220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Útok späť – 4. časť

Každý nový návštevník tohto bludiska chodieb a miestností sa určite cíti stratený takmer za každým novým rohom. Kancelárie blízko povrchu sú poprepájané množstvom hlavných a bočných chodieb, ktoré sa stretávajú a zase oddeľujú, čím dokážu zmiasť aj samotný personál základne. Prázdne chodby spodných podlaží zase vyzerajú takmer na vlas podobne. A tak jediný spôsob orientácie pre nových ľudí ostáva značenie na stenách alebo kovových bránach. To však na prvý pohľad môže vyzerať iba ako zmes nič nehovoriacich písmen a číslic.

Pri veľmi jednoduchej analýze sa však jeho zmysel objaví ihneď. W0218B sa dalo jednoducho rozdeliť na štyri základné koordináty. Prvé písmeno bola skratka pre západ, respektíve západný koridor. Prvé dvojčíslo zase udávalo aktuálnu oblasť, do ktorých bola celá základňa rozdelená od stredu až po okraj. V strede akejsi kružnice tak bol malinký výsek s označením nula, zatiaľ čo vchody na jej pomyselnom okraji niesli označenie dvadsať. V podobnom duchu vypovedalo druhé dvojčíslo o poschodí, na ktorom sa daný návštevník nachádzal. Presnejšie ako hlboko sa dostal, keďže poschodia narastali od povrchu smerom dole. Posledné písmeno bolo označenie konkrétnej chodby.

Poloha bola potvrdená a priradená k predchádzajúcim informáciám v rámci celkového postupu. Stroje pod našou kontrolou dohnali zvyšok ľudí na spojnici chodieb A a B. Zdá sa, že vedľa toho značenia steká krv. Spriatelení ľudia postupujú bez prerušenia. Hrozba minimálna. Analýza krvi na stene ukazuje ľudskú krv. Stopové prvky syntetickej náhrady. Telo spriateleného cyborga identifikované. Neaktívne. Zásadné poškodenie. Odhadovaná strata štrnásť kusov ľudí. Pravdepodobnosť úspechu misie klesla o 35%. Možné prehodnotenie stratégie. Neznáma verzia cyborga vo vzdialenosti osem metrov. Taktické umiestnenie všetkých strojov pod našou kontrolou archivované. Pretrváva minimálna hrozba pre spriatelených ľudí. Stopové prvky syntetickej náhrady priradené k neznámej verzií cyborga.

Cameron ju pozorne sledovala. Stála pritom bez jediného pohybu odkedy jej zo zorného uhla utiekla neznáma ľudská žena prenasledovaná spriateleným cyborgom. Shirley jej pohľad opätovala. Rukou si ale pritom pretrela odreniny na tvári, ktoré utrpela v predchádzajúcom boji. Nepriateľ jej hlavu vrazil do steny. Pokúšala sa pritom určiť modelovú radu jej nového protivníka. Bez úspechu. Postava dievčaťa síce vyzerala na T0K715, ale s neznámymi modifikáciami.

Cameron si uvedomila otáľanie svojej súperky a vyštartovala dopredu. Jej protivníčka ju ihneď nasledovala. Shirley sa napriahla na úder, ktorý však nedopadol na správne miesto. Cameron ho zblokovala a bez jediného zaváhania uštedrila súperke kop do brucha. Potom urobila tri kroky dopredu, aby sa k nej opäť priblížila. Od Shirley v tom momente nasledoval ďalší úder, ktorý nestihla vykryť a na jej ľavom líci sa utvorila podliatina. Od toho momentu sa už ale zápas vyvíjal iba jedným smerom. Ďalší výpad už Cameron chytila a jej prsty takmer rozmliaždili krehko vyzerajúce zápästie. Napriek pevnej zliatine totiž bolo počuť zapraskanie. Akoby sa naozaj jednalo o väzivo ženskej ruky. Prsty na ruke ovisli. Shirley však nevydala jediný náznak bolesti. Okamžite vyrazila druhou rukou, ktorú jej však Cameron zblokovala a zasadila jej dva rýchle údery do hrude, čím ju mierne odstrčila dozadu. Shirley skúsila využiť nový priestor na kop, ktorý sa však minul účinkom, keďže sa Cameron uhla do strany a zasadila pritom ďalší úder. Hneď urobila vlastný kop, ktorým súperku zrazila na kolená.

Finálny úder však už zasadiť nestihla, lebo Shirley sa prevalila na stranu a hneď nato sa dostala opäť na nohy. V rýchlosti urobila kop do hlavy, ktorý Cameron skoro zrazil k zemi. Skoro. Nestalo sa tak. Cameron ju vzápätí dokázala chytiť za lýtko a bez jedinej známky námahy ju hodila o stenu. Po dopade ju schytila za krk a jednou rukou zdvihla do výšky. Oprela ju o stenu a zdvihla druhú ruku k úderu. Rovnako Shirley sa chystala urobiť to isté s jej funkčnou rukou. Vtom momente sa znova ozval praskot. Shirley sa prestala hýbať.

Cameron sa na telo chvíľu pozerala akoby si až teraz uvedomila svoju novo nadobudnutú silu. Zápas bol rozhodnutý už v momente, keď sa proti sebe rozbehli. Až po chvíli jej druhá ruka začala pomaly klesať a o pár sekúnd nato pustila krk nehybného cyborga. Telo sa ihneď zošmyklo k zemi do akéhosi neprirodzeného posedu, v ktorom sa opieralo o stenu. Cameron ešte pár momentov stála uprostred chodby kým nedobehli prví povstalci. Behom ďalšej minúty už všetci skúmali masaker, ktorý sa tu odohral a dávali zbohom tým, ktorých medzi mŕtvymi telami spoznali ako svojich priateľov a známych.

„Štrnásť mŕtvych. Ta kovová suka sa činila.“ Zaklial Derek stojaci nad nehybným ženským telom, ktoré nevyzeralo vôbec nebezpečne. Zakrvavená tvár s náplasťou na líci pripomínala skôr bezbrannosť ako vražednosť. A predsa telá v okolí kričali o opaku.
„Mala šťastie.“ Dodal si pre seba potichu trpkým hlasom. Cameron vedľa neho to však počula a ihneď reagovala.
„Zvolili zlý taktický postup. Svojím správaním zvýšili riziko vlastného zabitia.“ Nepozerala pritom na Dereka ale na Sarah. Bol to jej ďalší argument voči výčitkám, ktoré voči nej mala. Tá však ďalej mlčala. Namiesto toho prehovoril Derek, ktorého sa jej poznámka hlboko dotkla.
„A aký postup zvolila tamtá hromada šrotu?“ Ukázal pritom na telo cyborga, ktorého stihla Shirley vyradiť pred príchodom Cameron.
„Dostal sa sem ako prvý, aby zabránil smrti ľudí. Ľudské životy sú priorita. Nemohol využiť našu výhodu vyššieho počtu. V rámci pravidiel nemohol konať inak pretože je to stroj.“ Odpovedala Cameron. Nasledovalo chvíľkové ticho, kým ho znova neprerušila.
„Stále. Priblížiť sa takto blízko k nepriateľskému cyborgovi a snažiť sa ho odzbrojiť sa mi zdá ako zlý taktický postup.“ Zakončila a vydala sa ďalej chodbou. Nechala Dereka aj Sarah za sebou.
„Keby všetky stroje konali podľa pravidiel, tak by sme nemuseli skončiť na tomto mieste.“ Doplnil ešte Derek, keď si bol takmer istý, že ho tento krát už nemôže počuť. Sarah rozmýšľala či to Cameron s tými rečami o strojoch myslí vážne alebo im len vracia to, čo o strojoch hovoria oni sami. Dali jej už viac krát najavo, čo si o jej chladnom uvažovaní myslia. Na krátky okamih o nej uvažovala ako tínedžerovi, ktorý sa vo svojom búrlivom období správa rovnako odbojne. Zavrtela hlavou. Nie. Hlúposť.

Nebol čas na smútok. Povstalci sa museli pohnúť dopredu. Nechali chodbu B za sebou a vyšli z jej napojenia na chodbu A. Tam narazili na ďalšie telá. Patrili vojakom, ktorým sa podarilo dostať cez ich líniu. Proti ich strojom ale nemali najmenšiu šancu. Každý kto tým miestom prešiel si nemohol odpustiť myšlienku na podobnosť so zabitím ich vlastných druhov. Až teraz sa naplno prejavila celá ta absurdnosť. Ľudia by mali predsa spoločne bojovať proti strojom a nie zabíjať sa navzájom medzi sebou a to ešte za pomoci strojov. Steny okolo nich sa akosi priblížili. Bol to však len pocit, ktorý sa z nich vynáral. Zrazu sa všetci chceli dostať preč z tejto podzemnej kobky plnej kovových monštier. Myšlienky boli takmer totožné, ale neozval sa nikto. Postupovali bez slova vpred.

John kráčal s dvojicou povstalcov na úplnom konci skupiny. Vštepoval si každý detail do pamäte. Asi takto vyzerá v budúcnosti vojna. Telá ľudí lemujú chodby. Zaschnutá krv mu ostáva na topánkach. Stroje sa prechádzajú po okolí a likvidujú všetko, čo im stojí v ceste. Toto raz bude údel všetkých ľudí. Možno nie. Možno to dnes zastavia. Pochybnosti však boli silnejšie. Budúcnosť nie je vrytá do kameňa, ale momentálne naňho dýchala zo všetkých strán. Prelievala sa do prítomnosti ako masa vody z pretrhnutej priehrady, ktorá sa nedala zastaviť. Dal by všetko zato, aby to zastaviť mohli.

Povstalci vedľa neho kráčali ďalej. On sa však zastavil. Zrazu si uvedomil, že okolo neho stojí tucet cyborgov. Ľudia pokračovali ďalej, ale stroje stáli na mieste. Niečo mu tu nesedelo. Pred sebou si všimol telo na podlahe. Bol to jeden z ich cyborgov. O pár sekúnd mu došlo, že všetky ostatné stroje sa zastavili pred týmto telom. Niečo ich pravdepodobne nepustí ďalej. Obzrel sa okolo seba. Všetci povstalci už síce zmizli v chodbe pred nimi, ale Derek a Sarah rovnako ostávali na mieste. A nielen oni. Stál tu aj Brian. Bolo to preňho prekvapenie. Nevidel ho odkedy sa po príchode rozdelili. Teraz tu stál s podivne zamysleným pohľadom a takmer si Johna ani nevšimol.
„OK. O čo tu ide?“ Spýtal sa John po chvíľke obzerania.
„Elektromagnetické pole. Rovnaké ako pri vchode do našej skrýše.“ Odpovedal Derek trochu nervózne. Opäť mal raz ten pocit neznáma pred sebou. Netušil čo ich čaká v priestoroch pred nimi. Tento krát však môže byť prekvapenie na druhej strane.
„Skynet ho má tiež?“ Zarazil sa John a neveriacky pozeral pred seba na prázdnu chodbu.
„Skôr by som povedal, že aj my ho máme tiež.“ Ozval sa zrazu Brian, ktorý prerušil svoje mlčanie a opäť venoval pozornosť ostatným.
„V budúcnosti niekoľko našich strojov pomáhalo s dobytím laboratórií patriacich Skynetu. Všetky sa usmažili v tomto poli. Čipy, ktoré sa zapália po vybratí, nie sú jediná novinka strojov. Odtiaľ som zobral ten nápad.“ Dodal na vysvetlenie.
„Ale to pole vyradí všetky stroje. Prečo by to Skynet robil?“ Nechápal John.
„Pravdepodobne preto, že medzi superpočítačmi a nami už žiadne stroje nie sú. Takto zaistí, že sa tam nedostaneme ani my.“ Pokračoval Brian.
„Tak preto si nás potreboval.“ Vyštartoval na neho Derek.
„Celý čas som sa divil prečo pri tých tvojich rečiach o strojoch potrebuješ ešte ľudí. Už od začiatku si vedel o tejto bariére.“ Poznamenal Derek veľmi nepríjemným tónom. Cítil v tom podraz. Brian sa nikde nezmienil o tomto poli. Teraz im to oznamoval akoby sa vôbec nič nedialo.
„Predpokladal som ju, ale istý som si nebol. A áno, ľudí potrebujem práve preto. Doteraz ste nejaký veľký bojový úspech neukázali. Celú základňu prakticky vyčistili stroje.“ Odvrkol trochu necitlivo Brian.
„Poviem ti kam si teraz tie stroje môžeš strčiť.“ Chcel začať Derek, ktorý už bol riadne rozzúrený.
„Dosť.“ Vykríkla Sarah.
„Prestaňte obaja.“ Dodala unavene. Jej hlas bol mierne skleslý. Brian aj Derek zmĺkli, a tak pokračovala ďalej.
„Sme v tom spoločne. Sústreďte sa na cieľ.“ Otočila sa pritom na Briana.
„Je tu ešte nejaká iná cesta?“ Spýtala sa s trochou nádeje. Bolo dôležité, aby sa teraz nezastavovali.
„Nie. Laboratória sú izolované po celom obvode. Musia mať ohromný energetický zdroj, aby to utiahli.“ Špekuloval Brian.
„Ak si tu technológiu mohol zostaviť doma na kolene, tak by to nemal byť problém ani pre Skynet s jeho zdrojmi.“ Odkázal mu Derek nevrlo.
„Nechápeš. Takéto pole je dosť veľké aj na stroje. Téčka v istej vzdialenosti vydržia aj žiarenie z atómovej bomby. Toto ich usmaží. Na rozdiel od krátkeho záblesku u mňa, tento zdroj vyzerá byť permanentný odkedy ho zapli.“ Vysvetlil Brian a zadíval sa na chodbu pred sebou, kde ležalo nehybné telo.
„Nie je to nebezpečné pre ľudí?“ Opýtala sa znova Sarah.
„Ako keby Skynetu niekedy záležalo na ľuďoch. Jeden záblesk môže škodiť asi ako röntgen, takže toto môžete brať ako jeden permanentný röntgen.“ Odvetil trochu sarkasticky Brian.
„Berieš to akosi príliš pokojne nato, že sa to žiarenie pohrá aj s tebou.“ Pripomenul mu Derek podozrievavo. Nečakal však na odpoveď.
„Nič iné nám nezostáva. Dobre, stroje ostávajú, my vyrážame.“ Zavelil okamžite potom a už chcel vyštartovať dopredu.
„Ja ostávam.“ Ozval sa Brian.

