220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Sebakontrola – 2. časť

Dunivý pocit v hlave pomaly vyprchával. Zrak sa rovnako začal vracať do normálu. Mužova orientácia bola však stále mimo. Opieral sa o stenu a nedokázal určiť, ktorým smerom sa má vydať. Nebol si vôbec istý, či zvládne aspoň dva kroky než sa úplne zosype. Zvuky okolia začali prevažovať. Rev ľudí na okolí, streľba a občasný výbuch. Základňa bola napadnutá. Ako? Nedávalo to zmysel. Cez ich obranu sa dostať nemohli. Našli nejakú slabinu? Vľavo mu čosi zasvietilo do tváre. Stočil hlavu a uvidel iného povstalca, ktorý naňho mieril baterkou. Nevedel či ho pozná. Nemohol si spomenúť. Druhý muž zastal tesne pri ňom a začal naňho niečo kričať. Nerozumel. Do hlavy sa mu dostávala iba zmes hlukov. Potom však druhý muž ukázal rukou smerom doprava a rozbehol sa tam. Gesto už bolo dostatočne jasné. Povstalec zmizol v chodbe a nechal svojho kolegu na mieste. Ten si jednou rukou chytil čelo akoby chcel zastaviť nejaký únik myšlienok, ktoré mu vyprchávali preč. Trochu sa všetko upokojilo. Už to aspoň tak nehučalo. Zosunul ruku dole a všimol si, že je celá od krvi.

Musí byť zranený. Preto ta malátnosť. Nebol však nato čas, už sa začínal dávať dokopy a orientácia sa vrátila späť. Už vedel presne, kde je aj kam sa musí dostať. Zvuky sa vykryštalizovali a on dokázal rozoznať slová. Krik o posily dominoval asi všade. Zrazu si však uvedomil aj iný prenikavý zvuk. Detský plač. Niekde veľmi blízko. Ak ho niekto neutíši, tak ho nájdu. Určite ho nájdu. Odrazil sa od steny. Všetko sa s ním zamotalo, ale po dvoch krokoch nečakane nabral stabilitu a rozbehol sa za nárekom.

Na hlavnej chodbe ho čakalo nemilé prekvapenie v podobe šiestich kovových kostier, ktoré sa blížili jeho smerom. Tie okamžite začali zameriavať svoj cieľ. Nemalo zmysel opätovať paľbu. Bez krytia by možno nezvládol ani jedného kováka, nieto ešte šiestich. Boli rýchlejší, presnejší a odolnejší ako on. Nezastavoval sa a skočil rovno za roh. Niekoľko striel sa prehnalo jeho smerom. Rozbehol sa postrannou chodbou. Obehol jednu z ubikácií a opatrne prekročil dve nehybné telá, ktoré ležali na podlahe.

Detský plač sa opäť začal ozývať. Tento krát však vychádzal z iného smeru. Na križovatke chodieb preto zabočil na opačnú stranu a takmer bez rozmyslu vbehol do izby odkiaľ vzlykot vychádzal. Očakával opustené dieťa niekde na podlahe. Namiesto toho sa v jeho očiach odrážala škľabiaca sa lebka, z ktorej vychádzala nahrávka detského náreku. Bola to pasca. Urobil nádych. Možno jeho posledný. Ozval sa výstrel. Ozvena sa odrážala miestnosťou. Kostre zrazu chýbalo kúsok lebky. Otočila sa doprava. Jej vábenie prilákalo aj iných. Muž na nič nečakal a zdvihol zbraň, aby vystrelil tiež. Streľba vyšla súčasne aj z pravého rohu a stroj sa zosunul k zemi.

Nebol však čas, ani na oslavu, ani na pokukovanie po tom niekom, kto mu zachránil život. Povstalec sa stočil a vyrazil späť ku križovatke. Vydal sa smerom, ktorým pôvodne zamýšľal a po pár desiatkach krokov sa plač znova raz ozval. Teraz však bol tlmený. Niekto sa ho snažil utíšiť. Muž pridal do kroku. Musí sa tam dostať skôr než ho odhalia tie kovové monštrá. Zabočil do jedálne. Bola prázdna. Štyri dlhé jedálenské stoly boli pokryté taniermi, kde sa ešte nachádzali zvyšky jedla. Ľudia museli opustiť miesto v zhone. Obehol okolo jedného zo stolov a vstúpil do ďalšej chodby.

Na jej konci uvidel postavu dievčaťa. Bola mu otočená chrbtom, takže nemohol určiť o koho sa jedná. Bolo možné, že ju vôbec nepozná. Rozbehol sa za ňou. Vtom sa zarazil. Dievča zabočilo do jednej z miestností. Ako náhle ju uvidel z profilu, tak spoznal jej tvár. Patrila Allison. Bol to ten cyborg s jej tvárou. Čo má sakra v pláne? Na otázky neostával čas. Ihneď ju nasledoval. Niekde na blízku sa ozval výbuch. Nevedel presne určiť, či za ním alebo pred ním. Bol blízko. Vbehol do miestnosti a naskytol sa mu pohľad, ktorý sa mu navždy vryl do pamäte.

Žena zabalená v deke sa krčila v kúte izby. V náručí zvierala batoľa, ktoré tíšila a chlácholila. Bola jeho jedinou ochranou. Z druhej strany izby vychádzala kovová kostra s namierenou zbraňou. Jej oči takmer horeli červeným plameňom. Stredom miestnosti prechádzal cyborg s podobou Allison. Akoby ani nevnímala boj okolo seba. Bola však v hľadáčiku stroja so zbraňou a stala sa tak akousi bariérou pre ženu s dieťaťom. Povstalec asi na pol sekundy zamrzol, ale potom sa konečne rozhýbal. Zdalo sa mu to ako hodina kým konečne vystrelil. Nebol však prvý. Skôr než stihol kostru zničiť, tá stihla vypáliť jednu ranu. Zbehol preto ihneď pohľadom na cyborga, ktorý sa však zdal bez poškodenia. S pocitom úzkosti preto točil hlavou ďalej až sa v jeho očiach zjavila žena. Bola mŕtva. Strela jej prešla hrdlom a z toho teraz vytekala krv. Bolo jej tak veľa. V jej očiach už však nebol žiaden život.

Miestnosťou sa rozlial nový príval detského náreku. Batoľa prežilo. Ešte stále sa nachádzalo v bezpečnej náručí, ktorá ho neprestala chrániť ani po smrti matky. Muž pomalým krokom kráčal k dieťaťu. V hlave mal totálny zmätok. Nechápal. Nechcel chápať. Zrazu sa zvrtol smerom na cyborga.
„Prečo? Prečo nevystrelil do teba? Mal ťa na rane. Bola si bližšie.“ Rozkričal sa za ňou. Jeho slová len s ťažkosťou formovali vety. Tvár mu sčervenala a žily na krku navreli. Cyborg pred ním zastal a stočil sa k nemu. Vyzerala pokojne. V tej chvíli ostávala jeho presným opakom.
„Nevyhodnotil ma ako nepriateľskú hrozbu.“ Informovala akoby sa nič nestalo, a potom sa znova vydala svojím smerom. Muž sa zosunul vedľa nehybného ženského tela. Pozrel sa na malú hlavičku, ktorá vyčnievala z pod deky. Dieťa neplakalo. Oprel sa preto o stenu hneď vedľa ženy a namieril zbraň do chodby pre prípad, žeby sa odtiaľ vyrútil ešte nejaký stroj. Čakal na koniec poplachu a s akousi otupenosťou na tvári rozmýšľal o veciach, ktoré sa stali. O dieťati, ktoré prišlo o matku. O cyborgovi, ktorému je to pravdepodobne úplne jedno. Ten stroj ju nepovažoval za hrozbu. Vedela to. Mohla niečo urobiť, aby ju za ňu považoval. Mohol to napáliť do nej a nie do matky dieťaťa. Na chvíľu zavrel oči. Teraz je to už jedno. Zvuky streľby pomaly ustávali. Poplach skončil. Všetky stroje boli zničené. Otvoril oči. Všetky nie.

...

