220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Sebakontrola – 1. časť

V mestskom parku vládla bezoblačná noc plná hviezd. Tma mu prepožičiavala tajomnú atmosféru. Jednalo sa o jednu z dominánt v okolí centra. Mohol sa pýšiť rôznymi druhmi stromov, ktoré sa na juhu Spojených štátov príliš nevyskytovali. Nejednému vodičovi, ktorý by kedysi prechádzal mestom, sa mohla zdať táto zeleň uprostred púšte ako oáza. Kedysi. Napriek prívetivému závoju tmy totiž nebolo možné zakryť jeho terajší stav.

Tieň sa vynoril spoza stromov a rýchlo prechádzal pomedzi kríky a lavičky. Objavoval sa a zase mizol v prepletenej pavučine zatemnených miest. Patril mladej žene, ktorá sa ponáhľala chodníkom smerujúcim na druhú stranu parku. Bol z nej cítiť strach, ktorý ju nútil zvyšovať tempo až takmer k behu. Nevšímala si nasprejovaných lavičiek, kde sa prekrývali rôzne obrazce od lebiek až po znamenia miestnych gangov. Z operadla visel plagát s pozvánkou na školskú akciu pri príležitosti ukončenia maturitného ročníka. Najlepšia jazda roka 1999. Aspoň tak hlásal dokrčený text. Obišla prevrhnuté koše a začala si nadávať zato, že nešla radšej okľukou. Park bol v noci nebezpečné miesto. Práve včera čítala v novinách o nájdení tela mladého dievčaťa. Tempo sa jej opäť zrýchlilo a v duchu sa fackovala za tú spomienku. Možno práve dnes bude pokoj. Možno si všetci tí násilníci a feťáci dali dneska voľno.

Začula piskot. V jej ušiach sa ozýval ako nejaké neslušné pozvanie. Otočila sa a uvidela štyroch mužov, ktorí sa k nej približovali.
„Hej, kočka, chceme si iba pokecať.“ Zakričal za ňou jeden z nich, keď sa naplno rozbehla preč. Možno by ju obrali o peňaženku, možno niečo horšie. Mladá žena však rozhodne nechcela zisťovať či sa stane ďalším telom na fotke v novinách.

Muži sa už chceli rozbehnúť za ňou, keď vtom ich niečo zastavilo. Napravo od seba uvideli záblesky modrého svetla. Niečo medzi stromami žiarilo ako osvetlenie na koncerte. Výboje prechádzali pomedzi kmene stromov a hypnotizovali zraky nočných divákov. Úplne im z hlavy vypadla žena, ktorá už medzitým opustila park a smerovala k najbližšej autobusovej zastávke. Teraz sa pomaly približovali k miestu odkiaľ vychádzala modrá žiara. Tá zrazu zmizla. Prechádzali pomedzi kmene a popadané vetve im praskali pod nohami. Za najbližším kríkom ich čakalo prekvapenie.

Dievča úplne bez šiat na nich zazeralo neprítomným pohľadom. Naozaj bola úplne nahá. Stála bez jediného pohybu. Mierny šok však okamžite prešiel a na tvárach mužov sa utvoril úsmev.
„Čo to tu máme?“ Začal hneď jeden z mužov a približoval sa k dievčaťu. Ostatní ho nasledovali, a tak postupne dievča obkľúčili zo všetkých strán.
Mladá žena ich pozorovala a potom sa znenazdania ozvala bez akýchkoľvek rozpakov.
„Potrebujem tvoje šaty.“ Pozerala pritom na jedného z mužov. Ten sa však iba pousmial.
„Samozrejme zlato, pôjdu ihneď dole, a potom si trochu užijeme.“ Dodal s oplzlým úškrnom.
„To nebude nutné.“ Odpovedala žena stále bez jedinej známky pohoršenia alebo strachu.
V mužovej ruke sa zablýskala čepeľ noža. Jej veľkosť budila rešpekt. Rukoväť bola pekne opracovaná. Samotná čepeľ mala zvláštne zahnutý hrot, ktorý by po vrazení do mäsa mohol fungovať ako háčik pri ceste späť.
„Myslím, že si ma nepochopila. Bude to nutné.“ Zakončil vodca bandy s už vážnejším pokriveným výrazom. V tom momente už aj ostatní traja muži držali vo svojich rukách nožíky, ktoré síce boli menšie a vyzerali úplne bežne, ale určite mali rovnako fatálny účinok pre svoju obeť.

„Tak počúvaj ty jedna cundra...“ Začal chlap s opracovaným nožom a chystal sa ju chytiť za krk. Vtom sa mu však ruka neprirodzene skrútila a počul zapraskanie. V prvom šoku si ešte neuvedomoval, čo sa práve stalo. Zrazu však kľačal na kolenách a sledoval dievča nad sebou. Potom sa dostavila bolesť.
„Kurva!“ Vykríkol úplne nepríčetne a oči sa mu takmer pretočili.
Zvyšok jeho party na nič nečakal a ihneď sa vrhli dopredu. Ich nože mierili na jediný cieľ.
„Zabite niekto tu malú suku!“ Vrieskal ich šéf už pomerne vysokým hlasom, keďže ruka sa mu ešte stále krútila. Zrazu však zovretie povolilo a on sa zvalil na zem.

Jeho zakrivený nôž dopadol k jej nohám. Ľudia pre ňu nepredstavovali žiadnu zásadnú hrozbu. Spravila to vyhodnotenie, potom čo na ňu vytiahli nože. Niektoré stroje poslané späť majú zakázané zabiť človeka. Ona? Ona robí vlastné rozhodnutia. Ozvalo sa hlasné chrupnutie. Jej rozhranie vzápätí označilo jednu osobu za mŕtvu. Tlmené údery takmer neboli počuť, a tak najhlasnejší zvuk vydalo až telo, ktoré dopadlo na niekoľko vetvičiek. Tie zapraskali. Nôž sa jej zarazil do boku. Otočila sa a chytila ruku držiacu zbraň. Zovrela prsty a tie stlačili ruku akoby išlo o nejakú plastelínu. Zaznamenala rev. Potom vyštartovala druhou rukou a znova sa ozvalo prasknutie.

Rozhranie v okamžiku ohlásilo troch mŕtvych a v tom momente to prepuklo. Akoby na ňu zrazu dopadol závoj, ktorý ju úplne ochromil. Všetko sa zaseklo. Stratila rovnováhu a trochu neohrabane dostupila. Pohyb sa zdal byť nemožný. Aspoň nohy neposlúchali tak ako mali. Nedokázala určiť príčinu. Zrazu pred ňou stál vodca gangu, ktorého členovia teraz nehybne ležali pri jej nohách. V očiach mal neistotu. Určite v tom bol aj strach, ale ten potlačoval niekde hlboko. Jedna ruka sa mu kývala pri tele. Zdalo sa, že drží len pomocou kože. V druhej ruke sa mu však leskol jeho zakrivený nôž. Pevne ho stisol a urobil krok dopredu.

Chcela sa pohnúť rovnako, ale nohy neposlúchali. Skoro sa prevrátila na bok. Zdvihla preto ruky, s ktorými bol síce rovnako problém, ale aspoň ich mohla použiť. Muža to zjavne povzbudilo, keďže si prestal všímať druhov na zemi a vyštartoval proti nej. Chytila mu ruku. Nič sa však nestalo. Aspoň nie tak ako očakávala. Prsty nerozdrvili zápästie, ruka nepustila nôž. Akoby úplne stratila silu. Musela dokonca použiť druhú ruku, aby nôž odtlačila od seba. Keď však tu prvú narovnala, tak druhej už nebolo treba. Možno bez sily, ale pod obalom krehko vyzerajúcej ženskej ruky, sa nachádzali časti z pevného kovu. Rovnako na tom bol zvyšok tela.

Sklonila hlavu a zamerala sa na nôž, ktorý mala ešte stále zapichnutý v boku. Chytila ho a vytiahla von. Muž v tom momente spanikáril. Odhodil vlastný nôž a vrhol sa potom jej. Za normálnych okolností by ho mohla doraziť behom okamihu. Toto však neboli normálne okolnosti. Schytil jej ruku, takže ňou opäť nemohla pohnúť. Bol to zvláštny pocit, vzhľadom nato, že išlo o človeka. Nestrácala však žiaden čas. Potom čo zahodil svoju zbraň, mala uvoľnenú jednu ruku. Tou si opäť prevzala nôž a bodla muža do hrude. Jeho visiaca ruka jej v tom nemohla zabrániť. Krv začala valiť plným prúdom a muž sa po pár sekundách zvalil k zemi.

Zneškodnila ho, ale nie tak ako chcela. Čo sa to vlastne stalo? Jej rovnováha ju znova opustila a tento krát už nemohla zabrániť pádu. Dopadla priamo medzi telá, ktoré ju obklopovali. Niečo nie je v poriadku. Na chvíľu stratila kontrolu a zorné pole jej stmavlo.

...

Systémy naskočili. Optické senzory okamžite zachytili celú miestnosť. Vyzeralo to na nejaký podzemný kryt, ktorý si už tiež užil svoje. Šedá sála pripomínala narýchlo sformované laboratórium, ktoré však postupne nadobudlo svoj trvalý charakter. Ležala na operačnom stole a vedľa nej blikalo niekoľko prístrojov. Pravdepodobne boli predtým pripojené priamo na ňu. Spomienky neboli. V pamäťových archívoch sa nenachádzalo nič.
„Dobré ráno Cameron.“ Oproti nej stála žena v uniforme technika. Mohla mať tak štyridsaťpäť. Krátke svetlohnedé vlasy mala zopnuté do copu. Na tvári sa jej vynímalo niekoľko jaziev, ktoré naznačovali prežitie nejakého boja.
„Pamätáš si niečo?“ Spýtala sa technička prívetivým hlasom.
„Nemám žiadne spomienky mimo túto miestnosť.“ Odpovedala Cameron trochu strojovo.
„Výborne.“ Potešila sa žena.
„Volám sa Anna Lensonová a budem tvoj dohliadajúci technický dozor počas prípravnej doby.“ Oznámila žena vrelo a zadívala sa na výstup jedného z prístrojov. Zdalo sa, že trochu uvažuje, ale potom sa znova otočila ku Cameron.
„Takže začneme základnými úkonmi. Môžeš sa posadiť?“ Vyzvala ju zmierlivo.
„Áno.“ Oznámila Cameron potom čo sa dostala do sedu.
Nasledovalo niekoľko ďalších pohybov na pokyn Anny, ktorá ju navigovala do stredu miestnosti. Rozcvička bola kompletná.
„Motorika vyzerá v poriadku. Chceš ma zabiť?“ Položila zrazu otázku, ktorá by za normálnych okolnosti vyvolávala údiv.
„Nie.“ Odvetila Cameron.

