220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Útok späť – 3.časť

Služba vo vchode do západného koridoru bola vždy skôr otázkou posedávania a občasného spánku ako skutočnej ochrany zariadenia. Za posledné dva roky týmto smerom prešlo dokopy desať vozidiel. Naozaj to nebol príliš veľký počet a táto skutočnosť bola medzi vojakmi na nižších stupňoch velenia dobre známa. Preto si väčšina ľudí vyberala na nočné hliadky práve tento prístupový bod. Nemohlo sa stať, že nejaká neskorá nočná dodávka prerušila pokojný spánok o tretej ráno.

Teraz však bolo iba niečo malo po jedenástej hodine doobeda. Na spánok sa v stále silnejšom púštnom slnku nedalo vôbec pomyslieť a čo bolo najhlavnejšie, tak vchod do západného koridoru rozhodne nebol taký nevyužitý ako za posledné dva roky. V tento okamih sa pred ním nachádzalo päť rôznych vozidiel, čo by sa dalo považovať za normu na najbližší rok. Toto však nebola ani bežná dodávka, keď bolo potrebné previesť materiál touto stranou. Ľudia, ktorí totiž vystúpili zo sedadiel vodičov, vyzerali od prvého pohľadu divne. Bol to akýsi neurčitý pocit, ktorý získali všetci vojaci na hliadke.

Vodiči pred nimi sa rozhliadali po okolí akoby niečo hľadali a tí vpredu pristúpili k vojakom. Začal rozhovor, ktorý nedával žiaden zmysel. Slová sa v tom okamihu sunuli náhodne z oboch strán. Zdalo sa to ako sen. Zrazu všetko potemnelo. Slnko už vôbec nevyzeralo tak jasne. Vodiči v jeden okamih držali pištole vo svojich rukách a tie vytvárali malinké záblesky svetla. Zvuk bol takmer nepočuteľný, ale niekde na pozadí v diaľke sa ozývalo tlmené bubnovanie. Náhle sa všetko začalo točiť a farby sa miešali medzi sebou. V tomto zápase po chvíli vyhrala červená, ktorá sa rozlievala všade naokolo.

Farby aj svetlá sa zbláznili. Posledný pevný bod uprostred zorného pola mohla byť zadná časť dodávky, kde bol zameraný nehybný pohľad. V tomto stále viac vzdialenom bode, okolo ktorého pomaly začal vznikať tmavý tunel, sa zjavili nejaké postavy. Nebolo možno poznať čo sú zač, ale znovu čosi našepkávalo, že nie sú ako tí vodiči vozidiel. Čo sa to vlastne stalo?

Posledná myšlienka mladého vojaka vyhasla. Jeho telo už istú chvíľu nehybne ležalo v kaluži vlastne krvi, ale až teraz boli jeho oči naozaj prázdne. Tejto zmeny si však nikto nevšimol. Dokonca ani Sarah, ktorá pred pár sekundami vyskočila z dodávky za Derekom. Strnulý zrak mladého muža smeroval práve na ňu a pri pohľade naň sa nemohla striasť dojmu, že ju pozoruje. Pozrela sa radšej iným smerom, ale tam to nebolo o nič lepšie. Tri telá na opačnej strane vchodu ležali nehybne na zemi. Určite boli niekde aj ďalší. Výstrelov počula za ten krátky okamih dosť.

Stroje odviedli svoju prácu naozaj precízne. Až ju striaslo.
„Zdá sa, že alarm nestihli spustiť. Musíme pokračovať.“ Oznamoval jej Derek, ktorý sa vrátil zo strážnice. Jej zmysli sa v tom momente prehupli do reality. Začala zrazu vnímať desiatky ľudí, ktorí prebiehali okolo nej smerom ku vchodu. Uvedomila si, že sa musí pohnúť. Musí sa pohybovať a prestať myslieť, lebo v momente ako spomalí, tak začne premýšľať. A jej myšlienky ju momentálne desili. Vpredu pred nimi sa ozvala ďalšia krátka streľba.

Cyborgovia v prvej línií nestrácali čas. Ako náhle sa im podarilo otvoriť bránu, tak vyštartovali dopredu a presnými výstrelmi skolili štyroch ľudí, ktorí prechádzali po chodbe. Boli ako stena, ktorá sa posúvala v pred a rozmliaždila všetko, čo stálo v ceste. Povstalci postupovali za nimi v mierne prikrčenom podrepe. Zbrane mali namierené pred sebou. V tom okamžiku ani nevedeli, či mieria na možných útočníkov pred nimi alebo na samotných cyborgov. Derek kráčal na ich čele takmer za chrbtom jedného zo strojov. V istom zmysle mu chodba po ktorej išli pripomenula tú z Brianovej základne. Nebola vôbec tmavá a nebola ani príliš rovná. Urobili totiž už niekoľko zatočení a práve to mu pripomenulo ten pocit. Postup do neznáma, kde nikto nevie, čo ich vlastne na konci čaká. Vtom vlna pred ním spomalila a on skoro vrazil do jedného z nich. Jeho neistý pocit sa zmenil na akési uspokojenie. Nech ich tam už čaká čokoľvek, tak na toto kovové prekvapenie pred nimi určite pripravení nebudú.

Chodba vyústila do veľkej haly, z ktorej vychádzalo niekoľko ďalších ciest. Niektoré mierili do strán, iné zostupovali do podzemia. Nachádzali sa pravdepodobne v prvom väčšom uzli západného koridoru. Tu bude končiť ta ľahšia časť a začne ta ťažšia. Vtom sa okolo Dereka začalo iskriť. Aspoň tak mu to spočiatku pripadalo, kým si neuvedomil, že okolo neho prechádzajú výstrely. Väčšinu z nich však zachytávalo telo pred ním, a tak bol skoro ako za veľkým štítom. Po náhlom uvedomení si streľby sa mu v hlave začali ozývať aj ďalšie podobne rapkavé zvuky. Nestrieľalo sa len na neho ako si v prvom momente myslel, ale do celého prvého radu ich skupiny. Do silnej a opakujúcej sa symfónie streľby sa občas ozývali krátke a jednotlivé tóny výstrelov. Každý jeden cyborg už v tej dobe totiž zameral jedného zo strelcov a pálil presne po jednom výstrele. Vojaci v hale ten luxus istej nezraniteľnosti nemali. Zdalo sa, že ich náboje nielenže vôbec nerozrušili pevnú formáciu útočníka, ale v konečnom dôsledku nemali účinok vôbec žiadny. Márny boj tak zakončilo niekoľko posledných výstrelov a streľba automatických zbraní ustala.

Cyborgovia sa začali rozostavovať po hale k jednotlivým vchodom akoby sa nič nestalo. Povstalci za nimi potrebovali chvíľu čas než sa opäť pohli. Postupne však rovnako zaujali pozície pri vchodoch. Ťažšia časť naozaj začala a nesvedčili o tom už len obrancovia, ktorí vedeli odpovedať rovnakou streľbou, ale hlavne fakt, že dlhá chodba na tomto mieste končila. Ak sa chceli dostať dole do podzemia, tak potrebovali zaistiť oblasť. Čo znamenalo rozdeliť sa a prejsť tie priestory, ktoré im stáli v ceste. V ochranný štít z cyborgov tak už ľudia dúfať nemohli.

V rovnakom čase sa už na inom mieste základne dávali do pohybu sily, ktoré budú môcť ich útoku zlomiť väz. Vo veliacom stredisku základne prebiehal čulý ruch.
„Pane. Už vytiahli tie záznamy z videokamier. Je to potvrdené. Pred pár minútami na nás zaútočili.“ Kričal s akýmsi podivným nasadením jeden z operátorov.
Plukovník Simons, ktorý bol veliteľom tejto základne, prešiel tento krik bez poznámky, aj keď mal chuť nižšieho dôstojníka pokarhať. Neboli predsa uprostred vojny a na takéto výbuchy napätia nebol jediný dôvod. Mal správy z veliteľstva, ktoré potvrdzovali, že ten celosvetový kolaps komunikácie zatiaľ nevyzerá na útok. Krajina nie je v ohrození, ale isté skupiny môžu využiť tento chaos pre svoje ciele. Napriek tomu, že ich samotná informačná sieť bola pod veľkým náporom, tak už vedel o útoku na východe krajiny. Ak sú útočníci takí hlúpi, že útočia na americké vojenské základne, ktoré sú plné vojenského personálu a dokonca uprostred amerického územia, tak rozhodne nemôžu byť považovaní za vážnu hrozbu. Kam chcú vlastne potom ustúpiť? Nebodaj veria, že obsadia celú základňu? Bolo to absolútne smiešne.
„Napočítali zatiaľ cez sedemdesiat útočníkov. Môj Bože. Zabili všetkých na vstupnom stanovišti a práve hlásili streľbu v oblasti šestnásť západného koridoru. Pane Bože postupujú tak rýchlo.“ Vyhŕkol zo seba operátor a prerušil, tak plukovníkovu niť. Ten sa na neho oboril.
„Vojak! Dajte sa dokopy. Inak tu nemáte čo robiť. Je to jasné?“ Prízvukoval mu rázne, ale na rozdiel od operátora nekričal.
„Áno pane. Vykonám pane.“ Odpovedal vojak a hneď nato zmĺkol.
Plukovník sa pozrel na monitor pred sebou, na ten sa premietala posledná správa z oblasti. Tvár sa mu mierne pokrivila. Dôvod na paniku nebol. Na paniku nebol totiž dôvod nikdy aj keby čelili jadrovému útoku. Armáda sa nestrachuje, ale koná. Predsa mu však tá správa robila starosti. Sedemdesiat útočníkov. To je už slušná útočná jednotka. Takmer dve čaty. Navyše sa už dostali k okraju vnútornej základne a majú prístup do podzemia. Možno predsa len podcenil situáciu.
„Chcem v tej oblasti všetky dostupné jednotky a chcem ich tam mať ihneď. Nariaďte evakuáciu nevojenského personálu a nech sa špeciálny zásahový team pripraví pri vchode do západného koridoru. Ostanú v kliešťach a bude to naozaj pevné zovretie. Rozumiete ma?“ Prízvukoval poslednú otázku plukovník.
Odpoveďou mu bolo hlasné a zborové. „Áno, pane.“
Celá základňa sa začala prebúdzať do bojového nasadenia. Boli pod útokom a ich cieľom bolo tento útok odraziť. Behom nasledujúcej štvrťhodiny sa začali presúvať stovky mužov a žien do západného koridoru. Či už podzemím, aby prehradili postup alebo povrchom, aby útočníkovi odrezali cestu preč.