Cameron sa postavila do stredu miestnosti. Pohľadom prešla časť od dverí k posteli, kde ešte stále ležala Annie. Tá zdvihla hlavu a pozrela sa, čo jej spoločníčka robí. Cameron pár sekúnd čakala a následne sa posunula asi o meter. Potom sa už prestala hýbať nadobro.
„Čo robíš?“ Spýtala sa Annie prekvapene.
„Snažím sa zachytiť zvuky na chodbe.“ Oznámila jej Cameron a ďalej načúvala. Za dverami bol zatiaľ pokoj. Dokázala zachytiť aj pacientov v iných celách. Vnímala ohromnú nervozitu v miestnosti oproti.
„Prečo? Odišli predsa.“ Nechápala stále Annie. Posadila sa a pozrela ku dverám.
„Vrátia sa.“ Odvetila Cameron presvedčivým hlasom, aj keď nedodala nič na vysvetlenie.
„Nechápem. Myslia si, že si nadrogovaná. Nemôžu ťa vôbec využiť.“ Trvala na svojom Annie. Niečo jej však nahováralo, že Cameron ju vyvedie z omylu.
„On sa vráti.“
Annie zatajila dych. Srdce je začalo biť prudšie. Cameron to mohla zaznamenať.
„Myslí si, že si mimo. Vráti sa po mňa.“ Povedala potichu Annie. Náhle uvedomenie ju okamžite uzemnilo. Bol to pre ňu šok.
„Po mňa.“ Dodala šepky. Zdvihla nohy na posteľ a pritisla sa ku stene. Začala sa triasť. Cameron zaznamenala aj túto reakciu. Otočila hlavu.
„Môžeme ho zastaviť.“ Naznačila celkom povzbudivo. Znelo to akoby vedela nejaké tajomstvo. Niečo čomu Annie ešte nerozumela. Tá však začala panikáriť.
„Ako? Na ten trik s úderom ti neskočí.“
„Preto musíme bojovať.“ Pokračovala Cameron vo svojom presvedčovaní. Jej spoločníčka však vtedy myslela na všetko iné než to. Útek sa jej zdal ako jediná možnosť. Okrem neho ostávala iba beznádej. V hlave sa jej myšlienky po stovkách odrážali od neprekonateľných stien, cez ktoré sa nemohla dostať. Bola v pasci a nevidela východisko.
„Myslela som, že ty nemôžeš.“ Namietla hneď ako dostala slová na jazyk.
„Nemôžem. Ty áno.“ Dostalo sa jej opäť nejasnej odpovede.
„Ako?“ Vyhŕkla zo seba. Začínala strácať trpezlivosť.
„Dokážem zabezpečiť minimálny odpor pre moje kĺby. Potrebujem hybnosť.“ Vysvetlila Cameron. Bolo to dosť konkrétne nato, aby sa Annie jednoducho zasekla. Nemala ani najmenšej potuchy, čo sa pod tým myslí.
„Nechápem.“ Dostala zo seba následne.
„Poď sem.“ Prikázala jej Cameron. Annie sa trochu neochotne postavila z postele a pomaly prešla k nej.
„Postav sa tesne za mňa. Akoby si ma chcela objať.“ Pokračovala Cameron a dievča sa podľa jej pokynov pritislo k jej chrbtu. Nasledoval ďalší pokyn.
„Teraz chyť moje zápästia.“
Annie opatrne uchopila obidve zápästia. Nachvíľu zaváhala, aby ich vzápätí stisla silnejšie. Možno čakala, že ucíti niečo umelé. Niečo chladné. Nateraz však pri dotyku cítila človeka, aj keď to nemala byť pravda.
„Tak je to správne.“ Posmelila ju Cameron.
„Teraz vlož celú svoju silu do výpadu.“ Vydala záverečný príkaz. Dievča za ňou ešte stále plne nechápalo, ale napriek tomu poslúchlo. Plnou silou vyrazila s jednou rukou dopredu. Hneď od začiatku vnímala ten pocit. Nevedela si ho presne vysvetliť. V jej hlave si k nemu priradila obraz baranidla. Drevené poleno zavesené na lanách. Keď sa na jednej strane do neho niekto zaprie, na tej druhej uderí do brány plnou silou. Aspoň tak nejako sa jej vykreslil obraz v mysli. Skôr než sa však z brány stihol stať hrad a z baranidla bojový voz v pokračovaní jej fantázie, usekla túto predstavu. Bolo to blízko ale ani v najmenšom to isté. V tom pocite totiž bolo omnoho viac. Baranidlo pridávalo k jej vlastnej sile. Bola to synergia oboch ich síl. Navyše smer nebol priamy. Menil sa. Účinnosť však neklesla. Akoby sa menil po neviditeľných koľajniciach, ktoré ho nebrzdili. Keď sa jej ruka konečne zastavila, dokázala dokonale porozumieť obmedzeniam, ktorým Cameron čelila. Cítila, že sila, ktorá sa k nej pridala, bola len o niečo väčšia ako jej vlastná. A celá rýchlosť úderu záležala iba na nej. Rovnako si však uvedomovala, že ruka, ktorú držala za zápästie, sa blížila naozaj k tomu jej vymyslenému baranidlu. Alebo sa to blížilo k železnej tyči, ktorou sa mohla ohnať? Jej fantázia opäť vykreslila niekoľko ďalších obrazov. Vôbec si nevšimla, že do dverí od ich izby sa v tom momente zasunul kľúč.

Dvere zavŕzgali a následne odhalili postavu stojacu za nimi. Bol to Webster. Prišiel úplne sám. Na tvári mal blažený úsmev, ktorý sa mu na okamih vytratil, keď uvidel Cameron. Bola to však iba chvíľa. Tá špina, ktorej vďačil za svoju meravú ruku, sa totiž nehýbala. Annie ju držala za zápästia a jej ovisnutá hlava mu dávala spomenúť na jej ranné zdrogovanie. Vlastne sa mu to zdalo celkom milé, ako si to dievča zdvihlo svoju zdrogovanú kamarátku a držalo ju pred sebou ako štít. Aspoň to si myslel, keď kráčal k nim.

Keď už bol totiž na dosah, aby mohol túto zábranu odsotiť, tak zdanlivo bezvládna ruka vyštartovala smerom k jeho tvári. Od prekvapenia nestihol reagovať a už len ucítil silný náraz na nose. Vzápätí dorazilo aj brnenie hornej pery a pocit, že mu nejaká tekutina steká po ústach. Viac mimo byť nemohol. Druhý úder bol vedený po rovnako pevnej línii a smeroval na bradu. Jeho sánka okamžite zaklapla a od následného otrasu v hlave stratil rovnováhu. Smeroval k zemi. Zadnou stranou hlavy sa uderil o podlahu a stratil vedomie. Všetko to bola otázka pár sekúnd.

Annie sa pozerala na muža, ktorý ju tak desil. Teraz, keď bol v bezvedomí, nevyzeral vôbec nebezpečne. Oči mal mierne privreté a z nosa sa mu ešte stále valila krv. Neváhala však ani chvíľu a ihneď mu zobrala kľúče, ktoré nosieval pripnuté na nohaviciach.
„Mám kľúče, môžeme odtiaľto vypadnúť.“ Vyhlásila nadšene a zacingala zväzkom pred sebou.
„Nemôžeme.“ Schladila ju Cameron.
„Prečo?“ Annie na ňu takmer zvýskla. Adrenalín mala napumpovaný v žilách. Potrebovala niečo veľmi rýchlo spraviť, najlepšie utekať. Jej kamarátka ju svojím pokojným vystupovaním doháňala do nepríčetnosti. Musela dýchať. Zhlboka dýchať. Dostať vzduch do pľúc a hlavne nemyslieť nato, čo sa stane, keď sa ten muž pri jej nohách preberie.
„Cez deň sa cez dozorcov nedostaneme.“ Odpoveď jej v ušiach znela strašne nespravodlivo. Akoby sa po náročnom maratóne opäť raz vzdialil cieľ.
„Tak čo budeme robiť?“ Spýtala sa namrzene.
„Chcela si učiť, teraz budeš mať možnosť.“
Annie samozrejme nechápala, ale tep jej srdca sa mierne ustálil a mohla konať. Cameron ju chytila za ruku a obe vyšli na chodbu.

Keď sa Webster prebral takmer ho opäť dostala malátnosť. Chvíľu bezmyšlienkovite zízal na strop až mu zrazu v očiach splanula iskra a on takmer vyskočil z podlahy. Ozvalo sa pritom jeho záhlavie, ktoré mu pripomenulo tupú bolesť. To si však nevšímal, lebo iskra v jeho očiach sa už rozhorela v plameň. So zaťatými päsťami pozeral smerom k posteli. Tam sedela Annie so sklopenými očami. A pred ňou? Pred ňou stála tak suka. Pozerala sa na neho bez strachu. Bez jediného prejavu emócie. Vyštartoval smerom k nej s nastavenou päsťou, ale asi pol metra pred ňou sa náhle zastavil a kopol ju surovo do kolena. Veľmi dobre si pamätal svoj posledný úder do jej tváre.

Cameron sa zosunula k zemi a on pokračoval v kopancoch, do ktorých dával celú svoju zúrivosť. Po chvíli sa však unavil alebo ho to prestalo baviť a stočil sa smerom ku dverám.
„Práve si sa kvalifikovala do výskumu doktora Marvicka. Gratulujem.“ Zahlásil škodoradostne bez toho aby sa obzrel a zmizol na chodbe. Dvere sa hlasno zabachli.
„Si v poriadku?“ Annie sa opatrne zosunula na kolená hneď vedľa svojej spolubývajúcej. Tá však, ako sa zdalo, problémy nemala. Po zraneniach nebola takmer ani stopa. Presne zopakovanou sériou úkonov sa jej podarilo postaviť a behom pár sekúnd sa už nachádzala na svojej pôvodnej pozícii, akoby sa vôbec nič nestalo. Napriek tomuto zdaniu, ktoré si Annie z nejakého dôvodu vsugerovala, sa však toho stalo veľa. Cameron napadla ošetrovateľa. Za pár minút sa dvere otvorili a do vnútra vstúpili traja muži, ktorí jej nasadili putá a odviedli ju preč. Dvere zase raz spravili svoj škrípavý zvuk a potom už ostala miestnosť takmer vyprázdnená. Annie bola sama. Naozaj sama. Po stenách zase raz začali liezť veľké chlpaté pavúky, ktoré mohla vidieť iba ona.

Doktor Marvick zapisoval výsledky do svojho modrého notesu. Po krátkej chvíli sa opäť otočil ku svojej pacientke. Takmer nebadateľne sa pousmial.
„Slečná Phillipsová, musím vám pogratulovať k vášmu výkonu v prvej fáze experimentu.“ Začal spokojne a pristúpil ku kreslu, kde sedela Cameron. Bola spútaná koženými pásmi, takže sa nemohla pohnúť. Pred troma dňami by niečo takéto bolo nepredstaviteľné. Pred troma dňami však mohla rukou preraziť stenu. V istom zmysle však bola pre ňu táto skúsenosť zaujímavá.