Anna si zobrala notes zo stola po jej ľavej ruke a niečo si do neho zaznačila. Vyzerala ako spokojná učiteľka, ktorej práve dieťa povedalo správnu odpoveď na hodine biológie. Náhle sa však opäť zamyslela.
„Chceš zabiť Johna Connora?“ Spýtala sa rovnakým príjemným hlasom ako doteraz.
„Nie.“ Zopakovala Cameron svoju odpoveď, a potom dodala.
„Kto je John Connor?“
Jej dozorkyňa sa mierne zháčila, ale potom sa opäť začala pýtať.
„Aké informácie o ňom máš?“
„Moja úloha je chrániť ho.“ Oznámila Cameron.
„Zdá sa, že Connor bol zase raz úspešný.“ Zamumlala si Anna pre seba a poklepala prstami po notese. Následne si opäť niečo zaznačila a zadívala sa na odpojené prístroje. Údaje z nich boli rovnako v norme.
„Tak dobre Cameron, všetko vyzerá byť v norme. Teraz si otestujeme tvoje osobnostné obmedzenia.“ Prestala sledovať prístroje a opäť sa otočila na ňu.
„Si prvá u koho som tie obmedzenia vytvorila, tak uvidíme ako to bude fungovať.“ Ozrejmila Anna a chystala sa prejsť k prístrojom.
„Môžem mať otázku?“ Zastavila ju Cameron. Iba hlasom. Zvyšok jej tela sa nepohol.
„Áno.“ Anna nenamietala. Vyzeralo to, že sa aktivite skôr potešila.
„Aký je ich účel?“ Otázka smerovala práve k obmedzeniam.
„Zabrániť zabíjaniu ľudí ak by si sa pokazila.“ Vysvetlila Anna a zaktivovala sekvenciu príkazov na jednom z prístrojov.

...

Cameron uvidela jasné svetlo. Bol to len chvíľkový moment. Netrval možno ani tisícinu sekundy a zrazu začala opäť vnímať celé svoje okolie. Baterka, ktorá jej svietila do oči, nemala žiaden oslepujúci efekt, takže mohla jasne vidieť postaršieho černocha v policajnej uniforme.
„Slečna, ste v poriadku?“ Pýtal sa jej ustarosteným hlasom. Jeho tón pravdepodobne spôsobili štyri telá bez známok života, ktoré ležali okolo nej. Začala sa rozhliadať a zaznamenala ďalších ľudí v okolí. Nebol pri nej len nejaký strážnik, ktorý ju náhodou objavil uprostred parku. Okolo prebiehalo vyšetrovanie v plnom prúde. Desiatka policajtov zabezpečovala priestranstvo. Niekoľko špecialistov obhliadalo telá. Ona sama bola zabalená v deke a nahmatala si previazané zranenie na boku.
„Nič mi nie je.“ Oznámila Cameron potichu a obzerala sa ďalej. Okrem polície a jednej pristavenej sanitky tu však nikto iný nebol. Žiadni náhodní okoloidúci zvedavci, žiadni novinári. Stále bola ešte tma a jediní ľudia, ktorí sa v takom čase parkom pohybovali, sa určite nehodlali približovať k nejakej policajnej akcii.
„Môžem vedieť vaše meno?“ Pýtal sa policajt opatrne. Pravdepodobne ju nechcel rozrušiť.
„Cameron...“ Sklonila hlavu a zahľadela sa na telo muža, do ktorého túto noc vrazila nôž. Na jeho tričku videla biely text, ktorý však z väčšej časti pokrývala krv. Prečítala začiatočné slovo.
„...Phillips.“
„Cameron Phillips.“ Zopakoval policajt a chvíľu sa zdalo akoby si chcel na niečo spomenúť.
„Máte rodinu? Priateľov? Niekoho koho by sme mohli kontaktovať?“ Pokračoval už trochu naliehavejšie.
„Nie, nikoho.“ Odpovedala ešte vždy tichým hlasom.
„Keď ste bola mimo, tak ste spomínala meno John Connor, a že ho musíte ochrániť.“ Policajt konečne vytiahol meno zo svojej pamäte.
„Viete, kto to je?“ Spýtal sa už vážnejšie. Cameron sa mu zahľadela do očí a potom začala rozprávať.
„V budúcnosti je to veliteľ odboja...“

Vrchný vyšetrovateľ si obzeral miesto činu. Telá už boli nafotené a mohli ich pomaly odvážať. Krútil nad tým hlavou. Štyri vraždy v jednu noc. To bolo príliš aj na toto mesto. Takmer súčasne k nemu pristúpili policajt, ktorý spovedal Cameron a špecialista, čo obhliadal telá. Obaja mu mohli oznámiť niečo, čo tento prípad rozlúskne alebo naopak niečo kvôli čomu tu bude musieť stráviť zvyšok noci.
„Tak čo pre mňa máte?“ Spýtal sa unaveným hlasom niekoho, kto bol uprostred noci zavolaný k ťažkému prípadu. Pridal ešte mierne zívnutie.
„Tá dievčina je úplne mimo.“ Ozval sa ako prvý postarší policajt.
„V akom zmysle?“ Zaujímal sa veliteľ.
„Tvrdí, že je robot poslaný z budúcnosti.“ Vysvetlil policajt a ostatní dvaja muži na neho mierne vypleštili oči.
„Presne tak som sa tváril, keď mi to hovorila ona. Navyše aj jej správanie mi pripomína niekoho, koho predčasne prepustili zo psychiatrie.“ Dodal vzápätí a potom sa na dievča otočil. Práve nastupovala do sanitky. Z jej pohľadu mal chvíľu pocit, že ho počula.
„Nie je možné, že utrpela šok? Predsa len, štyri mŕtve tela, nato už treba žalúdok.“ Pridal sa do debaty súdny špecialista.
„Je to možné, ale už som spovedal desiatky obetí násilia a ako šok mi to nepríde.“ Zapochyboval policajt a prešiel si jednou rukou po tvári.
„Výborne, dievča psycho ako svedok.“ Zaškeril sa vyšetrovateľ.
„Dostal si z nej niečo?“ Dodal vzápätí a znova mu ušlo jedno zívnutie.
„Nič, len meno. Tvrdí, že bola mimo, keď sa to stalo.“
„V budúcnosti, nie?“ Rozosmial sa vedľa neho stojaci špecialista.
„Nemohla to spraviť ona?“ Prerušil ho vyšetrovateľ, ktorému zas až tak do smiechu nebolo.
„To sotva. Zbežne sme už telá preskúmali. Rozdrvená čeľusť ako po zásahu železnou tyčou, stlačené zápästie vyzerá ako zo zveráka a lahôdka na koniec v podobe vykrútenej ruky od tela. A to myslím doslova. Tú ruku už takmer nič nedrží. Polámané rebrá, vnútorné krvácanie a plno iných detailov. Musel to byť niekto s enormnou silou. Nie je šanca, aby to dievča dokázalo niečo také.“
Špecialista, ktorý mal na starosti telá, následne odišiel, lebo bolo treba zabezpečiť ich prevoz na podrobnejšiu pitvu. Následne im bude môcť oznámiť odbornejší výklad a možno objaví niečo, čo si doteraz nevšimol. Vyšetrovateľ sa teda zameral na policajta.
„Čo myslíš? Banda nejakých svalovcov na steroidoch?“ Začal trochu teoretizovať.
„Možno. Kto vie čo za svinstvo sa dá dnes vonku zohnať. Nadľudská sila, žiadna bolesť a do desiatich rokoch ich to položí na infarkt.“ Pokrčil plecami jeho kolega, keďže rovnako tápal.
„Akurát, že dovtedy tu budeme mať sakra práce. Zvlášť ak tie vraždy boli nejakým vyznačovaním teritória.“ Zamračil sa vyšetrovateľ. To by im ešte chýbalo, ak by sa znova rozhoreli boje o územie.

„Mám trochu starosť o nášho svedka.“ Prerušil zrazu jeho myšlienky kolega pričom sa pozeral na blikajúce svetlá sanitky. Tie mu osvetľovali tvár na červeno. Bol to zaujímavý kontrast, keďže záhlavie mu zase osvetľovali modré policajné majáky.
„Prečo? Však tvrdí, že nič nevidela. A pri jej psychickom stave by ju k súdu aj tak nepustili. Každý lepší obhajca by to zmietol zo stola.“ Nechápal vyšetrovateľ a rovnako sa obzrel smerom na sanitku akoby sa tam niečo naozaj dialo. Červené svetla ho začali hypnotizovať.
„Chceš od tých feťákov priveľa uvažovania. Vieš čo si myslím. Tá rana v jej boku nevyzerá vôbec vážne, ale ak pritom stratila vedomie, tak ju mohli považovať za mŕtvu. Preto ju nechali na pokoji.“ Predostrel mu kolega svoju teóriu.
„Viem kam tým mieriš. Ak ráno vybehneme s tým, že máme svedka k prípadu, tak do večera už bude jej fotka vycapená vo všetkých miestnych správach.“ Doplnil ho nadriadený s pohľadom náhleho pochopenia.
„Takže?“ Spýtal sa policajt sprisahanecky.
„Skúsiš ju ešte raz vypočuť a ak naozaj nič nevie, tak žiaden svedok v prípade nefiguruje.“ Vyšetrovateľ pritom mrkol na svojho kolegu, ktorý gesto pochopil a vykročil smerom k sanitke, aby sa spolu s mladou svedkyňou zviezol do nemocnice.
„Potom ju predáme na psychiatriu. Tam sa o ňu postarajú lepšie.“ Zašeptal si pre seba vrchný vyšetrovateľ a pretrel si unavené oči. Štyri mŕtve tela, ktoré pravdepodobne predznamenávajú vojnu gangov. Jediný svedok bol celý čas mimo a navyše sa jedna o psychicky narušené dievča. To je zase noc. Zahmatal vo vrecku na nohaviciach, ktoré však bolo prázdne. Fajčiť prestal pred týždňom, ale reflex mu stále ostával. Takže jediné čo mu zostávalo, bolo potichu si zakliať a vykročiť k zvyšnej práci na mieste činu.