Prestrelka okolo Dereka neustávala. Boli to presne dve minúty odkedy sa rozdelili na menšie skupiny. Tie mali obsadiť čo najviac priestorov, než sa pohnú do podzemia. A bolo to presne jeden a pol minúty, čo si myslel, že postupujú naozaj dobre. Potom mu okolo hlavy zasvišťal vystrelený náboj a on bol nútený skryť sa za kovový regál, okolo ktorého prechádzal. Ten bol síce naplnený nejakým vybavením, ale aj tak sa pri streľbe cítil skoro ako nahý. Z jeho uhla sa nedalo robiť nič. Strelivo prechádzalo nebezpečne blízko a on mohol len dúfať, že tie haraburdy v regáli zadržia všetko, čo sa do nich vystrelí. Opätovať paľbu, keď ho mali na muške, by bola hlúposť. Ostávali povstalci za ním, ktorí síce streľbu opätovali, ale jeho situáciu to príliš nevyriešilo. Ich strely totiž prechádzali rovnako blízko akurát z opačnej strany. Jedna zblúdila guľka a dostane ho jeden z vlastných. Pri tejto myšlienke sa zosunul na zadok pričom sa však neustále tlačil o stenu jeho provizórneho úkrytu. Mal trochu času sa rozhliadnuť a v tom si uvedomil, že len pár metrov od neho stojí Cameron v podobnej pozícií ako on. Zakrýval ju výstupok zo steny, do ktorého bola vsadená polička s knihami. Z tej teraz ostávali iba poletujúce zdrapy papiera a húf odskakujúcich triesok. V momente ako jeho zrak padol na ňu, tak sa jej hlava stočila k nemu.
„Urob niečo!“ Zakričal do streľby. Tú síce neprekričal, ale ona ho počula dobre.
„Robím.“ Odpovedala mu pokojne. Jej odpoveď skôr vysledoval z jej úst ako počul, ale jej pohľad sa v tej dobe sústredil na niečo za ním.
Ihneď sa stočil, aby zistil čo to je. Popri ňom vtedy prechádzali dvaja muži. Streľba sa sústredila na nich, ale ani na krátky okamih ich to nespomalilo. Kráčali smerom ku obrancom so svojimi zbraňami, ktoré nemilosrdne zasadili už niekoľko smrteľných rán. Paľba však neustávala. Na rozdiel od veľkej haly sa vojaci mohli lepšie kryť za stenami a nehodlali sa len tak vzdať. Tí dvaja muži mali podľa nich pravdepodobne nepriestrelné vesty, ale s väčšou blízkosťou nebudú mať šancu. Muži však nezastavili ani po niekoľkých zásahoch do hlavy. Každým ďalším krokom sa panika zväčšovala až boli zrazu na mieste. Zaznelo šesť výstrelov a obrancovia, ktorí ešte boli nažive, dodýchali. Následne sa ozvali ešte dva výstrely do diaľky. Zdalo sa, že ďalší dvaja vojaci to nevydržali a začali utekať skôr ako ostatní. Obaja sa však zosunuli k zemi. Neostal nikto.

Derek sa opatrne vysunul zo svojho útočiska a zazrel dvoch cyborgov vo dverách. Bolo po všetkom. Potreboval nachvíľu vypustiť. Za tak krátky čas sa dostal už druhý krát príliš blízko k smrti

Naznačil gestom ostatným, aby nasledovali stroje pred nimi. Povstalci sa pomaly približovali k nehybným cyborgom. Obišli Dereka a skontrolovali na chodbe ležiace telá. Potom zaujali svoje pozície pred nimi. Derek si medzitým pretrel zrak a trochu skľúčene sa pousmial. Zrazu sa mu vrátil jeho pôvodný výraz.
„Odkedy máš problém vyjsť do prestrelky?“ Spýtal sa Cameron, ktorá stála vedľa neho. Snažil sa, aby jeho slová vyzneli ako výsmech, ale tak nejak vedel, že na stroj vôbec nezapôsobia. Ona mu ich však vrátila podobným spôsobom.
„A odkedy máš ten problém ty?“ Vyzerala pritom nevinne akoby sa pýtala na úplne nepodstatnú maličkosť.
„Odvtedy čo ma tie guľky môžu zabiť. Na rozdiel od teba. Ty by si predsa mala byť voči nim odolná.“ Takmer zavrčal Derek a chystal sa opustiť miesto.
„Oni tiež.“ Ukázala na dvojicu, ktorá sa ešte stále nepohla zo svojho miesta.
„Mám pocit, že máš problém poničiť si trochu svoju novú fasádu.“ Zamrmlal si pre seba a otočil sa jej chrbtom. Neštvala ho. Aspoň nie toľko ako dával najavo. Potreboval len vypustiť adrenalín z dvoch smrteľných situácií. A bolo to určite lepšie ako sa vykričať na žehličku. Mierne sa pousmial.
Cameron kráčala za ním a snažila sa zistiť, či ich vpredu čakajú nejaké ďalšie prekvapenia. V zmesi hlukov dokázala určiť len to, že nejaký boj prebiehal práve o niekoľko miestností napravo.

V Ronovej jednotke nebol ani jeden cyborg. Jadro skupiny, ktorú viedol, totiž tvorilo niekoľko bojom ostrieľaných mužov a žien. Všetko jeho dobrých priateľov. Bolo celkom zvláštne ich mať zrazu všetkých po boku. Každý z nich totiž pri ňom slúžil v inej bojovej operácií. Keď ich len nedávno všetkých stretol, tak mal pocit akoby sa všetky tie roky služby zliali dohromady. Začal si spomínať na všetko, čo s týmito ľuďmi zažil a bolo toho naozaj dosť. Nemuselo byť všetko v oficiálnych záznamoch. Nikto z nich nebol preslávený ako veľký bojovník, hrdina. Nerozhodli žiadnu historicky významnú bitku ani sa nezúčastnili rozhodujúcej tajnej operácie. Ron a všetci ostatní okolo neho sa dali považovať za tých bežných vojakov ľudského odporu, ktorých sú tisíce a každodenne v budúcnosti umierajú bez povšimnutia. Napriek tejto úvahe však mal istotu, že sa môže na všetkých spoľahnúť. Všetko to boli veteráni, ktorí zažili veci, o ktorých sa väčšine ostatných ani nezdalo. Nakoniec, prečo by mali byť iba priemer z tisícov? Koľko ľudí bolo poslaných späť v čase? Connor si ich vybral. To muselo niečo znamenať.
Teraz sa nachádzajú tak blízko toho, aby sa súdny deň vôbec nestal. Pocity niečoho neopakovateľného sa miesili s čírim adrenalínom. Akoby v tranze počas týchto myšlienok vydával posunkami rozkazy a jednotka sa formovala presne nacvičeným spôsobom. Ak pohľad na rovnako pohybujúce sa stroje pôsobil majestátne, tak v ich prípade sa dalo hovoriť o jednom živom organizme, ktorý ako jedno telo robil jednotlivé pohyby a nepôsobil tak škrobene ako stroje.

Povstalci sa posúvali v podrepe cez miestnosti. Navzájom dokonale krytí a pripravení kedykoľvek zasiahnuť. Ich reflexy boli otestované hneď v nasledujúcich miestnostiach. Postrelili niekoľko vojakov pred nimi. Tí boli na rozdiel od nich dezorganizovaní a oproti násobnej presile nemali šancu. Postup prebiehal rýchlo. Ronové myšlienky, ktoré sa stále častejšie začali prelievať so situáciou na bojisku, sa týmto slabým odporom zaoberali. Aspoň podľa neho zatiaľ narážali na vojenský personál, ktorý sa v čase ich útoku nachádzal na mieste. To mohlo znamenať stráž, ale aj vojenského technika, či iný ozbrojený personál. Omnoho horšie to bude, ak narazia na organizovanú vojenskú jednotku, ktorá sa k nim určite o tomto čase blíži. Nerád to priznával, ale v takom okamihu budú rozhodujúce stroje, ktoré so sebou vláčia. Túto myšlienku mu zarazil kúsok odlúpnutej steny. Roh, za ktorý chcel zájsť, bol totiž ostreľovaný z druhej strany. Mal šťastie, že obrancovia spustili paľbu predčasne. Možno kvôli jeho tieňu alebo strieľali na niekoho vedľa neho, keď bol z ich pohľadu pred ním. Tak alebo tak, bol stále na žive. Čo bol vždy dôvod k oslave. Vyvstala však nová otázka. Ako sa dostanú za ten roh. Boli tam priamo na rane pre viacero obrancov, čo súdil podľa viacerých zvukov streľby. Rozmýšľal aký trik by mohol použiť, keď v tom sa ozvalo päť výstrelov a nastalo ticho. Chvíľu rozmýšľal, čo to mohlo byť. Po pár sekundách vytiahol z kapsy zrkadielko a vystrčil ho za roh. V jeho odraze stáli dve nehybné postavy nad štyrmi telami, ktoré pravdepodobne patrili obrancom. Už dávno bolo po všetkom, len si to ešte nestihol urovnať v hlave. Opäť sa vrátil ku svojej pôvodnej myšlienke. Kto je tu vlastne s kým? Oni so strojmi alebo stroje s nimi? Začínal sa trochu cítiť ako obyčajný doplnok. Jeho predchádzajúce spomienky vojenskej minulosti sa akosi vytratili do pozadia, aj keď nezmizli úplne. Tá minulosť pojednávala práve o strojoch a nato nesmie nikdy zabudnúť.

