stanice. Vymenili si niekoľko pozdravov a odvtedy nedošlo k žiadnej výmene. Nebolo to treba a hlavne počúvať mohli aj iní v dosahu. Dohoda preto znela, že sa druhá strana ozve, keď sa vráti jej konvoj z Kábulu. Vojaci dúfali, že sa tak všetko vysvetlí a ich obavy nebudú mať dlhého trvania. Čas však plynul ďalej a nafukoval pochybnosti.

Šéf vyliezol z čerstvo vykopanej jamy. Kamenistá pôda mu dala riadne zabrať. Lopatka pod pravým ramenom bolela ako šľak a s chrbtom to nebolo o nič lepšie. Oprel lopatu pri okraji jamy a začal smerovať k svojmu stanu. Na jeho miesto nastúpil niekto iný. Kráčal vyrovnane s istým vnútorným pokojom. Mal čas. Nikam sa neponáhľal. Medzi stanmi stretol Robertsa, ktorý sa práve vracal z hliadky.
„Našli ste niečo desiatnik?“ Spýtal sa priateľsky. Na jeho nálade sa okolité napätie nepodpisovalo.
„Skaly, skaly a ešte raz skaly. Na druhej strane to vyzerá, že dneska bude pokoj.“ Odpovedal uťahane Roberts. Napriek tomu, že sa nemusel prekopávať tvrdou zeminou, mal za sebou kilometre chôdze hornatým terénom. Obaja boli zrelí na nejaký ten oddych v stanoch.
„Ešte ohľadom tej dnešnej cesty.“ Začal zrazu Roberts ako by si na niečo spomenul. Chcel pokračovať, ale rovnako neočakávane bol prerušený Šéfom. Ten si priložil prst na ústa na znamenie ticha. Chvíľu nehybne stál, a potom začal pomaly dvíhať hlavu do hora.
„Počuješ to?“ Zašeptal potichu.

Roberts v prvej chvíli nevedel, čo má počuť. Postupne sa však z desiatok ruchov okolia začal vynárať a posilňovať úplne nový zvuk. Slabé vrčanie bolo čím ďalej hlasnejšie a postupne všetci v okolí zastali, aby mohli načúvať. Za pár sekúnd sa z poza hory vyrútilo lietadlo. Desiatnik vedľa Šéfa sa mierne trhol.
„To je ruské lietadlo. Mali by sme pripraviť protileteckú obranu.“ Ozval sa Roberts a potvrdil tak svoj dobre trénovaný zrak. Šéf za ďalších pár sekúnd dokázal tiež rozoznať ruské značenie na chvoste. Ostával však naďalej pokojný.
„Je to hlavne transportné lietadlo, takže nám nič nehrozí. Zdá sa, že sa pripravuje na pristátie.“ Poopravil svojho kolegu a vykročil smerom k pristávacej ploche. Všetka únava bola zrazu preč. Prílet lietadla ho prebral z letargie. Mal pocit, že sa konečne dostane k nejakým novým informáciám. O pár minút neskôr už bol stroj na zemi. Dookola sa zhromaždili všetci, čo sa akurát nachádzali na základni.

Zadné vráta pod chvostom lietadla sa začali pomaly zosúvať dole a vytvorili tak rampu, po ktorej mohli prípadní cestujúci zísť dole. Nejakú chvíľu však z vnútra nikto nevychádzal. Nakoniec sa však objavil na rampe mlado vyzerajúci dôstojník, ktorý svižným krokom zostupoval dole. Krátko zaváhal, ktorým smerom sa má vydať. Zdalo sa, že pátra po najvyššej šarži, ale nakoniec zamieril správne k nadporučíčke Ricsonovej. Za ňou bolo nastúpených v rade niekoľko dôstojníkov. Vedľa nich postávali aj Šéf s Rockym.

Tí rozhodne spozorneli, keď sa poručík Schildner po salutovaní predstavil. Príliš rusky im totiž meno neznelo. Navyše chcel hovoriť s nadporučíčkou osamote. Tá zvolila a dvojica sa vydala smerom k najbližšiemu stanu. Všetci ostatní ostávali pri lietadle, ktoré určite neodhalilo všetko, čo sa v ňom skrýva. Ich zrak však cez temnotu nemohol preniknúť, a tak len hádali, čo to môže byť. Po celom dni, keď boli odrezaní od všetkého, mali nato právo. Aspoň tak to väčšina z nich cítila.

„Takže? O čo ide?“ Začala ihneď Michelle, ktorá nechcela strácať ani sekundu. Bola rovnako zvedavá ako ostatní. Po vstupe do stanu, tak mohla odložiť masku chladnokrvnosti a zistiť konečne niečo nové.
„Popravde, neviem ako začať.“ Poručík znel neisto. To čo si však prežil v tento deň ho určite ospravedlňovalo. Sám sa s tým ešte nedokázal plne vyrovnať.
„Čo vlastne viete?“ Spýtal sa s istým premáhaním.
„Absolútne nič. Od rána sme bez komunikácie.“ Odpovedala popravde Michelle.
„Takže neviete nič o útoku?“ Mierne zháčená odpoveď jej znela ako podozrenie, ktoré ju nútilo pátrať v mysli dôkladnejšie.
„Vlastne je tu tá správa. My neútočíme.“ V pamäti jej tá veta vyskočila úplne z ničoho.
„Odvysielal to niekto od nás pre vás, ale nemáme ani poňatia, čo to znamená.“ Doplnila pre poriadok a očakávala, že si vypočuje zvyšok. Alebo aspoň niečo.
„Aha, tak.“
„Aha, čo?“ Dožadovala sa trochu konkrétnejšej odpovede.