Doktor prešiel popri nej. Krátko brnkol do lesknúcich sa ihlíc, ktoré mala vrazené do všetkých desiatich končekov prstov. U ľudí sa v nich nachádza zvýšené množstvo nervových zakončení kvôli hmatu. Takže sú aj na bolesť viacej citlivé. U nej? Vníma ich, ale bolesť necíti. Poškodzujú len jej organický obal. Nič viac. Na tvári sa jej už zračilo niekoľko desiatok malých rezov. Jej ruky neboli jediné časti tela, ktoré podstupovali prvú fázu.

Marvick so záujmom hovoril o fáze dva. Znamenalo to pre ňu nejakú zmenu? Rozmýšľala ako dlho bude trvať, kým si pri tých pokusoch uvedomí jej skutočnú mechanickú podstatu. Čo bude nasledovať potom? V nasledujúcich minútach vystriedali ihlice a rezné nástroje injekčné striekačky. Špeciálne roztoky, ktoré mali spôsobiť bolesť a utrpenie. Niektoré miesta vpichov sčerneli, iné získali neprirodzenú farbu. Doktor bol naozaj vynaliezavý, či už sa jednalo o prípravky vstrieknuté do žíl alebo rôzne reaktívne látky, ktoré rozkladali svalovú hmotu. Všetko si následne zapisoval. V jeho zápisoch však nefiguroval žiaden systém, žiadna výskumná otázka ani žiadna hypotéza. Jednoduché vypisovanie úkonov bolo to jediné, čo sa dostalo na papier. Zápisy robil skôr pre pocit akejsi vedeckosti. Možno chcel iba zakryť svoj vlastný sadizmus za niečo iné. V každom prípade jeho experiment pokračoval ďalšie dlhé hodiny. Nástroje sa menili, ale účel zostával rovnaký.

Úsmev na tvári experimentátora sa však postupne vytrácal. Chýbalo mu to podstatné. Bolesť. Žiadne zastonanie. Žiaden zúfalý pohľad. Nič. Dostávalo sa mu iba jej nezaujatého sledovania. Začal byť mierne nervózny a tak sa pomaly rozhovoril.
„Počul som, že si napadla ošetrovateľa Webstera. Bol naozaj dychtivý dostať ťa sem ako pokusný objekt. Aby som bol presnejší ako pokusný objekt osemnásť. Agresivita je dobrá vec. Pomáha prejaviť emócie.“ Odložil pritom chirurgický nástroj na blízky stolík. Už sa neobťažoval zapisovaním. Dúfal, že spomenuté číslo experimentu ju aspoň trochu vydesí.
„Ale nie je to agresivita, prečo som ťa vybral.“ Urobil pritom krátku pauzu pričom však chcel hneď pokračovať. Cameron ho ale prerušila.
„Je to kvôli neexistencii známych príbuzných a môjmu spojeniu k násilnému trestnému činu?“ Jej slová ho mierne vyviedli z mieri. Posledných niekoľko hodín bola úplne ticho, takže nový hlas ho zaskočil. To však trvalo iba chvíľu.
„Nie. Aj keď musím uznať, že účastníci násilných trestných činov sú vďačným objektom pozorovania. Webster ma však presvedčil niečím iným. Spomenul, že necítiš bolesť. Nevenoval tomu pozornosť. Sústredil sa na tvoje násilné chovanie, ale práve to ma takpovediac nakoplo. Jednoducho výzva. Každý človek ma niekde svoj prah bolesti. Každý.“
Cameron sa pri slove človek mierne zatvárila, doktor si to však nevšimol a pokračoval ďalej.
„Jednoducho v tvojom prípade budeme musieť nájsť niečo nové.“ Jeho zápal sa opäť vrátil. Odkráčal ku svojmu notesu začal zapisovať. Netrvalo dlho a prišiel rad na elektrinu. Slabšie elektrické šoky, ktoré mali telo prebrať k životu. Aspoň tak to tvrdil Marvick pri vkladaní elektród. Po pár minútach sa však nedostal zase k žiadnej reakcií. Začínalo to vyzerať, že na to dievča naozaj nič nepôsobí a stane sa tak jeho prvým neúspechom. Pri jednom z mnohých zvýšení energie však jej hlava zrazu ovisla. Cameron dostala dávku, ktorá ju zresetovala.

...

Testovanie bolo zase raz na svojom konci. Prístroje nezaznamenali žiadnu anomáliu. Anna začala vypínať zariadenie. Napriek pozitívnym výsledkom však vyzerala skleslo. Cameron tomu neprikladala význam, až pokým neprišlo nepatrné povzdychnutie, ktoré už zaregistrovala.
„Niečo je zlé?“ Spýtala sa celkom vcítene.
„Robíš mi starosti.“ Odpovedala po pravde Anna.
„Moje výsledky?“ Zaujímala sa Cameron.
„Nie, tvoj vzťah k ostatným.“ Ihneď po zaznení odpovede stočila hlavu do boku a pozerala krátku chvíľu na prázdnu stenu. Nakoniec sa ozvala.
„Nemajú ma radi. Som cyborg. Som určená na zabíjanie.“ Zapakovala pritom Annine vlastné slová.
„Nie je to tým. Čas, čo sme spolu strávili. Páčilo sa mi jeho strávenie. Vlastne ťa už v poslednej dobe neberiem ako objekt pod dohľadom. Čo je naozaj zvláštne. Problém však sú všetci ostatní.“ Anna trochu prekvapene počúvala svoj vlastný hlas, ktorý akoby patril niekomu inému. Minimálne obsah tých viet musel patriť niekomu inému a nie jej. Naozaj jej to tak pripadalo?
„Všetci nie. Stretla som mladíka v technickom oddelení.“ Namietala Cameron.
„Myslíš Briana? Ten je blázon do strojov. Pravdepodobne by ťa vymenil za zachovalú T-600 ak by mal možnosť.“ Anna to nemyslela nejako zle. Bolo to len malé podpichnutie. V jej očiach, ale ostával blázon v dobrom slova zmysle. Veď dokázal uprosiť Connora, aby ho pustil k prehliadke Cameron. Navyše to nerobil preto, lebo sa jednalo o pekný ženský model, načo by možno pomýšľali niektorí jeho vrstovníci, ale jednoducho preto, lebo sa jednalo o pokročilejší model. Nebola však tým pádom tak trochu blázon aj ona? V posledných mesiacoch strávila so cyborgami viac času ako s ľuďmi a konverzácia s Cameron jej pripadala zaujímavejšia ako debata s kolegami.
„V každom prípade si musíš dávať väčší pozor na jednanie s ľuďmi. Tvár, ktorú používaš príliš nepomáha.“ Narážala tým na mŕtvu ženu, ktorej patrila. Tá tvár neustále pútala pohľady. Na niektoré veci ľudia nezabúdajú. Anna považovala hovor za ukončený a chystala sa opustiť miestnosť. Vtom sa však ešte ozvala Cameron.
„Anna?“
„Áno?“ Zastala vo dverách.
„Povedala si, že sa ti páčil náš spoločne strávený čas. Robí to z nás priateľov?“ Otázka to možno bola jednoduchá, ale pre každého človeka, ktorý prežil holokaust ľudstva rukami strojov, vyznievala absurdne. Anna si pripadala ako blázon, lebo akurát v tej chvíli jej absurdne neznela.
„Neviem.“ Odpovedala neisto a resetla posledný systém.

...

Systém nabehol. Bol to nepatrný okamžik tmy, ktorý jej ostal v pamäti. Vedela však, že bola mimo 120 sekúnd. Miestnosť, ktorú opustila, sa za ten čas nezmenila. Doktor Marvick si možno ani nevšimol, že bola v bezvedomí. Stál pri stole a zapisoval si niečo do svojho modrého notesu. Potom sa otočil.
„Takže už si hore.“ Zvolal nadšene. Predsa len si to všimol.
„Snáď ti ten elektrický šok príliš neublížil. Budeme ho totiž musieť zopakovať ešte niekoľko krát pre overenie. A to som sa bál, že na teba nič nebude platiť.“ Jeho úsmev prešiel ešte do väčšieho, takže dokonca odhalil svoje starostlivo udržované zuby. Nečakal na nič iné a miestnosť opäť naplnilo elektrizujúce napätie. Svetlá v lampách mierne, takmer nepoznateľne, pohasli. Okrem toho sa však za dvere podzemnej pivnice nedostal žiaden zvuk. Nočné chodby ostávali tiché a pokojné.

Pokojne to vyzeralo aj vonku pred areálom psychiatrického ústavu. Agent Robster, už v takmer polospánku, oprel svoju hlavu o vedľajšie sedadlo. Vonku pred jeho autom sa nedialo nič. Ďalšia skvelá noc strávená v službe. Že vôbec prišiel s tou správou o tomto zapadákove. Jediné, čo bolo na tomto meste zaujímavé, bola mestská štatistika nárastu kriminality. Tú si prezrel pred piatimi hodinami, keď sa začínal nudiť. Teraz to začínalo byť horšie. Nakoniec by tu však skončil aj tak. Ak by s tou správou neprišiel on, tak by to vypátral Ellison. V jeho zornom poli sa niečo pohlo. Ospalosť ihneď opadla. Začal ostriť na pohybujúci sa objekt, presnejšie na pohybujúce sa telo, keďže jeho oči už dokázali rozoznať dobre stavanú mužskú postavu. Cudzinec kráčal pevnou chôdzou priamo k hlavnému vchodu. Niečo však na ňom bolo divné. Otvoril dvere a zmizol vo vnútri.

Mark už bol úplne prebratý. Nočná návšteva bola určite neobvyklá. Síce zatiaľ nič nedokazovala, ale dávala pocit, že sa sem netrepal zbytočne. Lakťom sa oprel o prednú desku auta a začal rýchlo uvažovať o svojom ďalšom postupe.