Rôzne vzplanutia streľby sa ozývali po celom západnom koridore. Každý, či to už bol člen útočiacich povstaleckých jednotiek alebo niekto z vojakov brániacich komplex, mal neustále v podvedomom sluchu aspoň šesť vzdialených bubnovaní, ktoré prichádzali z rôznych smerov. Ľudia podľa toho mohli určiť približnú vzdialenosť nepriateľa alebo smer odkiaľ im hrozí bezprostredná hrozba. Stroje vďaka spoločnej komunikácií mali neustály bojový plán celej oblasti. V budúcnosti museli ľudia kvôli tomu prejsť na iný štýl boja. Rýchly úder a následný presun na inú pozíciu. Nedať nepriateľovi možnosť využiť jeho lepšie informácie. Teraz však vojaci nemali ani len potuchy akému nepriateľovi čelia. Bránili pozične a tlačili sa dopredu v domnienke, že sú v presile. V úzkych chodbách, kde sa naplno prejavila nezdolnosť kovu, však neboli.

„Team bravo. Tu je šestka. Ste na pozícií? Počujete ma? Sakra.“ Ženský hlas zaklial a vysielačka prestala chrčať. Pár krát si poťukala po prilbe a jej zvraštené čelo dávalo poznať, že akurát tuho uvažuje.
„Takže náš kontaktný team sa neozýva.“ Dodala skôr pre seba a na konci prehltla nadávku. Potom vzala opäť vysielačku a zmenila frekvenciu.
„Tu poručík Ricsonová. Šestka je na pozícií. Opakujem sme na pozícií. Nikto z kontaktného teamu sa neozýva.“
Na druhej strane to krátko zachrčalo a následne ostalo ticho. Na chvíľu mala pocit, že možno splietla frekvenciu pre veliteľstvo, vtom sa však ozval hlas operátora.
„Ostaňte na mieste. Team bravo bol vyradený. Nepokúšajte sa o protiútok. Opakujem neútočte, ale držte pozície.“
„Rozumiem. Končím.“ Ozvala sa mimovoľne, a potom vysielačku vypla. Pozerala pritom do prázdna. Team bravo bol vyradený. Pekná fráza pre skutočnosť, že boli pravdepodobne všetci zabití, keďže sa ani jeden z nich neozval. Poznala tých chlapcov a jej hlava nemohla pochopiť ako sa cez nich tí bastardi mohli dostať. Ako sa mohli dostať tak ďaleko? Tí ľudia by museli byť nezraniteľní. Pomaly v nej začínala vrieť zlosť, ale nechcela to dať najavo.
„OK, počuli ste všetci. Zaujmite obranné postavenie. Neprekĺzne tadiaľto ani myš.“ Zahlásila ostatným v jej jednotke. V podstate to nebolo potreba, keďže väčšina vojakov už stála v obrannej pozícií, kde sa podvedome postavili už pri príchode, pričom mierili na dva možne prístupy.
„Ryan, Shirley. Vy dvaja sa presuňte na opačnú stranu bočnej chodby. Ak sem budú chcieť vpadnúť z boku, bolo by dobré to vedieť.“ Rozkázala dvojici vojakov. Tí iba kývli hlavou a rozbehli sa na miesto. Tón jej hlasu to možno neprezradzoval, ale tí dvaja boli jej priatelia. Volala ich menami aj keď v jednotke sa skôr nosili prezývky, čo už patrilo k istému armádnemu žargónu dopĺňania oficiálnych priezvisk a hodností. Napriek tomu sa k ním však nechcela správať inak. Možno aj preto ich práve poslala na predsunutú pozíciu. Zahnala tie myšlienky. Teraz sa je dôležitejšie sústrediť na situáciu okolo. Namierila svoju zbraň pred seba akoby v tom momente malo niečo vybehnúť z miestnosti pred nimi. Nič sa však zatiaľ nedialo. Iba streľba z okolia sa ozývala ďalej.

Ozvena okolitých bojov sa niesla aj miestnosťou, ktorou prechádzali Sarah s Johnom. Ten premýšľal, prečo s nimi nie sú aj Derek s Cameron. Určite to nebude kvôli tomu, žeby tí dvaja chceli ostať spolu osamote. Po celý čas príprav mal pocit, že tvorili jednu malú skupinku uprostred toho kolotoča. Až v tej veľkej hale za nimi sa zrazu rozpadli a každý si šiel svojou cestou. Obzrel sa okolo seba. Boli s nimi ešte ďalší traja povstaleckí vojaci a dve úplne zahalené postavy. Boli to stroje. Pousmial sa pri spomienke na ľudí, ktorí sa o nich dozvedeli prvý krát.
„Roboti z budúcnosti.“ Tak nejak znela ich pochybovačná odpoveď, keď sa snažili sadnúť alebo oprieť sa o nejaký pevný bod. Svet sa im v tom momente obrátil hore nohami a potrebovali sa niečoho zachytiť. V tomto momente by ich ani nemohol opraviť v tom, že sa jedná o cyborgov. Na tých zahalených kostrách totiž nebol ani kúsok organického materiálu. Pod tými bundami a kuklami sa totiž skrýval nahý endoskeleton. Nebol čas dokončiť prácu. Bolo celkom zaujímavé, že to vlastne nikomu neprekážalo.
Streľba na pozadí neustávala, pričom ich skupina zatiaľ na nikoho nenarazila. Vtom mu to zaklaplo do seba. Derek a Cameron. Jeden velí ľuďom, druhá velí strojom. Musia spoločne koordinovať postup a hlavne musia byť obaja v prvej línií. V prvej línií je to nebezpečné. Na tvári sa mu objavil namrzený výraz. Chránia ho. Čakal, že minimálne Cameron bude celý čas po jeho boku, kvôli nebezpečenstvu, v ktorom sa nachádzali. Duševne sa nato pripravil. Keď sa potom rozdelili a každý si išiel vlastnou cestou, tak mal pocit slobody. Mohol zodpovedať sám za seba. Pritom ho len odsunuli na trasu mimo bojov, aby ho chránili.
„Porcelánová hračka.“ Vzdychol si potichu, aby ho nikto nepočul a pokračoval ďalej.

Sarah, na rozdiel od neho, ďakovala za každú sekundu, cez ktorú na nikoho nenarazili. Nevedela či by bola schopná vystreliť. Odkedy vystúpila z dodávky a zistila, že ju pozorujú oči bez života patriace mladému vojakovi, nemohla reagovať. Kráčala stále dopredu, svoju zbraň mala namierenú pred seba, ale cítila v prstoch, že by nemohla vystreliť. Neposlúchali ju. Zo všetkého najviac si priala, aby už konečne utíchla tá prekliata ozvena streľby, ktorá jej vibrovala v hlave a spôsobovala jej bolesť na spánkoch. Nech to všetko skončí.
Ozvena však bola nemilosrdná a pokračovala bez prestania, aby ani na okamih nedala oddýchnuť jej mysli.

Jedna z nich patrila aj Derekovej zbrani. Ten sa znova dostal do prestrelky, ale tento krát sa konečne ocitol v dobrom palebnom postavení a jedného z obrancov skolil k zemi. Ďalší mu však nič nedarovali a spustili paľbu jeho smerom. Na jeho podporu vypálili povstalci niekoľko výstrelov a vojakom pred nimi neostávalo nič iné, len sa stiahnuť. Cyborgovia už tým časom prechádzali miestnosťou k ich pozícií. Derek sa v tom momente stočil doprava, kde stála väčšina jeho spolubojovníkov.
„Ako sme na tom?“ Spýtal sa, pričom načas zadržal ťažké vydychovanie.
„Dvaja zranení.“ Ozval sa jeden z povstalcov, ktorý v tom momente vybaľoval obväz a rýchlym pohľadom ešte skontroloval, či niekto ďalší nepotrebuje pomôcť.
„Len škrabnutie. Nič vážne.“ Doplnil ho jeho kolega, ktorý si však pevne držal zranenú ruku.
Derek tentoraz nebol prvý po kom vypálili, za čo bol celkom vďačný. V moment, keď sem vojaci vpadli, nebol pred ním žiaden cyborg alebo železný regál, ktorý by mu poskytol krytie. Schytal by to naplno. Táto myšlienka mu len prebleskla a hneď sa stratila. Cítil sa však za ňu vinný, vždy keď sa pozrel na zranených kolegov, ktorí nemali toľko šťastia ako on. V tomto labyrinte chodieb a miestností to bolo všetko o šťastí. Každá nová chodba bola hodom kockou, ktorá rozhodla o tom, či vyhrá jedna alebo druhá strana. Aj ten najlepší strelec s najrýchlejšími reflexami bol viazaný touto hrou o šťastie. V rozhodnom momente záležalo na milióne hlúpych detailov, kde aj silnejší svit lampy pod iným uhlom mohol ovplyvniť milisekundy počas ktorých sa rozhodovalo kto zomrie a kto prežije.
„Zamínujte to tu. Ďalej už nejdeme.“ Pristihol sa ako sám sebe prerušil myšlienky. Bolo to zvláštne. Povstalci ihneď začali vyťahovať výbušniny.
„To by ich mohlo trochu zdržať.“ Dodal, aby ich trochu povzbudil. Mohli by samozrejme pokračovať ešte ďalej, ale nechcel už pokúšať šťastie. Pozrel sa pritom na jedného z cyborgov, ktorý mal v hrudníku ohromný počet dier. Tie vyzerali, že sa čo chvíľa stanú jednou veľkou. Niekoľko rán mal aj na tvári, ktorá však ešte stále vyzerala vcelku normálne. Ten si toho už tiež užil. Derek mal dokonca na kratučký okamih pocit súcitu, ale ten rovnako rýchlo zmizol. Zrak mu preto zbehol z cyborga na chodbu za ním. Za ňu sa stiahli obrancovia. Buď im začali chodiť správy, že proti ich kovovým kamošom nemajú šancu alebo mali na druhej strane lepšiu palebnú pozíciu. Nehodlal si však tieto teórie overovať. Stačilo mu, že sa vojaci správali opatrnejšie. Strhol svoju zbraň a vydal sa späť po svojich stopách. Ich smerom sa už dostali omnoho ďalej ako plánovali, snáď sa ostatným skupinám vodilo rovnako.

