220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Útok späť – 2.časť

Kovové nárazy sa rozliehali po miestnosti. Mechanické kostry vychádzali z oslepujúceho svetla, ktoré menilo v pohybe ich obrysy. Červené oči sa približovali odvšadiaľ a kruh sa pomaly zmenšoval. Ľudia v strede ešte vždy zvierali svoje zbrane a čakali na akýsi impulz, ktorý by ich konečne donútil vystreliť, aj keď by to malo iba slabý účinok. Zbrane, ktoré mali, boli určené proti ľuďom a nie proti kovovým nepriateľom. Adrenalín bol však v tom okamihu tak vysoko, že nikto nad týmto nepremýšľal.

Kovový zvuk ustal. Neživé postavy stáli na mieste bez pohnutia. Akoby sa v jednom okamihu všetky vypli. To však vyvracali ich oči, ktoré ešte stále svietili v tme a sledovali ich zo všetkých strán. Vtom sa svetlá v hale rozsvietili a z jednej otvorenej brány vystupovala ďalšia postava. Bol to Brian Kendrick, ktorému už zďaleka bol vidieť úsmev na tvári. Značilo sa v ňom niečo medzi kamarátskou škodoradosťou a nadšením.
„Vítam vás na našom stretnutí.“ Začal s takmer dramatickým pátosom.
Prvý v tom momente vyštartoval Derek.
„Ty šedý bastard! Za koľko si nás predal? Za koľko?“
Jeho slová však mali úplne iný výsledok, aký očakával. Vlna nadšenia na Brianovej tvári prevážila. Bez jediného zaváhania vydal rozkaz.
„Zdvihnúť ľavú nohu!“
V tom okamihu všetkých šestnásť robotov balansovalo na jednej nohe. Bolo to neuveriteľné, ale zdalo sa to ako skutočnosť. Človek pred nimi ovládal hlasom šestnásť vraždiacich monštier, ktoré by mohli zrovnať celé okolie so zemou. Teraz pred nimi stáli na jednej nohe a vyzerali ako púťová atrakcia.
„Už včera som naznačil, že môj plán bude prebiehať vo väčšom štýle.“ Ozval sa po chvíli a skupina pred ním sa prestala obzerať po okolí.
„Skutočne ich teda ovládaš? Myslím tým úplne?“ Spýtala sa podozrievavo Sarah, aj keď v jej duši boli tie slova naplnené strachom.
„Fungujú už nejaký ten rok bez jediného problému. Žiadne vraždiace kúsky, žiadne pokusy o súdny deň.“ Odpovedal Brian spokojne.
„Ako sa ti ich sem podarilo dostať v takom množstve?“ Zaujímal sa Derek, ktorý sa viditeľne upokojil, ale nepriateľský tón si zachoval. Celé to divadlo, ktoré si pre nich prichystal. Postavili sa svojej nočnej more, kvôli nejakému jeho teatrálnemu nástupu. To mu len tak neodpustí. To bolo na neho príliš a jeho srdce, ktoré ešte stále búchalo v zrýchlenom tempe, mu dávalo za pravdu.
„Týchto chlapcov som nedostal, ale vyrobil. Ako som už vravel som tu už od roku 1960.“ Pripomenul opäť Brian.
„Ale predpokladám, že vy chcete počuť podrobnosti nášho spoločného plánu. Poďte za mnou.“
Naznačil mierne gesto a pomaly kráčal späť do miestnosti odkiaľ predtým vyšiel. Štvorica si medzi sebou vymenila pohľady, a potom ho opatrne nasledovala. Nech by ich už zaviedol kamkoľvek, ostávať v tejto miestnosti nelákalo nikoho.

Miestnosť, ktorou prechádzali, potvrdzovala Brianové slová o výrobe. V zariadení sa nachádzali časti strojov, ktoré boli pripravené ku kompletizácií. Výstupom mohli byť dva alebo tri nové stroje. Technológiu už mal zjavne za tie roky zvládnutú výborne. Pokračovali priechodom do ďalšej miestnosti, kde si John všimol niekoľko ľudí v bielych plášťoch, ktorí pravdepodobne pracovali na nejakom výskume. Ich doterajšie rozhovory dávali tušiť, že Brian pracuje sám na svojom celoživotnom diele. Teraz tu pred nimi stáli osoby, ktoré túto tézu vyvracali.