Poručík sťažka vydýchol akoby sa snažil zhodiť nejakú neuveriteľnú záťaž. Michelle si nebola istá, či sa mu to podarilo.
„Moskva, Petrohrad a desiatky našich veľkých miest boli dnes zničené americkými jadrovými zbraňami.“
Michelle sledovala mladíka pred sebou s otvorenými ústami. Nemohla zo seba dostať jedinú hlásku. Nebola si istá, či jej mozog správne interpretoval jeho slová. Bolo to nemožné. Neuveriteľné. Hovoril o jadrovej vojne? Jej oči iba otupelo civeli a snažili sa nájsť nejaký skrytý zmysel. Prečo sa vlastne na ňu nevrhol v zúrivom akte vojnového šialenstva? Nie sú snáď vo vojne. Z celého toho kolotoča nakoniec vypadla iba krátka odpoveď.
„Je mi to ľúto.“ Ani vlastne nevedela prečo to povedala.
„Ďakujem.“
„Ameriku to však zasiahlo tiež, naše rakety...“ Zasekol sa uprostred vety, lebo nemohol nájsť tie správne slová. Michelle sa ho pokúsila viesť ďalej.
„Vedieme spolu vojnu?“ Pri tej otázke ju napadlo, či by jej ruka nemala skĺznuť ku zbrani. V danom okamihu sa jej to však zdalo hlúpe.
„Nie, teda nemyslím si to.“ Pokračoval mierne rozhodený poručík. Možno práve uvažoval presne o tom istom čo ona. Jeho hlas znel trochu sekane. Michelle sa mu nedivila. Sama očakávala, že nával úzkosti ju prepadne v najbližších okamihoch. Myšlienky na rodinu, priateľov a známych. Kde asi teraz sú? Je vôbec niekto z nich nažive? Cítila, že za chvíľu bude jednať rovnako ako on.
„Veliace stredisko, keď ešte bolo ... neverili, že vy ... prepáčte akosi...“ Schildner sa jednou rukou oprel o blízku skrinku. Opäť sa mu tu vrátilo. Chcel sa prebudiť z toho sna. Všetko sa to zdalo neskutočné. Všetci, ktorých poznal boli mŕtvi.

Michelle videla, že mladík pred ňou je takmer pred zrútením. Potrebovala však zistiť viac. Nutkanie jej vlastnej zvedavosti prevážilo.
„Čo sa vlastne stalo?“ Spýtala sa opatrne. Poručík sa na ňu zadíval a zrazu sa opäť vrátil k sebe. Hlas sa mu mierne spevnil.
„Nikto vlastne nevie. Vaši velitelia tvrdili, že žiaden útok nevedú. My sme dostali rovnaké rozkazy. Napriek tomu sme zbombardovali mestá v Amerike, v Rusku aj v Číne a...“
„Počkať. Čo s tým má Čína?“ Skočila mu zrazu do reči Michelle. Mala pocit, že za chvíľu sa dostaví druhá vlna šoku.
„Nič. Bola zasiahnutá rovnako ako Európa alebo India.“ Dodal akoby mimovoľne. V tej chvíli mu nedošlo, že osoba pred ním ešte nevie, čo sa stalo.
„Nechápem.“
„Snažím sa povedať, že dnes bol zasiahnutý celý svet.“ Oznámil pochmúrnym hlasom, ktorý dokonale vyjadroval obsah tých slov. Znamenalo to koniec. Koniec toho, čo poznali. Vnímali to rovnako. Bez ohľadu nato, že pochádzali z opačných kútov Zeme.
„Preboha.“ Zašeptala a rozhostilo sa prázdno.