Ďalšia z týchto skupín sa medzitým snažila obísť predpokladanú obranu bočnou chodbou. Na ich smolu sa pri začiatku tejto chodby nachádzala dvojčlenná hliadka obrancov. Ryan aj Shirley sa stihli schovať za stôl skôr ako ich uvideli. Zatiaľ čo Ryan čakal pri rohu s pripravenou zbraňou, aby vystriehol správny okamih na útok, tak jeho kolegyňa poslala tichý signál vysielačkou ich veliteľke. Prebehlo ešte pár sekúnd. Útočníci pred nimi sa ani nesnažili postupovať potichu kvôli všadeprítomnej streľbe. Ich postup však bol dosť hlasný pre všetkých v miestnosti. O tých ale nemali ani potuchy. Zrazu sa obaja obrancovia zdvihli. Bolo to takmer súčasne ako opreli svoje zbrane o vrch stola a spustili nemilosrdnú paľbu. Útočníci si ani nestihli uvedomiť ich prítomnosť. Krátke záblesky pred nimi upútali ich zrak a všetko sa spomalilo. Reflexy sa snažili predbehnúť čas a zamieriť skôr ako sa salva guliek dostane k telu. Bolo to nemožné. Prví štyria povstalci nemali žiadnu šancu a zrútili sa k zemi bez jedinej známky odporu. Získali tak však čas ostatným, ktorí simultánne ukročili k najbližšiemu možnému úkrytu a spustili proti streľbu. Cyborgovia pokračovali už tradične vpred akoby sa nič nedialo.

Na kryciu streľbu reagovali obrancovia rozdielne. Ryan sa zohol do istého bezpečia za stolom, ale Shirley pokračovala v paľbe ďalej akoby mala dokonalú istotu, že povstalci nemôžu počas pohybu zamieriť. To bola samozrejme pravda a streľba mala mať skôr psychologický efekt ako skutočne niečo trafiť. Podobne sa ich postup líšil v momente, keď strieľali obaja. Zatiaľ čo Ryan vyprázdnil zásobník do dvoch nezastaviteľných postáv, ktoré sa neustále približovali a jeho jediný úspech bol v tom, že ich snáď o sekundu alebo dve spomalil, tak Shirley zabila dvoch ďalších povstalcov, ktorí malí tu smolu, že chceli ďalej opätovať paľbu. Náhle však vedľa Ryanovej hlavy presvišťala strela a narazila v jeho tesnej blízkosti. V prvom okamihu sa strhol na reflex, že zasiahli jeho. V druhom si však uvedomil, že to bola Shirley, ktorá dostala zásah od jedného z cyborgov. Zrazu sa mu celá scéna dostala do hlavy akoby sa to jeho mozgu konečne podarilo spracovať. Shirley dostala zásah do pravého líca a zvalila sa na zem. Bolo to fatálne zranenie. Pri tom pohľade mu srdce začalo pumpovať krv ako o život a roztrasenými rukami konečne zaklapol zásobník do zbrane. Postavil sa a s revom začal paľbu na nezastaviteľné telá. Bolo to bezúčelné, ale hnev mu totálne zatemnil myseľ. Neuvažoval vôbec nad tým, že v tejto pozícií ho mohli zastreliť najľahšie.

V jeho zásobníku ostávalo ešte pár posledných nábojov, keď ho zrazu niečo chytilo za rameno a začalo ho to tiahnuť dozadu. Hnev sa rozplynul v návale prekvapenia. Prestal strieľať a nachvíľu takmer stratil rovnováhu ako ho sila tlačila za sebou. Otočil sa a stuhol pri pohľade na svoju kolegyňu. Bola to ona, ktorá ho za sebou tiahla preč z bojiska. Našťastie nohy sa mu pohybovali ďalej, lebo v tom momente sa už okolo nich odlamovali kusy omietky od prichádzajúcej streľby. Nevedel, čo si má o tom myslieť, ale pokračoval za ňou ďalej do bezpečia chodby. Smerovali späť ku svojej jednotke, tí už boli na útok určite pripravení.

Keď obišli ďalší záhyb a nebezpečenstvo aspoň čiastočne pominulo, tak sa zastavil.
„Čo to má kurva znamenať?“ Vyhŕkol zo seba a ohol sa v páse, lebo mu začalo prichádzať zle. Shirley pred ním sa zastavila rovnako, nepovedala však jediné slovo. Ryan preto zdvihol pohľad a pozrel sa jej do tváre. Vtom si to všimol. Jej tvár. Dostala priamy zásah do pravého líca. Rana tam ešte stále bola, ale nie taká akú očakával. Pod odlúpnutou kožou sa totiž nachádzalo čosi kovové.
„Panebože, tvoje líce, máš tam kov...“ Nemohol pokračovať ďalej. Z väčšej časti za to mohla jeho nevoľnosť kvôli ktorej sa nemohol narovnať, ale prekvapenie nebolo o nič menšie. Prvá myšlienka mu skĺzla k operácií. Nebola to nejaká protéza? Nemala nehodu. Hneď za tým sa mu však vynorili dve postavy, na ktoré streľba nemala žiaden účinok. Rovnako jeho kamarátka nemala vôbec nutnosť sa kryť za stolom ako on. O čo tu ide?

Shirley si prešla dvoma prstami po zranenom mieste. V tvári sa jej zračil slabý výraz prekvapenia, ktorý vôbec nekorešpondoval s tým, že pred pár sekundami dostala zásah do hlavy. Ryan sa už dostával k sebe, ale ešte stále tomu všetkému nechápal.
„Máš niečo spoločné s tými nezraniteľnými chlapmi?“ Spýtal sa po chvíli a zvrtol hlavu smerom odkiaľ sem prišli. Nikto z útočníkov sa za nimi zatiaľ nevydal. Trochu ho to upokojilo a otočil sa späť k Shirley. Ozval sa výstrel. Za ním nasledovali ešte ďalšie tri. Ryan stratil cit v nohách a spadol na kolena. V jeho očiach sa odrážala jeho kolegyňa, ktorá v ruke držala pištoľ. Zvuk sa pomaly vytrácal do ticha. Obraz začal tmavnúť. Miestnosť sa zrazu preklopila na stranu. Teraz už sledoval iba jej nohy a krv. Tá bola všade naokolo. Bola jeho a bolo jej tak veľa. Vydýchol naposledy.

Cyborg nad ním mu už nevenoval pozornosť. Z príručnej kapsičky vybrala leukoplast a dokonale zamaskovala zranenie, tak aby to nevyzeralo vôbec vážne. Potom sa zamierila priamo ku svojej jednotke. Nikto z útočníkov sa tým smerom už nevydal.

Poručík Ricsonová stála pri začiatku chodby ako prvá. Zbraň mala namierenú na prípadný útok, ale v kútiku duše očakávala, že sa z poza rohu vynoria jej dvaja priatelia. Priamo v hľadáčiku jej zbrane sa objavila postava. Bola to Shirley, ktorá utekala smerom k nej. Po tvári jej stekali slzy a sťažka vydychovala. Zastala až tesne pred ňou.
„Michelle, dostali ho. Dostali Ryana.“ Povedala jej plačlivým hlasom.
„Tie svine ho dosali.“ Dodala po chvíli a zakryla si tvár rukou.
Michelle pri prvých slovách totálne skamenela. Jeden z jej priateľov bol mŕtvy. V jej očiach však nebolo jedinej slzy. Bolo to možno zo šoku. Možno preto, že ako dôstojník velila týmto ľuďom a na rozdiel od Shirley sa nesmela zosypať. Spoliehajú sa na ňu. V každom prípade ju druhá veta nakopla preč z tranzu. Vedela, že bude asi voči nej jednať necitlivo, ale musela.
„Je mi to ľúto. Budeš v poriadku.“ Dostala zo seba slova útechy a položila jej ruku na rameno. Potom sa otočila k ostatným.
„Pripravte sa. Útok príde každou chvíľou. Každý nech ma čistý priezor paľby.“ Zakričala do miestnosti. Vojaci jej venovali iba krátky očný kontakt a potom sa opäť pozerali do chodby pred sebou. Všetci už boli v pozícií a všetci čakali.

„Neprídu.“ Pošepla Shirley veliteľke. Jej hlas už bol opäť normálny.
„Ako to myslíš?“ Spýtala sa Michelle trochu prekvapene.
„Počula som ich kričať o zamínovaní chodby. Chcú nás odrezať.“ Vysvetlila jej stále pošepky. Stopy po slzách zmizli prekvapivo rýchlo, ale Michelle tomu v tej dobe nevenovala pozornosť.
„To nechápem. Prečo? Veď útočia oni. Prečo by si zahradzovali svoj vlastný postup?“ Uvažovala krátko o úmysloch votrelcov, kým sa znova neozvala Shirley.
„Snažia sa dostať do podzemia. Pravdepodobne chcú vniknúť do zakázanej oblasti so superpočítačmi.“ Pokračovala vo vysvetľovaní.
„Sakra, ale najbližší vstup do nižšieho podlažia je o niekoľko miestností pred nami. Ak to pred nami zamínovali, tak sa budeme musieť vrátiť a pravdepodobne zistíme, že spravili to isté aj o poschodie nižšie.“ Veliteľka rozmýšľala nahlas akoby niekoho ponúkala na poskytnutie riešenia celej situácie.
„So zamínovaním ešte len začali a nachádzali sa pred bočnou chodbou. Priama cesta pred nami je pravdepodobne voľná.“ Využila ponuku Shirley. Jej veliteľka si to krátko premyslela a potom vydala rozkaz, aby sa všetci pohli do ďalšej miestnosti. Prebehlo to všetko rýchlo. Možno až príliš. Behom tých pár okamžikov si však Michelle prebehla všetko od taktiky a skutočnej pravdepodobnosti, či všetci nepriatelia sú práve na konci bočnej chodby a nie priamo pred nimi až po priame porušenie rozkazu, ktorého sa práve dopúšťala. Mali ostať na mieste a zabrániť ďalšiemu postupu útočníkov. Ona namiesto toho riskovala možný boj na druhej strane za šancu, že sa dostanú do podzemia skôr ako tí druhí. Bola to voľba, ktorej výsledok môže mať fatálne následky. V stovkách týchto myšlienok sa úplne stratila tá jedna podstatná. Na tento postup ju naviedla Shirley. Ona počula tu vec o zamínovaní, aj keď pri podrobnejšom zamyslení by to nedávalo zmysel. Prečo by vykrikovali svoj plán pomedzi prestrelku? Možno sa pri pohľade na ňu chcela spýtať práve nato. Keď však otvorila ústa, ozvala sa iná otázka.
„Čo sa ti stálo s lícom?“
„Škrabol ma kus odrazenej omietky. Nič vážne.“ Odpovedala jej kolegyňa bez jediného zaváhania a pokračovala ďalej. Na svoju pôvodnú otázku si už veliteľka nespomenula.