John nachvíľu zastal a pozoroval ich prácu s neznámymi látkami, ktoré pridávali do akýchsi vaničiek plných mazľavej tekutiny. Ostatní pokračovali ďalej a nechali Johna za sebou.
„Ahoj.“ Ozval sa jeden z mužov, ktorý pracoval najbližšie.
John ho odzdravil a ďalej sledoval ich prácu.
„Vy pracujete pre Briana Kendricka?“ Spýtal sa pre svoje utvrdenie.
„Áno. On to tu vedie.“ Potvrdil muž.
„Zaujímavé. Vôbec nespomínal ďalších ľudí.“ Pokračoval John.
„Menšia pravdepodobnosť egocentrizmu.“ Nadhodil muž.
„Pravda.“ Súhlasil John a trochu sa pousmial.
„A na čom vlastne pracujete?“ Zaujímal sa ďalej.
„To by bolo pre vás asi trochu zložité, ale keď to zjednoduším, tak momentálne fixujeme pevnosť tkanív.“ Odpovedal muž priateľsky.
„Tkanív? Kvôli čomu?“ Opýtal sa trochu prekvapene. Vtom sa však do miestnosti vrátil Derek.
„Je ti dúfam jasné, že sú to stroje?“ Zahlásil okamžite ako uvidel Johna viesť konverzáciu.
„Kto?“ Otočil sa John trochu vykoľajený, takže mu to ešte hneď nedošlo.
„Tvoji kamaráti za tebou.“ Dodal kyslo Derek.
John sa okamžite stočil späť a zadíval sa do mužovej tváre, ktorý mu pohľad opätoval. Bolo to desivé si zrazu uvedomiť, že oči do ktorých sa práve pozerá, sú neživé. To čo ho v skutočnosti sleduje sa v ničom nelíši od tých kostier v kruhovej hale. Strhol sa a rýchlou chôdzou kráčal za Derekom. O pár sekúnd po ich odchode sa z jednej vaničky vynorila ruka, ktorej chýbala koža, ale obal z mäsa bol úspešne dokončený.

„Ich oči ich vždy prezradia.“ Prehodil počas chôdze Derek.
John neodpovedal. Len ticho kráčal popri ňom. Znova sa chytil na rovnaký trik. Na chodbe mu dokonca jeden z okoloidúcich mužov zakýval a pokračoval ďalej. Ako dlho už s nimi bola Cameron a on sa ešte stále mohol nechať zmiasť. Slovo cyborg už dávno v jeho mysli neoznačovalo veľkého chlapa bez akéhokoľvek výrazu, s rovnomernou chôdzou a suchou mechanickou rečou. V hlave sa mu vynárali tisíce rôznych kombinácií. Muži, ženy, deti. Nezáležalo na ničom. Mohli sa na neho usmievať, mohli plakať, mohli krívať ak to mali naprogramované. Až teraz to boli tí praví infiltrátori. Vytesnil tieto predstavy z hlavy. Bolo mu jasné, že ak by takto uvažoval, tak už nikdy by nevyšiel na ulicu plnú ľudí.

Ďalšia miestnosť bola plná počítačov. Steny kvôli serverom takmer neboli vidieť a až vzápätí si John všimol ostatných. Brian so Sarah a Cameron stáli pri veľkom monitore a zjavne na niečo čakali. Pravdepodobne na nich. Keď už boli asi štyri metre od nich, tak spoza jedného zo serverov vyšla žena v bielom plášti. V ruke držala nejaký disk a v tom momente si ich rovnako všimla. Ihneď pristúpila k Johnovi.
„Ty si určite ten slávny John Connor.“ Povedala priateľsky. Skôr než mu však stihla podať ruku, John ju podráždene obišiel.
„OK. Chápem. Brian ťa spravil určite dokonale. S priateľskou náladou a kovovým úsmevom. Len ma prosím vynechaj z hrania sa na kamarátov.“ Dodal nahnevane, keď prechádzal popri nej.
„Ubezpečujem ťa, že doktorku Davisovú som teda nevyrobil.“ Prehovoril zrazu Brian, ktorý vyzeral naozaj pobavene.
„Kovový úsmev?“ Ozvalo sa za Johnovým chrbtom, ktorý sa už v tej chvíli začal červenať a pokožka ho akosi svrbela po celom tele. Vlastne niečo podobné očakával už v momente, keď to vyslovil. Dá sa do rozhovoru so strojom, tak prečo by nemohol človeka uraziť hneď v prvý moment stretnutia.
„Kovový úsmev? To nechápem.“ Ozvala sa následne Cameron pred ním, a tak už iba podčiarkla jeho trápnu scénu.
„Ja ... ospravedlňujem sa. Splietol som si vás s...“ Začal zo seba pomaly dostávať slová ospravedlnenia.
„S cyborgom?“ Doktorka pred ním nadvihla obočie a pobavene sa usmiala.
„Asi mi to aj patrí.“ Dodala vzápätí už so smutnejším výrazom.
„Doktorka bude v budúcnosti pracovať na prvých generáciách T-čiek, ktoré budú viesť prvú vlnu útokov proti ľudstvu. Niečo ako prarodičia našej Cameron.“ Povedal uznanlivo Brian. Mal pocit, že sa mu podarilo zhromaždiť v jednej miestnosti naozaj pestrý repertoár osobností. Na Derekovu psychiku, ktorá bola ešte stále mierne otrasená zo scény v hale, kde sa nakrátko ocitol v obkľúčení, to však pôsobilo úplne inak. Vytiahol svoju zbraň a namieril ju na doktorku.
„Povedz mi jediný dôvod prečo by som jej nemal vystreliť mozog z hlavy a zachrániť tak pár životov.“ Kričal na Briana a zbraňou stále mieril na tvár doktorky. Ten snáď po prvý krát odkedy ho stretli ukázal na sebe obavy. Zdalo sa, že Derek prekvapil všetkých.
„OK. Teraz sa všetci upokojíme,“ Začal Brian opatrne. „a hlavne si niečo ujasníme. Doktorka Linda Davisová zomrela v prvých minútach súdneho dňa. Základňa, na ktorej pracovala, zmizla po zásahu jadrovej strely.“ Dopovedal Brian pomaly.
„Čo to má s tým spoločné? Tri posraté miliardy ľudí vtedy išli do pekla.“ Pokračoval Derek stále so zvýšeným hlasom.
„Derek, polož to.“ Ozvala sa Sarah.
Skôr než čokoľvek stihol povedať, pokračovala ďalej.
„To nie je doktorka, ktorú chceš zabiť.“ Dodala a položila mu ruku na rameno.