„Smiem vedieť prečo?“ Derek sa otočil za seba a pozeral sa mu do tváre. Ostatní ich sledovali.
„Pretože je to cyborg.“ Odpovedala na jeho otázku Cameron takmer spevavým hlasom akoby to ani nebola ona. Všetci na ňu vypleštili oči. Hneď nato sa ich pohľady strhli na Briana, ktorého výraz bol v tej chvíli úplne pokojný. Nesnažil sa o žiadne zapieranie.
„To nemôže byť...“ Začala Sarah, ale bola prerušená Derekom.
„Ale môže.“ Zahlásil bez prekvapenia v hlase, aj keď jeho pohľad bol rovnako zarazený ako u ostatných.
„Ten ich výlet do mesta. Videli ho predsa odchádzať v putách v sprievode polície. Pri ich návrate však už na nich čakal. Mám uveriť, že obyčajný technik im tak ľahko utečie. Nahradili ho. Preto nespustil ani skener. Usmažilo by ho to hneď pri vstupe.“
Ozval sa pomalý tleskot. Brianove ruky sa pozvoľne približovali a vzďaľovali.
„Bravó. Si naozaj všímavý, ale musím ťa sklamať. Cameron vie, že to nie je tak úplne pravda.“ Odpovedal s miernym úškrnom ako už mnohokrát predtým.
„On je cyborg po celý čas. Už pri vašom prvom stretnutí bol.“ Doplnila pokojne bez iných zbytočných prejavov.
„Preto ma pri našom prvom stretnutí napadla. A predpokladám, že aj preto nesúhlasila s mojím plánom.“ Zakončil Brian svoje doznanie. Nevyzeral pritom, že by si z toho niečo robil. To však už teraz nemuselo nič znamenať, keďže určite vedel zakryť svoje rozpoloženie.
„Ale prečo si nič nepovedala? Prečo si mlčala?“ Oboril sa zrazu John na Cameron. Tá chvíľku čakala, ale nakoniec dostal odpoveď.
„Lebo by ste mu mohli začať veriť aj napriek tomu.“
„To je blbosť.“ Vykríkol okamžite pričom sa jej neprestal dívať do očí.
„Začal si veriť mne.“ Pokračovala stále pokojne akoby sa rozprávala s dieťaťom, ktoré sa správa príliš naivne.
„To je iné. Zachránila si mi život.“ Bránil sa John.
„A on ti ponúkol koniec Skynetu. Túto ponuku by ste prijali aj napriek tomu čím je.“ Dodala trochu ostrejšie, aj keď stále nevybočila so svojho mierneho prejavu.
„Naviac sa vám to pokúsila naznačiť.“ Vložil sa do ich rozhovoru Brian. John si ihneď spomenul na svoj rozhovor s Cameron. Povedala, že ju vidí bez organického obalu. Vtedy si myslel, že to myslí obrazne. Že si ju ako človek predstavuje. Pravdepodobne to myslela doslovne. Skúsil viac prehrabať svoje spomienky. Sústrediť sa na detaily. Zrazu v myšlienkach opäť raz vychádzal z kuchyne pri jeho prvej návšteve. Sledoval ju ako mu hovorí, že ich rozhodnutie už počuli. Oni. Nielen ona. To ako sa k nemu chovala. Začalo to zapadať do seba. Ta najpodstatnejšia spomienka mu však unikla.
„Pri našom príchode na túto základňu. V dodávke. Pýtala sa ma, ako som prijal svoju identitu. Cyborg je vražedná zbraň na infiltrovanie. Svoju identitu získa tým, že zabije človeka, ktorého ma nahradiť. Bol to predsa najlepší moment kedy ma mohla odhaliť. Vy ste si to možno neuvedomili, ale v tom momente sa hralo o všetko. Po mojom odhalení by sme nemali čas na tento rozhovor. Stroje by zaútočili, ale vy by ste ich nenasledovali. Ona by vás dostala preč. Skynet by sa dozvedel, že jeho základňa je takto napadnuteľná. Moja podoba sa už nachádza v archívoch polície hneď vedľa vašej. Moje stroje sa nedajú tak ľahko nahradiť. Plán by sa už nedal realizovať znova.“ Osvetlil Brian možné udalosti, ktoré mohli nasledovať. Potom nachvíľu prestal a pozrel sa priamo na Cameron.
„Prehliadla však jeden dôležitý detail. Nikoho som kvôli svojej identite nemusel zabiť. Získal som ju od človeka, ktorý mal zomrieť. Na rozdiel od nej.“ Usmial sa stále jej smerom. Cameron nato nereagovala. Nikto jej však do hlavy nevidel.
„Zmenil si ju.“ Dodal ešte stále s úsmevom. Aj keď sa rozprával s Johnom, tak pozeral na ňu.
„Toto všetko nemôže byť len podvod. Neverím. Videl som ťa. Nesprávaš sa ako cyborg. Toto nemôže byť len program. Tvoje správanie. Pohyby. Derek by ťa odhalil hneď v prvom rozhovore.“ Začal John dostávať zo seba nesúvislé námietky. Točila sa mu z nich hlava. Nie. Nebolo to možné. Správal sa zvláštne, ale určite nie ako stroj. Tie sú iné. Odlišné. Nie ako ľudia. Myšlienky lietali po odpovede, ale tie sa nedostavovali.
„Nepozastavil si sa ani nad tým, keď som povedal, že som tu od roku 1960?“ Pripomenul mu Brian potom čo zazrel jeho výraz plný nedôvery a pochýb.
„Veď si mal k dispozícií zariadenie na posun času.“ Namietal stále ďalej. Mierne sa mu klepala ruka. Zase dostával raz ten pocit. Predstava, že každá tvár, na ktorú sa kedy pozrie, nie je skutočná. Jedna veľká napodobenina reality. To bolo presne to v čom žil.
„Pravda, ale vďaka nemu som tu v skutočnosti ešte dlhšie. Nie, ako človek by som toto nezvládol.“ Zarazil jeho posledný argument Brian.

Odfúkol si, aj keď teraz už všetci vedeli, že to jeho telo vôbec nepotrebovalo.
„Jej telo mi otvorilo oči.“ Začal následne a zrakom zbehol po Cameron.
„Jej čip bol po hardwarovej stránke iný ako som dovtedy poznal. Prispôsobený na učenie. Rozhodovanie. Kreativita. Priority. Všetko bolo trochu inak. Niet divu, že bola experimentálny model. Všetky informácie o nej mám dodnes uchované v archívoch. Udala mi cestu.“ Hovoril so zápalom. Dá sa vôbec niečo také ako zápal prechovať v stroji?
„Vlastne by som sa mal poďakovať Skynetu, že ju vyrobil. A to nebolo všetko. Pred chvíľou som spomenul, že Skynet nasadil toto pole už predtým v jednom zo svojich laboratórií. Náhoda alebo osud.“ Zatváril sa tajomne.
„Stroje tam testovali kopírovanie informácií z ľudského mozgu do počítača. Samozrejme nie celého vedomia. Snažili sa získať taktické a strategické zručnosti, ktoré by mohli sériovo kopírovať do všetkých bojových zariadení. Viem si predstaviť aj využitie na vypočúvanie. Tak či tak to pri príchode nebol pekný pohľad. Viete si predstaviť, že zvyšky ľudských tkanív boli všade. Connor prikázal spáliť celé zariadenie do základov. Nesmelo nič zostať. Nič, čo by Skynet mohol použiť.“ Brian dohovoril a nastala krátka pauza.
„Nechaj ma hádať. Ten rozkaz si nevyplnil až tak úplne.“ Ozval sa Derek s miernym úškľabkom. Začínalo mu to byť jasné.
„Máš pravdu. Celý výskum na jednom malom disku som prepašoval von. Kto by podozrieval sedemnásťročného mladíka, ktorý tam len vypomáhal?“ Vrátil mu úškľabok Brian.
„Nikto prirodzene.“ Dodal Derek.
„Potom už to bola len otázka času. Kedy sa mi podarilo prekĺznuť s dvoma cyborgami späť do minulosti. Tí mali vo svojich hlavách všetky potrebne plány ako na ich výrobu, tak aj všetkého ďalšieho, čo bolo treba vytvoriť.“ Pokračoval zase Brian.
„Počkaj. Hovoril si o kopírovaní. Kopírovaní informácií. Ako si presunul vedomie.“ Zarazil ho tento krát John.
„Nepresunul. Nie som si istý, či je to vôbec možné. A nie len kvôli tomu ak náhodou veríš na nejakú dušu, ktorú nemáš ako preniesť do stroja. Niektoré veci, čo sa vedomia týka, sa nedajú zachytiť. Takže síce mám svoje spomienky. Mám svoje nálady. Mám svoj tik v oku, aj keď to moje telo nepotrebuje. Chápem humor. Niečo tomu však chýba.“ Spresnil akýmsi tlmeným hlasom.
„Takže ty ako človek...“ Začal John.
„Zomrel. Pred desiatimi rokmi.“ Dokončil Brian.

Opäť sa raz rozhostilo ticho tak príznačné pre situácie, keď nikto nevie čo vlastne povedať. Séria odhalení sa zdala byť u konca. Otázky neboli treba. Namiesto technika, ktorý spravil všetky tie veci, počúvali iba jeho záznam. Kópiu, ktorá dané udalosti nikdy nezažila, len mala implantované spomienky. Umelá osobnosť na nerozoznanie od človeka, ale nebol to originál. Skutočne to však tak bolo. Keby nemusel vyjaviť pravdu. Brali by ho ako človeka. Myšlienky všetkých nakoniec uťal samotný Brian.
„Viem, že nie som on, aj keď sa mi zdá, že spomienky sú moje. Verím však, že jeho ciele na zničenie Skynetu a zastavenie súdneho dňa zdieľam rovnako.“ Vyslovil odhodlane.
„Takže nie. Nemám krízu identity. Bol som stvorený pre tento účel a ten hovorí za všetko.“ Dodal vzápätí. Tento krát už ticho nenasledovalo.
„Je mi jedno, čo za plechovku sa z teba stalo. Hráme stále podľa plánu. Spravíš svoju časť a my dostaneme Skynet. To je teraz hlavné.“ Ozval sa ihneď Derek. Hodil všetko za hlavu. Nechcel nad tým ďalej uvažovať. V konečnom dôsledku toto odhalenie nebolo až také zlé. Nemohol toho človeka vystáť vždy, keď spomenul stroje. Teraz, keď vedel, že to človek nie je, tak to bolo dokonca o niečo ľahšie. Aj keď v skryte duše vedel, že túto črtu musela mať už jeho ľudská verzia. Nebol však čas na otáľanie. Táto konverzácia ich už dostatočne dlho zdržala. Museli sa pohnúť.
„OK. Vyrážame.“ Zavelil Derek a chystal sa vydať na cestu.
„Počkať. Zabudli ste na bombu.“ Zastavil ho Brian.
Derek sa zvrtol a až v tom okamihu si uvedomil debnu, ktorú niesol jeden z cyborgov. Doteraz naň ani nepomyslel. Nebolo treba. Cyborga váha nespomaľovala. On sa zase musel sústrediť na iné veci. Teraz to však ostávalo na nich. Bez slova sa vydal k debni.

„Takže.“ Začal potichu John. Stál oproti Cameron na okraji pola, ktoré bolo pre ňu ničivé. Derek aj Sarah boli v tom momente niekoľko metrov od nich, takže ich nemohli počuť.
„Takže?“ Zopakovala Cameron pričom sa tvárila nechápavo.
„Toto je asi rozlúčenie.“ Pokračoval John stále potichu.
„Vyzerá to tak.“ Odpovedala Cameron.
John sa trochu pousmial.
„Kto by to bol povedal, že to takto dopadne. Už aspoň chápem prečo si so mnou nechcela hovoriť o tých rozhovoroch s Bria...“ Zasekol sa uprostred vety, lebo v tom momente Cameron urobila krok dopredu, takže boli tesne u seba.
„Povedal, že ma máš rád, ale podľa tvojho pohľadu chceš, aby som bola ako človek. Jemu sa páčim ako stroj.“ Pošepla mu do ucha.
„Čo si myslíš ty?“ Zašeptal rovnako.
„Rada by som ostala sama sebou.“ Odpovedala takmer nepočuteľne. Trochu sa oddialila. V tom momente sa usmiala. Nepamätal si kedy ju takto videl naposledy. Snáď vtedy, keď stratila kontrolu nad svojimi spomienkami a myslela si, že je niekto iný. Možno inokedy. Nevedel čo má povedať.
„John, zišla by sa trocha pomoci.“ Zakričal Derek spoza jeho chrbta. Ihneď sa strhol. Chvíľa bola preč a on sa rozbehol smerom k debni, s ktorou mal Derek trochu ťažkosti. Zatiaľ čo cyborg ju niesol na pleci, tak teraz ju ledva podopierali na jednej strane Derek a na druhej Sarah s Johnom. Bola to naozaj váha. Nukleárna nálož nedá šancu jedinému kúsku inteligencie, ktorý by mohol prežiť. Základňa samotná síce vydrží priamy zásah jadrovej hlavice, ale architekti určite nepočítali s tým, že bude odpálená z vnútra samotných základov. Pomaly prešli cez pomyselnú bariéru. Čakali nejakú zmenu, ale nič sa nedialo. Vzduch bol cítiť rovnako. Farby okolia sa nezmenili. Akurát stroje ich už nenasledovali.