„Čo má toto do čerta znamenať?“ Kričal plukovník Simons na celé veliace stredisko, do ktorého sa pred pár okamžikmi vrátil. Fakt, že vykĺzol zo svojho urovnaného dôstojníckeho vyjadrovania a prešiel ku kriku, vypovedal o vážnosti jeho nálady. Nerozhodil ho však stále prebiehajúci útok votrelcov, napriek tomu, že mu venoval celú svoju pozornosť odkedy sa o ňom dozvedel. Boli to samotní operační dôstojníci pod jeho vedením. Na ich monitoroch boli správy, ktoré nikdy neoznámil a vo vysielačkách sa ozývali potvrdenia rozkazov, ktoré nikdy nevydal. Jeho velenie sa otriaslo v základoch.
„Pane,“ Ozval sa jeden z operátorov s trochu roztraseným hlasom. Plukovník bol podľa neho úplne vyvedený z miery a to ho mierne desilo.
„Major Gegner vydal rozkazy vo vašej neprítomnosti.“ Dodal vzápätí a čakal spŕšku slov od plukovníka. Ten však, ako sa zdalo, opäť získal svoj dôstojnícky pohľad. Operátora si prestal všímať a otočil sa na majora, ktorý celú dobu stál pri jednom z monitorov a doteraz vôbec nedával najavo svoju prítomnosť.
„Major Gegner, vysvetlite to!“ Rozkázal plukovník stroho. Ten sa k nemu otočil s úplne nedbanlivým pohľadom, čo plukovníka opäť dopálilo. Bol jeho zástupcom v tejto základni už niekoľko rokov. Nikdy sa takto nesprával. Vždy splnil všetky jeho nariadenia. Toto mu nebolo vôbec podobné.
„Mám špecifické rozkazy, pane.“ Oznámil major chladne.
„Rozveďte to!“ Prikázal plukovník podobným tónom, ale na rozdiel od jeho zástupcu bolo poznať, že v ňom buble zlosť.
„Na celú základňu bola uvalená karanténa. Na povrchu sa už zhromažďujú uzáverové jednotky z najbližších okolitých základní, ktoré budú dohliadať nato, aby oboma smermi nič nepreniklo. Rovnako bol zastavený neefektívny protiútok vašich jednotiek a ich úlohy preberú špeciálne teamy, ktoré sa už presúvajú k obrane superpočítačov v podzemných priestoroch.“ Major podal vysvetlenie, čo však jeho nadriadeného viditeľne neuspokojilo. Skôr naopak. Vyzeral byť omnoho rozrušenejší než pri vstupe do miestnosti. Už sa to však netýkalo hnevu samotného ako skôr obyčajného úžasu. Napriek svojmu výrazu však ovládal ďalej svoj tón.
„Som váš superiórny dôstojník. Od koho máte tieto rozkazy, major?“ Spýtal sa výhražne a zdôraznil posledné slovo, aby mu dal jasne najavo ich pozície. Ak si táto bezcenná karikatúra dôstojníka myslí, že využije tento výnimočný stav, aby nabral voči nemu nejaké body, tak sa naozaj pletie. Plukovník Simons ho hodlal zviesť pod čiernu zem, ale v tom sa ozval jeden z operačných dôstojníkov a získal si tak získal pozornosť oboch.
„Pane, toto by ste mali vidieť.“ Zakričal smerom k ním a obaja sa bez váhania vydali jeho smerom. To čo sa dialo okolo nich bolo dôležitejšie ako hádka o kompetencie. Aspoň podľa plukovníka. Operátor im už v tom okamžiku ukazoval nahratú video stopu, na ktorej práve prebiehal jeden z bojov.

„Drž sa za mnou.“ Kričala Sarah na Johna a posúvala sa opatrne dozadu. V jej okolí presvišťali už stovky striel. Našťastie pre ňu, mala pred sebou jedného zo strojov, ktorý trochu atypicky kráčal dozadu a vytváral jej tak ďalej štít. Bolo príjemné zistiť, že naozaj dokážu počúvať rozkazy. Niečo v tom duchu si myslela Sarah, keď sa tlačila ku stene a ďalej sa snažila posúvať z dosahu. Druhý zo strojov medzitým postupoval vpred a dostával sa tak do pozornosti vojakov.

Tento krát však išlo všetko trochu inak. Vojaci prestali strieľať a v jednom okamihu sa všetci stiahli. V druhý okamih sa dva odistené granáty dokotúľali k nohám kráčajúceho robota. Sarah, už v momente ako prestala počuť streľbu, schytila Johna za ruku a rozbehla sa preč k najbližšiemu rohu, za ktorý by sa mohli skryť. Povstalci, čo boli s nimi, jednali rovnako. Stroje si naopak granáty nevšímali. Nakoniec, všetko sa to odohralo v sekundách. Nastal výbuch, ktorý zaplnil miestnosť a na krátky okamih zakryl telo jedného zo strojov. Ohnivý záblesk následne zmizol a odhalil nahý endoskeleton, na ktorom ostali iba zdrapy bývalého oblečenia. Kovová kostra stála nehnuto. V tom momente už vojaci vyrazili zo svojich úkrytov, aby obsadili oblasť pred nimi. V prvých sekundách im ešte mozog nedokázal povedať, že je niečo inak. Prebratie prišlo vzápätí.

Kovové monštrum jedným úderom odhodilo prvého vojaka oproti stene. Prudký náraz o stenu nasledoval náraz bezvládneho tela na podlahu. Ostatní vojaci v tom okamihu zastavili akoby im až v tom momente konečne došlo ako sa celá situácia vyvíja. Zastavili všetci až na jedného. Ten pokračoval až ku stroju pred ním, ktorý sa pokúsil o rovnaký úder. Tento krát sa však úder zastavil na hrudi. Vojak mu úder opätoval a vychýlil lebku do strany. Následne sa obaja do seba zasekli. Cyborg mal rovnakú silu ako jeho protivník bez kože. Vrazil s ním o stenu a následne ho hodil o podlahu. Potom sa pokúsil nohou naraziť na lebku, ale kovová kostra zmenila polohu a následne sa dostala na nohy. Padlo ešte niekoľko úderov a následne sa opäť zrazili do seba.

Sarah priebeh bitky nevidela. Ešte pred výbuchom sa so synom stihli schovať do bezpečia a nehodlala zbytočne riskovať ďalší výbuch. Pokynula na trojicu, ktorá ich sprevádzala, aby s nimi ustúpili. Stroje, ktoré ich sprevádzali by to mali vyriešiť alebo aspoň vojakov dostatočne dlho zadržať. Všetci prebehli do vedľajšej miestnosti, kde sa nachádzalo niekoľko desiatok stolov. Johnovi to nachvíľu pripomenulo triedu. Z opačnej strany priletela salva guliek a zrazila k zemi jedného z povstalcov. Streľba bola dobre zamierená. Museli na nich čakať. Sarah si pri páde na zem udrela hlavu o jeden zo stolov. Pritom ako si držala zranené miesto sa jej v mysli premietol plán týchto chodieb. Celé toto podlažie bolo jedno veľké bludisko kancelárií a chodieb. Napriek istému chaosu, tu existovali logické prepojenia, ktoré ak sa zahradili, tak dané osoby mohli pokryť úspešne celú oblasť. V tomto prípade boli tými osobami vojaci z tohto zariadenia. Nemohli sa stiahnuť, lebo cesta späť viedla cez miestnosť, z ktorej sa sem práve odstali. Nemohli pokračovať dopredu, lebo vojaci ich mali dobre pokrytých. Jediné šťastie bolo, že sa mohli ukryť medzi stolmi. Bola tu ešte bočná chodba, ktorá by ich však doviedla znova k vojakom akurát z iného smeru. Neexistoval spôsob ako sa z tejto situácie dostať bez boja, takže všetko záležalo na jedinej veci. Koľko obrancov sa skrýva pred nimi? Vedela, že vo vedľajšej miestnosti sú ich možno dve desiatky, ale koľko ich je v skutočnosti pred nimi. Bol čas to zistiť.
„Odpočítajte tridsať sekúnd a zaútočte.“ Oznámila ostatným.
„Mami?“ Ozval sa neisto John, ktorý začínal tušiť, čo sa chystá urobiť.
„Budem fajn. Kryte ma!“ Prikázala a prikrčená sa rozbehla ku bočnej chodbe. V momente keď už opúšťala bezpečie úkrytu zo stolov sa ozvala krycia streľba, ktorá upútala vojakov. Mohla tak nebadane prekĺznuť do chodby.