Zbraň sa pomaly začala skláňať. Jeho pohľad prezrádzal zmätok, ktorý mu pôsobilo celé toto miesto. Bolo to ako nejaký pokrivený cirkus. Roboti balansujúci na jednej nohe, cyborgovia v plášťoch vyzerajúci ako ľudskí vedci s naprogramovaným úsmevom pre návštevníkov a vedkyňa, ktorá bude pomáhať k naplneniu budúcej apokalypsy. Všetko sa mu to zdalo istým spôsobom zvrátené. Akoby nestačilo, že sa nachádza v nejakej malej továrni na plechovky.

Sarah následne pozrela na Briana, na ktorom sa naopak značila úľava.
„So všetkými tými rečami ako nechcel narušiť časovú os. Ako sa nechcel pliesť Skynetu do cesty skôr než to bude nevyhnutné. Ak doktorka naozaj pracuje na tak dôležitom výskume, tak sa k nej nemohol ani len priblížiť.“
Bolo vidieť, že Brian sa opäť začína usmievať. Predchádzajúce obavy na jeho tvári už boli minulosťou. Skôr než však čokoľvek stihol dodať, ozvala sa samotná doktorka Davisová.
„Mala som zomrieť cez súdny deň presne ako ostatní. V ten deň sa však objavil Brian s tým, že máme 15 minút, kým dopadnú prvé bomby. Dostala som šancu to všetko odčiniť.“ V jej slovách bolo cítiť istú pokoru. Uvedomenie si, že jej celoživotná práca v budúcnosti zabije milióny. Sarah poznala ten pohľad. Miles Dyson ho mal tiež. V deň, keď sa dozvedel o budúcnosti, ktorú stvoril, zničil svoj celoživotný výskum. Obetoval svoj život a takmer sa mu to podarilo odvrátiť. Teraz sa všetko znova opakuje.

Z myšlienok ju vytrhol Brian, ktorý pomocou zapojeného disku od doktorky začal dopodrobna vysvetľovať svoj plán po ďalšie dve hodiny.

Sarah sa opierala o stôl v pracovni doktorky Davisovej. Už to bola pol hodina, odkedy súhlasili s Brianovým plánom. Pritom však mala stále zvláštny, smutný úsmev. Najskôr nesúhlasil Derek, kým ho ostatní nepresvedčili. Následne nesúhlasila ona, ale tiež bola presvedčená. Cameron mlčala, ale tá už svoj názor povedal doma. Tak ako vlastne na konci mohli súhlasiť? Nechápala to. Teraz však jej myšlienky prebleskovali okrem tohto aj na Milesa Dysona. Súčasťou plánu bolo, že celý útok povedie John. Prečo by to však šestnásť ročný chlapec mal robiť? Dôvody ju nepresvedčili. Nemajú v tom pravdu. Nie je pripravený na niečo také. Koľko však mala možností. On súhlasil. Akoby si chcel niečo dokázať. Akoby celý ten čas, čo žil v tieni svojho mena, chcel z neho vystúpiť. Aspoň to si myslela. Nech to bolo akokoľvek, tak teraz určite nebol čas. Ako by ho však mohla zastaviť? Odvliecť ho? Mohla požiadať Cameron, aby ho odviedla. Koľko krát už tá urobila niečo proti jeho vôli, aby ho uchránila. V tom jej však preblesklo niekoľko obrazov pred očami. Kým jeden z nich nakoniec nezastal. Cameron sa týči nad telami troch mladých chlapcov, ktorí ich predtým vykradli. Jej logika vtedy bola jednoduchá. Nenechať svedkov. Sarah vtedy štvrtého mladíka ušetrila. Bola to chyba, ktorá ich skoro stála život. Ale bola to skutočne chyba? Zabiť iného človeka pre ich väčšie bezpečia. Aj keď jej čin nakoniec doviedol Cromartieho až k ním, tak ho neľutovala.

Čo teraz? Čokoľvek urobí bude to zase zle. Vybavil sa jej Brian, keď sa ju snažil presvedčiť.
„Čakať na príhodný moment? Kedy? Keď toto miesto pokryje rádioaktívny spad a po svete sa budú prechádzať milióny strojov? Vtedy to bude určite jednoduchšie.“
Jeho slová mali akúsi zvláštnu ozvenu v jej hlave. Miles zomrel, aby zachránil svet. Ona bola ochotná tiež, ale v prípade Johna jej srdce bolo zovreté a cítila bolesť. Bolesť, ktorú cítila vždy, keď nevedela, čo sa s ním stalo. Teraz je to rovnaké, akurát budúcnosť sa zdala byť po prvý krát neistá.