Znova raz nastala ta prekliata chvíľa ticha. Nikto z nich nevedel, čo povedať. Ich pocity však boli rovnaké. Panoval v nich zmätok. Príliš mnoho neznáma. Príliš mnoho obáv, ktoré paralyzovali ich mysle. Vtom okamihu by si rozumeli aj bez jazyka. Poručík v tomto bludnom a neurčitom priestore plával už nejaký čas, možno aj preto to bol práve on, kto prehovoril ako prvý.
„Rád by som prišiel s inými, lepšími správami. Musíme však pokračovať.“ Snažil sa o akési povzbudenie. Nechcel znova upadnúť do toho stavu, v ktorom prežil celý let sem. Vtedy prakticky nerozmýšľal. Presedlal na základne funkcie svojho mozgu. Nič viac. Sedel a pozoroval ako krajina pod ním ubieha, ale nezanechávalo to na ňom žiaden dojem. Jednoducho to plynulo.
„Odkiaľ, odkiaľ máte všetky tieto informácie.“ Opýtala sa Michelle, ktorá ho nasledovala preč z bezmyšlienkovej zóny.
„Dnes nad ránom sme mali medzipristátie v Taškente. Naša jednotka mala byť dislokovaná pri meste Groznyj na Kaukaze. Problémy s komunikáciou sa riešili už predtým, ale skutočne to začalo až po našom štarte. Sedel som v kabíne s pilotom, keď...“ Zasekol sa.
„Najskôr som si myslel, že si vo vysielačke robia srandu.“ Dodal po chvíli mlčania a potom sa opäť rozhovoril.
„Vraveli, že Petrohrad, Novosibirsk, Omsk, Volgograd a mnoho iných už nie sú. Moskva vraj prestála prvú vlnu vďaka protiraketovému štítu. Nevedeli sme čo robiť. Tam dole bol absolútny chaos. Myslím, že nikto nevedel čo robiť.“
„Odkiaľ ste dostali správy o zvyšku sveta?“ Zaujímala sa Michelle. To čo počula bolo strašné, ale v prvom rade ju zaujímal jej vlastný domov. V mysli sa jej vybavil dom na predmestí. Bola to skôr zidealizovaná predstava jej rodného domu ako skutočnosť. O to viac bolo ťažšie sa od predstavy odtrhnúť.
„Tak isto cez vysielačku. Ľudia sa snažili informovať, čo najviac to šlo. Z veliteľstva prišli informácie, že za útokom nie sú Američania. Môj prvý odhad bol Čína, ale to vraj vyvrátili. Šiel som informovať ostatných dozadu. Potreboval som to poslať ďalej. Neviem, bol som úplne nabudený. Mal som pocit, že to musím šíriť ako ostatní. Keď som sa vrátil, tak mi pilot oznámil, že Moskva bola zničená v druhej vlne a veliteľstvo už tiež neexistuje. Posledný príkaz, ktorý vydali, bolo neútočiť.“ Dopovedal jedným dychom, aby sa následne zhlboka nadýchol. Sklonil hlavu.
„Neútočiť. Dáva to zmysel.“ Povedal odovzdane, keď náhle sa opäť narovnal.
„Sakra, veď nemáme na koho útočiť. Nemáme potuchy kto to bol. Každý prekliaty kút Zeme bol zasiahnutý.“ Hnev sa prevalil a vystriedal tak jeho letargiu a úzkosť. Keby mohol do toho neviditeľného nepriateľa udrieť. Nemohol. Bezmocnosť sa dostavila vzápätí.
„Počkať, myslela som, že si hovoril o amerických raketách.“ Michelle to však nevnímala. Bola sústredená na jej vlastný svet. Vlastných známych. Ľudí, ktorí sa jej práve vynárali pred očami.
„To je na tom to absurdné. Naši polhodinu sledovali ako letia vaše rakety na nás. Podobne ako tí hore u vás sledovali tie naše. Pritom ani vy ani my sme ich neodpálili. Aspoň tak to tvrdilo naše veliteľstvo. Naše bomby smerovali aj do Európy, Afriky na stredný východ alebo Číny. Skús potom presvedčiť Číňanov, že to sme neboli my.“ Vysvetľoval familiárnym tónom poručík. Všetky formality mohli ísť vtedy bokom.
„To ako niekto iný odpálil všetky jadrové zbrane, aby zasiahol svet?“ Krútila hlavou nad vlastnými slovami Michelle, lebo to nedávalo zmysel. Prečo? A kto?
„Viem iba o vašich a našich. Čína urobila vlastnú odvetu. Kto ich môže viniť? O ostatných krajinách neviem nič. Niežeby bolo nejako veľa času na správy. Od informácie o dopade prvých bômb až po zničenie veliteľstva ubehlo možno dvadsať minút. Potom už nefungovalo nič. Jediní s kým sme mali spojenie bola najbližšia základňa, pri ktorej sme leteli.“ Objasňoval poručík. V jeho hlave sa opäť raz vytrácali zmätené hlasy, ktoré postupne hasli. Napokon ostal iba posledný hlas. Starý a unavený pričom však držal jeho myšlienky pokope. Možno vek alebo skúsenosť dávali hlasu rozvážnosť, ktorá v tom chaose upokojovala.
„Major, ktorý tam mal službu prikázal nášmu pilotovi nech vypadne z ich vzdušného priestoru. Prípadné žiarenie z explózie by nás poslalo rýchlo k zemi. Mohli sme si vybrať. Pristáť nám ten major neodporučil. Tak sme teda leteli na juh, keďže všetko na sever od nás sa menilo na spálenisko.“ Vybavoval si ako ich ten hlas odháňa. Akoby vedel. Mohol to vedieť?
„Prečo my?“ Postrčila ho nadporučíčka do ďalšieho vysvetľovania.
„Nemali sme poňatia kam letieť. Na východe by to bola Čína, ktorú zbombardovali naše rakety. Na západ to bol Irán. Netuším čo by sme robili tam. Nakoniec mi napadlo, že skúsime pristáť na nejakej americkej základni a zistiť čo sa deje. Problémom bolo, že bez navigácie sme v podstate nevedeli kam letíme.“ Rozhodnutie letieť na juh bola jedna vec. Čokoľvek konkrétnejšie však už bolo niečo celkom iné. Hlavne ak ich vedomosti o regióne pred nimi pozostávali z toho, čo si pamätali zo základnej školy.
„Pár minút po zmene nášho kurzu sme stratili signál základne a ostali sme osamote. Keď sme prelietali medzi týmito horami, tak som mal pocit, že som spravil absolútnu hlúposť. Čo ak by sme cestou nepreleteli ponad žiadnou základňou? Pristaneme v indickom oceáne?“ Bol to pre neho hrozný pocit. Vysielačka bola mŕtva a ich čakalo to isté. Tak to vtedy vnímal a ešte aj teraz si vedel ten pocit jasne vybaviť. Tak jasne, že ho ešte stále mrazil.
„V podstate si sa rozhodol správne. Na východ by vás čakali hory a púšť, na západ to isté. O geografii tejto oblasti niečo viem.“ Chcela ho povzbudiť Michelle.
„Mali sme šťastie. Natrafili sme na vás.“ Poručík urobil mierny úsmev, ktorý aspoň nachvíľu zakryl ustaraný výraz.
„Neviem, či to môžeš volať šťastie. V podstate nevieme absolútne nič, čo by vám pomohlo.“ Reagovala Michelle s akousi ľútosťou v hlase.
„Šťastie to je. Ak by ste boli tak veľkí a dôležití, žeby ste niečo vedeli, tak by vás to pravdepodobne zmietlo tiež.“ Usudzoval Schildner.
„Pravda.“ Súhlasne prikývla Michelle a zadívala sa smerom von zo stanu.
„Myslím, že dlžíme ostatným informácie.“ Ozval sa hlas za ňou.
„Obávam sa, že áno.“ Súhlasila aj po druhý krát.

„...Ako môžeme vedieť, či to na nás len nehrajú? Čo keď proti nám naozaj vedú útok, čo...“
Spŕška hlasov zápasila medzi sebou v podozreniach a obviňovaní. Porada o nových informáciách sa rozhorela takmer ihneď ako nadporučíčka dokončila svoje rozprávanie. Čoskoro sa z toho stala hádka jej vlastných dôstojníkov. Zdalo sa jej to zbytočné. Chápala však, že sa takto vyrovnávajú s hrozbou. Nepriateľ bol skrytý. Nevedeli kto to je, a tak bolo najjednoduchšie obrátiť hnev na cudzincov.