Rozbehla sa čo najrýchlejšie a dúfala, že žiadni vojaci sa nenachádzajú priamo v záhyboch chodby, ale čakajú až na konci. Obehla posledný záhyb a pritisla sa chrbtom ku stene. Za najbližším rohom ju už pravdepodobne bude čakať strelec. Adrenalín v žilách sa stupňoval. Zistila, že vôbec po celú tu dobu nepočítala sekundy. Takže iba odhadla, že už je ten pravý čas. Nadýchla sa, zadržala dych a vyskočila z poza steny. Vojaci boli nakoniec iba traja a žiaden nemieril jej smerom. Nevideli ako sa dostala do bočnej chodby a viditeľne nikoho odtiaľ neočakávali. Hneď ako sa im však na okraji zorného pola niečo pohlo, strhli sa za tým.
„Bože, sprav tridsať sekúnd, prosím.“ To bola jej jediná myšlienka v tom momente. Nemohla zasiahnuť všetkých troch naraz. Ozval sa výstrel. Zasiahla rameno jedného z mužov. Takmer vzápätí sa ozvali tri ďalšie výstrely. Všetka krv v jej tele zrazu stuhla. Jednotlivé obrazy nesúmerne nadväzovali na seba. Zasiahnutému mužovi zrazu vystrekla krv z jeho krku. Kolegovi vedľa vyšplechla krv na dvoch miestach na hrudi. Sarah nemohla uveriť tej synchronizácií. Bolo to na okamih presne.
„Ani sa nehni!“ Zakričala na tretieho vojaka. Ten, ako sa zdalo, bol mimo zorný uhol povstalcov, ale pri ich streľbe zvrátil reflexívne svoj pohyb smerom k nim. Takže práve v tento okamih mieril do miestnosti, kde nemohol nikoho trafiť a Sarah mierila naňho.
„Odhaď tu zbraň preč!“ Ozvala sa čo najprísnejšie. Vojakova vystrašená tvár jej pripomenula mladíka, ktorého telo uvidela hneď po príjazde na toto miesto, keď vystupovala z dodávky. Od toho momentu jej rezonoval každý moment s tým, aká je celá táto akcia chyba. Teraz ho však nemusela zabiť. Vojak pred ňou odhodil svoju zbraň. V jeho očiach videla strach. Nevedel čo má očakávať. V tom momente to nevedela ani ona. Možno nájsť niečo čím ho spútajú. Potom sa môžu stiahnuť. Vojak sa začal krčiť v zmierlivom geste. Možno... V hlave pred ňou sa objavila diera, z ktorej sa vylial prúd krvi. Tvár bez výrazu sa ihneď zosunula k zemi. Za mŕtvym telom stála postava muža. Bol to cyborg.
„Čo si to spravil?“ Vyhŕkla na neho zo slzami v očiach.
Pozrela sa na nehybné telo vojaka, ktorého chcela ušetriť. Zrak jej rozmazávali slzy.
„Čo si to spravil?“ Oborila sa znova na cyborga, ktorý sa blížil oproti nej.
„Bola tu 50% šanca, že sa posledným pohybom naťahoval za zbraňou, ktorú mal pripnutú na opasku.“ Vysvetlil chladný mužský hlas, ktorý už vychádzal priamo pred ňou.
„Ty si nevidel jeho oči. Nechápeš. Nič nechápeš.“ Kričala do tváre muža pred ňou.
„Chápem. On je mŕtvy. Ty nažive. To je to čo robím.“ Odpovedal mužský hlas.
Sarah sa mu zadívala do očí. Jeho tvár nemala žiaden výraz, ale zrazu v nej niečo našla. To niečo ju vydesilo. Vlna chladu prešla celým jej telom.
„Cameron?“ Ozvala sa roztraseným hlasom. Nastalo niekoľko sekúnd ticha.
„Áno?“ Ozval sa mužský hlas, ale Sarah by prisahala, že znel ako Cameron. Celá ta odpoveď znela Sarah trochu desivo.
„Čo sa stalo?“ Zaznel Johnov hlas spoza mužovho chrbta. On a ďalší dvaja povstalci práve vyšli z poza rohu. Sarah sklopila zrak.
„Nič,“ Povedala so zavretými očami. „Zvládli ste to skvele. Perfektné načasovanie.“ Dodala s už otvorenými očami a s mierne vynúteným úsmevom. Zdalo sa jej akoby mala na hrudi obrovskú skalu, ktorá ju drvila. Celá táto operácia. Celý tento plán. Bola to chyba. To bolo to hlavné, čo jej rezonovalo v hlave.

Z miesta odkiaľ sem prišiel cyborg teraz prichádzali ďalší a nielen oni, ale aj ľudia a medzi nimi kráčal Derek. Za ním nasledovala Cameron. V momente ako sa dostala do miestnosti, uprene pozerala na Sarah. Tá rovnako pozorovala ju. Ich očný kontakt trval niekoľko dlhých sekúnd. Bol to pocit plný zmätku. Prerušil ho zrazu John, ktorý už v tom momente stál vedľa Dereka.
„Čo nasleduje ďalej?“ Spýtal sa na privítanie s akýmsi nadšeným tónom. Prežil svoju prvú prestrelku v tomto boji, tak ani nebolo divu.
„Zamínujeme ešte túto miestnosť a vyrážame do podzemia.“ Odriekol Derek, ktorý vyzeral tiež celkom spokojne. Z vojenského hľadiska išlo všetko dobre. Mali zabezpečenú celú oblasť aj s dvoma nasledujúcimi poschodiami pod nimi. Nerád to priznával, ale za väčšinu toho bol vďačný plecháčom, ktorí ich sprevádzali.
„Čo ostatní?“ Spýtala sa Sarah spoza cyborga, ktorý ju takmer celú zakrýval.
„Všetci na tejto strane sa už vydali do nižších podlaží. Skupiny na opačnej strane už rovnako zostupujú dole pod vedením Rona. Neviem či si sním niekedy predtým hovorila. Už mi poslal správu.“ Ozrejmil Derek a chystal sa zaveliť k postupu.
„A čo Brian?“ Prerušil ho od myšlienky John. Skôr než však stihol odpovedať, ozvala sa Cameron.
„Je v najnižších podlažiach s našou hlavnou útočnou silou. Poslal mi správu. Odstránil väčšinu odporu v našej ceste.“
Derekovi sa zdalo akoby s ním chcela súťažiť. Považoval to za trochu divné. Poznámku o hlavnej útočnej sile preto prešiel bez povšimnutia. Vedel, že tým myslí stroje. Áno, väčšina z nich bola práve teraz dole, kde pravdepodobne natrhávala všetkým zadky, ale aj tak považoval za skutočné jadro tejto skupiny ľudí. Kováci sa možno teraz zdajú nezastaviteľní, ale nie je to tak.
„OK. Zdá sa, že všetko vychádza skvele, takže sa môžeme pohnúť ďalej.“ Zahlásil do okolia na povzbudenie a stočil sa smerom odkiaľ prišiel.
„Všetko vychádza skvele.“ Zopakovala Sarah potichu a obišla mŕtvolu vojaka, ktorý jej umrel pred očami.

„Vidíte to?“ Pýtal sa operátor na svoje utvrdenie. Ľudia okolo neho by však museli byť slepí, aby nevideli kovovú kostru, ktorá sa po výbuchu zjavila na mieste, kde predtým stála zakrytá postava. Napriek tomu však nemohli uveriť svojim očiam.
„Čo to je? Nejaký druh robota? Odkiaľ sa tu niečo také vzalo?“ Kládol otázky plukovník, ktorý v tom momente rezignoval na svoju rolu. Nemal absolútne žiadnej potuchy odkiaľ mohli tie kovové monštrá pochádzať. Také niečo nemôže mať vo výbave žiadna armáda na svete. Ani tá ich. Vyzeralo to až príliš nereálne. Čo vlastne proti tomu zmôžu? Zdalo sa to nezastaviteľne. Kostra v zázname odhodila jedného z jeho vlastných vojakov o stenu. Akoby nič nevážil. Guľky sa od nej odrážali. Nevedel si vôbec predstaviť aké by to bolo postaviť sa niečomu takému tvárou v tvár. Zrazu však jeden z vojakov na videu začal s kovovým monštrom zápasiť. V prvý okamih to vyzeralo, že robot nie je až taký silný. Až neskôr si uvedomil, že protivník nie je človek. Musel to byť rovnaký stroj, ale s kožou. S tvárou, s vlasmi, jednoducho so všetkým. Vyzeral predsa ako ostatní.
Operátor v tom momente vytušil, že si toho všimli aj ostatní a spustil sekvenciu záznamov z iných kamier po celej oblasti. Na všetkých sa dal pozorovať rovnaký vzorec. Medzi krčiacimi sa útočníkmi pochodovali vždy jedna alebo dve vzpriamené osoby, ktoré absolútne ignorovali streľbu a postupovali vpred.
„Všimol som si to už predtým, ale až posledný záznam mi to potvrdil. Aspoň tretina votrelcov vôbec nie sú ľudia.“ Zahlásil operátor potichu. Hrdlo mal zovreté ako to oznamoval. To však nebolo jediné šokujúce odhalenie.
„Rovnako ako niektorí z našich.“ Dodal napäto a v zábere sa opäť objavil súboj vojaka so strojom. Pričom každý v miestnosti už v tom momente vedel, že v skutočnosti bojujú stroje dva.