„Je vám niečo?“ Spýtala sa doktorka, ktorá ju posledných pár sekúnd sledovala a všimla si jej smutný výraz.
„Len zlá predtucha. Nič vážne.“ Odpovedala trochu vyhýbavo.
„Ak máte obavy, že sa to nepodarí...“ Chcela ju upokojiť doktorka.
„Nie, nie.“ Prerušila ju Sarah.
„Skôr som myslela na veci, ktoré nie sú až tak podstatné pre úspešnosť nášho cieľa.“ Pokračovala skôr pre seba, ale náhle upriamila zrak na doktorku.
„Linda, nechcela si niekedy niečo zmeniť? Sama?“
Linda sa trochu pousmiala.
„Každý deň čo som tu, mám chuť vziať telefón a zatelefonovať sama sebe. Aby som nechodila na úplne hroznú schôdzku s kolegom, aby som si podala los na pár miliónov, aby som rýchlo utiekla z práce a nestvorila vraždiace stroje.“ Pri poslednej vete sa jej hlas mierne podlomil a odvrátila tvár. Bolo na nej vidieť, že už tým prešla mnoho krát.

Sarah sa priblížila a rozmýšľala. Čosi v nej hlodalo. Posledné mesiace sa snažili dostať k ľuďom, ktorí boli dôležití pre odboj a ochrániť ich. Pri ľuďoch, ktorí boli dôležití pre Skynet, sa pokúšali zničiť ich prácu a niekedy aj ich život. Niekde v zátylku sa jej ozvalo meno Andy, ale ihneď zmizlo. Zničili toho dosť a pravdepodobne nič nezmenili. Brian spravil pravý opak.
„Svetelná signalizácia v doprave.“ Ozvala sa zrazu Sarah. Linda na ňu upriamila nechápavý pohľad.
„Čo?“ Dostala zo seba.
„Bol to predstupeň k integrovanému systému, z ktorého mohol Skynet čerpať informácie na útok. Obyčajné semafory a pravdepodobne to zachránilo tisíce ľudí. Mala by sa ich autorka tiež cítiť vinná? Navrhovala lepšiu dopravu.“
Linda si masírovala ľavý spánok a mala sklonenú hlavu.
„Sarah, ja som to videla. Videla som začiatok konca. Brian ma odtiaľ dostal pár minút pred výbuchom našej základne, ale už v tej dobe bola väčšina miest spálená na popol. Skynet útočil najskôr na mestá, aby zabil čo najviac ľudí, predtým než stihnú utiecť. Stanice, ktoré bolo ešte krátku dobu možno zachytiť, vysielali tu hrôzu. Ľudia okolo mňa pobehovali so strachom v očiach. Bol to strach z konca. Už nebude nič potom. A roboti okolo nás kráčali vpred. Už neviem, či to bol rozkaz nášho plukovníka, aby ich aktivovali proti „nepriateľovi“, ktorý vraj niekde musí byť. Alebo sa aktivovali sami od seba ako väčšina techniky v ten deň. Viem len, že v ten deň som počula hlásenia z iných základní, kde vraj technika útočila na ľudí. U nás to tak nebolo. Odchádzali bez jediného náznaku hrozby. Mám pocit, že jeden sa na mňa dokonca pozrel. V ten deň som myslela, že ich ešte naozaj ovládame, ale v skutočnosti sa len nechceli zdržovať. Mala na nás dopadnúť bomba a bolo by nelogické, ak by sa nechali zničiť pri našom zabíjaní.“
Sarah mala svoje sny o konci, ale vedela, že to nikdy nebude plne chápať ako tí, ktorí to zažili v skutočnosti. Žena pred ňou zažila iba jeho krátku časť a zanechalo to na nej skryté jazvy. Bolo to niečo, čo spájalo všetkých ľudí v budúcnosti, a aj keď sa vrátili späť v čase, tak to pretrvávalo. Bola to spoločná nočná mora.
„Vieš, čo mi z toho všetkého vŕta v hlave najviac?“ Spýtala sa zrazu Linda s trochu nanúteným úsmevom.
„Prečo si vybral mňa? Na základni boli desiatky najlepších vedcov, akých len mohol chcieť. Mohol ich so sebou zobrať aj pol tucta, ale on zobral iba mňa. A to som bola obyčajná asistentka. Vedúci celého výskumu stál len pár metrov odo mňa.“
„Myslíš, že je to podivnejšie ako servírka, ktorá vychová veliteľa ľudského odporu.“
Obom ženám sa na tvári objavil menší úsmev a zrazu sa atmosféra úplne zlomila.
„Tak asistentka?“ Spýtala sa sprisahanecky Sarah.
„Ku chlapcom patria autíčka a roboty, ku dievčatám zase bábiky. Polovica z tých teoretikov však nemala o dizajne skutočného stroja vôbec potuchy. Niežeby to niekedy priznali.“