Prebehla pohľadom po všetkých v hlavnom stane. Ak takto jednajú dôstojníci, čo sa stane, keď sa pôjdu podeliť o správy so všetkými ostatnými. Mohlo by to skončiť zle. Robilo jej to obavy. Posledné, čo teraz potrebujú sú rozbroje. Zrak sa jej zastavil na dvojici, ktorá sedela na okraji diania. Boli to Šéf a Rocky. Tí dvaja neboli dôstojníci. Ako najskúsenejších členov jej jednotky ich však zavolala tiež. Dôstojníci možno mali vyššiu hodnosť, ale poväčšine sa jednalo o absolventov univerzít, ktorí ešte neboli zbehlí v tejto oblasti. Nemohli nazbierať potrebné skúsenosti. Do mysle sa jej vtlačila myšlienka na neotesaný kameň. V tejto krajine plnej šutrov a skál jej to nepripadalo ako nezvyčajné prirovnanie.

Hádka ešte stále prebiehala, ale ona sledovala tých dvoch, ktorí ostávali pokojní. Tak trochu očakávala, že to bude Rocky, ktorý sa bude ozývať najhlasnejšie. Stál by si tým za svojou prezývkou. Žeby to nebol až taký somár? V každom prípade by už tú slovnú prestrelku mohla ukončiť. Pristihla sa ako váha, kedy sa ozvať. Občas to treba aj správne načasovať.
„To by už stačilo.“ Ozvala sa zrazu zvýšeným hlasom. Trafila sa presne. Začínala v tom mať prax.
„Vidím, že máte trochu problém vyrovnať sa s faktami. Takže to za vás vyriešim.“ Navrhla hlasom, ktorý používajú učiteľky na malá deti uprostred hádky. Pripadalo jej to tak.
„Boli sme napadnutí. Fakt.“ Odsekla sucho.
„Zatiaľ nevieme, kto za tým stojí. Ďalší fakt.“ Pokračovala a neustále prechádzala pohľadom po tvárach v jej okolí.
„Našu jednotku posilnili spojenci, ktorí boli zasiahnutí rovnako ako my. Tiež fakt.“ Cítila, že v tomto okamihu bola nahrane. Ak by sa niekto ozval s pochybnosťou, tak by sa to opäť zvrhlo na hádku. Nikto ju však neprerušil.
„Všetko ostatné sú vaše vlastné a pripomínam, že nepodložené domnienky.“ Dodala a krátko sa nadýchla. Vtom jej skočil do reči jeden z dôstojníkov.
„Ale ako im môžete...“ Sám však nemohol dokončiť vetu, lebo Michelle sa prerušiť nenechala.
„Keby nás prišli napadnúť, tak nepristanú uprostred našej základne, do praktického obkľúčenia. Sakra, ja sama by som poslala posratý bombardér a nie nákladné lietadlo.“ Odpovedala na zjavnú výčitku jasne podráždeným hlasom.
„Myslím, že som sa vyjadrila jasne. Informujte všetkých ostatných. Rozchod.“ Rozkázala a všetci sa ihneď zdvihli na odchod. Niekedy mala pocit, že znak dobrého veliteľa je, nenechať sa prekričať.
„Vy dvaja ostaňte.“ Prikázala poslednej dvojici. Šéf aj Rocky sa otočili a vrátili sa k nej.

„Myslím, že je načase informovať aj Baglan. Situácia sa od nášho posledného spojenia trochu zmenila.“ V jej vážnom hlase sa objavil aj kúsok sarkazmu.
„Mierne.“ Doplnil ironickú časť Rocky.
„Trápi ma však ešte iná vec. Ranný samovražedný útok a následne mínometný útok na vašej ceste, ktorý ste mi opísali. Aktivita nepriateľa sa zvyšuje a mám pocit, že žiadna ďalšia pomoc nepríde. Choďte sa obaja vyspať. Chcem vás mať medzi hliadkami, ktoré nastúpia hodinu po zotmení.“
Šéf sa pri jej žiadosti mierne pousmial, žeby sa konečne dostal k spánku? Od skončenia rannej hliadky sa takmer nemohol priblížiť k vlastnému stanu. Či už to bola cesta do druhého tábora, kopanie v obrannej línii alebo naposledy prílet lietadla. Snáď sa mu už nič do cesty nepostaví. V tom okamihu sa vo vchode do stanu objavil poručík Schildner.
„Pardon, myslel som, že už vaša porada skončila.“ Ospravedlňoval sa pri vstupe.
„Už skončila.“ Uistila ho Ricsonová vľúdnym hlasom.
„Predstavím ti svojich dvoch najschopnejších seržantov.“ Dodala priateľsky.
„Ja som Rocky a to je môj kolega Šéf.“ Rocky si vysvetlil priateľský tón svojej veliteľky po svojom a zahodil formality komplet. Tá pritom mierne pretočila očami.
„Samozrejme máme aj normálne mená.“ Doplnil Šéf s miernym úsmevom.
„Aha. Volám sa Boris, teší ma.“ Po menšom zaváhaní podal obom ruky a dvojica mužov vzápätí opustila stan. Šéf by veľmi rád prehodil pár ďalších slov, ale spánok sa zdal ako priorita.