Postaršia sestra na vrátnici stlmila pustený televízor a pozrela sa smerom ku dverám, ktorými sem práve vstúpil neznámy muž. Rozhliadol sa po miestnosti a potom pristúpil až rovno pred ňu.
„Dobrý deň, hľadám svoju neter, ktorá bola nedávno umiestnená vo vašom ústave.“
Žena mierne zdvihla obočie. Nenechala sa však vyviesť z rovnováhy. Ak by ten cudzinec bol naozaj rodina dievčaťa, tak by to mohol byť problém. Zvlášť, keď sa od jedného z kolegov dozvedela, že bola v tento večer poslaná do podzemia za riaditeľom. Rýchlo rozmýšľala ako by sa nezvaného hosťa zbavila. Jej tvár však prezentovala dokonalú nezaujatosť, ktorú si za tie roky vypestovala. Krátko zahrabla vo vybraných spisoch, a potom sa akoby mimovoľne spýtala.
„Smiem vedieť jej meno?“ Chcela tým muža mierne rozptýliť.
„Bola sem nedávno umiestnená.“ Zopakoval sa cudzinec, čoho sa ihneď chytila. Nepozná snáď jej meno?
„Mali sme tu plno presunov. Potrebujem jej meno.“ Trvala na svojom a v mysli už rozmýšľala nad tým, že ten muž možno nebude ten za koho sa vydáva. Tým by odpadli všetky problémy. Mohla by ho proste nechať vyhodiť.
„Kde sa nachádza svedok štyroch vrážd z mestského parku?“ Spýtal sa trochu prekvapivo, ale ostával pokojný. Potvrdil však jej domnienku.
„Neviem o čom hovoríte.“ Odvetila s naučenou nedbanlivosťou a naoko ho prestala vnímať. Akoby tam už vlastne nebol

Zdalo sa, že muž stratil o rozhovor záujem a vydal sa hlbšie do tmavej chodby areálu.
„Hej, počkajte!“ Zakričala na neho sestra a rozbehla sa za ním, aby ho zastavila.
„Tam nemôžete.“ Oznamovala mu, keď ho chytila za rukáv. Vtom jej však ruka zmeravela. Nepredstaviteľne silný stisk jej drvil zápästie. Patril cudzincovi. Otočil sa a krátko sa na ňu zadíval. Žene vyrazili slzy od bolesti. Mohutná ruka jej zrazu stisla krk a ozvalo sa prasknutie. Viac si už nestihla uvedomiť a jej bezvládne telo sa zvalilo na zem.

Vrah sa bez náznaku zaváhania vrátil k jej stolu. Behom pár sekúnd stihol prejsť desiatky papierov, kým objavil ten správny. Ten, ktorý sa jeho obeť snažila šikovne zakryť. Našiel číslo miestnosti, kde sa nachádzal jeho nový cieľ. Zdvihol hlavu a vydal sa smerom ku schodom. Z tých v tom momente vybehol ošetrovateľ, ktorý počul krik svojej kolegyne. Ihneď si všimol telo na zemi aj muža, ktorý sa blížil k nemu. Vytiahol svoj obušok a rozohnal sa na votrelca. O pár chvíľ neskôr ležalo jeho pokrútené telo pred schodiskom. Tri prvé schody mali na sebe krvavé škvrny, ktoré ešte nestihli zaschnúť. Vražedný stroj už v tom okamihu smeroval hore.

Annie nedokázala opustiť svoju posteľ. Cítila sa osamelo. V tejto miestnosti strávila sama so sebou už pekný rad mesiacov. Teraz sa však skutočne bála. Nie však výplodov svojej fantázie, ktoré ju obkolesovali po celý deň. Bála sa reality. Reality, ktorá si po ňu môže prísť kedykoľvek. Ten strach jej nedovolil položiť nohu na podlahu. Možno keď sa nepohne, keď ostane na svojom mieste bez jediného hlasného zvuku, tak možno nepríde. Dvere sa však napriek prianiam začali otvárať. Pohybovali sa pomaly a rovnomerne. Svetlo z chodby ju oslepovalo a ona, tak mohla vidieť iba siluetu, ktorá nakrátko zastala a potom vyrazila priamo k nej.

Pevný stisk ruky jej zovrel hrdlo. V tej chvíli stŕpla. Nemohla dýchať. Celé jej telo bolo v jednom veľkom kŕči. Tvár pred ňou patrila netvorovi, ktorý ju strašil svojím zjavom. Jeho vykrútené ústa plné zhnednutých zubov, jeho diera miesto nosa a zožltnuté oči, ktoré ju pozorovali. Z netvorových úst sa vyrojili stovky pavúkov, ktoré sa vrhli na ňu. Zavrela oči.
„Kde je teraz tvoja kamarátka?“ Vdýchol jej hlas do ucha. Patril Websterovi. Kolenom jej pritlačil na hruď, keby sa chcela náhodou pokúsiť o útek. Ničoho takého však nebola schopná. Strach jej to nedovolil.
„Vieš, že si práve v najkrajšom období života?“ Ozval sa znovu, keď sa trochu odtiahol, aby sa jej dostal rukou po tričko. Znova sa priblížil. Ústa mal tesne pri jej uchu.
„Nebráň sa. Bude to menej bolestivé.“ Zašeptal a druhou rukou jej siahol na stehno. Najskôr prešiel až ku kolenu, a potom ňou začal pomaly posúvať vyššie až ucítil slabý záchvev.
„Myslela si, že si nevšimnem, keď mi budú chýbať moje kľúče? Snáď, že odtiaľto v noci potichu zmizneš? Tak teraz ich budem musieť nájsť. Kde ich máš?“ Ozval sa takmer slastným hlasom a chytil okraj jej nohavíc. Chystal sa ich strhnúť dole. Vtom však Annie otvorila oči. Tvár netvora už vtedy bola preč, takže mohla vidieť Webstera.
„Dala som ich Lucasovi.“ Odvetila bez jediného náznaku odporu. Násilník chcel preto ďalej pokračovať. Odpoveď začal len sucho komentovať.
„Myslíš toho retarda, ktorý býva s ...“ Až v tom momente sa skutočne zarazil. Zvrtol hlavu, aby skontroloval dvere do chodby. Namiesto prázdnej cestičky svetla, ktorá odtiaľ prichádzala, tam však stál Dave. Lucasov agresívny spolubývajúci sa s revom rozbehol priamo na neho. Webster vyskočil z postele ako obarený. V tom už letela na neho jedna päsť. Nasledovali ďalšie a ďalšie, ktoré v rýchlosti udierali všade kam mohli. Po chvíli však mohutnejší ošetrovateľ mladíka odsotil, aby sa trochu zorientoval. Nedostal však nato čas. Dave ihneď vyštartoval späť. Tento krát však namiesto pästí rovno skočil na muža pred sebou a zahryzol sa mu do ucha. Webster zareval s plného hrdla a snažil sa údermi dostať pacienta preč. Ten mu však údery oplácal svojimi vlastnými.

Annie hneď po začiatku útoku vyskočila rovnako z postele a ustúpila asi o meter. Následne zo seba začala oprašovať pavúky, ktorými bola pokrytá. Netrvalo to však dlho. Uvedomila si, že sa potrebuje dostať preč. Napravila si nohavice, ktoré mala ešte stále trochu zosunuté a vykročila ku dverám. Tam už v tom momente stál Lucas s pohľadom dieťaťa, ktoré je hrdé nato, že sa mu podarilo splniť úlohu. Annie sa pri ňom krátko pristavila a pohladila ho po líci.
„Ďakujem.“ Dodala potichu a vyštartovala po chodbe ku schodisku.

Už sa chcela rozbehnúť dolu po schodoch, keď v tom si všimla pod sebou nejakú postavu. Pravdepodobne jeden z ošetrovateľov, ktorý začul hluk z jej izby. Samú ju prekvapilo, že nestuhla. Asi už toho malo jej telo dosť. Urobila niekoľko krokov k najbližším dverám a pritisla sa k nim najpevnejšie ako mohla. Výklenok dverí ju nezakrýval celú. Ak by sa ten niekto pozrel jej smerom, tak by ju zbadal ihneď. Srdce jej prudko búchalo a údery sa zrýchľovali každým ďalším schodom.

Muž vystúpil na chodbu a zamieril rovno k jej izbe. Nezaváhal ani sekundu. Bolo divné, že nebežal, aj keď musel počuť krik, ktorý sa ozýval z jej izby. Kráčal rovnomernou chôdzou. Čo však bolo ešte divnejšie, nebol to ošetrovateľ. Toho muža nikdy nevidela. Úvahami však nestrácala ani sekundu. Hneď ako bol cudzinec v dostatočnej vzdialenosti, tak opatrným krokom zamierila ku schodisku, a potom ešte opatrnejšie začala zostupovať dole. Pri prízemí už však takmer skákala dole. Vtom si uvedomila mŕtvolu, ktorá ležala priamo pod ňou. Dokonca stála v krvi, ktorou boli ofŕkané schody. Vypleštila oči a začala kričať. O pár sekúnd neskôr si uvedomila, že si drží ruku na ústach. Nevedela, či vydala nejaký hlasný zvuk, ktorý by niekto počul. Jej nočné mory sa však začali zhmotňovať.

Opatrne prekročila telo. Nemohla sa striasť pocitu, že počas toho ju mŕtvola chytí za členok. Našťastie sa to nestalo. V hale pred sebou však uvidela ďalšie telo. Patrilo sestre, ktorá sedávala na vrátnici. Znova sa jej chcelo kričať. Tento krát si však ruku pred ústa nedávala kvôli tomu, ale kvôli pocitu zvracania, ktorý sa náhle dostavil. Snažila sa dýchať zhlboka, aby ten pocit prebila. Chcela uhnúť pohľadom, ale jej vypleštené oči museli telo sledovať. Vtom sa mŕtvola ženy na ňu zaškerila. Annie zavrela oči.
„Je to v mojej hlave. Je to v mojej hlave.“ Opakovala si stále dokola. Dych sa jej trochu spomalil a ona bola opäť schopná otvoriť oči. Telá boli stále tam, ale už sa aspoň nehýbali. Mierne si vydýchla a rozbehla sa halou smerom ku vchodu do podzemných pivníc.