O dve miestnosti ďalej stáli oproti sebe Derek s Brianom. Derek sa skôr opieral o regál ako stál.
„Ešte raz sa ospravedlňujem za ten menší vtip v hale.“ Pokračoval Brian v rozhovore.
„Ja sa ospravedlňujem za ten vtip s pištoľou pri tvári vašej doktorky.“ Dostalo sa mu mierne ironickej odpovede.
„Ale ešte si mi stále neodpovedal.“ Dodal po chvíli Derek.
„To ako sem dostanem povstalcov som už predsa vysvetlil.“ Namietol Brian.
„Iste. John vyšle správu a oni prídu. Samozrejme aké jednoduché, ale aspoň chápem prečo si nás vôbec zavolal, aj keď s takým arzenálom strojov by to mala byť v podstate malina, nie?“
Derek sa to všetko snažil podať ironicky, ale nezakryl svoj pravý úmysel.
„Chcem povedať. Máš tu koľko, dva tucty tých super mašín. Načo potrebuješ povstalcov. Načo ohrozovať, ako si ty sám povedal, budúcnosť.“
„Potrebujem ich nato, lebo útok na vojenskú základňu malina nebude, a ak sa nám to podarí, tak mi bude fuk nakoľko sme zmenili budúcnosť odboja, lebo žiadny odboj nebude. Žiadny masaker cez súdny deň. Nič.“
Derek sa na chvíľu zamyslel. Žiaden odboj. Tie slová mohli byť videné v dvoch významoch a jeden z nich sa mu vôbec nepáčil, ale tieto myšlienky rovno potlačil. V konečnom dôsledku mať pri sebe nejakú skutočnú vojenskú silu sa mu vôbec nezdalo ako zlý nápad. A hlavne ak to budú ľudia a nie stroje. Sústredil sa však opäť na to ako ich sem dostať. Brianové predchádzajúce slová sa mu nezdali ako dostatočná záruka.
„Stále si myslím, že vyslať správu do sveta je risk. Skynet to môže zachytiť.“ Prehovoril nakoniec Derek.
„V milióne iných správ? Ak nemá ani podozrenie, že sa niečo takéto chystá?“ Bránil sa Brian.
„Ak to bude taká nenápadná správa, aká je záruka, že sa to dostane ku všetkým.“ Nedal sa odbiť Derek a pokračoval so svojimi pochybnosťami.
„Žiadna prirodzene. Ale malo by sa to dostať k väčšine ľudí, ktorých poslal Connor.“
„A tých čo Connor neposlal?“
„Koľko myslíš, že sa tých zariadení na cestovanie časom v budúcnosti povaľuje. Neverím, že niekto s výnimkou Connora dokázal v budúcnosti zhromaždiť dostatok zdrojov, aby vytrhol Skynetu jeho drahú hračku. Nie bez toho, aby sme sa o tom dozvedeli. Tak či tak, nám predsa ide o ľudí, ktorí budú nasledovať Connora do boja.“ Objasnil Brian a ďalej si stál za svojím.
„Chcel si povedať, jeho šestnásť ročnú mladšiu kópiu, bez bojových skúseností.“ Poopravil ho Derek.
„Preto vás potrebujem pri ňom. Okrem toho, ľudia stoja za Connorom. Bude stačiť jeho meno a vrhnú sa do boja.“
Derek si spomenul na budúcnosť. Naozaj stačilo spomenúť to meno a vojaci vybiehali zo svojich úkrytov. Väčšinou na smrť.

Posledná miestnosť, kde sa ešte nachádzal nejaký človek bola na opačnej strane v sekcií, ktorá pravdepodobne slúžila na opravy a vylepšovanie už vytvorených strojov. Cameron sa tam vydala hneď po debate v počítačovej miestnosti a John ju nasledoval.
Teraz spoločne prehľadávali nástroje, ktoré tam ležali spolu s náhradnými súčiastkami a ďalším vybavením. Pre Johna to všetko vyzeralo tak neskutočne. Akoby sa už teraz nachádzal v budúcnosti alebo aspoň na nejakom malom ostrovčeku, ktorý do tej doby patril. Napriek tomu ho vždy schladil akýsi druhý hlas v jeho hlave, ktorý mu opakoval dookola to isté. Oproti Skynetu je to obchod s hračkami.

Cameron vedľa neho vtedy myslela na úplne iné veci ako on. O tých však John nemal ani tušenia a hodlala to tak aj nechať. So záujmom prehliadala niečo, čo vzdialene pripomínalo operačný stôl a pri každej súčiastke, ktorá sa jej dostala do zorného poľa, robila krátku analýzu. Náhle akoby ju práve niečo napadlo, aspoň tak to pripadalo Johnovi, sa presunula k počítaču pri operačnom stole a zapla ho. Urobila niekoľko rýchlych ťuknutí do klávesnice a na monitore sa zobrazila jej vlastná tvár.

John, ktorý ju chvíľu sledoval, sa pri zobrazení jej tváre takmer behom dostal k nej.
„To si ty.“ Zopakoval očividný fakt, ktorý jej už predtým mysľou prebehol niekoľko stoviek krát.
„Áno.“ Odpovedala takmer nedotknuto.
„Čo robí tvoja tvár v jeho počítači?“ Spýtal sa hneď vzápätí.
„Neviem.“ Mierne mu zaklamala, keď prezerala ďalšie záznamy. V jej hlave sa totiž okamžite vytvorili dve hypotézy. Prvá stála na tom, že ich už dlhšiu dobu pozoroval, a tak si vytvoril jej profil. Druhá išla ešte trochu ďalej. Hovoril, že sa v budúcnosti dostal k jej telu. Každým ďalším zobrazeným panelom bolo stále jasnejšie, že práve tá druhá možnosť je pravdepodobnejšia. Informácie v dokumente sa inak ani nedali získať.