...

„Dnes v skorých ranných hodinách boli objavené telá štyroch mužov, zabitých zvlášť brutálnym spôsobom...“ Reportérkin zvučný hlas sa rozliehal miestnosťou. Starý televízor sa vďaka nej stal stredobodom prijímacej haly. Sestra za stolom, ktorá mala niečo po päťdesiatke, ho však vnímala iba na pol ucha. Práve sa sústredila na vypisovanie papierov, ktoré bolo treba dnes archivovať. Vtom ju však prerušilo otvorenie hlavných dverí. Položila pero a zodvihla hlavu, aby uvidela novú návštevu.

Kráčali k nej postarší policajt s dievčaťom navlečeným do nemocničných šiat.
„...Vyšetrovateľ nepodal informácie o prípadných...“ Hlas doznel. Sestra položila ovládač od televízie a v tom momente už dvojica stála pred jej stolom. Policajt pozdravil a chcel začať s tým kvôli čomu sem vlastne prišiel, ale sestra bola rýchlejšia.
„Mám zavolať doktora Marvicka?“ Spýtala sa s istou rutinou v hlase. Keď sem polícia privedie nejakého psychicky narušeného človeka, tak je takmer isté, že sa jedná o násilného jedinca, ktorý spáchal nejaký zločin. Takým riaditeľ ústavu venuje zvláštnu pozornosť.
„Nebude to treba. Nejedná sa o páchateľa.“ Začal vysvetľovať policajt.
„Bola nepriamym svedkom.“ Podvedome však pritom očami zablúdil k televízoru. Sestra si to všimla a nechcené gesto ihneď pochopila. Ta reportáž.
„Zavolám doktora Marvicka.“ Oznámila sucho a zdvihla slúchadlo.

Chodba na druhom poschodí vyzerala na vlas presne ako tá na prvom. Šedá farba podtrhovala vysoký vek budovy, ale čiastočne aspoň zakrývala jeho prejavy. Takže na prvý pohľad chodba vyzerala dobre udržovaná a niekoľko abstraktných obrazov na stenách ju dokonca ozvláštňovalo. Bola to aspoň mala útecha zato, že jediné okno bolo až na jej úplnom konci, takže ani náhodou nedokázalo miestnosť presvetliť prirodzeným svetlom. Vsadené kovové dvere ku každej ubikácií tak už iba dotvárali ponurú atmosféru miesta. Ako sa zdalo, tak mesto na jeho správe šetrilo a duševne chorí zjavne nemali príliš možností protestovať.

Skupinu, ktorá chodbou postupovala, viedol dohliadajúci ošetrovateľ. Za ním kráčala nová pacientka a na úplnom konci, bok po boku, išli policajný dôstojník s doktorom Marvickom. Doktor sa snažil pôsobiť uhladene. Občas si počas chôdze narovnal svoje okuliare a vyzeral pritom zvlášť zamyslene. Popritom sa svojej návštevy ešte stihol pýtať potrebné otázky.
„Takže pacientka má niečo spoločné s tými vraždami z rána?“ Pokračoval v rozhovore s dôstojníkom.
„O to práve ide. Snažíme sa, aby nemala. Posledné čo chcem vidieť, je jej telo rozsekané mačetami alebo čo vlastne teraz medzi kriminálnikmi letí. A to len preto, že sa na ňu zbytočne upozorňovalo.“ Vysvetľoval policajt svoje pohnútky.
„Nebol by nato skôr lepší program na ochranu svedkov.“ Skúsil ukázať znalosť celej problematiky doktor. Mal rád také výstupy.
„Myslím, že to by bolo zbytočné. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, žeby sa tak malo skutočne stať. Navyše ako svedok nefiguruje, lebo si na nič nepamätá.“ Schladil ho dôstojník a ihneď pokračoval.
„Vtom by ste nám mohli pomôcť. Ak by ste sa behom jej terapie čokoľvek dozvedeli, tak nám dajte vedieť.“
„To určite spravím.“ Pritakal doktor a na chvíľku stíchol.
„Hovoril ste, že nemá žiadnu rodinu?“ Ozval sa zrazu a pozeral pritom na dievča.
„Aspoň čo mi je známe. Prebehol som dnes naše databázy a pri jej mene som nič nenašiel. Žiadna osoba s jej popisom sa ani nepohrešuje, takže to tak naozaj vyzerá.“ Informoval policajt a ďalej nasledoval ošetrovateľa pred nimi. Ten začal bočiť k jedným z kovových dverí.
„Čo násilné chovanie?“ Spýtal sa zrazu Marvick.
„Odkedy sme ju našli, tak je pokojná ako vánok. Možno až príliš.“ Odpovedal dôstojník a už sa chystal rovnako zabočiť ku dverám.
„Takže apatický stav?“ Doplnil ho Marvick učene.
„Vy ste doktor.“ Pousmial sa dôstojník a zastal pri dverách.
„Máte pravdu.“ Vrátil mu úsmev riaditeľ ústavu. V jeho očiach sa však zračilo, že to myslí vážne.

Dvere sa so škripotom otvorili a za nimi sa objavila miestnosť, ktorá bola prekvapivo rovnako šedá ako chodba. Bolo tu dokonca aj okno, aj keď zakryté pletivom. Policajt, ktorý nakukol dovnútra, bol rád, že nebolo zamrežované. To by už bola atmosféra väznice naozaj kompletná. Nachvíľu zapochyboval či je vôbec dobré nechávať dievča v takomto depresívne vyzerajúcom prostredí, ale hneď potom vyhral pocit nutnosti. Ošetrovatelia a doktori tu predsa boli od toho, aby jej pomohli. Vytlačil teda obraz miestnosti zo svojej hlavy a obrátil sa späť na chodbu.
„Annie, vedieme ti novú spoločníčku. Určite si budete rozumieť.“ Ošetrovateľ sa ozval po prvý krát odkedy sa k nim na prvom poschodí pripojil. Jeho hlas znel milo. Zamával smerom k poschodovej posteli, kde sa čosi v krátkosti mihlo. Následne pokynul novej pacientke, aby vstúpila do vnútra.
„Vrátime sa sem skontrolovať ako sa vám darí.“ Rozlúčil sa ošetrovateľ a pomaly zavrel dvere. Tie opäť vydali vŕzgajúci zvuk. Možno dvakrát tak dôrazný ako predtým.
„Takže sme tu asi skončili.“ Začal riaditeľ a otočil sa na policajta, ktorý mu rovnako opätoval pohľad.
„Ak sa vám o niečom zmieni...“ Chcel ten ešte raz zopakovať svoju žiadosť, ale bol prerušený.
„Ozveme sa vám.“ Odvrkol riaditeľ.
„Tak ja sa už teda poberiem. Služba volá.“ Mávol policajt a vykročil po chodbe smerom späť.
„Nemusíte sa obťažovať. Cestu nájdem sám.“ Zahlásil o niekoľko krokov nato, keď sa ošetrovateľ chystal ísť za ním. Kroky sa pomaly tíšili až zaznelo rýchle dupotanie na schodoch, a potom takmer nepočuteľné ťukanie na prízemí.

„Čo na ňu hovoríte, pane?“ Začal ošetrovateľ, keď prestal vnímať zvuky krokov.
„Je perfektná. Žiadna rodina. Akurát ten prípad.“ Zamračil sa riaditeľ a opäť si narovnal svoje okuliare, aby perfektne sedeli.
„Stavím sa, že o dva dni si na ňu ani nespomenú.“ Ošetrovateľ znel sebaisto a pravdepodobne mal aj pravdu. Marvick v istom zmysle musel súhlasiť. Ak to dievča pre nich nemá nič dôležité, tak polícia sa určite musí venovať tisícom iným vecí. Napriek tomu však iba nejasne dodal.
„Uvidíme.“
Obaja sa takmer súčasne vydali späť na prízemie. Chodba ostala prázdna. Ticho sa rozľahlo po celom mieste a za pár sekúnd stmavli aj svetlá.

...

Svetlá opäť nabehli. Presnejšie, svetlá boli zapnuté nepretržite, ale jej senzory znovu začali fungovať. Zase bola pri vedomí. Začínalo to byť mierne mätúce, keďže veľa jej spomienok chýbalo. Nedokázala preto určiť koľko krát už týmto procesom prešla. Pritom jej to pripadalo len ako krátky okamih tmy, po ktorom sa všetko opäť rozsvieti ako vianočný stromček.