Cameron opäť zodvihla hlavu. Chvíľku sa rozhliadala po miestnosti akoby bola mierne dezorientovaná. V tom momente sa ozval hlas za jej chrbtom.
„Zaujímavé. Presne dve minúty. Povedal by som ako hodinky.“
Doktor Marvick bol uchvátený. Táto pacientka bola skutočne výnimočná. Nemohol uveriť svojmu šťastiu, že na ňu narazil. Už si ani nepamätal koľko krát zapol elektrický prúd. Nezáležalo na tom. Bol to takmer nekonečný rad chvíľkového vedomia a dvoch minút bezvedomia. Ale predsa. Koľko krát? Päťdesiat krát? Sedemdesiat krát? Koľko hodín vlastne strávil v podzemí? Nemal absolútne žiaden pojem o čase. Vedel však jedno. Potrebuje znova zapnúť ten magický spínač. Jednoducho potrebuje.

Pristúpil k zariadeniu a opätovne ho zapol. Elektrický prúd opäť prebehol spútaným telom a vyradil ho z prevádzky. Bol to slastný pocit. Eufória kolovala v jeho žilách. Zrazu ucítil náraz na temeno. Takmer stratil rovnováhu. Otočil sa a pred sebou uvidel dievča, ktoré sa zaháňalo železnou tyčou. Ucítil druhý náraz. Spadol na zem a všetko strašne rýchlo začalo tmavnúť. Poznal to dievča. Akože sa vlastne volalo? Bolo to niečo...

Riaditeľ ústavu ležal na zemi v bezvedomí. Annie nemala príliš veľa času. Ihneď priskočila k zapnutému zariadeniu a vypla ho. Vzala najbližší skalpel a začala rezať kožené popruhy. Ani si neuvedomila, že ich môže jednoducho odpútať. Adrenalín jej však nedovoľoval zastaviť sa a zamyslieť. Vyslobodila svoju kamarátku, ktorá sa však nehýbala. Snáď ju ten prúd nezabil. Ako vlastne zistím či je mŕtva? Môže vlastne zomrieť? Myšlienky jej prelietali jedna cez druhú. Snažila sa telom zatriasť. Bezvýsledne.
„Preber sa!“ Zakričala na ňu a mierne ju prefackala. Ani to však nefungovalo. Začala preto chodiť v kruhu. Nemohla myslieť. Bola v podzemí, v pasci a chcela sa odtiaľ dostať. Riaditeľ sa môže každú chvíľu prebrať. A čo Webster tam hore alebo ten podivný cudzinec? Čo keď tie mŕtvoly opäť ožijú? Nie, to je iba v jej hlave. Otočila sa k telu, ktoré sa ešte stále nehýbalo.
„Preber sa!“ Zakričala najsilnejšie ako mohla.
„Preber sa!“ Zopakovala a začala jej udierať po hrudi.
„No tak!“ Vyhŕkli jej slzy a v tom momente konečne uplynulo stodvadsať sekúnd. Cameron opäť nadobudla vedomie. Počas jej poslednej neprítomnosti sa muselo udiať niečo zásadné. Už nebola spútaná a namiesto doktora Marvicka teraz počúvala radostné vzlyky Annie, ktorá ju objala ihneď ako zistila, že opäť vníma.
„Musíme ísť.“ Oznamovala Cameron pokojne. Tú zjavne žiadne slzy netrápili. Annie ihneď odskočila a potom spustila lavínu informácií o všetkom, čo prežila.
„...Všetci dole sú mŕtvi a ten muž...“
„Ten muž.“ Prerušila ju zrazu Cameron.
„Naposledy som ho videla, keď smeroval k našej izbe.“ Potvrdila svoju spomienku jej kamarátka.
„A hovoríš, že si ho doteraz nevidela?“
„Nikdy.“ Vyhlásila rozhodne Annie.
Cameron sa na krátko zamyslela a potom na ňu hodila uprený pohľad.
„Mohol by to byť druhý cyborg.“ Prezradila mierne zadumane.
„Cyborg?“ Reagovala Annie mierne skepticky.
„Musíme ísť.“ Zopakovala Cameron a vydala sa ku dverám.

Dvere takmer vyleteli z pántov. Votrelec prebehol pohľadom celú miestnosť. Identifikoval telo na zemi ako doktora Marvicka. Známky života boli potvrdené. V aktuálnom prenasledovaní však nebola potreba jeho spolupráce. Stroj sa otočil a vrátil sa späť na chodbu. Začal analyzovať najpravdepodobnejšiu trasu úteku. Ihneď sa po nej vydal. Kroky sa ozývali chodbou a každé zadunenie opäť o niečo vyšvihlo šialenú rýchlosť tepu, ktorý pulzoval v žilách Annie.
„Je dostatočne vzdialený.“ Pošepla zrazu Cameron.
„Dávaj si pozor na svoje srdce. V tichom prostredí ťa môže objaviť na niekoľko metrov aj cez stenu.“ Dodala v momente, keď sa obe narovnali.
„Nemôžem predsa ovplyvniť ako mi bije srdce.“ Bránila sa Annie mierne rozhorčene.
„Tak potom dúfaj, že sa s ním nestretneš v tichom prostredí.“
Obe sa vydali opačným smerom ako ich prenasledovateľ a zamierili hore. Vyšli po schodoch na zdanlivo prázdnu chodbu. Cameron sa však neočakávane zastavila a začala ťahať Annie späť odkiaľ prišli. Tá zmenu trasy nechápala a nakrátko sa pokúsila vzoprieť. Ihneď s tým ale prestala, lebo na okraji jej zmyslov opäť začala cítiť ťažkú, dunivú chôdzu. Cesta dole schodmi sa zdala byť omnoho pomalšia ako predtým. Mala totiž pocit, že prenasledovateľ ich počul a vydal sa za nimi o čosi rýchlejšie. Pocítila tiež náhlu zmenu krokov, ktoré sa približovali. Usilovala sa kráčať rýchlejšie, ale niečo ju neustále brzdilo. Obhliadla sa za seba. Uvedomila si, že drží Cameron za ruku a tá ako sa zdalo bežať nemohla. Na istý okamih odolávala chuti pustiť sa ruky a rozbehnúť sa z plných síl preč. Nechcela však bežať sama niekam do neznámej chodby.
Zahli do jednej z mnohých podzemných uličiek, ktoré sa tiahli pod starou budovou ústavu. Tam zamierili do otvorených dverí akéhosi skladu. Zastavili. Annie začala sťažka vydýchavať. Ani si doteraz neuvedomila koľko energie aj bez šprintovania vynaložila. To sa však ukázalo byť ako problém.
„Musíš byť tichšie, inak nás zachytí.“ Napomínala ju Cameron.
„Nemôžem. Nie je to možné.“ Ozvala sa zadýchane Annie. Jej spoločníčka však nie nebrala ako odpoveď. Položila jej ruku na krk. Nebolo to však agresívne trhnutie aké Annie očakávala. Ruka jej zatlačila na obe tepny, ktoré zásobovali mozog krvou a ona tak za pár okamžikov začala upadať do bezvedomia. Temnota sa však po chvíli rozplynula. Nachádzala sa ešte stále v sklade, ale už nepočula žiadne kroky. Snažila sa napnúť sluch, ale nič nezachytila. Prisahala by však, že bola mimo možno len dve alebo tri sekundy. Hneď ako sa zorientovala, tak vyrazili opäť smerom hore. Tentoraz mali väčšie šťastie, lebo chodba bola naozaj prázdna. Objavili však na nej jedno nové telo ošetrovateľa, ktorý mal o trochu menej šťastia ako ony. Cameron ich viedla oblúkom k hlavnému východu, ktorým sa snáď dostanú na slobodu a z dosahu stroja, ktorých ich prenasledoval.

Hala vyzerala presne ako vtedy, keď ju Annie opustila. Dve telá sestry a ošetrovateľa sa nepohli ani o centimeter. Od východu ich delila iba jedna chodba a cyborg, ktorý sa na nej náhle objavil. Obe sa takmer súčasne otočili, aby mohli zmiznúť v relatívnom bezpečí temných chodieb. Vtom ich však spozoroval vrah za nimi. Rozbehol sa za detekovaným pohybom.
„Bež!“ Cameron takmer zakričala tlmenú výzvu a pustila ruku pred sebou. V tom okamihu sa obe nachádzali na križovatke dvoch chodieb. Annie neuvažovala. Príkaz sa jej iba odrazil niekde v záhlaví a ona vyštartovala vpred. Cameron zabočila doľava za roh a zastavila. Takmer ako postava v komediálnom prenasledovaní. V jej prípade však zastavila úplne. Žiaden dych, žiaden tep, žiaden pohyb. Nič čo by sa okrem obrazu dalo detekovať. Cyborg, ktorý ich prenasledoval, prebehol chodbou a pokračoval za pohybom, čiže za Annie. Keby čo i len o pár stupňov posunul hlavu doľava, tak by sa dostala do jeho zorného pola Cameron. On to však neurobil. Mechanicky prenasledoval svoju obeť s čím počítala.