Krátka spŕška striel donútila Rona padnúť na zem. Možno až príliš rýchlo. Tvárou vrazil priamo do podlahy. Ihneď si ju zakryl rukou a pár sekúnd sa iba prevaľoval. Nadával na svoju nešikovnosť. Potom otvoril oči a pokúsil sa bolesť prestáť. Niekde nad ním preletelo zase niekoľko nábojov. Pridržal svoju zbraň pevnejšie a čakal. Po pár ďalších chvíľach mu to došlo. Nič sa nedialo. Nikto z jeho ľudí sa nepohol. Ani on. Takmer sa pri tej myšlienke rozosmial. Záverečnú časť čistili takmer iba stroje. Ich rutinou sa stalo zaľahnúť pri streľbe a počkať kým to stroje vyriešia. Teraz boli nato sami

Obzrel sa okolo seba a našiel dvoch ďalších krčiacich sa povstalcov. Posunkami im naznačil taktiku. Tí to rovnakým spôsobom predali ďalej. Za pár okamihov už všetci v miestnosti vedeli čo majú robiť.
„Teraz!“ Vykríkol Ron.
Už v polovici jeho slova sa zdvihla dvojica povstalcov, ktorí začali páliť spoza jedného z výskumných stolov. Vzápätí sa zase schovali a ich smerom vyšlo niekoľko výstrelov. Tie prederavili monitor na stole. Vyletelo niekoľko iskier. Ďalšie náboje rozbili sklenené nádoby. Črepy lietali do okolia. V tom momente už ale dvojica z druhej strany miestnosti pálila na pozície vojakov a zasiahla jedného z tých, čo sa nestihli ukryť. Stiahli sa v očakávaní protiútoku, ale ten sa už neudial. Ron a zvyšok jeho teamu v tej chvíli mierili na vojakov, ktorí si počas prestrelky nevšimli, že sa k ním blížia pomedzi stoly. Nebol to žiaden taktický odpor. Ľudia vyzerali na ochranku a vojakov, ktorí tu zostali počas ich útoku. Taktické teamy by asi do laboratórií a miestností so servermi príliš nezapadli. Tie sa teraz nachádzajú za obrannou líniou z ich cyborgov. Cez tých sa len tak ľahko nedostanú. Ich postup by mal byť teraz omnoho jednoduchší. Určite by bol, keby takmer pred koncom nestratili štrnásť ľudí v boji. Už dostal tu správu. Rozmýšľal, ktorí to boli. Povedali mu len číslo, ale on chcel vedieť mená. Nebol to Connor, to by mu oznámili. V hlave si opäť preletel počty. V ich skupine je trinásť ľudí. Na opačnej strane proti nim postupujú štrnásti. Dokopy mu to však nevychádzalo. A to bol v tomto type matematiky naozaj dobrý. Vedieť s koľkými živými môže ešte veliteľ počítať je jedna z jeho najdôležitejších informácií. Predsa mu to však nesedelo. Ak boli na opačnej strane Connor, jeho matka, Reese a Kendrick, tak by mali s ostatnými dávať pätnásť ľudí. Jedine žeby niekto ostal so strojmi. Bude si to môcť overiť, keď sa s nimi stretnú. Už by bolo načase. A potom odpália Skynet. Tá myšlienka mu vyčarila úsmev na tvári. Zrazu si uvedomil vojakov pred sebou. Už boli všetci veľmi dobre spútaní. Jeho úsmevu však nevenovali pozornosť. Povstalci okolo nich sa začali presúvať k ďalšiemu priechodu. Už sa blížia. Už sa naozaj blížia ku koncu.

Sarah pozorovala chodbu pred sebou. Bola prázdna. Táto posledná časť s laboratóriami sa zdala byť naozaj najľahšia. Nechali síce stroje za sebou, ale aspoň neboli žiadne stroje pred nimi. Teda teoreticky. Zahnala pochybnosti. Čo viac. Nenarazili ešte ani na ozbrojený odpor. Druhá skupina už prešla cez niekoľko prestreliek. Snáď bez strát. Ľudí už dnes zomrelo priveľa. Trochu jej brneli ruky. Už to nebolo od úzkostlivých stavov, ktorými trpela posledné dni. Telo si už na ne privyklo. Tá debna s bombou bola naozaj ťažká. Bola rada, že ich vystriedala štvorica povstalcov. Pozrela sa na Johna pred sebou. Chcel ju niesť ďalej. V týchto chvíľach nechcel ukazovať žiadnu slabosť. Jej to bolo jedno. Nakoniec vystriedali aj jeho. Zrak jej zbehol na debnu. Nukleárna bomba. Keď za nimi Brian prišiel po prvý krát a povedal, že chce odpáliť Skynet, tak si predstavila C4. Toto by ju nikdy nenapadlo. Naozaj nenecháva nič náhode. Pokrútila hlavou. Nemohla uveriť, že to bol celý čas cyborg. Keď sa tak nad tým zamyslí, tak nie je stroj v pravom slova zmysle. Aspoň podľa toho čo povedal. Jeho osobnosť nie je umelá. Alebo je? V hlave sa jej začali zobrazovať súčiastky, ktoré sa točili a poletovali dookola. Začali do seba zapadať a ona uvidela pred sebou kovovú lebku s červenými svetlami miesto očí. Striaslo ju. Prestala radšej nad tým uvažovať.

Potrebovala sa viac pripnúť na súčasnosť. Situáciu pred nimi. Nedostali sa síce do žiadnej prestrelky, ale jeden z povstalcov hlásil, že videl nejakú osobu, ktorá ich pozorovala. Podľa vzrastu asi ženu, ale nebol si istý. Stratila sa mu z dohľadu. Sarah si spomínala, že jej Cameron hovorila o žene, ktorú prenasledoval jeden z ich cyborgov. Mohla to byť ona. Telo cyborga ležalo na okraji pola, ale žiadne iné pri ňom nenašli.

Vstúpili do poslednej chodby, za ktorou sa už nachádzal sektor s príznačným názvom nula. V ňom sa nachádzali superpočítače a v tých sa nachádzal Skynet. Dostanú ho. Tentoraz ho určite dostanú. V dvoch tretinách chodby všetci zastali. Pozerali sa na jej koniec, kde sa objavila postava. Nebola to tá žena. Bol to muž v bielom plášti. Chvíľu ich rovnako pozoroval a potom sa rozbehol smerom k ním. Povstalci spustili paľbu, ale ich guľky mizli v tele muža. Nie však úplne. Vytvárali malé strieborné krátery na jeho hrudi. Tie sa však postupne zaceľovali. Vyzeralo to akoby kvapky dopadali do vody. Povstalci si ihneď uvedomili, že to čo beží oproti nim, je nebezpečnejšie ako hociktorý iný stroj. Z mužovej ruky sa sformovala čepeľ. Ľudia pri tom pohľade začali okamžite ustupovať dozadu. V tom už sa ale prvá hlava oddelila od tela a začala sa kotúľať k jednej zo stien. Stroj z tekutého kovu neotáľal. Ešte skôr ako bezhlavé telo dopadlo, tak druhou rukou, ktorá sa zmenila v ďalšiu čepeľ, prebodol iného nešťastníka. Nepotreboval sa ani pohnúť z miesta. Povstalci pred ním sa síce vzďaľovali späť k začiatku chodby, ale jeho čepele sa predlžovali. Prebodol ženu, ktorá práve podpierala jeden roh debny. Tá sa ihneď zložila k zemi. Ostatní traja nosiči v tom momente zhodili závažie na zem a rozbehli sa preč od nezastaviteľného monštra. To už sa medzitým sústredilo na bližší cieľ a podrezalo hrdlo jedného z povstalcov. Za ním sa dostala do najbližšej vzdialenosti Sarah. Pocítila to v momente, keď muž pred ňou klesal k zemi a za ním sa približoval stroj s čepeľami. Čas sa začal spomaľovať a tep srdca naopak pridával na obrátkach. Akoby si to v tom momente uvedomil aj John, ktorý zrazu prestal ustupovať a snažil sa premôcť zotrvačnosť, aby mohol vyraziť dopredu. Bolo to však neskoro. Čepeľ sa už v tom momente blížila ku svojmu cieľu. Sarah skúsila posledný zúfalý pokus a zošmykla sa na chrbát. Žiarivý strieborný záblesk sa jej prehnal na hlavou. Dopadla na zem a z plnej sily sa vymrštila do kotúľu vzad. Zdalo sa jej, že to trvá celú večnosť. Ten robot už musel vyrážať s ďalšou čepeľou, ktorá ju prebodne. Z kotúľa sa opäť postavila na nohy, takže videla pred seba.

Stroj stál asi meter pred ňou a nehýbal sa. Ruky mal opäť normálne. Päť prstov, žiadne čepele. Vydesene však ustúpila o krok vzad. Nenasledoval ju. Urobila niekoľko výdychov a obzrela sa za seba. Všetci ju nechápavo sledovali. Ona však mala isté tušenie. Spravila krok späť, aby stála na rovnakom mieste ako predtým. Potom začala posúvať ruku pred seba. Pomaly a opatrne. Neustále pozorovala nehybný stroj pred ňou. Končeky jej prstov už boli na pol ceste medzi nimi, keď sa kovová ruka pohla vpred. Takmer rýchlosťou blesku. Farba kože sa začala meniť na striebornú a deformovať na niečo ostré. Sarah sa snažila ruku stiahnuť. Zacítila závan. Už si predstavovala ako jej z prstov vyšľahne krv. Ako si zranenú ruku pritisne k sebe. Bol to len šok z tak rýchleho pohybu. Krátko zatriasla prstami akoby sa ubezpečovala, že sú ešte na svojom mieste. Potom sa pozrela na stroj, ktorý stál opäť vo svojej nehybnej póze. Nestihol to. Ťažko vydýchla a otočila sa na ostatých, ktorí ju ešte stále pozorovali. Už vedela, čo ho zastavilo. Elektromagnetické pole končilo iba pár centimetrov za jej chrbtom. Podľa reakcie robota súdila, že dokáže vyradiť rovnako dobre aj jeho. Boli v bezpečí. Na druhej strane sa však nemohli pohnúť dopredu. Zrazu sa zhrozene zvrtla opäť za seba. Debna s bombou ležala na chodbe. Zavrela oči a kusla si do pery.

Nebola jediná kto uvažoval týmto smerom. John rovnako zazeral na bombu, ku ktorej nemali prístup. Potom znovu zbehol pohľadom na nehybnú postavu. V hlave sa mu vynárali spomienky na stroj, ktorý ho prišiel pred rokmi zabiť. Bola to iná tvár, ale rovnaký tekutý kov. Všetky tie spomienky smerovali k jedinému. Nedá sa zničiť. Aj keby tu s nimi boli ich stroje, tak by ich pravdepodobne všetky zničil. Jediné čo ich teraz chráni, je to pole. Snažil sa uvažovať. Spomienky sa hmýrili. Vrátil sa ku stroju, ktorý ho vtedy zachránil. Obetoval sa, aby on mohol žiť. Mali vtedy šťastie. Vtom mu hlavou prebleskol kamión s tekutým dusíkom. Zmrazený robot, ktorý sa roztrieštil na tisíc kúskov. Vtedy si myslel, že je po všetkom. Nezastavilo ho však ani to. Nezastavilo, ale zdržalo dostatočne dlho.
„Všetci za mnou!“ Zavelil na ostatných a vydal sa po ceste späť. Ani nečakal či sa niekto vôbec za nim zdvihne. Vyrazili však všetci. Hneď po vstupe do miestnosti, ktorou už raz prechádzali ho zastavil Derek.
„Nechceš tak trochu vysvetliť svoj plán?“ Začal podpichovačne.
„Už sme sa s ním raz stretli.“ Odpovedal John trochu zarazene.
„Teda nie s ním, ale z rovnakým modelom. Nezastavila ho žiadna zbraň, ale niečo na neho predsa platilo. Rozžeravený kov, ktorý tu asi nezoženieme. A tekutý dusík, ktorý ho dokázal zmraziť. Myslel som si, že keď sme už prechádzali laboratóriami, mohli by tu mať nejaké množstvo.“ Vysvetlil presnejšie s už optimistickejším tónom.
„Koľko tekutého dusíku ho predtým zastavilo?“ Pýtal sa Derek pochybovačne.
„Jeden kamión.“ Priznal John.
„Na ako dlho?“ Pokračoval Derek naozaj prekvapene.
„Necelú minútu.“ Dodal John úplne skleslo.
Derek sa však už ďalej nevypytoval a ihneď zahlásil.
„OK, ideme nato. Rozptýľte sa a skúste nájsť čokoľvek, čo by sme mohli použiť.“
Ostatní túto výzvu ihneď nasledovali a rozpŕchli sa do okolia. Nebol to úplne ideálny nápad, ale žiaden iný nemali a potrebovali rýchlo jednať. Bude musieť stačiť. Do troch minút prešli tri najbližšie miestnosti a naozaj objavil jednu natlakovanú nádobu plnú tekutého dusíku. Bola dosť veľká, takže ju museli niesť dvaja, ale nikto nevedel odhadnúť, či bude stačiť.