Obrazovka sa menila tak rýchlo, že John stíhal zaregistrovať maximálne hrubé obrysy obrázkov a grafov. Cameron si ukladala všetko. Už to bolo isté. S informáciami vo vnútri počítača mohol kedykoľvek vytvoriť jej presnú kópiu. Po hardwarovej stránke. Nič, čo by sa týkalo software. Buď Brian hovoril pravdu, že tie informácie patrili iba budúcemu Johnovi alebo ich mal na inom disku.

Skončila s prezeraním dát a počítač vypla. John ešte chvíľu cítil preblikávanie pred očami a snažil sa to mrkaním zahnať.
„Čo si zistila?“ Spýtal sa popritom.
„Nič mimoriadne. Tvoja matka sa po tebe zháňa.“ Zmenila opäť tému. Johna to viditeľne zaskočilo. Trochu potriasol hlavou akoby si to chcel urovnať.
„Čože?“ Dostal zo seba.
„Tvoja matka...“ Cameron odpoveď presne načasovala, aby ju prerušil Brianov príchod, ktorý v tom momente vošiel do miestnosti. Hneď zamieril k Johnovi.
„Tvoja matka ma po teba poslala. Chce s tebou hovoriť.“ Oznámil ešte počas chôdze.
John sa iba stočil ku Cameron.
„Začínaš praktikovať telepatiu?“ Pokúsil sa o vtip, ale hneď nato sa vydal ku dverám.
„Hneď sa vrátim a môžeš mi podrobnejšie vysvetliť, čo si našla.“ Dodal a dvere za ním sa zavreli.

Opäť raz zostali Brian s Cameron sami. Ich rozhovor prebiehal rýchlo a v skratke akoby sa niekam ponáhľali.
„Boli vyrobené ďalšie kópie?“ Začala Cameron odmerane.
„Nie. Iba záznamy.“
„Materiály z budúcnosti?“
„Áno. Odporúčam skener vo vchode do komplexu.“
„Nejaké vylepšenia?“
„Áno v oblasti ...“
„Mám záujem,“ Zapla znova počítač a na obrazovke vytvorila modelovú kostru. Behom pár sekúnd vyznačila spracovanie kĺbov, lebky a iných častí. Bola to presná kópia vylepšení, aké malo jej budúce ja. Vedela presne aké efektívne môžu byť. V mysli si prehrala svoj nerovný zápas, ktorý sa jej stal takmer osudný.
„...o vylepšenia týchto častí.“ Dodala ihneď.
Brian sa nachvíľu pozastavil.
„Dosť špecifická požiadavka. Už si sa s niečím takým stretla?“ Opýtal sa už normálnou rýchlosťou.
„Nie. Ešte nikdy. Dokážeš to?“ Odpovedala Cameron a v hlave sa jej znova prehral celý súboj.
„Samozrejme. Vlastne väčšinu toho sme hodlali práve testovať, preto mi to prišlo divné.“

Za pár minút Cameron začula Johnové kroky. Už sa vracal. Zdalo sa, že Brian si je toho rovnako vedomý. Pretože hneď ako sa dvere otvorili, tak vyšiel von. On a John sa tak vymenili vo dverách.
„Takže?“ Spýtal sa John hneď ako sa zavreli dvere.
„Skener vo vchode do komplexu.“ Dostalo sa mu rýchlej odpovede.
„Čo presne s ním?“ Pýtal sa ďalej John.
„Tak sa dostali tie informácie o mne do počítača. Pri vchode sme boli skenovaní.“

John vedel, že nemá ako zistiť, či mu klame alebo nie. Čosi v ňom ale hlodalo. Prečo s tým čakala až kým sa vráti? Pravdepodobne bude za tým čosi viac. Dozvie sa to asi až keď mu to sama povie. Ak mu to niekedy povie.

„O čom ste sa s Brianom bavili?“ Zmenil radšej tému. Stávalo sa to akýmsi nepísaným pravidlom ich rozhovorov. Rozmýšľal či by niekedy mohli viesť normálny rozhovor o tom, čo sa jej premieta hlavou. Spomenul si pritom ako pred mesiacmi študoval dáta z iného cyborga. Bol to pre neho nezrozumiteľný systém informácií, v ktorých len veľmi ťažko nachádzal potrebné veci. Asi by to bolo podobné, aj keď...
„Rozprávali sme sa o tebe, o tvojej matke, o tvojom strýkovi.“ Začala z ničoho nič a prerušila tak tok jeho myšlienok.
„Dobre, nás ste prebrali. A čo ty? Vyzerá, že sa celkom zaujíma hlavne o teba.“ Skúsil znova šťastie s nádejou, že tento krát z nej niečo vypáči.
„Už som ti vravela. Niektorí ľudia sa môžu zaujímať viacej o stroje ako o ľudí.“ Odpovedala opäť zahmlene.
„A môžeš to trochu rozviesť?“ Spýtal sa jej nedočkavo. Ona spravila pohyb rukou, ktorým ukázala na seba.
„Niektorí muži si predstavujú toto telo bez šiat. On ho vidí bez organického obalu.“
Cameron sa krátko usmiala a John mal vtedy pocit akoby jej svietili oči. Pravdepodobne to bola iba jeho predstava. Ona medzitým začala kráčať ku dverám.