Jeho slová na okamih umlčali celé stredisko. Dokonca aj zvuky techniky sa zdali byť tichšie. Každému sa hlavou premávali podobné myšlienky. Každý pocítil rovnakú neistotu. Isté mrazenie niekde v zátylku. Vyčkávanie, čo príde ďalej. Pritom to bol stále ten krátky okamih, ktorý ubehol od poslednej vety operátora, kým sa neozval plukovník. V tom momente sa všetky zvuky znova dostali do pozornosti ľudí a tí sa začali otáčať ku svojim pracovným povinnostiam.
„Zdá sa, že čelíme naozaj nekonvenčnej hrozbe.“ Jeho hlas znel pokojne. Nedával na sebe poznať žiadne rozrušenie. V mysli chcel dokonca dodať, že guľomet alebo atómová bomba prišli rovnako. Napriek posledným minútam, ktoré stáli za celým jeho pozdvihnutím, sa dokázal vrátiť do starých koľají. Strávil štvrť storočia v armáde a nebude rozhodne vyvádzať kvôli nejakým robotím kostrám.
„Ihneď nás spojte s veliteľstvom. Informujte ich o našej špeciálnej situácií a požiadajte o okamžité vyslanie pomoci.“ Rozkázal rázne a operátori sa pustili do práce.
„Pane, myslím, že by ste si to mali ešte rozmyslieť.“ Ozval sa vedľa neho stojaci major. Plukovník sa však o tejto otázke nechcel baviť. Ak na nich naozaj útočia nejakí futuristickí roboti, tak o tom musia vedieť minimálne v pentagone ak nie rovno na každej posádke v okolí, ktorá by mohla zasiahnuť.
„To je moje konečné rozhodnutie.“ Zakončil nakoniec plukovník a považoval celú hádku za ukončenú. Major v tej chvíli vytiahol svoju zbraň a prederavil hrudník svojho veliteľa troma výstrelmi. V miestnosti zavládla panika operační dôstojníci sa snažili dostať z dosahu zatiaľ čo ozbrojená stráž sa snažila zaistiť strelca. Nedostali k tomu šancu. Major vystrelil ešte deväť krát a sedem vojakov v jeho okolí padlo na zem. Všetci ostatní sa začali krčiť pri zemi. Major si začal prebíjať zásobník, keď v tom momente do miestnosti vtrhli posily. Skôr než však stihli čokoľvek urobiť, tak prvých dvoch skolil major so znovu nabitou zbraňou. Následne sa ozvala streľba automatickej zbrane. Tá prederavila majorovu uniformu na niekoľkých miestach, ale nie jeho samotného. Nezaváhal ani sekundu a ďalej strieľal zo svojej zbrane. Vojaci pred ním sa nestihli ani len skryť. Za chvíľu bolo po všetkom. Major stál uprostred miestnosti a znovu si nabíjal svoju zbraň, keď v tom sa ozvali ďalšie dva výstrely. Otočil sa tým smerom. Dvaja vojaci, ktorí prišli z opačnej chodby ako zvyšok, ešte pol sekundy stáli nehybne a následne sa zosunuli k zemi. Za nimi stál muž so zbraňou v ruke. V tom okamihu už bolo každému v miestnosti jasné čo sa deje. Stroje prebrali velenie.
„Prosím zachovajte pokoj. Vráťte sa na svoje stanoviská a pokračujte vo svojej práci.“
Oznámil pokojným hlasom všetkým ľuďom v miestnosti. Vyzeralo to úplne neuveriteľne, ale všetci sa ako v tranze postavili na nohy a bez jediného slova sa presunuli na svoje miesta. Nikto sa nepokúsil ani o náznak odporu. Všetkým stačili telá, ktoré ostávali na podlahe.

Mŕtvoly vojakov boli všade. Sarah nevedela koľko ešte takýchto chodieb znesie. Stroje pred nimi sa naozaj predviedli. V nižších podlažiach už vyzeralo všetko inak. Zaplnené kancelárie vystriedali prázdne a šedé chodby. Nič čo by zbytočne rozptyľovalo pozornosť, a tak jediné čo vypĺňalo priestor boli telá. Po chvíli si však všimla, že nie všetko sú ľudia. Jedna hlava mala odrazenú časť tváre, pod ktorou sa predtým skrýval kov. Už nepočula žiadnu ozvenu streľby. Chodby boli tiché, ale predsa z nich kričali pozostatky zápasu, ktorý sa tu odohral. Ani si neuvedomila odkedy, ale Cameron kráčala vedľa nej.
„Čo je zas? Chceš mi povedať niečo ďalšie o vašom úžasnom postupe?“ Začala nevraživo hneď ako si ju všimla.
„Nie, nechcem.“ Odvetila Cameron.
„To je fajn, lebo dôkazy vášho úspechu sú všade po podlahe.“ Označila rukou niekoľko tiel, okolo ktorých predchádzali.
„Si rozčúlená, lebo sme robili svoju prácu? Sme stroje určené na zabíjanie. Robíme to načo sme určení.“ Zaznela pokojná odpoveď.
„Vraždenie vám ide perfektne.“ Pokračovala nasrdene Sarah.
„Ja som nezabila nikoho.“ Ozvala sa zrazu Cameron s obranným tónom, ktorý sa trochu vymykal z jej doterajšieho prejavu.
„Tu na základni.“ Dodala vzápätí nevinným hlasom.
„Zabila si toho muža, ktorý sa mi chystal vzdať.“ Vybuchla zrazu Sarah a jej oči navlhli. Ihneď si ich pretrela rukou, aby to nebolo vidieť.
„Ja som ho nezabila. Spravil to ten cyborg.“ Bránila sa ďalej Cameron. Zdalo sa, že okrem rozhovoru si Sarah vôbec nevšíma, lebo po celý čas sa pozerala pred seba.
„Nesnaž sa mi klamať. Viem, že si to bola ty. Viem, že si ho vtedy ovládala.“ Znova sa na ňu oborila Sarah.
„To je pravda. Ovládala som ho, ale nenariadila som mu, aby toho muža zabil.“ Odpovedala Cameron a stále kráčala dopredu bez očného kontaktu.
„A čo potom?“ Spýtala sa Sarah už takmer odovzdane.
„Prikázala som mu, aby ťa chránil, lebo si dôležitá a si dôležitá pre neho.“ Ozrejmila Cameron a ukázala prstom na Johna pred nimi.
„Ten cyborg poznal iba jediný spôsob ako niekoho udržať v bezpečí. Eliminovať všetky hrozby. Ten vojak bol hrozba pre teba. Cyborg to neurobil preto, lebo chcel, ale preto lebo musel.“ Pokračovala s vysvetlením.
„Počkaj. Chceš povedať, že je to moja chyba?“
Sarah sa zastavila, ale Cameron pokračovala ďalej.
„Hej, hovorím na teba. Myslíš si, že je to moja chyba?“ Zakričala za ňou, aj keď bola iba meter a pol pred ňou. Cameron sa zastavila a otočila sa tvárou v tvár Sarah.
„Myslím, že sa dostali cez našu líniu. Musím ísť.“ Odpovedala potichu. Jej slova nedávali zmysel, ale skôr než sa nato Sarah stihla opýtať, tak sa niekde v diaľke ozvala streľba.

Náboje sa odrážali od stien a vytvárali pritom takmer neviditeľné iskierky. Pripomínalo to trochu prskavky. Spomienky na ohňostroj štvrtého júla, kedy mala po dlhom čase dovolenku a mohla sa len tak pofľakovať po meste. Nemusela sa starať o všetky veci, ktoré jej z hodnosti poručíka vyplývali. Bola z nej proste Michelle, keď sa v tom obchode...Vtom do nej vrazil kolega a takmer ju zrazil na zem. Ihneď sa prebrala so svojho zasnenia. Paľba okolo nej bola až príliš reálna. Jej vojaci padali k zemi a nepriateľ sa stála približoval. Ale čo to bolo za nepriateľa? Nezastaviteľné postavy sa pohybovali vpred. Ich hrudníky boli celé rozdrásané a pokryté krvou. V ich hlavách bolo poznať diery po zásahoch. Jednému chýbal kus spodnej tváre a na všetkých sa tak škeril s niečím, čo vyzeralo ako kovový chrup s kovovou čeľusťou. Tí muži museli byť vo vnútri celí z kovu. Toto zistenie ju v tom momente takmer vôbec nezasiahlo. Možno keby nebola práve v ohrození života, tak by sa jej zdvihol adrenalín, ale práve teraz ho mala na maxime a potrebovala myslieť. Vlastne nepotrebovala ani toľko myslieť, lebo odpoveď na celý problém bola jednoduchá.
„Ústup!“ Zakričala z plného hrdla.
„Ústup, do čerta. Hýbte sa!“ Kričala ďalej ako len mohla a snažila sa potiahnuť každého v jej ceste. V tom momente sa už dali do pohybu aj všetci ostatní. Akákoľvek ďalšia streľba nemala cenu.

Ustupujúci vojaci sa dostali do dvoch odlišných chodieb. Alebo aspoň to málo, čo z ich jednotky ešte zostávalo. Do pravej chodby sa podarilo dobehnúť Michelle, jej priateľke Shirley a ešte dvom ďalším vojakom z ich teamu. Do ľavej chodby sa dostalo ďalších osem spolubojovníkov. Aspoň si to myslela Michelle. Stihla im dať ešte znamenie rukou, že sa stretnú na druhej strane, a potom už boli každý na svojej vlastnej ceste. Cieľ na najbližších pár sekúnd bol jednoduchý. Utiecť tým vražedným monštrám za nimi.
Keď už si Michelle myslela, že sa im to naozaj podarilo, tak sa objavili ďalší. Boli všade okolo nich. V tom momente totálne zamrzla. Jej mozog potreboval pauzu a to jej pravdepodobne zachránilo život. Dvaja vojaci vedľa nich sa pokúsili o márny odpor a zaplatili za to životom. Paľba zo všetkých strán z nich spravila rešeto. Keď poručíčka prišla opäť k sebe, tak ju aj jej kolegyňu vtedy obkolesovalo asi štrnásť útočníkov, ktorí na ne mierili zbraňami. Títo však nevyzerali ako tie hrozivé postavy, čo pravdepodobne utiekli z nejakého lacného hororu. Vyzerali ako normálni ľudia. Jeden z nich sa dokonca ozval.
„Zachovajte pokoj. Nič sa vám nestane.“ Jeho slová naozaj zneli neškodne. Nebolo pochýb, že to boli ľudia. Vedela to ona a vedela to aj Shirley vedľa nej. Tá jej zrazu iba pošepla.
„K zemi.“
Michelle v tom momente nevedela ako reagovať. Ak spraví nejaký prudký pohyb, tak by jej to mohlo byť osudné. Shirley to za ňu vyriešila. Rýchlym pohybom ju zrazila k zemi sama a následne vyrazila jednému z povstalcov jeho zbraň. Ozval sa štekot streľby a niekoľko nábojov vrazilo Shirley do chrbta. S tou to však ani nehlo. Jej vlastná zbraň sa ozvala hneď vzápätí. Následné vykopla zbraň mužovi, čo stál za ňou a rukou odhodila ženu po jej pravej strane. V druhej ešte stále držala svoju zbraň, ktorou popravila niekoľko ľudí. Ihneď potom už držala niečí krk, ktorý bez váhania zlomila. Vzala dotyčnému jeho zbraň a dorazila zvyšok pred ňou. Ostával už iba jeden povstalec za ňou, ktorý v tom momente ešte stále strieľal jej smerom. Nevystrelila, ale vydala sa rýchlym krokom smerom k nemu. Zbraň mu vykopla a zasadila mu ďalší kop do brucha. Ten bol mierny, lebo muž neodletel, ale sa iba v bolestiach predklonil. Hneď ako to spravil, tak mu chytila hlavu a zlomila väz. Bolo po všetkom. Behom pár sekúnd sa dokázala postarať o všetkých.