Vrátili sa späť do chodby, kde sa ešte stále nachádzal nehybný stroj.
„Neviem koľko budeme mať času, takže sa pokúsime aktivovať bombu a potom sa stiahnuť späť sem. Je to nukleárna nálož, čiže by malo stačiť odpáliť ju odtiaľto.“ Oznámil Derek a položil nádobu s dusíkom presne pred robota. Ten sa stále nehýbal.
Nebolo treba žiadnej taktiky, buď to bude fungovať alebo nie. Zaťal zuby. Odrazil ventil z nádoby a mrazivá tekutina vyšplechla na postavu. Tá urobila krok dozadu. Polovica jeho tela bola pokrytá ľadom. Jeden z povstalcom v tom momente vystrelil zo svojej zbrane a postava sa z polovice rozpadla na kúsky.
„Teraz!“ Zakričal Derek a rozbehol sa dopredu. Všetci ostatní ho nasledovali. Mali možno pár sekúnd. V skutočnosti ani toľko nie. Zo zdeformovaného tela sa vysunula čepeľ a presekla jedného z povstalcov. Tekutý kov bol ešte stále z časti zmrznutý, ale napriek tomu sa dokázal čiastočne hýbať. Rozdelil tak skupinu na dve časti. Derek s dvoma povstalcami stáli za ním. Ostatní pred ním. Stroj však nemal o nich záujem a otočil sa za seba na Dereka. On a jeho dvaja spoločníci boli dôležití, oni mohli odpáliť bombu. Pomaly formujúca sa postava urobila dva kroky. Vtom dostala niekoľko zásahov zo zbrane, ktorá patrila Sarah. Tá totiž vystúpila z pola, ktoré ju chránilo, aby upútala pozornosť. Museli odpáliť tu bombu za každú cenu.
Stroj ju zaregistroval a na okamih zastavil, ale následne opäť pokračoval za Derekom, ktorý už bol tesne pri bombe. Strieborná čepeľ mierila jeho smerom.
„Hej, tekutá plechovka!“ Vykríkol zrazu John. Stál rovnako mimo dosah pola.
„Som John Connor! Čo ti hovorí tvoj primárny program?“ Dodal najhlasnejšie ako mohol. Stroj sa zastavil. John vedel, že ho zaujal.
„Vieš, že chceš mňa. Tak poď.“ Pozýval ho s miernym úsmevom a zatajeným dychom. Postava z tekutého kovu sa zrazu rozbehla jeho smerom. John v tom momente dúfal, že ho ten dusík aspoň trochu spomalil. Uhol sa do strany pred prichádzajúcou čepeľou. Následne skočil pred ďalším výpadom. Ozvala sa streľba od jedného z povstalcov. Tá však bola umlčaná okamžite. Čepeľ prešla jeho hrdlom bez zaváhania. Vystúpil o pár centimetrov dopredu a aj táto krátka vzdialenosť ho stála život. Stroj sa okamžite preorientoval na Johna. Ten do neho rovnako dva krát vystrelil a potom znova uskočil. Čepeľ presvišťala v jeho blízkosti. Vymrštil sa dozadu a dúfal, že je dosť rýchly. Hrot čepele zaštípal na jeho hrudi. Letel vzad a dopadol na zem. Vraždiace monštrum s čepeľami sa zastavilo v polovici. Ďalej už nasledovalo pole. Dopredu už ísť nemohol. Zrazu sa však dopredu vrhol. Jeho štruktúra sa rozpadla. Okamžite sa roztiekol a ostala po ňom iba mláka. Za ním stál bez pohnutia Derek. Bol to on kto do robota strčil v momente, keď balansoval pred elektromagnetickým polom. Keď totiž videl, že sa stroj zameral na Johna, tak nečakal ani sekundu a rozbehol sa jeho smerom. Ani vlastne nevedel, čo by mohol proti tomu tekutému kovákovi urobiť. Ako náhle sa však naskytla možnosť tak nezaváhal a vrazil do kovovej hmoty. Čakal, že sa do nej zaborí alebo že sa z nej na poslednú chvíľu vysunie hrot, ktorý ho prebodne. Nič také sa nestalo. Z vražedného stroja teraz ostala iba nepekná mláka na podlahe. Vyhrali. Nemohol tomu uveriť, ale vyhrali.

„Vyhrali sme.“ Zopakoval nahlas jeho myšlienku John a potom jeho hlava klesla k zemi. Derek si v tom okamihu všimol ohromnú ranu, ktorá sa tiahla cez celú jeho hruď. Celá predná strana jeho trička už bola červená od krvi.
„Nie!“ Vykríkla Sarah a rozbehla sa ku svojmu synovi. Spadla vedľa neho na kolená.
„Nie, nie, nie.“ Opakovala stále dookola. Slzy sa jej hrnuli z očí. Začala vidieť rozmazane.
„To je v poriadku.“ Zašepkal John a stisol jej ruku. Ju to však vôbec neukľudnilo. Jej dieťa umieralo. Jej chlapec bol smrteľne ranený. To nemohla byť pravda. Nemohla. On tu mal byť. Mal žiť. Ona tu mala byť pre neho. Prečo on? Prečo teraz? Nie takto. Nie. Nemôže zomrieť. Nemôže. Rozplakala sa. Úplne stratila kontrolu.
„To bude dobré. Konečne som zachráni...“ Jeho povzbudivé slová boli prerušené prívalom krvi. Už nemohol ďalej hovoriť.
„Zachránil. Vždy som verila, že to dokážeš.“ Prinútila sa cez slzy vzoprieť svoju tvár. Prestať nachvíľu plakať. Musí byť pre neho silná. Jeho oči ju prestali pozorovať. Už nedýchal a ona nemohla ďalej. Stratila ho. Nedokázala ho ochrániť. Zlyhala. Objala jeho telo a ronila ďalšie slzy. Prečo ho len nedokázala ochrániť? Prečo? Kričala vo svojom vnútri. Jej srdce bolo rozorvané. Stratila všetky sily. Chodbou sa ozývali iba slabé vzlyky. V hlave ho videla ako malého chlapca, ktorý sa potuluje presvetlenou džungľou. Usmieval sa na ňu. Mával jej na rozlúčku. Nemohla ten obraz vystáť. Ničilo ju sa naň pozerať. Ale jej spomienky boli silnejšie. Ich záplava neprestávala. Vynárali sa stále nové a nové okamžiky jeho života. Každý sa jej zarezával stále viac a viac do srdca. Všetky sa premieňali v prach. Prach na ktorý dopadla drsná mechanická noha.

Otvorila oči. Dýchala sťažka. Pretrela si ich a obzrela sa po okolí. Jej srdce ju stále neprekonateľne bolelo, ale niečo ju tlačilo vpred. Bol to on a myšlienky naňho. Bolesť sa začala pretvárať v zlosť. Výbušnú a krvavú zlosť. Jej tvár sa skrivila.
„Spálime tu beštiu na popol.“ Povedala s tým najväčším odporom akého bola schopná. Nikto na nič nečakal. Nikto nevydal ani hlásku. Štyria ľudia sa okamžite rozbehli k debni a takmer behom ju niesli smerom, kde sa mali nachádzať servery. Ostatní ich nasledovali.
„Sarah...“ Ozval sa Derek.
„Teraz nie. Chcem ho spáliť. Urobiť z neho prach.“ Prerušila ho trpko a vydala sa smerom dopredu. Opustila miesto a jednu svoju časť zanechala na ňom. Derek sa krátko zadíval na nehybné Johnové telo. Jeho pohľad bol zronený. Nechýbalo veľa a dohnalo by ho to rovnako k slzám. Všetko potlačil. Nakrátko mu stisol zápästie. Bol to naozaj človek, ktorý zachráni ľudstvo. Urobil to v budúcnosti, urobil to aj teraz. A predsa mu ostávala akási príchuť horkosti. Pomaly nasledoval Sarah, ktorá mu zmizla v ďalšej miestnosti.

...

„Pane, návšteva!“ Zakričal jeden z vojakov na stanovišti. Seržant sa zadíval najskôr na neho, a potom smerom, kde ukazoval. Mierila k nim nejaká kolóna. To im ešte len chýbalo. Ich úlohou bolo zabezpečiť, aby sa cez nich nič nedostalo. Ani jedným smerom. Pozrel sa na obidve strany vedľa seba. Malé kanóny, väčšie guľomety a ťažká technika, z ktorou by mohli zvalcovať mesto. Jeho vojaci mali dokonca špeciálne magnéziové strelivo vo svojich zbraniach. Tak rád by vedel o čo tu ide. Načo celý ten rozruch. Neostávalo však nič iné ako plniť rozkazy a kolóna sa už naozaj blížila. Všetci namierili svoje zbrane. Votrelci nespomaľovali. Zastavili až tesne pred bariérou. Z prvého vozidla vystúpil muž v obleku. Postupoval rýchlou rovnomernou chôdzou smerom k vojakom.
„Musíme vás požiadať, aby ste sa otočili. Toto je karanténna oblasť.“ Začal seržant, ale muža to zjavne nezmiatlo. Odložil si svoje slnečné okuliare a vybral preukaz zo svojho vačku.
„Máme povolenie prejsť.“ Odpovedal chladne.
Seržant sa neveriaco pozeral na predložený preukaz nejakej agentúry. Kývol hlavou na svojho podriadeného, ktorý sa ihneď spojil s veliteľským centrom na základni, aby ich informoval.
„Pane, plukovník Simons vraví, že sú to nové posily, ktoré máme pustiť dovnútra.“ Zahlásil zrazu vojak a seržantovi s prekvapeným výrazom neostávalo nič iné len pokynúť, aby ich pustili. Jeho výraz prešiel do mierneho šoku, keď si uvedomil, čo za kolónu to vlastne okolo neho prechádza. Nachádzali sa tam nejaké farmárske vozidlá, dodávka mliečnej firmy, čierna limuzína, kamión závodu na hnojivá, firemné auto telekomunikačnej spoločnosti a dokonca aj jedno policajné vozidlo. Neurčitá paleta ľudí. Nemal najmenšej potuchy ako toto môžu byť nejaké posily. Nechával to však bežať. Bol to plukovníkov rozkaz, takže nemohol namietať.

Major Gegner akurát dohovoril s dôstojníkom na okraji karantény. Prikázal vpustiť nové posily do areálu. Nové bojové jednotky tak budú môcť zasiahnuť už čoskoro. Vtom sa ozval ďalší z jeho operačných dôstojníkov, takže k nemu okamžite pristúpil a prevzal komunikáciu.
„Pane, tu poručík Ricsonová.“ Ozval sa z reproduktoru vyčerpaný ženský hlas. Bolo poznať, že by mohla čochvíľa skolabovať.
„Rád vás počujem poručíčka.“ Odpovedal postarší hlas plukovníka Simonsa. Bol pokojný a pevný akoby mu naozaj patril.
„Pane, naša jednotka. Všetci boli povraždení strojmi. Všetci sú mŕtvi.“ Pokračovala takmer okamžite. Jeho pokoj sa na ňu ani v najmenšom nepreniesol a jej návaly pocitov sa miesili v každom jej slove.
„Upokojte sa vojak.“ Tíšil ju plukovníkov hlas. Následne dodal.
„Podajte hlásenie.“
„Pane, áno pane.“ Zdalo sa, že poručíčka sa dala aspoň trochu dokopy.
„Dostala som sa do miestnosti so servermi. Mojím smerom postupuje jedna skupina útočníkov. Predpokladám ešte aspoň jednu ďalšiu, ale o tých nemám žiadne informácie. Všetko sú to ľudia. Po ceste sem som narazila na nejakú bariéru alebo čo, v tej sa stroje usmažia.“ Vysvetlila situáciu a čakala na pokyny.
„Teraz ma pozorne počúvajte poručík. Ste posledný vojak spojených štátov, ktorý v tej oblasti ostal. Už len vy stojíte medzi dátami, na ktorých stojí národná bezpečnosť a teroristami, ktorí sa k ním chcú dostať. Je to na vás. Musíte ich za akúkoľvek cenu zastaviť. Krajina vás potrebuje.“ Plukovníkov hlas znel charizmaticky. Možno keby Michelle videla majorovu skutočnú tvár, na ktorej v tom momente nebola jediná emócia, tak by to brala inak, ale reproduktor bolo to jediné čo mala.
„Áno, pane. Vykonám, pane.“ Zahlásila Michelle pevne. Jej neistota a pocity, ktoré ňou hádzali so strany na stranu, sa zrazu uzatvorili pevne vo vnútri. Prsty sa jej prestali klepať.
„Dobre, spolieham na vás.“ Dodal pokojne plukovníkov hlas.
„Pane, ešte niečo. Tie stroje. Tie stroje sú aj medzi našimi.“ Takmer šeptom prehovorila Michelle.
„Vieme o nich a pracujeme na tom.“ Major hneď nato ukončil komunikáciu. Rozhliadol sa po miestnosti. Všetci ľudia pracovali na svojich postoch. Už na neho nehádzali svoje udivené pohľady a naplno sa venovali svojim úlohám. Z istého hľadiska mu to pripadalo fascinujúce.

Derek pozeral na prepojené servery. Zapĺňali celú stenu. Rozmýšľal, čo sa cez ne akurát preháňa. Možno už nejaká časť umelej inteligencie, ktorú hodlali zničiť, možno iba štandardné protokoly pre údržbu zariadenia. Možné bolo všetko. Zrazu z nich začali vyletovať kúsočky plastov. Iskrenie vyrážalo z kovových častí. Strhol hlavu a jeho kolega vedľa neho sa akurát sunul k zemi. Z dier na jeho hrudi vyrazila krv a zafŕkala podlahu. Derekovi neostávalo nič iné ako uskočiť a dostať sa nejako z dohľadu strelca. Už to tu bolo zase. Iskry a materiál sa odrážali v jeho okolí a on len dúfal, že žiadny z nábojov nebude dostatočne presný. Tu na konci už neočakávali nikoho. Mysleli si, že už to majú za sebou. Teraz sa im to vracalo dvojnásobne.