Ležala zase raz na operačnom stole a pozorovala strop laboratória.
„Dobré ráno Cameron.“ Privítal ju opäť vrelý hlas techničky Lensonovej. Stála pri stole po jej ľavom boku a mierne sa sklonila akoby jej prehliadala tvár.
„Môžeš vstať?“ Spýtala sa trochu ustarostene.
„Áno.“ Odvetila Cameron, už tradične, až potom, čo stála v pozore oproti svojmu dozoru.
„Dobre.“ Pochválila ju Anna a opäť sa jej uprene zahľadela do tváre. Niečo pravdepodobne hľadala.
„OK. Skús ma teraz uderiť.“ Navrhla jej vzápätí. Ruka jej zverenkyne sa však ani nepohla.
„Nemôžem.“ Informovala ju Cameron. Bariéra fungovala priam ukážkovo. Anna následne vyslovila niekoľko slov, ktoré sa nedali zachytiť. Nebolo to chybou snímača zvuku. Ostatné hluky prostredia boli v poriadku. Akoby to niečo zatienilo.
„Práve som ti zrušila tvoje obmedzenie. Skús ma teraz uderiť.“ Požiadala ju opäť Anna a nastavila svoju tvár.
„Ja nechcem.“ Odvetila jej Cameron. Na Anninej tvári sa objavil úsmev. Bol rovnako dobrosrdečný a prívetivý ako jej sfarbenie hlasu, keď s ňou hovorila. Ako učiteľka v škôlke, ktorá ma nekonečnú zásobu trpezlivosti s malým dieťaťom. Rovnako jej nikdy nechýba veľká dávka povzbudenia.
„To ma naozaj teší.“ Poďakovala jej za gesto a hneď nato dodala.
„Ale nemusíš mať obavy. Obmedzenie stále funguje. Akurát sa prejaví až tesne pred dopadom tvojho úderu.“ Vysvetlila a krátko sa ešte zamyslela.
„Zaujímavé, že zníženie stupňa obmedzení ti dovolilo neuposlúchnuť moju žiadosť.“ Dokončila myšlienku. Nebolo v nej však žiadnej výčitky. Skôr číra zvedavosť.
„Vaša práca sa mi zdá vysoko riziková, technička Lensonová.“ Ozvala sa zrazu Cameron.
„Pokojne ma volaj Anna a ako vidíš, tak som stále na žive.“ Dozorkyňa sa opäť usmiala a podišla k meracím prístrojom.
„Navyše, teraz som tu sama. Stroje, ktoré odtiaľto odídu, pracujú na miestach, kde by mohli ohroziť stovky ľudí. Myslím, že to stojí za ten risk.“ Dodala s úsmevom, aj keď kútikom úst trochu mykla. Bolo jasné, že jej to nie je až tak ukradnuté ako sa snaží prezentovať.
„Máš zo mňa strach, Anna?“ Cameron sa stále nehýbala.
„Niekedy.“ Pripustila technička a skúmala pritom údaje na prístrojoch. V tomto momente boli k sebe otočené chrbtom, takže im na spojenie musel stačiť sluch.
„Prečo?“ Zaujímala sa Cameron.
„Si cyborg. Bola si určená k zabíjaniu ľudí.“ Oznámila po pravde Anna a ešte stále so záujmom sledovala prístroje. Pravdepodobne už údaje vedela naspamäť a skôr sa iba vyhýbala vzájomnému pohľadu.
„A teraz?“ Hlas Cameron jej zaznel v ušiach, takže mala pocit, že stojí tesne za ňou. Ihneď sa kvôli tomu strhla a pozerala za seba. Cyborg bol stále na svojom mieste, otočený chrbtom. Stála bez jediného pohybu. Anna si mierne vydýchla.
„To čo si, nezmeníš.“ Dostala zo seba vzápätí a potlačila svoj trochu preľaknutý výraz.
„Zmenil sa však tvoj zmysel. Pomôcť nám.“ Dodala a vykročila ku Cameron.

...

Cameron stála vedľa zavretých železných dverí a skúmala miestnosť. Okrem okna zakrytého pletivom, dvojposchodovej postele a záchodu spojeného s umývadlom tu nebolo nič iné. Jej vedomie už bolo konečne v normálnom stave. Krátko po tej udalosti v mestskom parku sa začalo vymykať všetko spod kontroly. Nechápala, čo ju donútilo začať rozprávať o jej pôsobení v budúcnosti pred tým policajtom. Bolo to absurdné. Celé jej krytie sa mohlo rozpadnúť iba pár hodín po príchode. Jej misia bola ohrozená. Našťastie jej slová vyhodnotili ako reč psychicky narušeného človeka. Dokonca ju ani nepodozrievali zo zabitia tých mužov, ktorých pri nej našli. V rámci možnosti sa vývoj uberal uspokojivým smerom. Neuspokojivá však bola celková situácia. Jej úlohou bolo ochrániť Johna Connora pred zabitím. Iný cyborg sa práve v tomto okamihu snaží o jeho lokalizáciu. V prípade úspechu by to znamenalo okamžitú smrť.

Kým však nevyrieši svoj problém ohľadom straty energie, tak tomu nebude môcť zabrániť. Je to pravdepodobne dôsledok nabehnutia nejakého ochranného opatrenia. Museli sa spustiť potom, čo zabila tých mužov v parku. Táto hypotéza mala najvyššie šance. Nebol to psychický blok ako pôvodne odhadovala. Zistila totiž, že dostáva presne určenú dávku energie, ktorá stačí akurát na pohyb jej tela a držanie ľahších predmetov. Asi na úrovní ľudí. To bol je odhad. Žiaden rýchly pohyb. Žiadna vyššia sila. Potrebovala upraviť svoj software, aby vôbec bola schopná chodiť. Niečo v jej mysli bránilo prívodu zvyšku energie a ona k tomu nemala prístup. Nejaký zámok, ktorý nemohla obísť. Pokiaľ to nevyrieši, tak sa nedostane ani len z tohto miesta.

Pootočila hlavou smerom k dolnej posteli. Krčilo sa tam asi pätnásťročné dievča, ktoré sa neustálymi mykanými pohybmi oprašovalo. Takmer si Cameron nevšímala a len sledovala čosi na svojich rukách, čo pravdepodobne videla iba ona. Kruhy pod očami dávali tušiť, že táto pacientka už nejaký čas nezažila pokojnú noc. Bolo však na nej niečo povedomé.

Cameron sa k nej začala približovať a robila analýzu. Dievča malo na boku hlavy jazvu po nejakom údere. Bola už dávno zahojená. Podľa odhadu vznikla asi pred dvoma rokmi. Navyše ju zakrývali pomerne dlhé, svetlohnedé vlasy, ktoré dievčaťu siahali do polovice chrbta. Inak už jej tvár nemala žiadnu ďalšiu zvláštnosť. A predsa isté znaky dávali percentuálnu šancu.

Dievča na posteli zrazu prebehlo pohľadom na Cameron.
„Ahoj, volám sa Annie.“ Povedala úsečne a ihneď sa vrátila k oprašovaniu. Stačilo to na hlasový rozbor. V tomto veku sa ešte hlas vyvíja, ale už má isté charakteristiky.
„Anna Lensonová?“ Spýtala sa Cameron opatrne.
Dievča pred ňou myklo hlavou.
„Preferujem Annie. Je to osobnejšie.“ Odsekla a znova sa venovala svojím rukám.

Cameron to nedávalo zmysel. Podľa všetkého sa jednalo o techničku, ktorá ju dostala na starosť, potom čo ju hnutie odporu zajalo. Netrpela vtedy žiadnou psychickou poruchou. Dokonca ani náznakmi. Predsa to však bola ona. Pravdepodobnosť ich stretnutia bola sama o sebe zaujímavo nízka. Znamená to nejaký posun v jej pátraní po zámku, ktorý by odomkol ochranné opatrenia? Čo môže vedieť o tridsať rokov mladšia verzia ženy, ktorá ich zjavne u nej zanechala? Na tieto otázky zatiaľ nepoznala odpoveď.

Kovové dvere za jej chrbtom sa opäť otvorili. Do miestnosti vstúpili dvaja ošetrovatelia. Vyšší s tmavými hustými vlasmi mal na menovke napísané Ošetrovateľ Jacob. Nižší, približne za rovno s Cameron, ale zato zavalitejší nosil menovku s textom Ošetrovateľ Webster. Práve nižší ošetrovateľ vykročil smerom k pacientkam. Krátko sa predtým poškrabkal na takmer plešatej hlave.
„Takže dámy, je čas na vašu každodennú prechádzku.“ Zaškeril sa Webster, keď konečne došiel až k posteli. Hodil okom na Cameron, ktorá v tom momente vyzerala akosi bezradne.
„Annie bola asi zaneprázdnená.“ Mrkol na dievča, ktoré si ho však nevšímalo a ďalej si škrabalo svoje ruky.
„Pokiaľ budete dodržiavať pravidlá a slušne sa chovať, tak máte nárok na jednu vychádzku denne. Takže dúfam, že budete slušné dievčatá.“ Zbehol pritom pohľadom späť na Cameron, ktorá mala ešte stále svoj nechápavý výraz. Naznačil jej gestom, aby šla ku dverám, kde čakal jeho kolega a potom sa nahol k posteli.
„Tak ideme Annie.“ Pohladil ju pritom po stehne a po menšej pauze s ňou mykol za rameno. Konečne sa tak dostala na nohy a zamierila ku dverám. Na chodbe sa už motalo niekoľko ďalších pacientov, ale väčšina smerovala ku schodom. Išli s nimi iní ošetrovatelia. Dvojica, ktorá ich pustila von, teraz otvárala protiľahlé dvere. Za nimi stál asi šestnásťročný chlapec s neprítomným pohľadom. Zdalo sa, že nevníma alebo aspoň nie tak, ako by mal. Chlapec vyšiel von a jeden z ošetrovateľov ho začal viesť smerom ku schodom. V izbe ostal ešte jeden mladík. Bol možno o niečo starší ako jeho spolubývajúci. Hlavný rozdiel však spočíval v tom, že bol priviazaný ku stene a na rozdiel od neprítomného pohľadu, ten jeho bol až prehnane sústredený. V očiach sa mu zračila zúrivosť. Druhý ošetrovateľ mu však nevenoval jediný pohľad a bez váhania dvere zavrel.
„To je Dave.“ Ozvala sa Annie pri zabuchnutí dverí. Cameron sa k nej otočila.
„Nedokáže udržať agresiu na uzde.“ Zhodnotila zjednodušene jeho stav a osvetlila tak kožené popruhy, ktoré mal mladík na sebe.
„Ten chlapec predtým bol Lucas.“ Pokračovala ďalej Annie bez vyzvania.
„Mentálna retardácia alebo také niečo.“ Objasnila stav aj druhého pacienta.
„Je to jediný človek, na ktorého Dave neútočí. Zvláštne.“ Annie pozerala na zavreté dvere ich susedov, čo však bolo ešte zvláštnejšie, okrem toho, že sa zrazu rozhovorila, boli jej ruky. Vibrovalo v nich napätie a bolo jasné, že sa chce ďalej oprašovať, ale odolávala tomu. Stála, aspoň nateraz, v pokoji. Vydali sa za ostatnými.