Michelle ostala s poručím opäť sama. Ten sa ešte chvíľu díval na východ zo stanu, a potom sa stočil späť na ňu.
„Rocky? Ako z toho filmu?“ Spýtal sa znenazdajky.
„Ver alebo nie, ale tu prezývku dostal pred pár rokmi, keď zmlátil samovražedného atentátnika.“
„Čože?“ Mierne mu vyrazila dych.
„Je to pravda. Podľa toho čo som počula, tak jeho hliadka uprostred kábulského trhoviska narazila na dvojicu ozbrojencov. Jedného z nich zaistili. Druhý začal kričať Alah je Veľký a v tom momente sa doňho pustil náš Rocky. Po niekoľkých ránach ho zložil k zemi. Počas prehliadky zistili, že ten muž bol opásaný výbušninami. Asi sa po tom svojom pokriku plánoval odpáliť, ale útok päsťou ho pravdepodobne zaskočil.“ Dokončila príhodu Michelle.
„Neuveriteľné.“ Reagoval Boris.
„Skoro ako jeho ego po tej udalosti.“ Dodala veliteľka a potlačila menší úškrn.
„Kvôli čomu si sem vlastne prišiel?“ Spýtala sa vzápätí.
„Ostatní ľudia v lietadle. Bol by som rád keby sa pre nich našlo nejaké miesto v tábore.“ Predložil svoju žiadosť poručík.
„O akom čísle hovoríme.“ Zaujímala sa Michelle.
„Dvadsaťštyri vojakov plus pilot.“
„Miesto by nemal byť problém. Nejaké sme už mali predtým a dosť ľudí je momentálne na hliadkach. Po porade s mojimi dôstojníkmi som si nie príliš istá vrelou atmosférou.“ Veliteľka uvažovala nad možnými rozbrojmi, ktoré snáď nenastanú.
„Chápem. Je to pochopiteľné.“ Dostalo sa jej zmierlivej odpovede. Nakoniec sa rozhodla.
„Zariadim reorganizáciu, aby sa vám uvoľnilo miesto. Všetky prípadne nezhody hláste priamo mne.“
„Ďakujem.“

Správa o vojne sa po tábore rozšírila takmer okamžite. Domáci sledovali pristavené lietadlo. Následne cudzí vojaci začali vychádzať z jeho zadnej časti. Boli plne vyzbrojení. Michelle mala na okamih pocit, že sa obidve skupiny na seba vrhnú. Našťastie to bol iba pocit. Vojaci sa začali postupne rozchádzať. Tajomný obsah lietadla sa zmenil na úplne normálnych ľudí, a tak záujem o stroj postupne upadol. Navyše sa zdalo, že jej vlastná reč zapôsobila na dôstojníkov dostatočne, aby po tábore šírili priateľskejšiu verziu udalosti. Svoje obavy si nechali pre seba. Aspoň v to dúfala.

Už to bola možno hodina, čo zapadlo Slnko. Nie, nebola. Päť minút predtým by ho mali zobudiť a to sa ešte nestalo. Očakával však nejaký vstup každú chvíľu. Šéf sa prevalil na svojej posteli. Dalo sa to vôbec považovať za spánok. Pár minút potom, čo sa konečne dopracoval do stanu a zavrel oči, táborom prebehla správa z Baglanu. Dnes sa už toho dozvedel toľko, žeby by ho tá správa nechala chladným. Keby sa o nej nerozprávala dvojica vojakov dva metre od jeho postele. Plachta stanu poskytovala dobrú tepelnú izoláciu, to sa však nedalo povedať o zvuku. Takže si pekne vypočul pol hodinový rozhovor tých dvoch.

Konvoj sa vrátil s podstatným zistením. Základňa v Kábule už neexistuje. Celé mesto bolo spálené na prach dopadom jadrovej bomby. Neprežil nikto. Po ceste však našli trojicu vojakov z lekárskeho personálu letiska. Boli vyslaní mimo mesto, čo im zachránilo život. Spomínali, že to boli Česi? Šéf si nebol úplne istý, keďže sa snažil rozhovoru nevenovať pozornosť. Pokojne to mohol byť niekto z Chile. Ale zase tí snáď ani v tejto krajine nemali posádku. Prichytil sa pritom ako v mysli pátra po mape strednej Európy. Zlievalo sa mu to však s Balkánom a jasne vedel určiť iba Kosovo. Vojaci pri jeho stane už dávno neboli, keď si začal potichu šomrať. Zas mal z toho spánku veľké guľové. Jeho hlavou sa mihali desiatky myšlienok na Kábul, ktorými následne poletoval po farebnej mape sveta a hľadal krajiny, do ktorých sa už nikto z toho mesta nevráti. Celý tento deň bola jedna veľká nočná mora a keby sa mu aj podarilo zaspať, tak si bol takmer istý, že by pokračovala aj tam. Otvoril ubolené oči, ktoré nemali šancu sa zregenerovať.

Videl len rozmazanú tmu. Teda nevidel vlastne nič. Pretrel si zrak a snažil sa trochu zaostriť. Vo dverách stála postava. Prišli ho už zobudiť a ukončiť tak túto paródiu na spánok? Postava však bola menšia ako očakával. Niečo tu nesedelo. Oči si už celkom privykli, aby si uvedomil, že pred ním nestojí žiaden vojak v uniforme, ale nejaký možno trinásťročný chlapec v starom kabáte. Podstatné však bolo, že na neho mieril samopalom. Kalašnikov, ako inak. Prebehlo mu v tom momente hlavou. Mladí bojovníci predsa neboli ničím výnimočným ani tu. Zdalo sa, že chlapec váha. Nevystrelil. Aspoň zatiaľ. Načo čaká? Príhodný okamih má práve teraz. Šéf mal dokonca chuť ho okríknuť, aby si pohol. Akosi v tom momente prišiel o všetok strach zo smrti.

Niekto chlapca zvalil na zem. Šéf asi sekundu cítil, že musí niečo urobiť. Akoby sa snažil prísť na koniec hádanky tesne pred vyriešením. A zrazu sa mu to vydralo z hrdla.
„Prepad!“ Zakričal najsilnejšie ako mohol. V ďalších troch sekundách sa pridalo niekoľko ďalších pokrikov a aj streľba. Potom nastala naozaj krátka chvíľa, ktorá trvala možno jedno nadýchnutie a streľba sa ozvala opäť. Tento krát však omnoho masívnejšie z desiatok zbraní. Rovnako však ustala vzápätí. Bolo to rýchle. Šéf za ten čas stihol ledva vstať z postele a podísť k východu.