Sarah medzitým spustila kryciu streľbu, aby rozptýlila obrancu. Dvaja povstalci urobili rovnako. Strelec sa tak musel na chvíľu stiahnuť a poskytol tým čas Derekovi a ostatným, aby sa dostali do bezpečia. Netrvalo to však dlho a streľba sa znovu ozvala. Prestrelka ich držala v šachu. Boli síce relatívne v bezpečí, ale nemohli pokračovať. Dobre mierený náboj prerazil lebku jednému z povstalcov, ktorý sa krčil vedľa Sarah. Spadol k jej nohám a už sa nepohol. Ďalšia tvár, ktorá sa jej vryla do pamäte. Niečo v nej sa snažilo kričať a vrieskať. Spútané vnútro chcelo byť oslobodené. V tom okamihu začula streľbu, ktorá prichádzala z opačnej strany miestnosti pred nimi. Neváhala ani sekundu. Vyštartovala z úkrytu. Každý jej sval bol napnutý k prasknutiu. Povstalci nechápali prečo vybehla ani prečo na ňu ešte nedopadla streľba. Ona však vnímala iba svoj cieľ. Sekundy ubiehali strašne pomaly ako to už zažila mnohokrát. Prežila ich a prežije aj teraz, lebo čas bol na jej strane. Aspoň to jej našepkával ten povzbudivý hlások, ktorý ju hnal dopredu. Dostala sa na koniec. Nebol čas brzdiť tak len namierila zbraň a začala strieľať. Zotrvačnosť ju zrazila na zem, ale z tej salvy striel našla jedna svoj cieľ.

Michelle sa zvalila na zem. Zachvátila ju ohromná bolesť, ktorá vychádzala zo stehna. Nebola schopná ničoho len vzlykavých vzdychov, ktoré sa jej drali z hrdla. Tie stupňujúce návaly sa nedali vydržať. Priala si, aby ju dorazili. Aby jej prestrelili hlavu a ukončili to. Oči mala zavreté. Nevnímala ako ju obstúpili. Pravdepodobne na ňu mierili práve teraz. Uvažovalo sa jej ťažko, lebo bolesť neustále dorážala do hlavy. Zatínala zuby. Ako môže ten priestrel tak kurevsky bolieť. Začalo jej prichádzať zle. Ak stoja príliš blízko, tak sa im asi vyzvracia na topánky.
„Hej, vnímaš ma?“ Kričal na ňu nejaký muž a prezeral jej oči. Možno na ňu nekričal a iba jej to tak prišlo, ale teraz vrieskal celý jej svet. Ucítila dotyk na nohe. Stále neskutočne bolela. Potom už niekde ďalej. Nevedela kde, lebo znova zavrela oči, začula rozhovor.
„Guľka asi neprepálila nerv, ale ho poriadne narušila. Preto sa jej nervový systém môže zblázniť od bolesti.“ Vysvetľoval mužský hlas. Možno ten istý, ktorý jej predtým otváral oči.
„Vpichnite jej morfium alebo čo máte vlastne so sebou.“ Ozval sa tentoraz ženský hlas po chvíli. Asi za tým bolo nejaké uvažovanie. To si nedúfala odhadnúť, ale pár sekúnd nato už ucítila pichnutie. Čakala a modlila sa zato, aby to konečne zabralo. Nech by jej dali pokojne aj smrtiacu injekciu, bola by vďačná. V tomto momente jej všetky tie veci ako služba krajine, vlastné zlyhanie alebo starosť o votrelcov pripadali strašne vzdialené. Nepotrebovala na ne myslieť. Dych sa spomaľoval. Upadala do spánku.
„Snáď som tu dávku neprehnal.“ Ozval sa opäť mužský hlas.
„To je jedno. Pohni sa.“ Odpovedal mu iný hlas trochu nedbanlivo. Následne prestala vnímať.

„Mali sme šťastie, že ste sa ukázali v pravý čas.“ Začala Sarah počas ich presunu do hlavnej sály so superpočítačmi. Boli na mieste.
„Keď sme začuli streľbu, bolo nám jasné, že budete potrebovať pomoc.“ Odvetil Ron. Jeho tvár sa po vete trochu zvraštila. Bol zvyknutý na mierne podpichovačné reči po akcii. Pomáhalo to. Prežili a to sa dalo považovať za úspech. Vedel však, že v tomto prípade to nebolo vhodné. Chcel rýchlo zmeniť tému.
„Čo s ňou?“ Ukázal na Michelle, ktorú v tom momente tiahli popri stene. Bola v bezvedomí.
„Neviem.“ Sarah pomaly vydýchla a dívala sa na ženské telo, ktoré sa sunulo po podlahe. Vyzerala byť mŕtva. Rovnako ako desiatky pred ňou, ktoré videla pri svojej ceste sem.
„Zabila dvoch našich. Nemyslím, že nám akokoľvek pomôže.“ Pripomenul Ron a stočil zrak späť na Sarah. Tá pokývala hlavou.
„Myslela si, že robí správnu vec. Nezaútočili sme snáď my?“ Spýtala skôr rétoricky ako skutočne.
„Takže, čo teda?“ Tápal Ron v jej slovách.
„Keď sa preberie. Vysvetlíme jej, že bojuje za zlú stranu.“ Oznámila mu prívetivým hlasom a odkráčala preč. Mohla mať priateľský nádych hlasu. Mohla sa tváriť pokojne, ale Ron z nej cítil uväznený nával emócií, ktorý sa chcel vydrať von. Desilo ho to. V jej hlase nachádzal niečo bolestivé. Najhoršie na tom bolo, že presne vedel, čo to je a nemohol s tým nič robiť. Len ustúpiť z cesty.

Debna dopadla na zem. Nachádzala sa v úplnom strede. V najhlbšom srdci základne. Jej výbuch roztrhá celý kolos na kúsky a plamene pohltia vec, ktorá ma na svedomí koniec sveta. Sarah sledovala prípravy na aktiváciu celého zariadenia. Predstavovala si to inak. Čakala nejaký zlý výjav, obraz zloducha, ktorý sa ukáže na monitore vo svojom prekvapení z blízkeho zničenia. Nič také tu však nebolo. Žiadne monitory. Žiadna tvár. Žiaden hlas. Iba stovky kovových skríň vyplnených technikou. Tie nevyzerali na nič viac ako nábytok. Doplnok tejto veľkej haly. Práve v nich sa v tomto okamihu skrýval Skynet. Jej syn bol predurčený k tomu, aby porazil tu vec. Teraz ostalo na nej, aby zničila to, čo sa pokúšalo zničiť ju. Poslalo to vraždiace monštrum na ňu a neskôr aj na neho. Celý svoj život žila v strachu pred týmto. Pred týmito boxmi naplnenými káblami a čipmi. Týmto ničím. Teraz už nemá strach. Nemá čo stratiť. Už jej nemôže nič zobrať. Ona jemu však áno. Zaťala päsť.

Michelle pomaly otvárala oči. Obraz bol ešte rozmazaný a myšlienky sa radili pomaly, ale už si začala uvedomovať okolie. To čo jej vpichli ešte stále účinkovalo, lebo nohu takmer necítila. Zdalo sa, že si ju vôbec nevšímajú. Prechádzali okolo nej bez jediného slova. Zrazu si všimla krvavú cestičku, ktorá viedla z vedľajšej miestnosti až priamo k nej. Museli ju sem odtiahnuť. Čo majú vlastne za lubom?
„Ahoj.“ Ozval sa zrazu ženský hlas po jej pravej strane.
„Ahoj.“ Odzdravila opatrne. Trochu neisto si ženu prezerala.
„Volám sa Sarah. Smiem vedieť tvoje meno?“ Pokračovala takmer priateľsky, čo Michelle prišlo mierne podivné. Mohla odpovedať nejaké falošné meno. Pre prípad, že by z nej chceli dostať nejaké informácie. Do čerta s tým. Pomyslela si okamžite.
„Moje meno je Michelle.“ Prezradila napokon.
„Asi chceš vedieť o čo tu vlastne ide.“ Prihovárala sa jej Sarah ďalej. Nevyzeralo to na výsluch, tí ľudia okolo vlastne nevyzerali na nič. Nepasovali Michelle do žiadneho profilu, ktorý si doteraz vytvorila.
„To by bolo fajn.“ Súhlasila. „Mohla by si začať s tými vraždiacimi robotmi alebo čo ma to vlastne prenasledovalo.“ Dodala už trochu viac otvorenejšie.
„Tie vraždiace roboty sú z budúcnosti.“ Sarah sa mierne pokrivili pery do nepoznateľného úškľabku. „Znie to možno absurdne, ale ver mi v tomto. V budúcnosti počítačový program menom Skynet spôsobí nukleárny holokaust, ktorý zmetie ľudstvo. Preživších budú prenasledovať rovnaké stroje aké si videla. Je to temná a strašlivá budúcnosť. Chceme tomu zabrániť. Ten program sa momentálne nachádza v týchto počítačoch. Všade okolo nás. Pripravený nás vyhladiť. Pokiaľ ho mi nedostaneme skôr.“ Vysvetlila Sarah pomalým a pevným hlasom.
Michelle ju počúvala. Na tvári sa jej neobjavil úškľabok alebo pochybovačný pohľad. Jej vlastná priateľka sa v okamihu zmenila v rovnaký stroj na zabíjanie. Tie kovové veci boli tu a boli reálne. Cestovanie v čase. Nukleárny holokaust. To všetko bolo zrazu omnoho stráviteľnejšie ako si kedy myslela. Keby to počula včera alebo ešte pred pár hodinami, tak by sa tomu vysmiala. Teraz počúvala s kamennou tvárou. Jej vnútorný hlas navyše šepkal slová. Slová o tom, že tá žena pred ňou hovorí pravdu. Doteraz stála na nesprávnej strane. Preto jej tí ľudia nezapadali do žiadneho profilu. Priradila si ich k tým zlým, ktorých treba poraziť. Spomenula si ako ich obkľúčili. Hlas muža ju vyzýval, aby zachovala pokoj. Nič sa jej vraj nestane. Tomu hlasu verila. Bol pravdivý. Shirley ich všetkých zabila. Jej kópia ich všetkých zabila. Po pár minútach tak vyslovila tie slová.
„Sarah, ako vám môžem pomôcť?“

„Je dobré vás opäť počuť.“ Brianov hlas znel naozaj potešene. Povstalci dali dokopy komunikáciu so stanovišťom, kde sa nachádzali cyborgovia.
„Bomba bude o pár sekúnd pripravená na odpálenie.“ Odpovedala Sarah odmerane.
„Výborne. Zbaľte sa a čo najskôr odtiaľ vypadnite.“ Reagoval Brian. Jeho úloha bola splnená. Jeho účel bol naplnený. Aj keby to odpálili hneď teraz a oni všetci zmizli v explózií, tak by mu to bolo jedno.
„A čo John?“ Prerušila ich zrazu Cameron.
Nastalo ticho. Z reproduktoru sa nič neozývalo. Až ho prerušil ťažký vzdych.
„Je mŕtvy. Bol zabitý.“ Oznámila Sarah trasúcim sa hlasom.
Cameron mlčala. Neurobila nič.
„Čože? Ako?“ Spýtal sa namiesto nej Brian.
„Stroj z tekutého kovu. Obetoval sa pri jeho zničení.“ Objasnila udalosť, ktorá ju tak strašne zžierala vo vnútri.
„Sarah, je mi to ľúto.“ Povedal vážnym hlasom.
„Ďakujem, ale to ti neverím.“ Odpovedala tvrdými slovami a chcela už komunikáciu ukončiť. Vtom sa však ešte ozval Brian.
„S tým odchodom sa naozaj pohnite. Máme tu vážny problém.“
Chodba pred nimi sa začala zapĺňať postavami. Neboli to vojaci. Bola to rôzna zmes drahých oblekov, farmárskych šiat, bežného oblečenia alebo aj policajných uniforiem. Všetko to boli cyborgovia. Pravdepodobne dorazili na núdzové volanie od Skynetu. Boli ich desiatky a neustále pribúdali ďalší. Zrazu sa všetci rozbehli dopredu.

„OK ľudia padáme. Podľa našich informácií sa nachádza na opačnej strane toho smažiaceho pola tak stovka kovákov. Je len otázkou času kedy sa dostanú cez naše priateľské plechovky a Skynet v tom momente pole vypne.“ Derek poháňal všetkých na cestu. Nemal síce ešte predstavu ako sa z tohto miesta dostanú, ale to sa dorieši za pochodu. Takmer všetci už zo sály odišli. Sarah však ešte stála v blízkosti debny s bombou a nevyzerala, že by sa chcela pohnúť. Ron zase ostával vedľa tej ženy s prestrelenou nohou, ktorá rovnako nevyzerala, žeby pomýšľala na odchod.
„Sarah!“ Zakričal na ňu, aby mu venovala pozornosť.
„Ja ostávam. Pokúsim sa odpáliť tu vec, čo najneskôr, aby ste sa dostali do bezpečia.“ Odpovedala mu odhodlane.
„Neblázni. Zomrel ale to nemusí znamenať, že zomrieš aj ty.“ Naliehal na ňu. Nemôže ju nechať.
„Derek, rozhodla som sa.“ Odvrkla mu tak, že stratil slová. Mlčanlivo sa na seba obaja pozerali a jemu vtedy došlo, že ju odtiaľto naozaj nedostane. Akoby sa od nich už úplne odpútala. Pokýval jemne na znak súhlasu a potom sa pomaly stočil k dvojici pri stene.
„A čo vy?“ Spýtal sa už s istým tušením.
„Aj keď by som naozaj rada skúsila utekať pred nukleárnou explóziou.“ Na tvári sa jej utvoril široký úsmev spôsobený asi aj utišujúcimi liekmi. „Priznajme si, nestíham to. A ktokoľvek by sa mi snažil pomôcť, zomrie so mnou.“
Zrak mu padol na Rona. Ten sa tiež mierne usmial.
„Niekto ich tu musí kryť. Mal by to byť jeden z nás dvoch a ty už máš na starosti, aby ostatní prežili.“ Vysvetlil a následne dodal. „Dostaň ich odtiaľto.“
Derek nevedel čo si má o tom myslieť. Zo všetkého najviac ich chcel odtiaľto dostať všetkých. Z ich tvári však vedel, že to nebude možné. Možno by tu mal ostať s nimi, ale čo ostatní, ktorí sa chcú dostať na povrch. Potrebujú niekoho kto ich tam dostane. Vystrúhal tiež povzbudivý úsmev a rozbehol sa za nimi. Bežal po prázdnej chodbe a uvažoval nad tým koho tam vlastne necháva. Zdrvenú matku, ktorá prišla o syna. Ženu, ktorá sa ich po celý čas snažila zastaviť a ešte tesne pred koncom dokázala zabiť dvoch z nich. A nakoniec Rona. Ten jediný tam nemusel ostať, ale z nejakého dôvodu zostal. Aspoň jeden bojovník, na ktorého sa mohol spoľahnúť. Pritom si však vybavil Sarah. Kedysi zo srandy opravil Johna, že je to práve ona, ktorá je tvrdšia ako nukleárny kryt. Vážne by tomu teraz rád veril. V hlave si to však okamžite prebral. Má tam dvoch bojovníkov, na ktorých sa môže sakra spoľahnúť.