Priestranstvo medzi múrmi ústavu pripomínalo skôr malý výbeh ako miesto na prechádzku. Napriek tomu sa ľudia takmer s nadšením prechádzali okolo starých stromov a nedávno vysadených kríkov. Bol to určite rozdiel oproti ich izbám, kde sa prírodného svetla príliš nedostávalo. Tieto prechádzky pacientov boli vďačnou reklamou pre imidž zariadenia, takže nikto nemohol namietať, že ľudí držia iba v tých tmavých miestnostiach vo vnútri. Aspoň nie všetkých. Podstatná časť ľudí zostávala na svojich izbách kvôli porušeniu pravidiel ústavu. Či už písaných alebo nepísaných.

Cameron stála v blízkosti Annie, ktorá práve niečo vysvetľovala Lucasovi. Zdalo sa, že ten jej výkladu príliš nechápe, ale to jej nevadilo. Bola trpezlivá a snažila sa pôsobiť milo, aj keď to mohlo byť pri Lucasovi jedno. Vyzeral, že ho zaujalo niečo iné a pobral sa tým smerom. Annie tak zostala so svojou spolubývajúcou sama.
„Volám sa Cameron.“ Ozvala sa s úsmevom a chystala sa jej podať ruku. Annie v tom momente uskočila s hrôzou v očiach. Takmer vykríkla. Našťastie sa však ovládla, ale ten pohľad jej ostal. Cameron, na rozdiel od ľudí, ktorí by boli touto zmenou správania zaskočení, spozorovala jeden dôležitý fakt. Annie sa v tom momente nepozerala vystrašene na ňu, ale na niečo vedľa nej. Sledovala jej šošovky, až kým Annie nezavrela oči. Zatriasla hlavou a následne opäť otvorila oči.
„Prepáč.“ Ospravedlňovala s mierne zatajeným dychom. Dala si roztrasenú ruku pred ústa. Jej oči mierne navlhli.
„Viem, že to tam nie je. Ale vyzerá to tak reálne.“ Hovorila šeptom. Znovu si začala trieť jednu ruku.
„Čo tam nie je?“ Opýtala sa Cameron so záujmom v hlase.
„Všetko.“ Vyprskla zo seba jej spolubývajúca.
„Znetvorený muž. Má nakrivo vytočené ústa a dieru namiesto nosa. Vyzerá strašidelne. Občas zmizne, ale keď sa náhodou otočím, tak je za mnou a zase na mňa vycerí tie hnedé zuby.“ Annie sa roztriasla a po tvári jej stiekla jedna slza. Trochu smrkla.
„Prepáč. Nechcem ťa otravovať. Sú to len moje halucinácie. Šibe mi.“ Napla pery do úsmevu, ktorý však tento krát vyzeral naozaj komicky.
„Neotravuješ ma.“ Odvetila Cameron. V jej hlase možno chýbal súcit, ale slová stačili.
„Šibe mi. Všetky tie výjavy. Je to na nevydržanie.“ Dostávala zo seba Annie.
„Čo tvoja ruka?“ Pýtala sa ďalej Cameron. Chytila ju za ňu. Svojimi pohybmi pritom naozaj kontrastovali. Zatiaľ, čo ruka cyborga bola pevná a takmer sa nehýbala. Ruka dievčaťa sa triasla aj po stisnutí.
„Pavúky. Lezú po mne.“ Vydala zo seba už plačlivým hlasom. Znova smrkla a trochu sa upokojila.
„Samozrejme len v mojej hlave. Jeden čas ma museli priväzovať, aby sa mi zahojila pokožka. Lieky nepomáhajú.“ Posťažovala sa a sklonila hlavu. Dýchala sťažka. Potrebovala to zo seba dostať. Potrebovala to povedať niekomu kto nenosil biely plášť. Niekomu kto si pri jej reči nenapíše iba hlúpu poznámku do tabuľky v notese. Cameron v tom momente nevedela reagovať. Nemala žiadne odporúčania ako jednať s psychicky narušenými ľuďmi. Preto v tom okamžiku nerobila nič. V hlave sa jej však premietali virtuálne strany s popismi psychických chorôb. Chcela analyzovať a priradiť symptómy, ale nedošla k zhode.
„Znova sa ospravedlňujem. Občas už mám pocit, že to nevydržím. Čo ty? Prečo si tu?“ Spýtala sa Annie potom čo si pretrela oči. Než však mala možnosť si vypočuť odpoveď, ozval sa jeden z ošetrovateľov.
„Čas skončil. Vydajte sa späť do izieb, prosím.“ Hlas zaznel niekde v diaľke. Za Annie však kráčal niekto iný. Ošetrovateľ Webster prešiel okolo nej a plesol ju po zadku.
„Tak nazad. Už je čas.“ Zamumlal nedbanlivo a kráčal ďalej. Všetci sa museli vydať späť do vnútra.

...

Cameron podišla k dlhému jedálenskému stolu a sadla si zaň. Všetci, čo práve pri ňom jedli, prestali a s výrazom plným odporu odišli. Niekto ešte provokačne odhodil svoj kovový tanier vedľa nej. Na nikoho nereagovala. Keď kroky odzneli, tak prešla zrakom po celej veľkej miestnosti. Boli tam ešte ďalšie tri jedálenské stoly, za ktorými sedeli desiatky zhrbených ľudí. Väčšinou bojovníci odporu. Nikto z nich si ju však nevšímal a venovali sa radšej jedlu, ktorého zásoby boli vždy mizivé. Celý demonštratívny odchod tak vyznel niekam dostratena. To, že niektorí ľudia, pri pohľade na ňu, neboli spokojní, zistila aj bez toho.

Technička Lensonová si sadla vedľa nej s tanierom, na ktorom sa vynímala akási biela zmes. Kvôli nej si Cameron pôvodne sadla za stôl. Sama jesť určite nepotrebovala.
„Sú na mňa naštvaní.“ Zhodnotila očividný fakt a ďalej sledovala okolie.
„V ich očiach ostávaš stále nepriateľ.“ Anna zaborila lyžičku do neforemnej zmesi a chvíľu ňou točila.
„Som?“ Prerušila ju otázkou jej zverenkyňa.
„Dúfam, že nie.“ Konečne sa pustila do jedla, ktoré nakoniec nechutilo až tak strašne ako vyzeralo. Hlad bol napokon vždy silnejší. Cameron sa medzitým zamerala na stôl, pri ktorom sedeli. Dokázala prefiltrovať tisíce náhodných škrabancov, medzi ktorými sa skrývali nápisy. Zaujali ju dva nápisy kovová suka a za Allison Young. Podľa analýzy písma boli od jedného človeka.
„Kto je Allison Young?“ Spýtala sa zrazu. Techničke vedľa nej skoro zabehlo. Otázku asi vôbec neočakávala. Dokonca aj najbližšia dvojica povstalcov pred nimi sa na krátko obzrela.
„Máš jej tvár. Zabila si ju.“ Zašeptala Anna, aby ich už tento krát ľudia pred nimi nepočuli. Miestnosť sa totiž trochu stíšila. Asi práve kvôli Cameron. Tá na informácia znovu nereagovala. Aspoň nie tak, aby si to ľudia mohli všimnúť.
„Ľudia k nej chovajú silné emocionálne puto aj po jej smrti.“ Začala následne znova tiež s tíšeným hlasom. Akoby zrazu pochopila, že nie je žiaduce, aby ju ľudia v okolí počuli.
„To je pravda. Bolo to veľmi dobré dievča. Nezaslúžila si svoj osud.“ Potvrdila Anna a do tváre jej vnikol smútok. Pravdepodobne sa s Allison tiež poznala. Bolo možné, že sa poznala aj s ľuďmi, ktorí pred chvíľou odišli od stola. Cameron si vedela odvodiť, že ona sama určite neprospieva vzťahu, ktorý Anna a tí ľudia mali.
„Mám byť ja jej náhrada?“ Spýtala sa znovu nečakane. Anna však už tento krát bola pripravená.
„To si nemyslím.“ Odpovedala okamžite.
„Ľudia sú nenahraditeľní. Tuším to kedysi povedal Connor.“ Dodala po krátkej odmlke.
„Prečo ste ma teda priviedli späť?“ Pýtala sa ďalej Cameron.
„Neviem. Raz sa nato môžeš spýtať Connora.“ Trochu dvojznačne zakončila Anna a odsunula prázdny tanier od seba. V diaľke sa ozval kovový náraz.

...

Kovové dvere sa zavreli. Cameron a Annie sa opäť ocitli vo svojej izbe. Tá sa pravdepodobne stane ich domovom na istý čas.
„Tak prečo si teda tu?“ Napojila sa na prerušený rozhovor Annie. Zdalo sa, že čím viac sa s niekým rozpráva, tým menej ju trápia jej preludy. Cameron preto začala odpovedať. Pre ňu samú bolo to rozhodnutie nečakané. Možno vyhodnotila rozhovor s pacientkou psychiatrického ústavu za neškodný alebo zavážil fakt, že sa jedná o dievča, ktoré by jej prípadne mohlo pomôcť prekonať problém s jej ochrannými opatreniami.
„Som cyborg.“
Annie mierne našpúlila pery a zdvihla obočie.
„No je to niečo nové. To ako robot?“ Dodala s výrazom prekvapenia.
„Nie robot. Cyborg. Živé tkanivo na kovovom endoskeletone.“ Opravila ju Cameron.