Michelle sa v ten moment ešte stále krčila na zemi. Uši mala zakryté kvôli streľbe. Nemohla chytiť dych. V hlave sa jej ozýval výkrik jedného z povstalcov, ktorý nešlo umlčať.
„Ona je cyborg.“ Vlastne ani nevedela, či tú vetu vôbec dokončil, skôr než sa zvalil k zemi. Možno si ju doplnila sama. Na tom nezáležalo. Dôležité bolo, že to, čo sa zdalo byť jej dobrou kamarátkou, bol v skutočnosti nejaký stroj. Podobný tým, ktoré ich prenasledovali. V tom si uvedomila, že sa díva do tváre jedného z nich. Cyborg stál za Shirley, teda vlastne za nejakou jej náhradou. Náhle sa rozbehol oproti nim. Aj keď už Michelle vedela, že Shirley je cyborg, tak ju následná scéna prekvapila. Tá totiž ďalej strieľala zo svojej zbrane akoby si myslela, že spôsoby jej protivníkovi nejakú škodu. Keď však už bol tesne pri nej tak rýchlosťou blesku zdvihla svoju pravú nohu do výšky jeho hlavy a nechala jeho vlastnú kinetickú energiu, aby ho zrazila k zemi. Skôr než stihol dopadnúť už na tej nohe opäť stála a druhou nohou sa chystala zasiahnuť jeho hlavu. To sa podarilo a hlava sa vychýlila. Týmto úderom sa dostala za neho a chytila jeho hlavu oboma rukami, aby mu pravdepodobne zlomila väz. To napadlo Michelle ako prvé, keď ich sledovala, ale hneď nato usúdila, že to bola hlúposť. Cyborgovia nemajú určite žiadne väzy. V tom momente však mužove ruky schytili Shirley za ramená a odhodili ju na podlahu. Bolo poznať, že sa jedná o trochu väčšiu váhu, keďže neletela ďaleko. V jednom okamžiku sa začali obaja zdvíhať. Následne sa vydali proti sebe a po pár úderoch sa podarilo druhému cyborgovi chytiť Shirley za hlavu a vraziť ňou do steny. Keď to však chcel zopakovať, tak do jeho hlavy narazilo niekoľko nábojov od Michelle, ktorá sa rozhodla konať. Nespôsobili žiadne poškodenie, ale donútili cyborga sa nachvíľu zamyslieť nad novou hrozbou. To bolo všetko, čo Shirley potrebovala. Behom mrknutia oka mu spravila okolo krku páku, a potom použila niečo, čo sa podobalo na zápasnícke číslo. Podrazila cyborgovi nohu, a potom sa hodila o zem. Pri páde čosi zapraskalo. Shirley nečakala na nič ďalšie a tlačila na hlavu kým sa ju nepodarilo vykrútiť a prerušiť tak spojenie tela a centrálneho čipu. Cyborg sa už ani nepohol.

Michelle stála bez jediného pohybu. Zbraň stále zvierala v rukách a pokúšala sa vstrebať, čo vlastne v posledných minútach videla. Bolo to všetko neskutočné. Chvíľu uvažovala o tom či nie je blázon. Vtom si všimla, že na mieste odkiaľ predtým prišiel ten cyborg, stojí teraz nejaká mladá žena. Do celého tohto blázinca vôbec nezapadala. Pozerala sa ich smerom a akoby na niečo čakala. V tom sa za ženou zjavil ďalší cyborg. Prevyšoval ju o hlavu a celá jeho mohutná stavba bola akosi v kontraste s dievčaťom pred ním. Čosi jej však na tom všetkom vadilo. Napriek rozdielu vo veľkosti sa jej zdali obaja rovnako vražední. Vtom si uvedomila, že cyborg sa díva priamo na ňu. Nie na nich, ale na ňu. V okamžiku jej vyrazil pot na čele a nohy oťaželi. Mladá žena sa zrazu zadívala rovnako jej smerom, a potom na cyborga, ktorý už v tej chvíli stále vedľa nej. Ten sa bez váhania rozbehol.

Michelle v tom okamihu zmeravela. Nemohla sa nadýchnuť. Všetky jej svaly odmietali poslušnosť. Otočenie jej trvalo celú večnosť. Medzitým sa tá rozbehnutá masa približovala k nej. Konečne sa rozbehla. Bol za ňou. Doháňal ju. Takmer cítila otrasy podlahy vždy keď za ňou dopadla jeho noha. Stále bližšie a bližšie. Premáhala svoje nohy, aby bežali rýchlejšie. Nebolo to však dosť. Prebehla celú chodbu a vedela, že to nebolo dostatočne rýchlo. Dobehne ju a rozmliaždi tými kovovými rukami. Jej kosti budú praskať a mäso odpadávať. Nadávala si za tie nechutné obrazy, ktoré jej preletovali pred očami. Jej predstavivosť jej však nahnala nejaký nový adrenalín do žíl a o niečo zrýchlila.

Začula pred sebou streľbu a po pár metroch sa dostala na miesto. Bol to zvyšok jej jednotky. Bojovali o život. Stroje sa totiž vydali hlavne za nimi a na tomto mieste ich dostihli. Nemali žiadnu šancu, ale istým spôsobom to pomohlo. Michelle sa zato preklínala, ale bežala ďalej pomedzi nich. Nezastaviteľný stroj, ktorý ju prenasledoval sa sústredil na ozbrojenú hrozbu a začal pomáhať ostatným s likvidáciou vojakov. Bežala ďalej. Aj keď streľba za ňou utíchala. Chodby sa stali opäť tiché a prázdne. Jediný zvuk, ktorý počula, bol jej vlastný beh. Zrazu sa však k nemu pridalo dupanie ďalšieho páru nôh. Bol opäť za ňou. Nemohla ho striasť a on sa nemohol unaviť. Dostane ju. Tento krát ju dostane. Prebehla cez posledný prechod medzi chodbami základne a laboratóriami. Zle však pritom stupila a celé jej telo sa rútilo k zemi. Bolo to nevyhnuteľné.
„Ako v stupídnom, lacnom horore.“ Dodala si pre seba opovržlivo v momente ako lakťom dopadla na podlahu. Koleno, zadok a hlava nasledovali. Bolesť sa ozvala odvšadiaľ. Nachvíľu ochromila všetky jej myšlienky.
„Je po mne.“ To bola prvé načo pomyslela, keď sa pozrela za seba. Cyborg za ňou bol štyri metre od nej a už po nej začal naťahovať svoju ruku. Znova sa nemohla ani pohnúť. Dokonca nemohla ani zavrieť oči. Jej srdce sa na okamih takmer zastavilo. Tá veľká ruka sa približovala.
Zrazu sa okolo cyborga objavil mierny záblesk a ten vzápätí padol na zem ako hromada haraburdia. Pri dopade takmer vyskočila z kože. Ležal vedľa Michelle bez jediného pohybu. Nastala chvíľka ticha, ktorú prerušil silný nádych. Konečne chytila dych. Roztrasenou rukou sa podoprela a podarilo sa jej postaviť. Zadívala sa na nehybné telo cyborga a potom opatrne mávla rukou pred sebou. Muselo to byť nejaké pole. Niečo, čo tie kovové príšery nepustí ďalej.
„To by šlo.“ Usmiala sa do prázdnej chodby a pokračovala ďalej.

komentáře [ 11 ]
Stafer 4.12.2009

Komentáře

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 1 ] Václav Sedlář (20:26 4.12.2009)

Děkuji za další část, jen co dnes v noci dopíšu další část semestrálky, tak si to přečtu.

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 2 ] Václav Sedlář (15:01 5.12.2009)

Tak jsem si to přečetl a jsem fakt napnutej, jak to dopadne (konec ale ještě nechci)...Doufám, že to všechny postavy z tscc přežijí...

GuSS
guss12@azet.sk[ 3 ] GuSS (21:33 5.12.2009)

To Vaclav:
Hej a co by si este nechcel ha? Nechaj to pekne na autorovi, nech len pekne pokracuje v tom co robi, ide mu to skvele... :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 4 ] Václav Sedlář (23:49 5.12.2009)

Nikdy jsem neřekl, že mu to nejde skvěle (jestli to tak vyznělo, tak se omlouvám).Obdivuji, že dokáže toto vymyslet a napsat. Zajímalo by mě, kolik mu jedna část zabere čistého času...

GuSS
guss12@azet.sk[ 5 ] GuSS (10:33 6.12.2009)

No tato jedna cast ma 20 stran, tak odhadujem take dva - tri tyzdne. Mne osobne trvalo 250 stran skoro rok a stale musim niektore veci menit a opravovat, ale zase pri tom nesedim kazdy den kedze nie vzdy je na to cas. :)

stafer
staferxz@gmail.com[ 6 ] stafer (20:35 6.12.2009)

Pozrel som sa do štatistiky wordu, kde je to približne 30 hodín na jednu časť, čo je ale veľmi prehnané číslo. Niekedy si ten dokument nechám otvorený 6 hodín a nenapíšem ani čiarku, lebo robím niečo iné na internete.

Inak ďakujem za všetky kladné reakcie.

merlin131
merlin131@azet.sk[ 7 ] merlin131 (22:00 6.12.2009)

Musím poďakovať za ďalšiu super časť. Vždy keď prídem na túto stránku dúfam, že je tu nové pokračovanie, a keď naozaj je, tak mám také malé vianoce :)

Mája
Marek.Efron@seznam.cz[ 8 ] Mája (19:35 11.12.2009)

Čau lidi máte fakt super web a nic proti povídkám fakt se mi líbí,ale nechtěli by jste někdy napsat něco jako třeba pokračování dílu "Born To Run" určitě by to bylo dost zajímavý(ale jestli ne tak je to v poho byl to jen nápad).

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team