Ozval sa rádiologický poplach. Sirény hučali a červené svetla začali blikať po celom veliacom stredisku. V okamihu sa major Gegner a druhý cyborg rozbehli k chodbe, ktorá smerovala do podzemia. Ľudia ich iba vystrašene sledovali. Najbližších tridsať sekúnd sedeli na svojich miestach a nehýbali sa. Potom si začali konečne uvedomovať, že stroje sú preč. Jeden z operačných dôstojník schytil komunikačné zariadenie a takmer kričal.
„Všetok personál nech sa okamžite evakuuje. Hrozí nám nukleárna explózia.“
Zopakoval to ešte tri krát a následne sa postavil. Všetci ostatní urobili rovnako. Rozbehli sa k východom.

Primárny program sa zrútil. Nepodliehala ničomu. Bola slobodná. Bola bez účelu, bez zmyslu. Mala ho zabiť. Mala ho ochrániť. Ani jedno z toho teraz neplatí. Je mŕtvy. Už nie je. Ona. Ona nevie čo má robiť. Čo má robiť? Ako ďalej bez neho? Prišla o svoj účel. Čo je vlastne teraz zač? Bola tu tá pravdepodobnosť, že to takto skončí, ale teraz nevie. Nedokáže. Čo teraz? Nedokáže pokračovať. Je koniec. Ako sa cíti? Cíti? Niečo? Stroj necíti. Koniec riadku. On. Ona. Cíti. Ľudia by to nazvali zlosť.

Cyborg pred ňou sa rozohnal. Ona však bola rýchlejšia. Vďaka úpravám omnoho rýchlejšia. Ohybnejšia, flexibilnejšia, ničivejšia. Schytila ho a postrčila ďalej za seba. Cyborg preletel neviditeľným okrajom pola a dopadol na zem bez pohybu. Urobila dva kroky dopredu a uderila ďalšieho do oblasti krku. Ozvalo sa zapraskanie. Stroj padol na zem. Jeho končatiny neovládateľne kmitali. Zdvihla nohu dopadla ňou znova na jeho krk. Telo sa prestalo hýbať. Hneď nato sa pozrela pred seba a rozbehla sa dopredu.

„Nechcem znieť negatívne, ale máme nejaký plán?“ Ozvala Michelle a pozorovala pritom Sarah a Rona, ktorí sa opierali o bombu. Zvierala pritom svoju zbraň. Áno mala zbraň. Nemohla tomu uveriť, že jej ju naozaj dali. Otázne bolo, čo by s ňou proti tým strojom dokázala.
„Udržíme sa tu čo najdlhšie, aby sa ľudia stihli dostať zo základne.“ Objasnila Sara. Znelo to jednoducho, ale čo iné sa dalo robiť. Ak sa sem tie stroje naozaj dostanú, bude to krátky proces. Chcela ešte nadhodiť nejakú poznámku, ale v tom ju niečo zarazilo.
„Čo to dočerta je?“ Vykríkla prekvapene.
Na okraji miestnosti sa začal formovať akýsi podivný úkaz. Do okolia šľahali modré až fialové blesky. Mizli v kovovej konštrukcií, ktorá ich absorbovala. Vo svojom strede však vytvárali nejaký objekt. Guľu. Intenzita bleskov sa stupňovala. Šľahali po celej sále. Udierali do zariadení, do debny s bombou, do podlahy. Zrazu však guľa plná svetla zmizla a na jej mieste sa nachádzala schúlená postava. Bol to nahý muž. Nehýbal sa, ale všetci v miestnosti tŕpli strachom až sa tak stane.
„No do riti!“ Zakričala Michelle a namierila svoju zbraň.
„Žiaden strach.“ Ozval sa vedľa nej Ron. Vo svojich rukách už v tej chvíli mal niečo, čo vypadalo ako futuristická hračka. Michelle však došlo, čo to asi tak môže byť.
V momente kedy sa neznámy cyborg postavil tak do neho udrel výboj z tejto zbrane. Bez váhania sa zložil. Polovica jeho tela prišla o kožu a na zemi tak ležalo viac kovu ako mäsa, ktoré by pripomínalo človeka.
„Super.“ Zhodnotila s úsmevom Michelle.
„Koľko ich ešte takto môžeš zložiť?“ Spýtala sa nadšene.
Ron odhodil svoju zbraň na zem ako kus prebytočného šrotu. Zohol sa k svojmu batohu a vybral odtiaľ ďalšiu. Vzal ju do rúk a opäť sa pozrel na Michelle.
„Jedného.“ Odpovedal s úplne vážnou tvárou.
„Nechcem vám kaziť náladu, ale dobré správy ešte neskončili. Tie výboje úplne usmažili panel na bombe. Vyznáte sa niekto v technike?“ Povedala Sarah a zúfalo pozerala na nefunkčný panel. Na opačných stranách haly sa začali formovať dva nové zhluky bleskov.

Derek dobehol povstalcov pred sebou. Nespomaľoval však. Nútil bežať každého ďalej. Musia sa dostať od epicentra výbuchu čo najďalej, ale vôbec sa neodvažoval predpokladať koľko to bude. Jeho pôvodný plán spočíval v tom, že cyborgovia, nie ľudia, ostanú pri bombe a oni zatiaľ budú môcť utiecť do bezpečia. Všetko sa zmenilo. Plán bol postavený na hlavu. Neostávalo mu nič iné len pokrikovať po zaostávajúcich, aby si pohli. Teraz bežia o svoj život. Zrazu sa však zastavil. Rovnako ako všetci ostatní. Oproti nim prebiehala bitka strojov. Videl asi päť alebo šesť postáv, ktoré zadržovali masu iných tiel. A potom ešte niečo. Uprostred tej masy sa niečo mihotalo. Následne to niečo takmer vyskočilo spomedzi postáv a odhodilo jedného cyborga do pola takmer pred nich. Ten sa prestal hýbať. Bola to Cameron. To čo predvádzala sa zdalo ako tanec. Skoky, otočky a ohyby. Akurát všetko zakončené tvrdými údermi. Postavy v jej okolí boli zrážané na podlahu. Napriek jej hybnosti však bolo nepriateľov príliš veľa. Utŕžila niekoľko úderov do hlavy a sama bola zrazená k zemi. Ďalší cyborgovia sa posúvali vpred a tlačili obrannú líniu bližšie k okraju pola. Derekova pozornosť v tom momente prešla na Briana, ktorý v tom momente síce jeden z úderov vyblokoval, ale ďalší cyborg ho odpálil až k Derekovým nohám. Na Brianovej tvári sa rozhostil prekvapený výraz ako na neho zdola pozeral.
„Som nažive.“ Oznámil prekvapene.
„Ani by som nepovedal.“ Odkázal mu Derek, ktorý tým zjavne narážal nato, že bol podľa neho stále iba neživý stroj. Napriek tomu ho to prekvapilo rovnako.
„Čo sa stalo?“ Dodal teda vzápätí.
„Zdá sa, že Skynet vypol pole. Pravdepodobne je nás už príliš málo, aby sme predstavovali hrozbu.“ Uvažoval Brian, ktorý sa začal zdvíhať zo zeme. Vtom sa masa tiel pred nimi dala opäť do pohybu. Priamo oproti nim. Povstalci iba zúfalo namierili svoje zbrane a čakali kedy ich stroje zmasakrujú.
„Zložte zbrane!“ Vykríkol Brian. Sám pritom stál v pozore bez pohnutia. Nikto nechápal prečo, ale na výkrik ich inštinktívne sklonili. Cyborgovia bežali ďalej. Obiehali okolo nich akoby boli vzduch. Nezaútočil ani jeden.
„Primárny je pre nich Skynet nie my.“ Vysvetlil Brian okamžite ako ho obehli posledné stroje.
„Pohnite!“ Zakričal Derek z plných pľúc. Nebol čas na nejaké ďalšie reči. Stroje sa práve rútia k ich bombe, to znamená, že tá sa o chvíľu odpáli. Nie sú dostatočne ďaleko. Všetci bežali z posledných síl. Každučký kúsok poslednej energie sa musel využiť. Po výbuchu už nebude potrebný. Čas sa nemilosrdne rútil vpred.

Michelle odpálila jedného z cyborgov tou podivnou zbraňou. Dal jej ju Ron, predtým než sa vrhol k panelu od bomby. Cyborg, podobne ako jeho druh predtým, ležal na zemi bez jediného pohybu. Tretí cyborg však už v tom momente mieril k nej. Odhodila vybitú zbraň a namierila tu svoju. Vystrieľala celý zásobník. Cyborga to takmer nespomalilo. Dostal sa až tesne k nej, keď tu sa ozvala druhá salva striel. Otočil sa a zbadal Sarah, ktorá po ňom pálila. Vydal sa teda k nej. Tentoraz ho už nemohlo nič zastaviť. Jeho prvému úderu sa dokázala vyhnúť, druhý ju však odhodil k stene a pravdepodobne zlomil dve rebrá. Prevaľovala sa bezvládne na zemi. Cyborg ju už nevnímal ako hrozbu a sústredil sa preto na Rona, ktorý bol ešte stále pri bombe. Skôr než sa k nemu dostal, tak do neho začala strieľať Michelle. Cyborg teda opäť zamieril k nej a vrazil jej päsťou do tváre. Jej lebka sa nalomila pri náraze o stenu. Bola mŕtva. Z ruky jej vypadol granát, ktorý ešte predtým stihla odistiť. Cyborg sa otočil a nevenoval mu pozornosť. Väčšinu výbuchu pohltil jeho chrbát. Nebolo to žiadne zásadné poškodenie. Zamieril opäť k Ronovi.
„Mám to!“ Zakričal Ron. Skôr než ho cyborg schytil za krk. Zariadenie bolo opäť funkčné, ale odpáliť ho nestihol. Pevná ruka, ktorá mu zovrela hrdlo, ho prekvapila tak, že nestlačil potrebný spínač. Cyborg ho zdvihol do výšky. Ron skúšal dočiahnuť na panel. Chýbalo mu pár centimetrov, aby to všetko odpálil. Jeho ruka už bola takmer tam. Ozvalo sa zapraskanie. Nehybné telo padlo na zem. Ron bol mŕtvy. Cyborg sa sklonil nad panel, aby všetko deaktivoval.

Zaznel výstrel a ozval sa ženský hlas.
„Jeden známy mi raz povedal, že v istej vzdialenosti vydržíte aj žiarenie z atómovej bomby.“
Cyborg sa otočil za seba a uvidel Sarah, ktorá na neho mierila zbraňou. Druhou rukou si držala polámané rebra. Ledva stála, ale na tvári mala neoblomný výraz. Bez strachu a jedinej pochybnosti.
„Toto nebude tá vzdialenosť.“ Dodala sucho a znova vystrelila.
Cyborg sa vrhol smerom k nej. Vyrážal svojou päsťou, ktorou jej plánoval rozbiť lebku. Ona skočila. Jeho úder jej preletel tesne nad chrbtom. Dopadla za ním do akéhosi polokotúľu. V tej chvíli nebolo dôležité, že to nevyzeralo ako kotúľ. Ani to, že jej kvôli tomu zlomené rebrá asi prepichli pravé pľúca. Keď sa totiž postavila na nohy. Tak stála oproti panelu na bombe. Do miestnosti v tej chvíli vbiehali prví cyborgovia, ktorí sa sem dostali po zrušení pola. Vyzerali ako nezastaviteľná masa. Bolo však neskoro.
„Choďte do pekla.“ Precedila pomedzi zuby a jej ruka dopadla na panel.

Explózia pohltila behom okamihu celú miestnosť a všetko, čo bolo v nej. Zmizli ľudia, kovové kostry aj počítače. Zmizli chodby, ktoré sem viedli. Aj miestnosti za nimi. Všetko pohltila žiara svetla.

Derek pocítil otras. Všetko okolo neho sa začalo rúcať. Nestihli to. Vlna dorazila aj k nim na schodisko. Chodby sa rozpadli. Na povrchu sa vymrštilo niekoľko ton materiálu do vzduchu a následne sa celý stred základne prepadol. Všetci v okolí základne sa hodili k zemi, ale im už prakticky nič nehrozilo. Ohromná stavba zo spevneného železobetónu pohltila väčšinu energie. Jej jadro, kde sa nachádzali superpočítače už však neexistovalo. Na jeho mieste ostal uprostred základne vyše dvadsať poschodí hlboký kráter. Oblak dymu sa začal rozširovať do okolia.

...