Annie mierne šklblo kútikmi úst. Úsmev však rýchlo zakryla.
„Myslela som, že nenormálna som ja. Asi sme vtom spoločne.“ Ukázala zuby v akomsi priateľskom úsmeve, ale potom ich hneď skryla.
„Mne pripadáš normálna.“ Ozvala sa Cameron.
„Aj tie veci, ktoré vidím, sa ti zdajú normálne?“ Annie zrazu zvýšila hlas. Akoby si to následne uvedomila a strhla zrak niekam inam. Trochu sa striasla. Posledné, čo chcela, bolo cítiť seba ľútosť.
„Nereaguješ ako psychicky narušený človek a uvedomuješ si, že tie veci neexistujú. Psychicky zdravý človek by reagoval na tvoje vízie rovnako.“ Cameron niečo také aspoň predpokladala. Bola totiž odkázaná iba na lekárske záznamy, ktoré mala v pamäti. Tie znamenali dobrý teoretický základ, ale to bolo asi všetko.
„Psychicky zdravý človek by nemal moje vízie.“ Odvetila Annie a zaťukala si dvoma prstami na čelo v akomsi odmeranom geste. Jej spoločníčka na ňu chvíľu bez slova pozerala, čo ju mierne znervózňovalo.
„Vidíš práve toho znetvoreného muža?“ Cameron zrazu nadhodila otázku, ktorá sa jej zdala úplne mimo tému.
„Áno.“ Odpovedala trochu neisto.
„Môžeš sa chvíľu pozerať priamo na neho?“ Spýtala sa znovu Cameron. Bolo to trochu zvláštne, ale Annie súhlasila. Už tak mala tu tvár dennodenne na očiach. Nabrala trochu odvahy, nadýchla sa a zamerala zrak priamo na objekt svojho strachu. Cameron sledovala jej zorničky. Začala vypočítavať uhol. Následne sa sústredila na sploštenie očí. Po pár okamihoch mala ako uhol, tak aj vzdialenosť. Urobila niekoľko krokov do strany. Zastavila sa a pozerala priamo pred seba. Nič tam nebolo. Spravila preto krok vpred.
„Čo sa stane, keď sa postavím na jeho miesto?“ Ozvala sa počas posledného kroku. Takže pri slove miesto na ňom naozaj stála.
„Je preč!“ Vyrazila zo seba Annie. Na mieste jej strašiaka teraz stála Cameron. Bolo to také okamžité, že tomu nemohla uveriť. Nebolo to žiadne rozplynutie hmly alebo také niečo. Skôr zmiznutie v rýchlosti bliknutia.
„Ako si vedela, kde ho vidím?“ Začala sa tento krát pýtať Annie. Nevedela sa rozhodnúť či je viacej zvedavá alebo nadšená.
„Vedela.“ Dodala Cameron nezaujato.
Annie už trochu pokojnejšie stočila hlavu a vtom tesne vedľa seba opäť uvidela zohyzdenú tvár. Vykríkla a vrazila zátylkom hlavy do steny. Pri náraze jej vyhŕkli slzy. Zavrela oči a slzy jej tak rýchlo stiekli po tvári.
„Nelepší sa to. Nikdy sa to nezlepší.“ Povedala vyčerpane a zosunula sa po chrbte na podlahu. Pretrela si rukou oči a pozrela hore nad seba. Uvidela Cameron, ktorá stála nad ňou. Čosi na nej vyzeralo majestátne. Možno trochu upokojujúco. Možno si to iba nahovárala.

„Takže cyborg.“ Ozvala sa asi po pol minúte. Oči mala ešte stále červené, navyše boli zvýraznené tmavofialovou farbou pod nimi. Líca mala zase navlhčené slanou vodou. To všetko dotváral úsmev jej úst, ktorý sa snažil nevyzerať zúfalo.
„Z časti si z kovu, správne? To by si mala mať nadľudskú silu. Ohnúť železnú tyč alebo vyraziť naše dvere. Nemám pravdu?“ Zauvažovala nahlas Annie a zaostrila očami na svoju spolubývajúcu.
„Normálne áno, ale momentálne mám v tomto problém.“ Začala vysvetľovať Cameron.
„Jasné.“ Prerušila ju Annie s úškľabkom a obrátila hlavu iným smerom.
Cameron si v tom momente neuvedomovala ako to vyznelo vzhľadom na miesto, kde sa nachádzala. Videla však znaky pochybnosti u Annie.
„Môžem si prerezať svoje zápästie a ukázať ti to.“ Ozvala sa Cameron možno až moc aktívne, pretože po tej, v istom zmysle, nadšenej vete, mierne stočila hlavu dolu a vážnejšie dodala.
„To by však mohlo mať zlý dopad na tvoju stabilitu.“
„Hej, myslela som, že som podľa teba normálna.“ Ohradila sa Annie, aj keď to myslela skôr zo žartu. To však Cameron nepochopila a vzala to vážne.
„Normálna áno, stabilná nie.“ Vysvetlila vzápätí.
Annie si však nebrala ani to príliš k srdcu. Oblizla špičkou jazyka svoju hornú peru a pootočila hlavou späť.
„Napadá ťa nejaký iný trik. Neviem. Robota si predstavujem ako niečo, čo bliká a hovorí takým tým mechanickým hlasom.“ Čakala, že kvôli slovu robot ju Cameron zase opraví. Urobila to naschvál, aby ju trochu vyprovokovala. Zdala sa jej totiž trochu upätá. Nestalo sa tak. Namiesto toho ju vyzvala, aby sa jej pozrela priamo do očí. Annie poslúchla a zrazu uvidela modrú žiaru, ktorá z nich vychádzala. V okamihu stŕpla a s otvorenými ústami sledovala ďalej. Keď sa však trochu dostala k sebe, tak uhla pohľadom.
„Ako viem, že to nie je iba ďalší môj prelud?“ Vyhlásila odbojne a ďalej nechávala oči zavreté.
„Odkiaľ môžem vedieť, že si videla modré podsvietenie.“ Ozval sa hlas s odpoveďou. Podivné však na ňom bolo to, že vôbec nepatril Cameron. Bol to uhladený mužský hlas bez prízvuku, ktorý patril riaditeľovi Marvickovi. Annie okamžite otvorila oči a znovu raz s otvorenými ústami sledovala Cameron.
„Myslím, že trpíš iba zrakovými vidinami. Nie sluchovými.“ Tento krát sa ozýval ošetrovateľ Jacob. Zvuk však vychádzal z úst Cameron. Bola to presná reprodukcia. Keby ju nevidela pred sebou na vlastné oči, tak by tomu nikdy neverila.
„Je to dostatočné?“ Zaznel v miestnosti hlas ošetrovateľa Webstera. Odpoveďou pre Cameron bol široký úsmev na tvári Annie. Neveriacky krútila hlavou. Vyzerala ako ohromené dieťa pod vianočným stromčekom, ktoré stále nemôže uveriť, čo za hromadu veci dostalo.
„To je úžasné.“ Ozvala sa nadšene.
„Keď budeš chcieť v budúcnosti niekomu ukázať, že si cyborg. Použi toto alebo tie oči. To rezanie zápästia by fakt nebol dobrý nápad.“ Dodala podpichovačne a s úsmevom, ale vo vnútri si predstavila akoby reagovala ak by k tomu naozaj došlo. Stále sa to zdalo neuveriteľné. Sila toho okamihu jej nachvíľu pomohla odpútať sa od vidín okolia. Od pavúkov, od znetvoreného muža a iných vecí, ktoré občas vídavala tiež.
„Prečo si tu vlastne so mnou?“ Položila svoju otázku hneď ako jej prišla na myseľ.

...

„John Connor.“ Muž za počítačom prečítal nahlas meno, ktoré ho tak zaujalo. V žalúdku mal istý pocit tušenia, že tento krát narazil na niečo solídne. Pohodlne sa zosunul do operadla a založil si ruky za hlavu. Pootočil sa o deväťdesiat stupňov, aby sa pozrel von z okna svojej kancelárie. Slnečné lúče mu dopadali na tvár a zvýrazňovali menšie strnisko na brade. Mohol mať niečo pred tridsiatkou. Vtom sa strhol pri zvuku klopania. Stočil sa na stoličke akurát v momente, keď sa otvárali dvere.
„Agent Ellison, zdravím.“ Privítal priateľsky svojho kolegu vo dverách a hneď sa aj postavil, aby mu mohol uvoľniť miesto.
„Dopočul som sa, že máš pre mňa niečo zaujímavé, Mark.“ Začal Ellison v momente, keď prechádzal ku stolu.
„To si teda píš. Pozri sa nato.“ Mark sa uhol zo svojho miesta a namieril pritom prstom na počítač, kde už mal otvorené všetky potrebné dokumenty. Agent Ellison si bez váhania sadol za stôl a položil ruky na klávesnicu. Jeho oči ihneď upútalo jedno meno.
„Kde sa to stalo?“ Spýtal sa okamžite.
„Nové Mexiko. Meno John Connor je tam uvedené v rámci informácií od svedkov. Teraz však príde to zaujímavé.“ Mark urobil kratšiu pauzu.
„V uvedenom prípade nefigurujú žiadni svedkovia. Štyri neobvyklé vraždy zatiaľ vyšetrujú ako boj medzi tamojšími gangmi.“ Dokončil a oprel sa o okraj stola.
„Tak neobvyklé? Celé naše vyšetrovanie je neobvyklé. Myslím, že si práve našiel stopu.“ Pochválil ho kolega a ďalej sledoval monitor, kde doslova hltal nový príval informácií.
„Agent Robster, mám pre vás prípad v Novom Mexiku.“ Ozval sa zrazu a zvrtol sa na stoličke smerom k agentovi, ktorý sa ešte stále opieral o stôl.
„Ale no tak, James. To sa mám ťahať až do Nového Mexika? Nestačí tam zavolať?“ Odpovedal trochu hádavo, ale bolo to mienené ako priateľské podpichnutie.
„Mám radšej informácie z prvej ruky.“ Trval na svojom Ellison a znovu zbehol zrakom na monitor.
„Dobre, ale nabudúce, keď sa objaví stopa v Novom Mexiku, tak pôjdeš ty. Som posledný človek čo ti v prípade Sarah Connorovej ostal. Samému by sa ti určite pátranie viesť nechcelo.“ Dodal s priateľským úsmevom agent Robster a narovnal sa v chrbte. Potom vzal niekoľko spisov a opustil kanceláriu. Nechal svojho kolegu osamoteného. Ten so zamyslením prechádzal dokumenty a uvažoval, čo mu tam tak veľmi nesedí. Svetlo zvonka medzitým začalo ochabovať a zafarbovalo sa do červena. Deň sa blížil ku koncu.

...