Pred stanom ležal ten mladý chalan, ktorý ešte pred pár okamžikmi ohrozoval jeho život. Bol v bezvedomí. Náraz o zem ho asi dostal. Nad ním stál Rocky, ktorý kontroloval okolie. Jeho zbraň bola sklopená, ale pripravená kedykoľvek začať páliť. Prvoradé bolo zistiť aký je stav tábora. Bez jediného slova sa dohodli dvoma posunkami a rozbehli sa smerom k hlavnému stanu. Dorazili takmer v rovnakom čase ako niekoľko ďalších. Zvyšok pravdepodobne zabral miesta v obrannej línii okolo tábora. V malej skupine prebehla krátka výmena slov, po ktorej sa všetci rozbehli do okolia. Celý postup bol akýsi mechanický bez jedinej emócie. Neustále nacvičovanie v prípade podobného ohrozenia sa pravdepodobne podpísalo na tom, že všetci sa riadili akýmsi vnútorným manuálom. Bolo to dobre. Neprepukla panika, nestrácal sa čas. Dvojice preskúmavali celý tábor pre prípad, ak by ostal ešte nejaký nepriateľ ukrytý. Našli však už iba telá. Ako cudzie, tak aj ich vlastné. Útočníci mali síce moment prekvapenia, ale nestihli sa rozmiestniť, tak aby napáchali väčšie škody.

Bilancia bola aj tak hrozná. Veliteľka stála pri narýchlo poznášaných telách, ktoré pomaly strácali svoju teplotu v chladnom ovzduší. Štrnásť mŕtvych. Trinásť Američanov a jeden Rus. Nová posila tábora totiž v momente prepadu spala v stanoch, a tak jediná obeť asi musela vyraziť na nočnú prechádzku. Jedno rozhodnutie mohlo na tomto mieste znamenať smrť. Otočila sa smerom k druhej skupine tiel. Útočníkov bolo osem. Rovnako mŕtvych, rovnako chladnúcich. Bol to samovražedný útok. Proti ich počtu nikdy nemali šancu, ale pre nich to asi znamenalo úspech. Vo väčšom počte by ich určite odhalili. Zomrieť v menšom počte bola ich jediná možnosť ako napáchať škodu. Prestala nad tým uvažovať. Vedela, žeby to bolo bezvýsledné. Nebola tu od filozofovania, ale aby robila svoju prácu.

Čulý ruch sa vo vysielačkách ustálil. Už zistili, že sa neozývajú dve hliadky, ktoré mali na starosti západný úsek. Keďže nepočuli streľbu, tak bolo vysoko pravdepodobné, že ich umlčali inak. Michelle si pritom pomyslení prešla rukou po krku. Možno použili obyčajné nože. Slnko pri západe muselo oslepovať. Hliadka sa občas pozrela iným smerom, aby uľavila skúšanému zraku. Vtedy mohli vyraziť spoza skál. Mohli využiť nepozornosť pri debate. Mikrospánok. Čokoľvek. Teraz to už bolo jedno. Vedela len, že k štrnástim telám musí pripočítať ďalšie štyri, ktoré ležia niekde na západe medzi skalami. Vydala rozkaz, aby sa ostatné hliadky stiahli bližšie k táboru. Ich sieť tým pádom bude hustejšia. Potom čo sa však stalo budú mať určite všetci pozornosť na maxime.

Pokrútila hlavou. Nanešťastie to už chybu z nepozornosti nevráti. Čierne myšlienky sa jej pohrávali s cynizmom. Bolo to vôbec niečo platné? Pokiaľ vedela, tak dnes zomreli možno stovky miliónov, možno miliardy. Čo zaváži ďalších dvadsaťosem? K celkovému súčtu pripočítala dvojicu vodičov, ktorí zahynuli pri rannom neúspešnom útoku. Mohlo to byť odvedenie pozornosti? Útok na severovýchode, aby potom pritiahli obrancov k tomu smeru a následne sa mohli vkradnúť smerom opačným. Možné bolo všetko, aj keď ona sama nevenovala severovýchodu žiadnu pozornosť. Takže tí dvaja zomreli asi zbytočne. Tým sa ale opäť dostávala k myšlienkam, ku ktorým nechcela.

Vydala sa ku hlavnému stanu. Situácia sa zdala byť opäť pokojná, a tak mala čas sa venovať jednému preživšiemu. Jeden z útočníkov bol živý. Rocky ho zrazil do bezvedomia. Mimovoľne sa usmiala. Tomu chlapovi by sa v tejto vojne asi viac hodili boxerské rukavice. Prešla okolo dvojice stráží, ktorí hliadkovali pred vchodom. Ďalší následok večerného útoku. Vo vnútri strážili chlapca ďalší dvaja vojaci a o blízky stôl sa opieral poručík Schildner. Asi čakal na ňu.
„Nevie po anglicky.“ Strhol na seba jej pozornosť jeden z vojakov. Všetci traja stáli akosi bezradne. Prax bola zadržaných bojovníkov poslať k vyšetrovateľovi. To by sa stalo keby dnes svet neprestal fungovať. Nadporučíčka sa už v duchu pripravovala, že mu položí niekoľko otázok. Tiež však presne nevedela ako by mohla postupovať. Teraz to už netušila vôbec. Vyšetrovateľ by si mohol zavolať prekladateľa. Ona mohla na neho zahrať akurát posunky.