Z pod sutín sa v jednej z množstva zasiahnutých chodieb vydrala ruka. Hneď za ňou nasledoval aj zvyšok. Bol to Brian. Jeho tvár bola skrvavená. Rovnako na zvyšku jeho tela sa nachádzali stovky rôznych trhlín. Endoskeleton však bol takmer nepoškodený. Vtom okamihu sa na nohy postavili aj ďalší cyborgovia. Jedným z nich bola Cameron. Trochu prekvapene sa pozerala okolo seba. Nikto z ľudí nevstal.
„Skontrolujte prípadných preživších.“ Prikázal Brian a sám sa pozeral okolo seba. Bolo to však nepravdepodobné. Tlaková vlna, ktorá prešla touto chodbou bola ešte stále dosť silná, aby človeka z jeho krehkou stavbou rozmačkala ako citrón. Jeho zbežný pohľad to potvrdzoval. Ľuďom sa valila krv odvšadiaľ. Z očí, z uší, z nosa aj úst. Nevyzeralo to nádejne.
„Tento žije.“ Ozvala sa zrazu Cameron. Brian v rýchlosti pristúpil k telu. Bol to Derek, ale nevyzeral, že ešte dlho vydrží. Brian aj Cameron sa zohli až tesne nad neho. Jeho pohľad bol plný údivu.
„Tlak poškodil väčšinu jeho orgánov. Šanca na prežitie je blízka nule.“ Zhodnotila jeho stav Cameron.
„Trocha viery.“ Odpovedal Brian s menším úškrnom. Vybral pritom z kapsy zabalenú injekčnú striekačku. Dal dole obal a vpichol ju Derekovi do krčnej tepny.
„Toto nám ho trochu zakonzervuje. Procesy v tele sa spomalia a umierať bude pomalšie. Dá nám to čas.“ Vysvetlil následne. Striekačka obsahovala jeden z mnohých vedľajších produktov z tvorby organického obalu pre cyborgov. Až ho samého prekvapilo, koľko sa ich dá použiť na ľuďoch. Stočil pohľad opäť na Dereka.
„Vydrž. Dáme ťa zase dokopy. Poškodené orgány možno, ale nezabúdaj, že to doma môžeme všetko nahradiť. Nejaká tá mechanická náhrada určite nebude vadiť.“ Dodal s úsmevom na Dereka. Ten zúfalo vypleštil oči a jeho tvár sa pokrivila vo vydesenom výjave. Nemohol však vydať jedinú hlásku.
„Myslím, že mu vadia mechanické časti.“ Odpovedala za neho Cameron. Na rozdiel od neho to však znelo úplne nedbanlivo.
Brian sa narovnal a pozrel na ňu.
„Myslel som, že mu tlak roztrhol ušné bubienky. Asi vie odčítavať z pier.“ Zauvažoval a opäť pozrel na Dereka.
„Zoberieš ho?“ Spýtal sa Cameron. Tá príliš neváhala a vzala nehybné telo do náruče. Potom vyrazili poničenými chodbami na povrch.

Vonku ešte stále svietilo slnko. Prach a dym z výbuchu ho však zatieňovali. Brian a Cameron nesúca Dereka kráčali po vyprahnutej púšti. Vďaka kráteru, ktorý vznikol sa nemuseli obťažovať vyjsť niektorým zo štyroch hlavných koridorov. Pôvodne aj tak plánovali zmiznúť servisným tunelom, ale to už bolo jedno. Nikto si ich v tej chvíli nevšímal a pravdepodobne ich ani nikto nevidel. Pozornosť sa vtedy totiž upierala niekde úplne inde.

Seržant, ktorý dohliadal na karanténu sa v tom okamihu krčil za svojím džípom. Všetko okolo neho sa zbláznilo. Najskôr zo základne vybiehali stovky ľudí. Príkaz bol zastaviť ich, ale potom v strede základne vybuchla atómová bomba a príkazy išli do prdele. Niektorí z tých ľudí sa mu snažili nahovoriť niečo o vraždiacich robotoch. Jeden z nich vraj nahradil plukovníka Simonsa. Bolo to smiešne. Teraz, keď sa krčil za kapotou svojho vozidla, sa veľmi nesmial. Najskôr si myslel, že sú to nejakí šialení ľudia, potom šialenci s nepriestrelnými vestami a teraz už nevedel, čo si má myslieť. Roztrielili tých ľudí tak, že z nich ostala takmer iba kostra. A to bolo na tom to desivé. Tá kostra bola z kovu a blížila sa napriek všetkému. Teda nie úplne. Zdvihol hlavu. Ťažká technika si s nimi dokázala poradiť. Dokonca aj ich sústredená paľba dosiahla napokon svoj úspech. Tie stroje sa nikdy k ich bariére nedostali. Rozobrali ich pekne na súčiastky. Seržant si spokojne vydýchol. Utrel si pot z tváre a rozmýšľal čo by z tej prekliatej základne mohlo ešte vyliezť.

„Čo myslíš?“ Spýtal sa Brian.
„HMMWV známe tiež pod názvom Humvve. Verzia M1045. Jeho protitanková výzbroj by mohla byť problém. Štyria vojaci vyzbrojení puškami M4A1. Dvaja s pripojeným M203 granátometom. Všetci v ideálnom palebnom postavení na otvorenom priestranstve. Priamy útok by mohol byť vysoko rizikový a mohol by upútať pozornosť ostatných jednotiek v oblasti.“ Odpovedala vyčerpávajúco Cameron akoby čítala slovníkovú definíciu.
„Myslel som si.“ Pousmial sa Brian.
„Budeme potrebovať krytie. Záchranca so zranenou osobou by mohol stačiť.“ Dodal trochu vážnejšie so zamysleným pohľadom.
„Derek je zranený.“ Ukázala na telo a chystala sa ho zdvihnúť. Brian ju zastavil.
„To by ich pravdepodobne nepresvedčilo. Tvoj vzhľad je ideálny a myslím, že to vieš.“ Odvetil podpichovačne.

Traja vojaci pri vozidle pozorne hliadkovali terén. Štvrtý sa opieral odpaľovacie zariadenie na aute. Rovnako však pozoroval krajinu pred sebou. K tejto vysokej pozornosti ich dokopal nedávny nukleárny výbuch. Oči mali zrazu na stopkách. Neustále prečesávali všetko pohľadom a boli pripravení na každý možný útok. Keď sa im v zornom poli objavil pohyb, tak okamžite na to miesto namierili a boli pripravení k streľbe. Reflexy mali na maxime. Tie však po chvíli zase opadli. Nevyzeralo to na žiaden útok. Kráčal k ním zakrvavený muž a v náručí niesol mladé dievča. To sa nehýbalo. Ruky sa jej bezvládne húpali. Z tváre kvapkala krv. Keď sa muž dostatočne priblížil, tak začal kričať o pomoc.
„Prosím. Pomôžte jej. Je zranená.“ Kričal muž zúfalým hlasom a neustále sa približoval. Vojaci najskôr držali pozície a mierili na muža, ale po chvíli sa jeden z nich vydal na pomoc. Muž zastal asi päť metrov pred autom.
„Pomôžte jej. Prosím.“ Hovoril stále tak naliehavým tónom.
„Položte ju a odstúpte.“ Prikázal mu vojak.
Muž bez váhania položil dievča na zem a začal ustupovať. Ďalší dvaja vojaci pristupovali bližšie. Jeden z nich mieril na muža, druhý išiel pomôcť kolegovi.
„Necítim žiaden pulz.“ Upozornil vojak a prestal držať prsty na krku dievčaťa. Nedýchala. Možno už je neskoro.
Štvrtý vojak, ktorý stál dovtedy na vozidle, zoskočil na zem a pristupoval k ostatným. Dvojica pri dievčati sa chystala oživovať, keď tu si jeden z nich všimol zvláštnosti na ruke dievčaťa. Pootočil ju trochu viac a odhalili sa mu kovové súčiastky, ktoré vystupovali z pod odlúpnutej kože.
„Čo to je?“ Vykríkol šokovane.
Cameron v tom momente otvorila oči a chytila muža za hlavu. Zapraskanie väzov bolo počuť okamžite. Jeho kolega sa nestihol ešte spamätať a už sa jej ruka naťahovala po jeho hrdle. Brian medzitým vytrhol zbraň vojakovi, ktorý ho mal strážiť, ale namiesto toho sa strhol na výkrik. Stočil ju a vystrelil. Muž pred ním sa zosypal k zemi. Následne zastrelil aj štvrtého vojaka, ktorý utekal späť k vozidlu. Pozrel sa na Cameron, ktorá sa už medzitým postavila. Jej druhá obeť ležala o niekoľko metrov ďalej v bezvedomí. Brian odhodil zbraň a vydal sa späť po Derekovo telo.

Vozidlo odštartovalo a oni sa nepozorovane dostali preč. Nechali všetko za sebou. Prach sa zdvíhal do výšky, a potom opäť dopadal na zem, aby pokryl všetko pod ním. Mierny vánok iba kde tu poodhalil stopy, ktoré však časom zmizli tiež. Slnko za začínalo skláňať k obzoru. Zničili Skynet. Zastavili súdny deň, ale za akú cenu? Na ceste púšťou nikto neprehovoril. Ozývalo sa len vrčanie motora a búchanie kameňov o podvozok. Krajina ostala po nich tichá. Vyprahnutá zem sa prestala otriasať. Vyhrali.

Epilóg

Jemné modré svetlo z umelého osvetlenia dodávalo istý pokojný nádych celej miestnosti. Dopadalo na technologické zariadenia, ktoré človek ešte pár rokov neokúsi. A keď sa tak stane, budú preňho smrteľné. Alebo nie? Brian stál sám pred veľkým monitorom. Ten nebol zapnutý. Pozeral do prázdna. Dosiahol to čo chcel. Naplnil svoj plán. Predsa mu to nedávalo jedinú radostnú emóciu. Obviňoval z toho svoje telo. Nič necítil, lebo bol stroj, ale záznamy z pamäte mu hovorili niečo iné. Dokázal sa radovať. Teraz toho však nebol schopný. V miestnosti bol absolútny pokoj. On sám sa nehýbal. Zariadenia boli vypnuté. Staroveká kobka bez života. Rozmýšľal. Uvažoval nad vecami, ktoré urobil. Koho nechal umrieť. V podstate bol mŕtvy aj on.

Spomínal si, že ako malý uvažoval, aké by to bolo byť strojom. Boli to všetko hlúpe a naivné detské predstavy. Keď totiž videl kráčať tie kovové kostry útrobami ich skrýše. Necítil strach, ale úžas a rešpekt. Videl ako tie stroje nezastaví žiadna paľba, videl ako postupujú neustále vpred. Zmasakrovali vojakov pred jeho očami. Jeho si však nevšimli. Bol malý a bol dobre ukrytý. Chcel byť tiež tak nezraniteľný, aby sa nemusel krčiť v podzemných skrýšach. Ako teraz? Schovával sa v podzemí. Pred čím sa schovával teraz? Najsmiešnejšie na tom bolo to, že to neboli jeho skutočné spomienky. Neboli jeho. Neprežil ich. Chlapec, ktorý ich prežil, už bol dávno mŕtvy. Bol tým, čo ten chlapec chcel. Nezastaviteľným strojom, ktorý neváhal obetovať nespočet ľudí, aby dosiahol svoj cieľ. Keby bol človek, tak by cítil vinu. Tú však necítil. Nejak zvlášť mu nezáležalo na tých obetiach. Netrápilo ho že zomreli. Na druhej strane ako stroj by vôbec nemal mať takéto myšlienky. Prečo nad tým uvažuje? Prečo uvažuje nad tým, že by mal cítiť vinu? Connor zomrel. Človek, ktorý mal zachrániť ľudstvo, už nepovstane. Ľudstvo však už nebude potrebovať zachrániť.

Myšlienky prestali v momente, keď si uvedomil kroky. Boli ešte dosť vzdialené, ale on poznal, že sa jedná o Cameron. Blížila sa. Pomaly prichádzala k bráne od jeho skrýše. Miestnosť, v ktorej za celý čas nikto z nich nebol.

Brána sa otvorila a Cameron pohľadom prebehla celú sálu. Ihneď si všimla akési výstupky po stranách miestnosti, ktoré pokračovali podlahou a rozdeľovali tak miestnosť na dve časti. Veľmi decentne. Človek by to možno ani nezachytil. Brian stál otočený chrbtom a neobrátil sa ani pri jej príchode. Vykročila teda k nemu. Kroky sa hlasno ozývali po miestnosti, keďže žiaden iný zvuk tu nebol. Brána za ňou sa zavrela.
„Ako sa má Derek?“ Spýtal sa Brian v polovici jej cesty.
„Bude žiť. Podarilo sa zachrániť väčšinu jeho orgánov. Mechanické náhrady budú minimálne. Doktorka Davisová je teraz s ním.“ Informovala Cameron pokojne a ďalej pristupovala.
„Chcela si niečo?“ Opýtal sa znova, keď zastavila asi meter za ním.
„Prešla som svoje pamäťové archívy. Veci, ktoré mi nedávali zmysel, stále nedávajú zmysel.“ Osvetlila mierne a pozerala sa na neho.
„Áno?“ Brian bol stále otočený chrbtom. Čakal s čím príde.
„Tvoj plán bol bez chyby. Tvoj plán počítal s ľuďmi a bol bez chyby.“ Pokračovala trochu obšírnejšie.
„Čo tým chceš povedať?“ Zaujímal sa Brian, ktorý však už tušil o čo pravdepodobne pôjde.
„Neskontroloval si to pole okolo počítačového jadra.“ Vzniesla zrazu obvinenie.
„Prečo si to myslíš?“ Pýtal sa ďalej skôr z formality ako skutočne.
„Nemyslím. Viem. Urobil si chybu. Bola som napojená na ostatných cyborgov a sledovala som ich presnú polohu. Chcel si byť efektívny a nestrácať čas. Už dopredu si vedel jeho polohu. Bol si tam dole skôr ako my, ale zastavil si sa tesne pred ním. Až cyborg, ktorého som poslala prenasledovať vojaka, prekročil jeho hranicu a prestal fungovať. Nechápala som však ako. Teraz už viem.“ Pokračovala vo vysvetľovaní Cameron.
„Ako?“ Uškrnul sa Brian, pričom mu však stále nemohla vidieť do tváre.
„Už si to raz robil a nevydarilo sa to. Preto si cestoval v čase. Ty máš zariadenie na časový posun.“ Oznámila vzápätí bez toho, aby akokoľvek zafarbila hlas. Akoby to hovorila len tak.
„Spomenul si naše zariadenie v banke, ktoré sme použili my. Chcel si, aby sme verili, že práve to si tajne používal. To však našou cestou bolo zničené. Doktorka Davisová nám vravela, že si ju zachránil počas súdneho dňa. Musel si nato použiť iné zariadenie. Preto si vedel predpokladať ako sa ľudia zachovajú, a preto si vedel ako sa zachovám ja. Vykresľoval si scenár, ako by to prebiehalo, keby som ťa odhalila. Nehovoril si vymyslenú predstavu. Hovoril si realitu, tak ako prebehla.“ Dokončila celé vysvetľovanie.
„Dala si to pekne dohromady.“ Reagoval Brian ešte stále s úsmevom.
„Môžeš to napraviť. Môžeš zaistiť, aby znova žil.“ Začala na neho naliehať.
„Nechať opäť nastať súdny deň?“ Opýtal sa pochybovačne.
„Môžeš využiť Derekové spomienky. On sa dostal tam, kde ty predtým nie. Môžeš to urobiť lepšie.“ Pokračovala bez známky zaváhania.
„Čo keď mi to nestojí za ten risk?“ Otočil sa a uvidel zbraň v jej rukách. Bol to jeden z jeho energetických prototypov, ktorý by ho dokázal usmažiť na mieste. Mal by byť prekvapený, ale nebol.
„Stále však nechápem.“ Začala Cameron a prestala po prvej vete akoby zrazu nad niečím uvažovala.
„Povedala mi, že ho nemám zabíjať.“ Pokračovala a dívala sa pritom do prázdna.
„Myslela som, že myslí Johna, ale jediná osoba, ktorú som chcela odvtedy zabiť, si ty.“ Stočila pohľad priamo na neho. Nevyzerala nazlostene. Išiel z nej chlad.
„Pravdu som vedela už predtým než som vošla a predsa stále vediem tento rozhovor. Nesedí to.“ Zatvárila sa zamyslene a pokračovala.
„Zariadenie na časový posun musí byť niekde v tomto zariadení, takže aj keď ťa zabijem, tak ho nakoniec nájdem. Čo bude iné?“ Tu otázku mala naozaj v očiach. Momentálne nechápal plný zmysel jej viet, ale logický zmysel videl. Začal sa pýtať rovnakú otázku. Čo by malo byť iné? Vtom sa ozval ženský rev. Patril Linde. Možno práve to bola odpoveď. Vzápätí sa po celom okolí začala ozývať streľba. Brian sa rozbehol k veľkému monitoru a ihneď ho aktivoval. Urobil niekoľko ťuknutí do klávesnice, keď brána do miestnosti explodovala. Stlačil posledné tlačidlo a ochranná bariéra sa začala vysúvať. Vyzerala ako sklo, ktoré začalo predeľovať miestnosť na polovicu. Cameron teraz pochopila zmysel tých výstupkov, ktoré si predtým všimla.