Slnko už dávno zmizlo za obzorom a miestnosť tak ostala úplne tmavá. Svetlo v izbe mohol zapnúť iba personál z chodby, čo však takmer nikdy nerobili. Pacienti si tak museli zvyknúť na skorú temnotu. Čím skôr totiž zaľahli, tým menej problémov sa muselo riešiť.
„Povedz mi o ňom niečo. Ako vyzerá?“ Naliehala Annie ako niekto, komu práve odopreli záver príbehu na dobrú noc. Sedela na posteli a vyzerala, že v tom okamihu si nevšíma žiadne vízie. Naplno sa oddávala, pre ňu fantastickým, udalostiam.
„Ešte som sa s ním nestretla, ale má práve pätnásť presne ako ty.“ Odbila ju nejednoznačne Cameron, ktorá stála v pozore pred posteľou. Aj obyčajné spomenutie veku však stačilo.
„Takže nevieš ako vyzerá. Ako ho spoznáš?“ Zaujímala sa ďalej Annie.
„Spoznám, keď ho uvidím.“ Prišla jej už tradične hmlistá odpoveď.
„Počkať, vravela si, že býva v Nebraske. Prečo si potom prišla do Nového Mexika?“ Nedala sa Annie a ďalej podsúvala svoje otázky.
„Jeho matka sa rozhodne opustiť miesto 24. augusta a pohnú sa práve sem.“ Cameron počas tej vety rozmýšľala, či znova nemá podobné problémy ako keď informovala policajného dôstojníka o veciach, ktoré mohli znamenať bezpodmienečné ohrozenie pre ňu a jej cieľ. Nič tomu však nenasvedčovalo. Prečo jej ale dobrovoľne dáva takýto konkrétny údaj?
„To je takmer za dva mesiace. Nemáš strach, že ich objaví ten druhý...“ Annie sa nachvíľu zasekla.
„...Cyborg.“ Dopovedala trochu tichšie. Nebolo poznať, či v tom bolo viac neschopnosti uveriť, že niečo také vážne existuje a ona o tom ešte hovorí alebo obyčajného strachu, ktorý to v nej mohlo vyvolávať.
„Neexistujú žiadne záznamy ich pobytu v Nebraske pred ich odchodom. Sarah Connorová urobí chybu a nechá si svoje predchádzajúce meno. Preto ju 6. septembra vypátra agent FBI v Novom Mexiku. Druhý Cyborg bude sledovať databázu FBI, aby sa im dostal na stopu. Takto sa dostane až k nim.“ Cameron opäť vypustila ďalšiu informáciu, ktorá bola mimoriadne dôležitá. Znovu si kládla otázku, či je v poriadku. Zdalo sa, že áno.
„Hovoríš to tak presvedčivo. Ako si môžeš byť tak istá, že to tak spraví?“ Zaujímala sa ďalej Annie, ktorá nemohla ani tušiť, nad čím práve Cameron uvažuje. Tá sa na ňu iba krátko pozrela.
„Ja by som to tak spravila.“ Ozvala sa vážnym hlasom. V miestnosti sa rozhostilo napäté ticho. Síce napäto ho cítila iba Annie.
„Tak to je šťastný človek, že ťa má.“ Dodala odrazu, aby ho prerušila.
„Neviem. Myslíš?“ Odrapotala trochu mechanicky Cameron.
„Život mu chystá zmenu. V istom zmysle to poznám.“ Annie potichu žmolila obliečku a dívala sa na podlahu. Možno práve na nej niečo pozorovala. Možno iba uhýbala pohľadom.
„Vieš, že som chcela byť učiteľkou?“ Nadhodila vzápätí a skrčila nohy k sebe. Pritisla si ich k hrudníku v očakávaní odpovede.
„Nie.“ Odpovedala jej spolubývajúca.
„Vážne. Predtým než sa mi stala tá vec.“ Annie to povedala takmer nadšene, aj keď pri slove vec sa jej hlas trochu zakýval.
„Predstavovala som si aké by to bolo učiť deti. Veci asi nedopadnú vždy tak ako ich plánujeme.“ Dodala zasnene a ďalej nervózne krčila obliečku.
„Nie, nedopadnú.“ Odvetila Cameron.
„Jediný o koho sa tu starám je Lucas. Chápe trochu ťažšie a naozaj potrebuje občas pomôcť. V istom zmysle mi dieťa pripomína. Teda keby nebol odo mňa o rok starší.“ Prezradila Annie a zrakom preletela po kovových dverách, ktoré sa rysovali v tme.
„Vonku by sme práve teraz asi chodili na strednú. Možno by si ma ani nevšímal.“ V jej očiach sa práve premietali vymyslené predstavy. Aké by to bolo keby? Keby bola zdravá, keby chodila do školy ako ostatní, keby mala svoj život spať. Nebola v tom ľútosť, skôr obyčajné plány, ktoré sa nemusia vôbec uskutočniť. Neškodné snívanie.
„Ty ma v budúcnosti poznáš. Ako som dopadla? Podarilo sa mi to? Učím deti alebo také niečo?“ Prerušila zrazu samú seba od svojich myšlienok a vybafla otázky na svoju spoločníčku.
„Áno.“ Cameron odpovedala jasne a bez zaváhania.
„Tak to musí byť super.“ Annie hlasno zívla, dokonca počula ozvenu vo svojej hlave. Zamrkala očami, ktoré sa je začali trochu lepiť.
„Vieš, že sa s tebou celkom dobré kecá. Si dobrý poslucháč, keď si dokázala vydržať počúvať tie moje výplody po celý deň. Nechce sa ti už spať?“ Spýtala sa trochu unaveným hlasom.
„Ja nespím.“ Oznámila Cameron.
„Aha, zabudla som.“ Annie sa zatvárila zahanbene akoby zabudla na niečo veľmi podstatné. Potom sa však jej tvár opäť nakrátko rozžiarila.
„Vlastne je to dobre. Ani ja nie. Teda nie moc. Keď totiž spím, tak sa tie vízie dostávajú do mojich snov a tam sú tak reálne.“ Pohľad sa je opäť zmenil. Vyzerala skrúšené. Trochu sa aj triasla. Nohy tisla k sebe čo najpevnejšie.
„Občas zo sna kričím. Hlasno.“ Prezradila šeptom a náhle si opäť nahlas zívla. Zdalo sa, že únava nad strachom pomaly vyhrávala.
„Cameron, dáš na mňa pozor?“ Požiadala zrazu Annie tichým hláskom. Akoby sa bála, že ich niekto bude počuť.
„Áno.“ Odpovedala spolubývajúca jednoznačne. V tme boli vidieť už iba je obrysy.
„Ďakujem.“ Ozvala sa Annie ešte posledný raz a oči sa jej takmer okamžite zavreli. Bolo jasné, že sa kvôli svojím nočným morám a denným víziám posledné mesiace príliš nevyspala. Cameron mohla po pár minútach registrovať upravený dýchací režim. Viečkami však ešte nekmitala, takže sa dostala do hlbokého spánku bez snov. Možno si konečne odpočinie. Aj to bola jedna z myšlienok, ktoré Cameron mala. Myslela však aj na informácie, ktoré dnes poskytla a na možnosť, že by v budúcnosti musela kvôli tomu ukončiť jej život. Vankúš sa jej na to zdal ako vhodný nástroj. Annie sa medzitým krčila vo svojej posteli.

Dvere sa začali pomaly otvárať. Napriek očividnej snahe však naďalej vydávali občasný škripot. Úzky pás svetla z chodby sa začal rozširovať a osvetľoval tak zvyšok miestnosti. Vo dverách sa objavil Webster. Oči sa mu ešte úplne neprivykli na tmu, a tak bez zaváhania vstúpil dnu. Za ním sa objavil jeho kolega Jacob, ktorý však ostával na chodbe. Websterovi sa konečne napravil zrak a vtom si uvedomil Cameron, ktorá stála pred posteľou ako nehybná socha. Trochu sa zarazil a zastal. Následne pokrivil tvár a vyrazil znovu dopredu.
„Ty, buď dobré dievča a choď s ošetrovateľom Jacobom.“ Vyzval ju bez toho, aby si ju ďalej všímal. Stála mu však v ceste.
„Kam? Toto je moja izba.“ Opýtala sa úplne nevinne, ale z miesta sa nepohla ani o centimeter. Bol už takmer pred ňou.
„To je jedno. Potrebujem, aby si zmizla.“ Zasyčal na ňu a chystal sa ju odsotiť.
„Prečo?“ Pýtala sa ďalej stále nevinným hlasom akoby si neuvedomovala, čo sa deje.
„Si nejaká moc zvedavá. Nechci ma naštvať.“ Precedil medzi zuby a sotil do nej. Trochu prekvapene zistil, že s ňou takmer nepohol. Iba sa mierne pohúpla.
„Tak vypadni!“ Takmer na ňu zvrieskol. Jednu ruku zaťal v päsť.
„Potrebujem si pohovoriť s Annie.“ Dodal vzápätí s menším úškľabkom.
„Annie práve spí.“ Pokračovala vo svojom Cameron a stále sa nehýbala.
„Však ona sa preberie.“ Zahlásil Webster s podivnou horkosťou v ústach. Nikto z prítomných si to vtedy nevšimol, ale pri tej vete sa niečo v posteli za Cameron myklo.
„V poslednej dobe príliš veľa nespala.“ Informovala pacientka pokojne akoby viedla úplne inú diskusiu na úplne inom mieste.
„Neser ma!“ Rozohnil sa Webster a už zatínal obidve päste.
„Chcete ma uderiť, ošetrovateľ Webster?“ Spýtala sa zrazu Cameron úplne neočakávanú otázku. Jej súpera to mierne zarazilo a na krátko zdvihol obočie. Cameron sa však iba nahla a nastavila tak svoju tvár.
„Môžete.“ Povedala úplne pokojne. V tom momente už Websterov testosterón prebral kontrolu a jeho pravá ruka vyrazila priamo na svoj cieľ. Udrel najsilnejšie ako mohol. Ozvalo sa lupnutie. Po pár sekundách si začal uvedomovať, že ten zvuk pochádzal z jeho ruky. Chytil si ju a dostal zo seba niekoľko nadávok. Oči mu mierne navlhli. Tvár mu sčervenala. Ruka bolela ako šľak. Asi si rozrazil nejaký kĺb.
„Ty suka!“ Zakončil svoj výlev nadávok na jej adresu a pohľadom sa odpútal od svojej ruky. Jeho oči zamierili na Cameron, ktorá sa stále nehýbala. Zdalo sa, že úder jej nespôsobil žiadnu bolesť. Zato on jej mal až po krk. Zaťal zuby. Takmer akoby vrčal. Ľavou rukou vybral svoj obušok a z plnej sily sa napriahol. Uderil nehybnú Cameron do hlavy a tá ihneď zletela na zem. Znova sa prestala hýbať. Ležala na bruchu a vyzerala ako v bezvedomí.
„To ťa naučí slušnému správaniu.“ Vyhŕkol Webster a zasadil si obušok na svoje miesto. Opäť si chytil svoju pravú ruku, ktorá mu už stihla nepekne opuchnúť. Zvrtol sa ku dverám.
„Jacob, potrebujem s tým hodiť do nemocnice.“ Ohlásil svojmu kolegovi a za pár sekúnd už zmizol na chodbe. Dvere sa rázne zabachli a v miestnosti ostala opäť tma.
„Nestalo sa ti nič?“ Ozvala sa zrazu Annie, ktorá už nejakú dobu viditeľne nespala. Nechcela sa však ozývať pokiaľ počula na chodbe kroky.
„Žiadne vnútorné poškodenia.“ Zahlásila sucho Cameron. Urobila niekoľko neúspešných pokusov o postavenie. Potom sa jej podarilo pretočiť na chrbát. Následne to už nebol problém. Strata sily sa opäť pripomenula.
„Naozaj ti nič nie je?“ Nemohla tomu uveriť Annie. Svišťanie a náraz obušku jej ešte stále zneli v ušiach.
„Moja lebka je z pevnej zliatiny. Podobný úder ma nemôže poškodiť.“ Vysvetlila Cameron pričom už opäť stála na svojej pozícií akoby sa vôbec nič nestalo.
„Ty si ten pád po tom údere urobila naschvál?“ Vyrazila zo seba zrazu Annie, ktorú to naozaj prekvapilo. Zazerala do tmy, kde sa črtala nehybná postava.
„Bolo by to zbytočne neefektívne.“ Zakončila Cameron a rozhovor, tak ustal. Annie ju bez slova pozorovala ešte asi pol hodinu, ale potom ju opäť dostala únava.