Znenazdania sa ozval Schildner. Prehodil pár slov, ktoré jej boli neznáme. Až po chvíli si uvedomila, že asi hovoril rusky. Chlapec Borisovi odpovedal. Ten sa ho následne niečo pýtal. Aspoň to Michelle hádala podľa tónu reči. Nakoniec to príliš dlhá debata nebola, lebo chlapec prestal hovoriť. Boris preto podišiel k veliteľke.
„Príliš som z neho nedostal, ale niečo málo predsa.“ Začal s akýmsi ospravedlnením v hlase.
„Čo presne?“
„Vraj sa máme triasť pred ďalším útokom. Podľa jeho rečí by som povedal, že sú už možno niekde v horách naokolo. Pozitívne aspoň je, že asi nevedia nič o svetovom kolapse.“
„Pozitívne?“ Podivila sa Michelle. Na útoku, ktorý by ich v terajšej situácií mohol zadupať do zeme, nevidela nič pozitívne.
„Predpokladám, že keby to vedeli, tak sa stiahnu a zburcujú desať krát toľko ľudí.“ Vysvetlil Boris, ktorý to však iba predpokladal. Toto nebola jeho vojna, takže si nemohol nárokovať nejakú znalosť nepriateľa.
„Chápem.“ Veliteľka sa pritom zamyslela, aby vzápätí mohla položiť zvedavú otázku.
„Ako si vlastne vedel, že chlapec vie rusky?“
„Nevedel, ale naša krajina tu už bola pred vami. V zálohe som mal ešte dvoch pôvodom Tadžikov z mojej jednotky, a potom už asi iba posunky.“ Zaškeril sa Boris a zadíval sa na chlapca, ktorý mu vrátil neistý pohľad.
„Mimochodom, volá sa Rachim.“ Dodal na záver a vyšiel preč zo stanu. Hodlal informovať členov svojej jednotky. Michelle sa rovnako pozrela na chlapca, teda Rachima, a potom vydala rozkaz, aby sa hliadky stiahli späť na základňu. Pokiaľ nevedia, z ktorej strany to príde, tak je najlepšie koncentrovať sa na obrannej línií. Aspoň tie dnešné práce na nej zužitkujú.

Šéf pozoroval skaliská pred sebou. Začínal byť nervózny a už niekoľko minút odolával nutkaniu vykričať sa na najbližšieho vojaka v jeho obrannej zóne. Nedostatok spánku, vyčerpanie a takmer zastrelenie nejakým chlapcom. To všetko mu podrážalo nohy. Nútil sa k pohybu, aby sa úplne nezosypal. Snažil sa však neustále pôsobiť pokojným dojmom. Už len kvôli mladším kolegom, ktorí vyzerali, že už nejakým zrútením prešli. Klepali sa. Kontrolovali zbrane a svoje okolie. Táborom sa už rozšírilo niekoľko rečí o podrezávaní a tichej smrti na hliadke. Človeka, ktorý to rozšíril, by asi vlastnoručne uškrtil. Zaprisahal sa, že ak sa pri prvom výstrele vojaci za ním rozpŕchnu, tak si toho chlapa nájde.

Pol hodinu predtým sa rozprával so zajatcom. Presnejšie on a poručík Schildner, ktorý prekladal. Bol to nápad veliteľky. Asi dúfala, že ak ho vtedy nezabil, bude mať k nemu nejaký zvláštny vzťah. Mala pravdu. Dostali sa po vzájomné predstavenie a krátku pripomienku udalostí. Potom sa mladý zaprisahal na dokončenie svojho činu. Ak by mu nezlyhala zbraň, tak by bol mŕtvy už dávno. A raz určite bude.

Šéf sa pousmial. Veľkohubé slová poznal aj napriek inému jazyku. Chlapec by nikdy nepriznal, že ho zabiť nedokázal. Asi nie každý komu vložia do rúk zbraň bude aj strieľať. Alebo mal aspoň šťastie.
„Nad čím rozmýšľaš?“ Prerušil ho z filozofovania Rocky. Práve dorazil k jeho pozícii a zvalil sa medzi skaly vedľa neho. Šéf ho nasledoval a oprel sa o žulový kameň.
„Rozmýšľam nad šťastím. Kto by kedy povedal, že jedným z najbezpečnejších miest na svete bude táto krajina plná šutrov a turbanov.“ Zahlásil ostro a skúšal nájsť lepšiu pozíciu, keďže ho začalo niečo tlačiť v chrbte.
„Celkom sranda. Inak som počul, že si hovoril s naším zajatcom.“ Zaujímal sa Rocky.
„Nápad veliteľky. Vraj by sme mohli mať spojenie.“ Vysvetlil Šéf s úškrnom na tvári.
„A máte?“ Pridal sa s podobným spôsobom Rocky.
„Samozrejme. Odovzdal mi koordináty pre vzdušné bombardovanie.“
Rocky sa rozosmial. „To by nám teraz pomohlo.“

Založil si ruky za hlavu a vtom mu zachrčala vysielačka. Obidvaja spozorneli. Zbehli pohľadom aj po neďalekých vojakoch, ktorí držali pozície pod nimi. Zachrčanie sa zopakovalo. Takže to už nebola náhoda. V krátkych intervaloch nakoniec vysielačka urobila zvuk šesť krát. Bolo to znamenie. V prípade ak by nepriateľa spozorovali až v prílišnej blízkosti, kde by aj obyčajný šepot mohol prezradiť pozíciu, mohli vojaci za pomoci tichého signálu dať vedieť, že to začalo. Šestka v tomto prípade znamenala, že sa útočníci nachádzali vľavo od nich. Šéf ihneď skontroloval priestranstvo pred nimi, či nejde o simultánny útok z viacerých strán. Zdalo sa, že prichádzajú iba zo západu.

Podľa príručky by mali vojaci ostať na svojich pozíciách pre prípad ak by prvý útok bol len klam. Po dvoch dnešných útokoch by to však bolo na kmeňový odpor až príliš prekombinované. Časť vojakov sa preto mala v prípade útoku z jedného smeru presunúť práve k podpore línie. To bol plán veliteľky základne. Nakoniec však vznikol ešte tretí plán. V momente ako Šéf zasignalizoval nulový pohyb, Rocky sa vymrštil na nohy a začal upaľovať smerom do kopca. Nechal svojmu kolegovi čas akurát na jedno prekvapené zakliatie. Ten následne pokrútil hlavou a obzrel sa za seba. Rýchlymi posunkami naznačil vojakom za sebou, aby sa dvaja vydali za ním a ostatní držali pozície. Nemohol ho v tom nechať bez podpory.

Šéf sa rovnako vymrštil na nohy a začal bežať po stopách Rockyho. V hlave si okrem nadávok stihol zhodnotiť aj ich novú taktiku. Buď ich za najbližšou skalou zastrelia útočníci, ktorých neodhalil alebo vpadnú útoku od chrbta a zastrelia ich tam. Hlúpe riskovanie, na ktoré si však už zvykol, čo ho trochu začínalo desiť.