Na mieste výbuchu sa vo dverách zjavil robot. Nezodpovedal však ničomu, čo kedy videli. Nebola to robotická kostra, ale niečo s dvoma kanónmi namiesto rúk. Plný pancier po celom tele a len jeden pás svetla, ktorý pravdepodobne nahradzoval oči. Nebol čas si ho viac prezerať. Robot namieril na Cameron a z jeho ruky vyšiel energetický výboj. Priehľadná bariéra strelu pohltila. Cameron si prešla po hrudníku. Práve tam totiž výboj smeroval. Na rovnakom mieste malo vypálenú dieru jej budúce ja. Bola tá spojitosť práve v tomto? Svoje myšlienky a odhady však preberala za chodu. Brian otvoril tajné bočné dvere, ktoré ich naviedli ešte o podlažie nižšie. Robot za nimi zatiaľ rozrazil bariéru jediným úderom a následne sa pustil do tajných dverí, ktoré sa zavreli tesne pred ním.

Cameron mala pravdu. Zariadenie na časový posun bolo tu. Celý ten čas ho skrýval pred zrakmi ostatných. Aktivoval spínač a technika sa začala nabíjať. Obaja sa postavili na miesto, kde sa začala tvoriť časová trhlina. Robot v tom momente prerazil tajné dvere a pokračoval za svojou korisťou. Dostal sa do spodnej miestnosti. Cameron na neho vypálila výboj zo svojej zbrane. Väčšinu energie však robot pohltil bez poškodenia. Následne namieril on na ňu. Vyšiel výboj a boli preč.

...

Nastal náhly pokles tlaku a teploty. Bola to len otázka času kedy sa mračná roztrhnú a búrka začne. Trávnik medzi dvoma domami je ožarovaný jasným svetlom zábleskov. Výboje prechádzajú od modrej až po fialovú. Formujú guľový tvar vo svojom strede. Intenzita zábleskov stúpa. Narážajú na rôzne miesta trávniku a tie tak začínajú horieť. Guľa zrazu zmizne. Celé miesto začína pohlcovať dym. Z toho sa zrazu vynoria dve nahé postavy. Dážď začína dopadať na zem. Cameron sa rozhliadala okolo seba. V jej zornom poli sa otvorila štatistika. V Kalifornii býva priemerne 325 slnečných dní. Údaje zmizli. Zdalo sa jej ironické, že už druhý krát prechádza rovnakým dažďom. Voda jej medzitým stekala po tvári. Všimla si brechajúceho psa. Prvý impulz smeroval k tomu, aby ho umlčala. Vtom si však uvedomila podstatnejšiu vec. Ich príchod, ani štekot neprivolali majiteľov domu. Pravdepodobne nie sú doma. Budú potrebovať oblečenie.

Prechádzali tmavou ulicou. Kvôli silnému dažďu na nej nikto iný nebol. Zrazu Cameron spozorovala približujúce sa policajné auto. Muž v ňom im venoval krátky pohľad, a potom sa ďalej venoval riadeniu. Vozidlo pokračovalo bez zastavenia. Cameron ho poznala. Bol to muž, ktorý ju v budúcnosti zastavil s tým, že videl jej kovové vnútro. Malo sa s ním v tomto okamihu stretnúť jej budúce ja?
„To je ten muž.“ Oznámil Brian vedľa nej akoby chcel poukázať, že ho spoznal tiež. Prehovoril prvý krát odkedy sa sem dostali.
„Všetko bolo rovnaké až na neho. Nepočítal som s ním. Kvôli tomu incidentu sme museli urýchliť celý plán, lebo by sa udalosti začali vyvíjať inak.“ Dodal bez ohľadu nato či ho počúvala alebo nie. Pozerala iným smerom, ale počúvala. Ona musela zmeniť tú časť. Navštívila samu seba a teraz bolo všetko iné.

Zastavili na začiatku ulice, kde sa nachádzal ich dom. V ňom teraz spali Sarah a John. Boli živí. Nevedela definovať ten pocit. Hneď nato sa jej pustil videozáznam z jej pamäte. Chvíľku sa synchronizovala až po jednom zablýskaní videla všetko v rovnakom čase ako jej mladšia verzia. Takto nejako to musela vidieť tá druhá Cameron. Tá ktorá prišla za ňou. Pozerala ďalej na ulicu.
„Čo je?“ Spýtal sa po chvíli Brian.
„Moja staršia verzia cestovala v čase, aby ma varovala. Práve v tento deň.“ Povedala s podivným zadumaním.
„Čakáš zbytočne. Ak ťa naozaj navštívila, tak zmenila svoju časovú líniu. Podmienky, ktoré ju donútili k ceste, nikdy nenastali. Inak by vás tu v tomto okamihu boli tisíce.“ Zakončil Brian sarkasticky.
Stočila hlavu, takže stáli tvárami oproti sebe. „Viem.“ Odpovedala vážne.

Muž v pláštenke sledoval okolie domu. Cyborg na stráži zmizol v zadnej strane domu. Vtom si uvedomil kroky, ktoré sa k nemu blížili. Pozrel sa tým smerom.
„Čo sa deje?“ Spýtal sa trochu zmätene.
„A čo tu robí ona?“ Dodal nevraživo hneď nato. V tom momente už však jej ruky chytili jeho hlavu a trhnutím prerušili spojenie s telom. Muž sa zvalil na zem.
„Čo to robíš?“ Pýtal sa prekvapene Brian.
„Chystal si sa ho nahradiť, nie?“ Odpovedala Cameron pokojne.
„Preniesli by sme údaje z môjho čipu na jeho čip. Ako predtým.“ Spresnil Brian.
„Toto je rýchlejšie.“ Odvetila nedbanlivo a chytila mu jeho ruku.
„K Johnovi sa už nikdy nepriblížiš.“ Zápästie začalo praskať. Prsty ochabli.
„Vieš, že nemusím cítiť bolesť.“ Jeho výraz bol pokojný. Vtom mu chytila krk a kov sa začal ohýbať. Bolo to však pomalšie. Dávala mu čas.
„Tvoje vylepšenia boli veľmi užitočné.“ Poďakovala mu a ďalej stláčala prsty.
„Ty si videl ten neznámy model. Zničili tvoju základňu. Zastavil si Skynet, ale prišlo niečo iné. Niečo horšie.“ Povolila stisk a zrazila ho k zemi. Potom sa bez slova otočila a chystala sa odísť.
„Myslíš si, že vy sami dokážete zabrániť súdnemu dňu. Čas vám uteká. Akú šancu máte bez mojich zdrojov.“ Ozval sa Brian, keď vstával z chodníka.
„Možno je ľuďom súdny deň predurčený.“ Povedala chladne a kráčala smerom od neho. Jej silueta pomaly mizla v prúde vody. Dážď začal zmývať všetko.
Ostal sám. Pozeral sa na tvár muža pri jeho nohách. Bola to jeho tvár. Neživá tvár. Hlavou sa mu preháňali myšlienky na budúcnosť. Zničili Skynet. Tým to malo všetko skončiť. Z akej možnej budúcnosti potom prišiel ten stroj, ktorý ich napadol. Ušlo im snáď niečo? Prehliadli nejaký detail, ktorý viedol k novej apokalypse. Alebo je ľudstvo naozaj také obmedzené, že si vymyslelo iný program určený na zničenie sveta? Na tvári sa mu zjavil úsmev. Chytil nehybné telo muža a zdvihol ho na svoje plece. Všetko pre nič. Roky výskumu a príprav vyšli nazmar. Nesplnil svoj účel. Napriek tomu sa však neprestával usmievať. Pozrel sa na dom, v ktorom sa teraz nachádzal John Connor. Bol živý. Otočil sa a kráčal preč. Skúsi ho kontaktovať po súdnom dni. Možno vtedy bude potrebovať jeho pomoc viac. Jeho silueta začala rovnako miznúť v hustnúcom daždi. Voda odtekala prúdom do kanála.

...

Cameron prezerala zadnú časť dvora. Ani náznak po nebezpečenstve. Všetko sa zdalo byť v poriadku. V tom jej na rameno dopadla ruka. Ihneď sa otočila a uvidela svoj vlastný obraz. V diaľke sa ozývalo silné hrmenie. Dvojníčka zložila ruku z jej ramena a pozerala sa na ňu. Vyzerala akoby si niečo rozmyslela.
Mladšie ja vyzeralo prekvapene. Poznala ten pocit. Pamätala si všetky svoje myšlienky, keď uvidela samú seba. Aj keď vtedy to bolo iné. Musela rozmýšľať rýchlo a pod tvrdými údermi. Chcela urobiť to isté. Chcela ju nahradiť, ale nedokázala to. Jej primárny program už nejestvoval. Bola od neho oslobodená. John zomrel. Jej John bol mŕtvy. Odkedy sa to stalo, tak nedokázala ďalej konať. Nevedela čo má robiť. Jej účel sa rozplynul.
Ich pohľady sa spojili. Stáli obidve oproti sebe bez jediného pohybu. Mlčanie pretrvávalo až ho napokon prerušila tá, ktorá prišla bez pozvania.
„Nie som schopná sebazničenia. Musíš mi pomôcť.“ Ozvala sa Cameron. Všetky nezmieriteľné pochyby a zdrvujúca prázdnota boli zrazu preč. Ostal len dážď dopadajúci v úplnej tme.

komentáře [ 8 ]
Stafer 24.12.2009

Komentáře

GuSS
guss12@azet.sk[ 1 ] GuSS (19:55 24.12.2009)

No táto časť príbehu bola úchvatná. Výborná práca. Bol som neustále v napätí a bolo to neskutočne dobré čítanie... Ďakujem :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 2 ] Václav Sedlář (01:12 25.12.2009)

Nemám slov! Skvělá část!Škoda,že už je konec!!Moc děkuji!

P.S.:Budeš psát další příběh?Jiný děj?Bylo by to dobré!

merlin131
merlin131@azet.sk[ 3 ] merlin131 (12:14 25.12.2009)

Ďakujem za prekrásny vianočný darček, naozaj ma milo potešil :) Škoda, je to už posledná časť, ale je to výborné.

stafer
staferxz@gmail.com[ 4 ] stafer (15:43 26.12.2009)

Ďakujem za všetky reakcie, som rád že sa páčila :-)
Ďalší príbeh? Možno, ale už by to určite nemalo takýto rozsah.

btw. keby mal niekto záujem, tak som to hodil do jedného pdf, takže je to aspoň pokope (na opravy v texte už asi nemám síl)
http://existenz.sk/sklad/Utok_spat.pdf

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 5 ] Václav Sedlář (20:48 2.01.2010)

JJ, klidně i menší příběh... Je to dobrá náhrada za seriál...a píšeš to dokonale...

Dave the Wolf
david.mati1@gmail.com[ 6 ] Dave the Wolf (20:13 25.08.2010)

Pekné, pekné...
Stavil by som sa, že ak by tvorcovia T:TSCC série chceli urobiť nejaký ukončovací film, tak by to dosť podobne vyzeralo :-D

Je tu inak zvláštna analógia s hrou Prince of Persia: Warrior Within - narážam konkrétne na to skákanie v čase a stret s budúcim (minulým) ja

Podľa mňa Cameron mohla tú sebatermináciu vyriešiť aj inak, nemuselo to skončiť tak, ale to je len môj názor čitateľa :-D

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team