Annie utekala zo všetkých svojich síl, ale stroj bol rýchlejší a doháňal ju. Prebehli cez tri chodby a po každej bol k nej bližšie a bližšie. V tom zhone jej napadla fráza dýchať na chrbát. Veta však ani v najmenšom nepasovala na približujúce sa ťažké dopady nôh, ktoré by ju určite rozvalcovali. Vbehla do kuchyne a prekľučkovala pomedzi stoly. Pritom poslednom ucítila ľahký závan a náhle štipnutie na hlave. Až o dlhé sekundy neskôr si uvedomila, že jej mechanická ruka pri chmate utrhla niekoľko vlasov. Už ju takmer mal. Takmer. Ešte pár sekúnd a rozdrví ju. Ani nevedela či úmyselne alebo náhodne smerovala k šachte na bielizeň, ktorá sa nachádzala v opačnom rohu miestnosti. Keď si uvedomila, že sa k nej blíži, tak v duchu prosila, aby to vyšlo. Ako malá videla desiatky filmov, kde hlavný hrdina utečie práve podobným spôsobom. Dúfala, že sa k ním pripojí, lebo alternatíva bola nepredstaviteľne hrozivá. Drviaca ruka tesne za ňou. Čo keď šachta nie je funkčná? Čo keď sú tam už iba dvierka na okrasu v pevne zamurovanej stene? Čo keď má širšie ramená ako prielez? Bolo až obdivuhodné, že za tie dve sekundy dokázala prebehnúť desiatky otázok a predstáv, aby napokon preletela hlavou do prázdna. Náhle pocítila hĺbku pod sebou a už sa rútila niekam do tmy. Vypadla do veľkého koša na špinavú bielizeň. Krátko jej to pripomenulo tobogan, na ktorom strávila takmer celé prázdniny pred siedmimi rokmi. Vyšlo to. Od nadšenia ani necítila členky, ktoré si pri skoku uderila o okraj šachty. Ani ošúchané kolená a lakte, ktorými sa snažila brzdiť. Bol to úžasný pocit. Pripadala si ako akčný hrdina vo filme.

Urobila niekoľko výdychov a euforický pocit zrazu vystriedal nával strachu. Opäť bola uväznená v podzemí. V tom stlačenom a malom priestore, do ktorého práve smeroval vrah, ktorý ju pred chvíľou takmer dostal. Vyskočila z koša a rozbehla sa náhodne vybratou chodbou. Potrebovala sa dostať hore. V podzemí ju ťažil aj samotný vzduch, ktorý dýchala. Každým krokom sa jej zvyšovalo napätie, lebo očakávala, že začne počuť kroky. Očakávanie sa zvyšovalo. Možnosť, že sa úplne minuli, si ani len nepripúšťala. Keď však došla až ku schodom, tak sa jej v hlave ozvalo hlasné žeby?

Schody brala po troch. Nič na svete by ju nedonútilo spomaliť. Dostala sa na dlhú chodbu, keď započula blížiace sa kroky. Nespanikárila však. Čo najrýchlejšie a najtichšie sa dostala do jedného z blízkych kabinetov. Prekvapila samu seba. Jej dych sa akoby na pokyn začal spomaľovať až sa napokon rozhodla ho zadržať úplne. Nastalo úplne ticho, ktoré bolo o to výraznejšie prerušované hlasnými krokmi. Dopad za dopadom. Prechádzali po chodbe. Annie mala pocit, že by dokázala presne odhadnúť pozíciu chodca. Na milimeter presne. Už nejakých pár sekúnd nedýchala a bola si takmer istá, že ju cyborg tento krát nemôže vypátrať. Istota ju s približujúcimi sa krokmi opúšťala, ale takmer celá sa vrátila späť, keď sa kroky začali vzďaľovať. Vtom však kroky ustali. Úplne ticho, teraz nič neprerušovalo. Mierne zašuchnutie by bolo počuť aj normálnym sluchom na opačnej strane chodby. Annie sa ale nehýbala. Vydávala však zvuk. Údery jej srdca. Nemohla ich ovplyvniť. Každý ďalší sa jej zdal hlasnejší a hlasnejší. Po chvíli mala pocit, že sa ozývajú silou s intenzitou sirény. Bola to možno iba jej predstava, ale hluk jej srdca bol neznesiteľný. Náhle sa opäť ozvali kroky. Smerovali k jej dverám. Celú ju zalial studený pot. Od chladu jej naskákala husia koža a zježili sa dokonca chĺpky v zátylku. Každý jej sval bol napätý k prasknutiu. Ak sa otvoria, tie dvere. Ak ju dostane. Ak...

Ruka dopadla na kľučku od dverí a mierne ňou pootočila. Vypleštene oči sledovali jej pohyb na opačnej strane. Ozvalo sa takmer nepočuteľné zaklapnutie a dvere sa okamžite otvorili. Za nimi stál cyborg, ktorý sledoval ako Annie opúšťal jej takmer infarktový stav. Bola to Cameron. Vľúdne natiahla svoju ruku, aby pomohla Annie vstať. Tá sa triasla na celom tele. Obyčajný výkrik by ju v tejto chvíli dostal do kolien a už by sa z toho pravdepodobne nespamätala. Cameron ju odtiahla za sebou a opäť začali smerovať k hlavnému východu a ku slobode. Annie dúfala, že ich prenasledovateľ ostal v podzemí a ešte stále ju hľadá. Ten však ostával v hale a striehol na všetkých neopatrných utečencov. Takmer si ho nevšimla, keďže stál ukrytý v tieni pri schodisku. Cameron ju našťastie zastavila. Inak by si svoj útek museli zopakovať znova. Teraz by už však nemuseli mať toľko šťastia.

Na senzoroch sa niečo objavilo. Cyborg vystúpil zo svojej skrýše a pomalým krokom pristupoval k miestu, kde sa to niečo pravdepodobne nachádzalo. Čoskoro začal zaznamenávať pravidelný zvuk, ktorý vydávalo niekoho srdce. Blížil sa za zdrojom. Zvuk začínal byť hlasnejší a rýchlejší. Jeho korisť si bola vedomá, že sa blíži. Annie aj Cameron stáli vo výčnelku bočnej chodby. Boli možno len niečo vyše tucet metrov od hlavného vchodu a od slobody. Bolo to blízko, ale ešte bližšie bol stroj, ktorý ich plánoval zničiť. Annie sa snažila znova zadržať dych. Cameron vedľa nej však vedela, že je to zbytočné. Už nemali šancu na útek. Dokázala za ten čas vytvoriť tisíce modelových situácií. Všetky skončili rovnako. Ich koncom.

Všetky však boli chybné, lebo nepočítali so zásahom z vonku.
„Stoj!“ Zakričal na podozrivého agent Robster. Muž pred ním mu začal ihneď venovať svoju pozornosť. Otočil sa vydal sa smerom k nemu. Bola to záchrana v poslednej chvíli. O pár sekúnd neskôr a stroj by sa dostal ku svojej skrytej obeti. Teraz však smeroval k novému cieľu. Zaznel výstrel. Muž sa však nezastavil. Nasledovalo niekoľko ďalších, ktoré však mali rovnaký efekt. Dostal sa až tesne k Robsterovi a úderom ho odhodil ku stene. Pokračoval smerom k nemu a zdvihol ho zo zeme. Mark bol mierne mimo. Za plecom útočníka sa mu mihli dve postavy dievčat, ktoré zmizli vo dverách hlavného východu. V istom ohľade mu to pomohlo prekonať strach. Spravil ešte jeden úder a ucítil trhnutie. Bol to jeho posledný vnem, ktorý sa vytratil do prázdna.

Annie sa krčila za odpadkovým košom iba pár metrov od pozemku ústavu. Nechápala prečo nemohli utiecť ďalej, ale plne v tomto Cameron dôverovala. Prenasledovateľ sa naozaj vynoril z hlavného vchodu a postupoval dopredu. Nenáhlil sa. Rozhliadal sa po celom priestranstve a pátral po možných skrytých osobách. Bolo to však omnoho zložitejšie ako vo vnútri. Nočná ulica bola napriek svojmu pokoju plná hlukov ako blízkych, tak vzdialených. V tomto prostredí by Annie mohla bez obáv šepkať. Strach jej však nedovolil ani len pohyb nie to ešte vydávanie akéhokoľvek zvuku.

Cyborg nakoniec ukončil rozhliadanie a vydal sa ďalej. Postupne sa strácal v tme. Keď zmizol za rohom ulice, tak Annie konečne nabrala odvahu sa ozvať.
„Zvládli sme to. Teraz môžeme zmiznúť.“ Ozvala sa nadšene, aj keď ešte stále mierne tlmene.
„Musíme ostať na mieste.“ Prikázala znova zdanlivo nelogicky Cameron.
„Prečo?“ Znela asi najočakávateľnejšia otázka. Annie si už akosi zvykla ju vyslovovať.
„Druhý cyborg bude obchádzať blízke ulice v náhodných vzorcoch. Je istá možnosť, že by na nás tak mohol natrafiť. Sem sa už však túto noc nevráti.“ Vysvetlila Cameron a zamierila ku okraju ulice, kde by mohli prečkať poslednú hodinu do úsvitu.