Dostali sa na vrhol kopca, keď sa dole v tábore spustila paľba. Ohlušujúci rachot sa hnal celým údolím. Svet ráno skončil a oni ho večer hodlali osláviť ďalším zabíjaním. To bola posledná vec, na ktorú Šéf myslel. Potom už všetky myšlienky odleteli niekam dostratena a jeho ovládol číri adrenalín. Svaly išli na dvojnásobný výkon. Zrak sa spresnil a zúžil. Pred ním sa objavili osoby, ktoré mali zbrane. Na ich veľkú smolu však boli otočené chrbtom. Smerovali totiž k táboru. Skočil k zemi, hneď vedľa Rockyho. Zamieril. O pár sekúnd neskôr počul dve tiché zaľahnutia za sebou. Boli na pozícii.

Začali páliť a neznáme osoby sa sunuli k zemi. Útočníci sa nestihli ani poriadne otočiť a už veľká časť z nich bezvládne ležala na kamenistej pôde. Živí rovnako nasledovali ich príklad. Zaľahli medzi skalami, aby získali aspoň aké také krytie. To už však k ich pozícii leteli dva granáty od Šéfa a Rockyho. Nastal výbuch a tí dvaja sa ihneď rozbehli dopredu. Dvojica za nimi spustila kryciu paľbu.

Šéf si v návale udalostí ani nevšimol modrý záblesk, ktorý vyšľahol pár metrov od neho. Všimol si však, že nie sú jediní, ktorí útočia na nepriateľov. Asi päťdesiat metrov od nich pomalým krokom postupovali dve mohutné postavy, ktoré likvidovali všetko, čo mali v ceste. Šéf začal spomaľovať. Nebol to nikto z ich jednotky. Nikto nebol taký blázon ako Rocky. Navyše videl ako sa krátke záblesky od nábojov odrážajú od týchto dvoch podivuhodných osôb. Zjavne streľbu na seba vôbec nevšímali. Postupovali pomaly vpred. Šéf nechápal. Čo boli zač?

Modré záblesky v ich okolí sa začali stupňovať. Vyšľahávali zo zeme aj zo vzduchu. Začali tvoriť akýsi kruh. Osvetlili pritom celé priestranstvo. Rocky v tom momente zastal a pozeral okolo seba, potom sa obzrel na Šéfa za ním. Ten stál rovnako ako on. Sledoval dve postavy, ktoré sa blížili smerom k nim a stihli už zlikvidovať skoro všetkých útočníkov. Prišli im pomôcť? Modré svetlo ich už takmer kompletne obklopilo a priestor sa akosi ohol. Jedna z neznámych postáv namieril na Šéfa. Čas sa začal spomaľovať. Vyšlo niekoľko výstrelov. Tie prešli okrajom bubliny svetla a takmer sa k nemu dostali. Vtom už však všetko vymizlo do jasného svetla a bol koniec.

Prvé čo si Šéf uvedomil, teda okrem toho, že necíti žiadne zranenie, bola zima. Naozaj veľká zima. V druhom uvedomení prišla aj odpoveď na otázku: prečo. Nemal na sebe ani kúsok šatstva.
„Čo do riti?“ Ozvalo sa dva metre od neho. Bol to Rocky. Rovnako nahý a zmätený ako on. Stáli na rovnakej skale ako pred chvíľou, akurát už neprebiehala žiadna streľba. Nebol tu nikto. Miesto bolo pokryté niekoľkými telami, ktoré však nepatrili útočníkom. Vyzerali na iných vojakov, ktorí zomreli pred niekoľkými dňami. Ale ako sa tam dostali?

Otázky mohli počkať. Zima bola väčšia ako zvedavosť. Nahodili na seba aspoň kabáty tých ľudí a začali sa rozhliadať po okolí. Tábor pod kopcom nebol. Všetko bolo preč.
„Čo sa to stalo?“ Spýtal sa po chvíli sledovania Rocky.
„Nemám poňatia.“ Odpovedal úplne odovzdane Šéf.
„Tá vec tam dole nám to asi nevysvetlí.“ Zahlásil ešte jeho kolega než vedľa jeho hlavy preletel lúč svetla. Asi dve stovky metrov pod nimi kráčalo niečo, čo sa pripomínalo veľkú kovovú kostru. Určite by obidvaja venovali aspoň sekundu úžasu nad zmenou prostredia, nad masívnym robotom alebo jeho futuristickou zbraňou. Celý ten dlhý čas však využili nato, aby sa otočili a začali utekať preč. Vražedný stroj bol hneď za nimi.

komentáře [ 6 ]
Stafer 24.5.2010

Komentáře

merlin131
merlin131@azet.sk[ 1 ] merlin131 (13:37 27.05.2010)

Dobrá poviedka, no som zvedavý prečo poslal Skynet terminátorov na relatívne bezvýznamnú základňu...a ako je možné že sa Šéf a Rocky dostali do budúcnosti bez toho aby mali stroj času a preniesli ich na diaľku (asi aj v čase)...no hold, budem si musieť počkať :(

Peter
peter.nazad@gmail.com[ 2 ] Peter (13:19 26.07.2010)

Musím povedať že píšete naozaj levmi dobe. Vaše poviedky sú super. Ale príbehy o tom ako sa stroja vrátia do minulosti a bojujú s ľudmi je už trochu otrepaný. Čo takto napísať príbeh čisto z budúcnosti bez ciest časom.:D

Pavol Vrtalík
tajtrlik1@zoznam.sk[ 3 ] Pavol Vrtalík (10:43 22.09.2010)

Kedy by asi mohla byť ďalšia časť?

stafer
stafer@inmail.sk[ 4 ] stafer (21:56 22.09.2010)

Pavol Vrtalík:

Pokúsim sa text dokončiť čo najskôr. 4 mesiace sú asi naozaj dostatočná doba na prestávku.

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team