John sa za ňou stočil a zachytil ju ešte vo dverách. Na tvári mal pokrivený výraz.
„Čože?“ Ozval sa skôr pre seba ako pre ňu. Dvere sa opäť zavreli a on ostal chvíľu osamote.
„OK, to je divné.“ Povedal si teraz už skutočne pre seba. Zrazu si prial, aby aspoň raz mohol byť prítomný pri rozhovore tých dvoch. Možno mu tiež nehovorí všetko, možno je k nemu absolútne odmeraná, ale niečo mu naznačovalo, že aspoň z časti s ním musí hovoriť bez zábran a na rovinu. Bolo by zaujímavé to zažiť.

...

Štvorica mužov opatrne prechádzala tmavou chodbou. Zbrane mali odistené pred sebou. Denné svetlo, ktoré sa za nimi vzďaľovalo už vôbec nepôsobilo tak pálivo a ich oči sa aspoň trochu prispôsobovali tme. Videli však iba obrysy pár metrov dopredu.
„Ron, vôbec sa mi to nepáči.“ Zašeptal zrazu jeden z nich najtichšie ako mohol.
Muž vpredu trochu pootočil hlavu, ale ešte stále pozeral pred seba do tmy, v ktorej nič nevidel.
„Pokračujeme!“ Šepol snáď ešte tichšie akoby mal silnejší zvuk celú chodbu zbúrať.
Chodba bola dlhá a rovná, ale na jej koniec nebolo vidieť. V hlave sa Ronovi zdalo, že v temnote na neho niečo čaká a hodlá vyskočiť, keď to bude najmenej čakať. Jeho kolega mal pravdu. Vyzerá to ako pasca. Keď prišla ta šifrovaná správa, tak to vyzeralo ako pasca. Keď pred pár minútami vystúpili z auta v tomto starom komplexe, kde pravdepodobne roky nikto nebol, vyzeralo to ako pasca. A teraz keď kráčajú naslepo do neznámej chodby, tak si to o pascu normálne koleduje.

Svoju zbraň stisol ešte pevnejšie. Ruky sa mu potili, takže sa nachvíľu bál, že sa mu vyšmykne, ale nič také sa nestalo. Postupoval stále ďalej na čele skupiny. Každý ďalší krok uvažoval, či vedie svojich mužov na smrť alebo či na tej správe bolo niečo pravdivé. Celá ta správa sa mu zdala ako vtip. Connor vraj potrebuje ich pomoc. Zdalo sa to absurdné, veď práve Connor ich sem poslal. Musí predsa vedieť, akú dôležitosť má celá ich operácia, ktorú boli nútení opustiť. A predsa sú tu všetci do jedného. Prestali so všetkým na čom pracovali a dopravili sa sem. Ak ich teraz niečo v tej tme nezabije, tak to bude niečo veľké.
Musí to byť niečo veľké, inak by ich sem nevolal. Neriskoval by predsa. Myšlienky sa prebíjali jedna cez druhú. V kútiku duše vedel, že to robí len z nervozity, ktorú v ňom tma vyvolávala. Nevedel, čo je na konci a to ho desilo. Pravdepodobne ostatní na tom budú rovnako.

Zrazu zastal a zaostril. Zdalo sa mu, že už sú na konci chodby. Ostatní zastali tiež. Bolo tam však aj niečo ďalšie. Niečo na konci tejto tmy.
„Identifikujte sa.“ Zakričal do tmy.
Nebol si vôbec istý, či práve nekričí iba na nejaký kus steny, ale v tej chvíli mu to nevadilo.
„Tu je stráž.“ Zaznel hlas z temnoty. Znel normálne, dokonca s prízvukom, ale Ron vedel, že to nemuselo znamenať absolútne nič.
„Máte problém so svetlami?“ Pokračoval trochu sarkasticky Ron.
„Svetlá sú v poriadku. V tme sa lepšie odlišujú plechovky od ľudí.“ Znela nenútená odpoveď.
Ron pokynul ostatným a opäť sa vydal dopredu. Už boli len pár metrov pred železnou bránou. Obrysy muža pred nimi boli tiež jasnejšie, keď strážca dodal.
„S vami nie je žiaden stroj, že?“ Jeho slova zneli trochu podozrievavo.
Ron bez jediného náznaku znepokojenia odpovedal.
„Nie. Žiadne stroje.“
Hneď ako to dopovedal, sa svetlá po stranách rozsvietili a prebehlo nimi modré svetlo. Takmer vzápätí nasledoval mierny záblesk a jeden člen jeho skupiny sa zosunul k zemi. Ron ihneď pokľakol a namieril zbraň na strážcu. Mal vedieť, že je to pasca. Takto ľahko sa nechať dostať. Ruky sa mu triasli, ale na hlase to nedával poznať.
„Čo to má sakra znamenať? Čo ste mu spravili? Kto ste?“ Hlas mal síce pevný, ale nedokázal zakryť svoju úzkosť. Muž oproti nemu sa však vôbec nehýbal. Brána sa začala otvárať. Z druhej strany začalo presvitať svetlo. Ron chvíľu ostril do svetla, ktoré však bolo jemnejšie ako to z vonku, takže to nebolo až také hrozné. Po zaklapnutí brány v nej stál ďalší muž.