„Ale skončilo to.“ Trvala na svojom Annie a pomaly ju nasledovala. Potrebovala silné a jasné uistenie, že už je po všetkom. Že si už nemusí robiť starosti. To jej však nemohol dať nikto. Navyše v tom okamihu vyšla z ústavu ďalšia postava. Zbadala dve dievčatá otočené chrbtom a začala smerovať k nim.
„Vieš, rozmýšľala som nad tým heslom. Tým, ktoré ti vraj v budúcnosti poviem a vráti sa tvoja sila.“ Začala Annie, aby trochu urýchlila minúty, ktoré ešte ostávali do východu slnka.
„Teda nie príliš obšírne. Celú túto noc ma niečo prenasledovalo, a tak.“ Dodala hneď k tomu v akési ospravedlnenie.
„Skúšala som si predstaviť, čo by to mohlo byť. Čo všetko by som mohla za tých skoro tridsať rokov vymyslieť? Táto noc samotná mohla zmeniť celý môj život, nie?“ Pokračovala v úvahách ďalej. Mohla síce rovno povedať svoj tip, ale akosi cítila, že si ho potrebuje obhájiť. A ak by bol náhodou zlý, tak by musela zase počítať tie pomalé minúty, ktoré sa neskutočne tiahli. V skutočnosti neprešli od zmiznutia cyborga v tmavej ulici ani tri. To len náhle upokojenie situácie sa podpísalo na jej adrenalínom zaplavenom tele.
„Tvoja jazva.“ Cameron opäť raz dokonale zmenila tému a dievča vedľa nej vytrhla z myšlienok.
„Čo je s ňou?“ Spýtala sa Annie a prešla si rukou po už dávno zahojenom mieste.

„Ani sa nehnite!“ Prikazoval hlas doktora Marvicka. Práve on bol tá neznáma postava, ktorá pred pár chvíľami opustila ústav. V rukách zvieral zbraň, ktorá kedysi patrila agentovi Robsterovi.
„Bolo zaujímavé prebrať sa a zistiť, že prakticky všetok môj nočný personál zomrel, ako by som to povedal, násilnou smrťou. A posledné čo si pamätám si ty...“ Ukázal pritom hlavňou zbrane na Annie.
„...ako sa na mňa zaháňaš nejakou oceľovou trubkou.“ Jeho tvár vyzerala mierne roztrpčene, ale náhle sa vyjasnila.
„Dnešok ma čaká veľa vysvetľovania. Vy dve však už vypovedať nebudete. Nikdy.“ Zadíval sa pritom na svoju zbraň. Jej magická sila ho odpútavala.
„Vďačne zapožičaná pánom Robsterom. Myslím, že tak sa volal ten úbohý muž, ktorý zdobí našu vstupnú halu.“ Zamrmlal si pre seba a bez zaváhania vystrelil na Annie. Tá spadla na zem. Cameron sa postavila medzi ňu a strelca. Napriek všetkému jej streľba stále nemohla ublížiť. Zrazu za sebou počula hlas. Vedela, že patril Annie, ale nedokázala rozoznať čo hovorí. Akoby sa jej sluch na krátko zahmlil. Náhle však pocítila zmenu. Vedela presne, čo sa stalo.

Doktor Marvick si mohol povšimnúť veľmi slabého úsmevu, ktorý sa zrazu objavil na tvári dievčaťa pred ním. To sa následne vydalo smerom k nemu. Vystrelil niekoľko nábojov, ktoré však nemali na ňu žiaden efekt. Ani nestihol zaregistrovať ako sa rozohnala. Iba pocítil silný náraz na hrudi a po krátkom lete sa ocitol na chodníku. Cyborg pomaly pristúpil k nemu a kopol do tela, ktoré sa následne pár krát prevalilo a došúchalo sa ku stene. Cameron pokračovala ďalej. Zdvihla Marvicka do vzduchu a chvíľu s ním mávala zo strany na stranu. Akoby si testovala svoju opäť nabitú silu. Možno ju to vzápätí prestalo baviť, lebo prestala s mávaním a hlavu doktora zarazila do blízkej steny. Telo bez života sa zosunulo na zem vedľa ulomenej omietky. Z prasknutej hlavy začala prúdiť krv.

Cameron sa vrátila k Annie, ktorá si jednou rukou pevne držala rameno a rovnako silno zatínala zuby od bolesti. Podľa zbežnej obhliadky to nebolo vôbec vážne, aj keď pacientka, by rozhodne namietala.
„Kedy si získala tu jazvu na hlave?“ Opýtala sa Cameron.
„Skús sa sústrediť na moje rameno. Moje rameno.“ Zdôraznila Annie a ďalej si tisla ruku na bolestivé miesto.
„Kedy?“ Trvala na svojom Cameron.
„Neviem, pred dvoma rokmi.“ Odpovedala trochu zarazene Annie.
„Kedy začali tvoje vidiny?“
Annie sa krátko zamyslela. Pochopila kam tým Cameron mieri. Žeby tam bola spojitosť? Zapátrala vo svojej pamäti. Nespomínala si na žiadnu halucináciu pred nehodou, ktorá jej jazvu spôsobila. Ale nemohlo to byť. Prešla predsa rôznymi vyšetreniami. Doktori by určite objavili súvislosť.
„Musíme ťa dostať na kliniku.“ Oznámila Cameron.
„To rameno bolí jak šľak pri každom pohybe.“ Posťažovala sa Annie, čím chcela povedať, že sa ani nehne. Cameron ju však zobrala do náručia a začala niesť akoby takmer nič nevážila. Zdalo sa jej to mierne čudné, ale aspoň sa nemusela ani trochu pohnúť.

V ešte stále vyprázdnených uliciach dostala Annie zrazu pocit, že ich nočný prenasledovateľ na nich teraz niekde natrafí. Má predsa obchádzať okolie. Ulicu už v tom momente, ale ožarovali prvé lúče svetla, ktoré osvetľovali tmavé odtiene budov. Tiene sa začali zmenšovať a ustupovať. Nočná mora už bola preč. Cameron zamierila k zavretej klinike, ktorá sa mala otvoriť až o ôsmej. Vytrhla zámok a vyniesla Annie na sál. Tam začala pripravovať nástroje a plyn na uspatie. Annie začala uvažovať či to všetko nie je priveľa na jej zranené rameno. Iste, sakra to bolí, ale predsa len.
„Nie je to všetko priveľa na zašitie ramena?“ Spýtala sa podozrievavo.
„Na zašitie ramena áno. Nástroje sú ale pripravené na operáciu hlavy.“ Zaznela pokojná odpoveď.
„Čože?“ Zvrieskla Annie a takmer vyskočila do sedu. Ihneď jej vystrelila bolesť do ramena, ktorá ju donútila vzdať sa akýchkoľvek ďalších prudkých pohybov.
„Zranenie, ktoré si utrpela, spôsobilo pravdepodobne opuch vo vnútri tvojej lebky. Ten pôsobí na tvoje zrakové centrum a jeho okolie. Tvoje vidiny sú spôsobené tým. Nie si blázon.“
Annie si znova položila hlavu a pozorovala prípravy. Keď však Cameron vzala do ruky skalpel, tak opäť zneistela. Navyše ruka, ktorá skalpel držala, sa zmenila na ohlodané kosti. Jej vidiny ju zase raz dostávali.
„Už si to niekedy robila?“ Zaujímala sa vystrašeným hlasom. Jej oči sa nevedeli odtrhnúť od kovového objektu.
„Nie, ale poznám ľudskú fyziológiu a som presnejšia ako ľudský doktor.“ Upokojovala ju Cameron, ale na Annie to akosi nezaberalo. Tak to skúsila prirovnaním.
„Je to otázka presnosti. Ako keď používaš ceruzku na mihalnice. Akurát, že potrebuješ omnoho ostrejší objekt.“ Zakončila a priložila dýchací prístroj na tvár Annie. Tá urobila niekoľko nádychov a už bola mimo.