...

„Tak povieš mi, čo presne sa v ten večer stalo?“ Pýtal sa vľúdnym hlasom agent Robster. Cameron sedela oproti nemu na posteli a neodpovedala. Pozerala do prázdna. Zdalo sa, že ho absolútne nevníma. Vlastne vyzerala, že nevníma ani zvyšok sveta. Robster však nestrácal trpezlivosť a skúšal to inými otázkami. Vždy s rovnakým výsledkom. Akoby hovoril k nábytku. Podobné myšlienky mu prichádzali na um po asi pol hodinovom rozhovore, kde hovoril iba on. Nakoniec musel uznať porážku. To dievča bolo zjavne psychicky choré a on z nej nedostane nič. Vstal odzdravil všetkých prítomných v miestnosti a vydal sa k východu. Cestu poznal aj sám a zdalo sa, že žiaden sprievod sa k nemu nepripája. V miestnosti okrem Cameron ostávali doktor Marvick a dvaja ošetrovatelia. Webster a Jacob. Websterova ruka bola v sadre a po celý čas rozhovoru sa díval iba na ňu. Niečo si pre seba mumlal a iba občas uchom započul niečo o štyroch vraždách, na ktoré sa ten agent pýtal.
„Tak to by sme mali.“ Ozval sa spokojne po jeho odchode, keď si bol istý, že už bol z dosahu.
„Koľko ste jej toho dali?“ Zaujímal sa Marvick.
„Dve veľké dávky pre dospelého muža. Bude v tomto stave možno ešte dva dni.“ Zaškeril sa Webster, ktorý si spomenul na svoje potešenie pri aplikovaní injekcií. Snáď to tá suka ocení. Marvick si ho premeral.
„To by mohlo mať následky na jej zdraví.“ Vyhlásil hlasom, ktorý znel trochu ako obava.
„Niečo snáď vydrží. Musím vás pochváliť za vašu ostražitosť.“ Dodal hneď vzápätí. Nevedel nič o včerajšom nočnom incidente a predávkovanie považoval iba za nadprácu podriadeného.
„Ďakujem, pane.“ Usmial sa Webster a vyšiel preč z izby. Marvick aj Jacob ho nasledovali. O pár sekúnd nato už do miestnosti vpálila rýchlym krokom Annie. Dvere sa za ňou ihneď zabachli. Kráčala až k posteli a sadla si vedľa Cameron. Tá jej pripomínala nejakú zombie, ktorá bola zbavená všetkého vedomia.

Oči jej opäť navlhli. Zavrtela mierne hlavou. Súcitným pohľadom potom pozerala na jej tvár.
„Čo ti to spravili?“ Pýtala sa plačlivým hlasom.
„Mne? Nič.“ Ozvala sa zrazu Cameron a pootočila pritom tvár priamo na Annie. Tá premohla prvotný reflex ihneď uskočiť a iba zazerala so znovu otvorenými ústami.
„Myslela som. Hovorili predsa, že ti dali dve veľké dávky.“ Rapkala zo seba nechápavo pričom však už začínala tušiť.
„Vo vnútri som z kovu. Lieky na utlmenie centrálneho nervového systému na mňa pôsobiť nebudú.“ Vysvetlila a spravila takmer nepoznateľný úsmev, ktorý Annie dokonale upokojil. Tá sa zosunula na chrbát a iba ticho ležala vedľa nej.

Agent Robster opustil psychiatrický ústav a kráčal smerom k najbližšej telefónnej búdke. Hrabol vo vrecku a vytiahol niekoľko drobných. Trochu sa zamyslel a vytočil telefónne číslo.
„Spojte ma prosím s Jamesom Ellisonom.“ Požiadal recepčnú v ich úrade.
„Tak som tu a mám veľké nič.“ Zahlásil hneď ako počul hlas svojho kolegu.
„Falošná stopa?“ Ozvalo sa zo slúchadla.
„Práve naopak. Hovoril som s miestnou políciou. Svedok nakoniec existuje. Akurát je duševne chorá a pre ich vyšetrovanie absolútne nepoužiteľná. To som si práve overil osobne.“ Informoval sklamane Robster a oprel sa o stenu búdky.
„Aké je to zlé?“ Spýtal sa Ellison.
„Je v nejakom psycho stave, kedy nevníma svet a na nič nereaguje.“ Ozrejmil Robster a pukol prstami na jednej ruke. Bol už zvyknutý z iných vyšetrovaní, že na jeho otázky nereagujú, ale toto bolo dosť aj na neho.
„Dosť zlé.“ Potvrdil James a v slúchadle sa ozval ťažký výdych.
„Nie úplne. Policajt na stanici mi povedal, že keď ju našli, tak hovorila nezmysly, ale zdala sa celkom pri zmysloch. A teraz sa podrž. Vraj prišla z budúcnosti, kde ľudia bojujú proti strojom. Má za úlohu ochrániť Johna Connora a ešte niečo o cyborgoch, čo si však už ten starký nepamätal. Takže je to naše.“ Mark zmenil svoj sklamaný tón, aby podfarbil tieto skutočnosti a tie tak vyzneli ešte o trochu lepšie. Mál rád dramatický nábeh.
„Možno.“ Zapochyboval jeho kolega.
„To dievča zjavne prišlo do kontaktu so Sarah Connorovou. Od inokadiaľ tie reči mať nemohla.“ Trval na svojom Robster.
„Akurát, že teraz nie je v stave nám čokoľvek povedať.“ Zhrnul Ellison ich hlavný problém.
„Presne. Aj keď...“ Mark sa na chvíľu zasekol.
„Aj keď?“ Postrkoval ho hlas v telefóne.
„Mal som taký pocit. Nie znej. Bola fakt mimo, ale personál okolo mňa. Boli akýsi napätí, keď som ju spovedal. Akoby niečo čakali.“ Mark mal na takéto veci čuch. Aj preto bol považovaný za jedného z tých lepších vyšetrovateľov, ktorých FBI mala.
„Myslíš, že jej trochu pomohli, aby nevypovedala?“ Zaujímal sa Ellison.
„Neviem. Ale mám proste ten pocit.“ Inštinkt sa zdal byť dostatočné ospravedlnenie. V telefóne zašušťali ešte nejaké papiere.
„Skús tam ostať ešte jeden deň a v noci trochu dohliadni na budovu.“ Ozval sa nakoniec Ellison.
„Bál som sa, že to povieš. Končím.“ Vzdychol Robster a začal pokladať slúchadlo.
„Uvidíme sa zajtra.“ Ozvalo sa ešte z telefónu, kým položil.

Agent Ellison si zapísal na papier nové informácie, ktoré sa dozvedel a potom sa so stoličkou presunul k počítaču. Otvoril si svoju zložku a zapísal nové poznámky do prípadu. Konečne nejaká stopa. Možno sa to pátranie konečne posunie. Dodával si trochu optimizmu a následne všetko uložil.

...

Nové informácie nabehli na obrazovke. Počítač sa nachádzal v nejakom opustenom sklade uprostred ničoho. Muž, ktorý stál v blízkosti, prišiel rovnomernou chôdzou k monitoru a zaznamenal adresu psychiatrického ústavu. Nové Mexiko. Na skle monitora sa objavili dva odlesky červeného svetla. Cyborg sa stočil a presne rovnakou chôdzou vyšiel z miestnosti. Nová stopa, ktorá ho dovedie k jeho koristi. Nezastaviteľný vojak sa vydal na pochod.

komentáře [ 7 ]
Stafer 22.1.2010

Komentáře

GuSS
guss12@azet.sk[ 1 ] GuSS (11:55 23.01.2010)

Hm... vcelku zaujímavé čítanie :) už sa teším na pokračovanie

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 2 ] Václav Sedlář (00:15 24.01.2010)

Jj, dobrý...Je zajímavé jak si v minulou povídce upravil T4 a teď TSCC a T2..Jen pokračuj...

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 3 ] Václav Sedlář (22:55 27.02.2010)

Ahoj,bude další díl?Dík

stafer
staferxz@gmail.com[ 4 ] stafer (23:44 1.03.2010)

Zdravím, ďalší diel bude, akurát končil semester, takže som písaniu moc nedával :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 5 ] Václav Sedlář (22:56 2.03.2010)

JJ, to chápu-já už mám taky letní semestr... :-)

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team