Keď sa prebrala, tak chvíľu len pozorovala vypnutú lampu nad sebou. Až po chvíli sa rozhodla mierne pohnúť hlavou. Nič ju nebolelo. Aspoň zatiaľ. Cítila sa však omámená. Čo bolo však najdôležitejšie, odkedy sa prebrala, neuvidela jedinú vidinu. Žeby to bolo naozaj preč? Začala ju napĺňať radosť. Slnko vonku rozjasňovalo izbu, kde sa nachádzala. Cameron musela celý zákrok zvládnuť v rekordnom čase.
„Ako sa cítiš?“ Ozval sa hlas od dverí.
„Mierne nadrogovaná, ale inak super. Najlepšie za posledné dva roky.“ Priznala Annie s miernym úsmevom.
„To je dobre.“ Zhodnotila Cameron.
„Keď si pomyslím, že pred troma dňami... pred troma dňami?...“ Annie sa nachvíľu zarazila. Chvíľu kmitala zreničkami pri snahe spomenúť si. Nešlo to.
„Prečo si nemôžem spomenúť na nič, čo sa stalo tento týždeň. Teda myslím, že tento týždeň. Som si takmer istá, že si prišla pred troma dňami, ale vlastne...“ Stratila sa vo svojich spomienkach, ktoré sa kvôli sa kvôli vznikajúcej medzere stávali chaotickými a neprehľadnými.
„Odstránila som opuch, ale zmena tlaku pôsobí na oblasť, kde uchovávaš strednodobú pamäť. Je to trochu paradox, ale najskôr prídeš o pamäť hodnôt, potom pamäť vzťahov až následne o pamäť emócií. Načo si dokážeš spomenúť ako posledné?“ Zaujímala sa Cameron.
„Unikli sme z ústavu. Naháňal nás nejaký muž. Predtým len pocit stiesnenosti a strachu. To stratím celú svoju pamäť?“ Spýtala sa vystrašene Annie.
„Je to len dočasné, ale udalosti posledných dní a niekoľkých dní nasledujúcich s najväčšou pravdepodobnosťou zmiznú úplne.“ Povedala Cameron bez toho, žeby ju to viditeľne trápilo. Osoba na posteli to však videla inak.
„Ale to si nebudem pamätať ... teba.“
„Tak je to správne.“ Jej odpoveď bola možno trochu necitlivá.
„Ako to môže byť správne? Čo na tom môže byť sakra správne?“ Vyhŕkla na ňu Annie, ktorá to považoval za neférové. Bola to jej pamäť. Cameron však ostávala neoblomná.
„Tvoje budúce ja nemá spomienky nášho stretnutia. Toto je spôsob. Pomohla si mi vyriešiť môj problém. Teraz musíš pokračovať vo svojej ceste.“
„Ale...“ Chcela začať Annie.
„Informovala som tvoju rodinu o tvojom stave.“ Cameron sa nedala prerušiť.
„Ale...“
„Majiteľ tejto kliniky sa tu objaví v najbližších pätnástich minútach.“ Pokračovala bez odozvy.
„Ale predsa...“
„Musím ísť. Mám svoju misiu.“ Dodala pevným hlasom, ktorý nepripúšťal žiadne ďalšie námietky.
„Možno si to nebudem pamätať. Ale boli sme vôbec priateľky?“ Spýtala sa ešte Annie. Videla v tom svoju poslednú príležitosť.
„Som stroj ja ...“ Cameron sa na okamih zastavila. Bolo to pre ňu nezvyklé.
„Áno boli.“ Zakončila a zmizla vo dverách. Nečakane ako pri jej príchode. S každým ďalším dňom sa ten odchod zdal hmlistejší a neistejší. V nasledujúcich dňoch rozmýšľala, že ju vyhľadá. Mala pocit, že 6. septembra niekde bude. O týždeň si však už nebola istá mesiacom. O mesiac prestala veriť, že čokoľvek z toho bolo reálne. Pretrvali iba záblesky v snoch, ktoré sa viazali k najkrvavejšiemu týždňu, aký celé mesto zažilo. Séria vrážd z parku sa preniesla do psychiatrického zariadenia, kde bola liečená. Zomrel tam všetok v tej dobe prítomný personál aj so samotným riaditeľom, ktorého telo sa našlo vonku na ulici. Dokonca ju v tej veci vypočúval jeden federálny agent. Nebola si istá menom. Joseph Ellison alebo možno Jason Ellison? Pýtal sa jej na svojho kolegu, ktorý tam vraj predtým robil výsluch. Ale ona si žiadnu takú osobu nepamätala. Zomrel na tom mieste ako mnohí iní. Ona vyviazla iba so zranením ramena. Čo však bolo omnoho podivnejšie. Niekto jej počas tej doby spravil profesionálnu operáciu hlavy. Nič z celého toho strateného týždňa nevedela vysvetliť. Jednoducho sa vtedy niečo stalo. Niečo, čo ukončilo dva roky jej trýznivých halucinácií.

...

„Výborne, tvoja testovacia fáza je úspešne ukončená.“ Anna s úsmevom prešla prstami po svojom zápisníku, v ktorom sa nachádzali desiatky strán plných informácií. Bolo tam všetko, čo za celú tu dobu otestovali. Cameron bola jej asi najlepšie preskúmaný model, ktorý doteraz mala tu česť poznať.
„Môžeš byť prepustená do aktívnej služby. Tuším Connor sa už po tebe zháňal.“ Oznámila potešene a zápisník odložila na stôl. Všetky prístroje už boli vypnuté. Dneska neboli ani potreba. Ak za celú dobu neukázali žiadnu odchýlku, tak bolo veľmi nepravdepodobné, žeby sa zrazu rozmysleli v posledný deň.
„Vlastne mi budeš celkom chýbať. Zajtra mi sem posielajú T-800. S tým modelom asi žiadnu zmysluplnú konverzáciu nenadviažem.“ Stále však bola v dobrej nálade. Aj nasledujúci povzdych myslela skôr zo srandy.
„Bože, mohli mi dodať aspoň T-888, aby to nebol taký prepad.“ Urobila dramatickú pózu a následne sa otočila priamo na Cameron. Tá doteraz mlčala. Rozhodne v tom momente nevyzerala ako konverzačný typ. Tým ani na ľudské pomery nebola. V porovnaní s nižšími modelovými radami však priam vynikala. To bol záver techničky Lensonovej, ktorá ho dokonca zapísala k technickým údajom.
„Tiež sa mi páčil náš spoločne strávený čas.“ Ozvala sa Cameron, ktorá tým narážala na jeden z ich predchádzajúcich rozhovorov.
„Tak, keď už sa stroju niečo páči...“ Začala Anna s úsmevom, ale bola prerušená. Dvere do jej pracovne takmer vyleteli z pántov, keď cez ne vpochodovali do miestnosti traja povstaleckí vojaci.
„Užívaš si čas s tou plechovkou?“ Spýtal sa jeden z mužov nahlas. V jeho tvári sa značil odpor. Nechuť nad tým kovovým monštrom bez pocitov.
„Čo nechápeš, že je to vraždiaca mašina bez akejkoľvek skutočnej emócie?“ Dodal presviedčavo a ranene. Ako by mu Anna len svojou prítomnosťou ubližovala. Možno to bola aj pravda. Bavila sa zo strojom, v ktorom videl iba smrť.
„Chlapci upokojte sa. Prešla všetkými testami.“ Upokojovala ich familiárne Anna s podvihnutou rukou. Spravila pritom opatrný krok dopredu.
„Povedz to Allison. Skús to povedať jej.“ Zakričal muž v strede a zaťal pritom päsť.
„Ona je už iná.“ Snažila sa brániť Anna. Jej zhovievavý tón sa zmenil v krik.
„Iná? Myslíš, že si ju môžeš skrotiť ako zviera? Je to stroj. Na to nikdy nezabúdaj.“ Mužov hlas sa ešte vystupňoval. Náhle však stíchol, aby potom opäť začal trochu pokojnejšie.
„Vlastne sme tu preto, aby to bolo jasné každému, kto ju uvidí.“
„Nie, nepoškoďte ju. Nemôže vás predsa ohroziť.“ Anna urobila dva kroky dopredu s úmyslom zahradiť ich postup, ale bola odsotená. Muž v popredí sa jej postavil do cesty.
„Neboj sa. Len ukážeme pravdu, ktorá sa skrýva pod povrchom. Som zvedavý ako z nej Connor bude nadšený, bez tej jej krásnej tváričky, za ktorou sa skrýva.“ Zaznel znechutený hlas pred ňou.
Povstalec vytiahol nôž a začal ho pomaly približovať k tvári. Možno čakal nejakú reakciu z jej strany. Nejaký náznak ľútosti. Nedočkal sa a nôž tak pomaly prešiel cez kožu do mäsa. Chvíľku, asi na štvrť sekundy, vo svojej mysli váhal, ale potom hrot noža narazil na kov a istota ho opäť naplnila.
„Prestaňte!“ Kričala Anna.
Nôž však nemilosrdne schádzal dole s cieľom vyrezať celú tvár. To bol ich cieľ. Aby tá kovová kreatúra nebola skrytá za tou tvárou. Možno aj Connor nebude tak dychtiť potom, aby ju mal po boku, ak sa bude musieť pozerať na jej pravý kovový ksicht.
„Dosť!“ Anna v tom momente nevnímala ich postoj. Nevnímala ich stratu a odpor. Jediné čo chápala, že ubližovali osobe, na ktorej jej záležalo. Niečo sa v nej vtedy zlomilo. Zakričala príkaz, ktorému Cameron nechápala. Vedela však, že jej práve odbúrala jej ochranné opatrenia, ktoré doteraz paralyzovali jej končatiny.

Na podlahu začala stekať ľudská krv. Do nej sa vzápätí zosunul jeden z mužov. Ďalšie dve telá dopadli pri dverách. Cameron sa postavila do stredu miestnosti. Obzrela sa ku dverám na dvoch mužov v bezvedomí.
„Prežijú to. On nie.“ Ukázala prstom na muža v mláke krvi. Rana na tvári sa jej pri rozprávaní roztvárala a uzatvárala. Krvácanie však bolo minimálne. Vôbec si ho nevšímala. Otočila sa k Anne.
„Uprednostnila si mňa pred ním. Prečo?“ Spýtala sa nechápavo.
„Možno ťa poznám lepšie ako oni.“ Odpovedala Anna a sledovala pritom zranenie na jej tvári. Prestávalo krvácať. Kvapôčky červenej tekutiny dopadali na zem a miesili sa s ľudskou krvou na podlahe.

komentáře [ 9 ]
Stafer 15.3.2010

Komentáře

GuSS
guss12@azet.sk[ 1 ] GuSS (13:00 16.03.2010)

Zaujímavé čítanie, chválim. :)

merlin131
merlin131@azet.sk[ 2 ] merlin131 (13:43 16.03.2010)

Stafer, musím povedať, že máš úžasný talent na písanie. Ďakujem za dokončenie poviedky :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 3 ] Václav Sedlář (19:38 16.03.2010)

Jůůůů-děkuju!Jdu číst

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 4 ] Václav Sedlář (22:14 21.03.2010)

Tak konečně jsem se dostal k tomu to dočíst... Je to výborný-těším se na další.

stafer
staferxz@gmail.com[ 5 ] stafer (00:36 22.03.2010)

Ďakujem za reakcie :-)

merlin131
merlin131@azet.sk[ 6 ] merlin131 (00:20 4.04.2010)

To stafer: len sa chcem spýtať, či máš v pláne napísať niečo ďalšie (alebo už píšeš), alebo si momentálne dávaš pauzu od písania :)

stafer
staferxz@gmail.com[ 7 ] stafer (00:29 4.04.2010)

Ako sa to vezme. Trochu nepresnejšie, akurát niečo píšem. Trochu presnejšie, momentálne sa flákam a čakám kým sa dokopem k písaniu. ;-)

ppetrik
pepotir@azet.sk[ 8 ] ppetrik (20:44 5.04.2010)

Velmi dobre napisane :)

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team