Ron znova zopakoval svoju otázku.
„Kto do čerta ste?“
„Derek Reese.“ Ozval sa muž na druhej strane.
„Čo ste mu spravili?“ Pokračoval Ron a ukázal prstom na telo svojho kolegu. Ten stále ležal bez známok života na mieste za ním.
„Silné elektromagnetické pole. Aspoň čo mi povedali, ale kto sa stará. Smaží to všetky stroje, ktoré tým prejdú a to mi stačí.“
„Stroje?“
„Skúste ho zdvihnúť?“
Ron sa plný zmätku otočil k telu. Vlastne sa ani nepotreboval presvedčiť, vyzeralo to jasne. Predsa však chytil muža, o ktorom si pred pár minútami myslel, že je človek, a z celej sily sa ho pokúsil zdvihnúť. Samozrejme to nešlo. Všetko to zapadalo do seba. Áno, bola to pasca, ale nie na nich. Pasca na všetky stroje, ktoré sa nenápadne vmiesili medzi povstalcov. Ako je možné, že si to nevšimli. Pridal sa k ním niekedy po ceste? Alebo to bolo ešte predtým? Kedy ho spustili z očí? Kedy sa začal chovať inak? Všetky otázky však boli zbytočné. Pravdepodobne nato nikdy nepríde. Vstal a vykročil smerom k Derekovi.

Keď prechádzal okolo strážcu, tak si ho konečne mohol obhliadnuť z blízka. Jeho pohyby a postoj ho prezrádzali. Bol to tiež cyborg. Bolo by predsa nelogické tu nechávať človeka. Ak by čokoľvek nešlo podľa plánu, práve strážca by to mohol schytať od prípadného cyborga alebo od povstalca so slabšími nervami. Mierne sa pousmial. Takmer by vystrelil sám, keď však kráčal spolu s ostatnými vedľa Dereka, tak mal pocit hrejivého pokoja. Bol to neistý pocit, ale vedel čo približne znamená. Connor tu ma rozbehnuté niečo veľkého, takže to bude stáť určite zato. Teraz si bol naozaj istý.

Brána sa opäť otvorila. Sarah sa pozerala tým smerom odkedy ňou odišiel Derek, aby uvítal nových návštevníkov. Trval na tom, že to bude práve on, kto sa so všetkými stretne ako prvý. Možno to bral ako posledný test. S každým sa stretnúť osobne a nejako vycítiť, čo je to za človeka. Možno sa cítil akosi previnilo, že prichádzajúci stretnú ako prvého cyborga. Tak či onak už niekoľko krát priviedol nových ľudí práve touto bránou. Väčšine z nich potom príchod vyrazil dych a určite by sa tvárila rovnako, keby tu nestrávila posledné dva týždne. Od Johnovej správy uplynuli len tri dni. V skutočnosti to ani nebola jeho správa. Potrebné kanály zabezpečil Brian a obsah vytvoril Derek, ktorý poznal kódy povstalcov. V Johnovom mene to však všetko bolo poslané, a tak to jeho správa bola. Za ním všetci títo ľudia prišli.
A bolo ich naozaj dosť. Sarah mala v minulosti občas pocit, že v tom ostali sami. Posledné dva dni však doslova kričali o opaku. V kruhovej miestnosti okolo nej postávali desiatky ľudí. Všetci s výrazom plným očakávania a nádeje. Táto vlna prestupovala aj ňou. Cítila, že sa po dlhej dobe odvažuje snívať o budúcnosti.

Krátko strhla pohľad po miestnosti. Medzi ľuďmi sa nachádzala aj desiatka strojov. Stáli nehybne ako sochy napriek tomu, že boli ešte vždy aktívne. Na niektorých sa nachádzali kusy oblečenia a kedysi nebezpečne vyzerajúce mechanické kostry, teraz pripomínali skôr futuristické vešiaky. Bol to Derekov nápad. Vedel, že všetci sa budú musieť skôr, či neskôr dozvedieť, s kým budú spolupracovať. Na rozdiel od ich vlastného vstupu, z ktorého mala ešte pri pomyslení naň zimomriavky, chcel Derek docieliť neškodnosť. Kabáty prehodené cez ruky a lebky to splňovali dokonale. Ešte vždy pritom pohľade musela zadržovať úsmev.

V tom okamihu už pri nej stál Derek, ktorý sa krátko po vstupe odpojil od svojej skupiny.
„Ďalšia skupina?“ Spýtala sa Sarah.
„Ďalšia skupina.“ Prikývol.
„Bol s nimi ďalší cyborg.“ Dodal hneď nato a pozoroval trojicu ľudí, ktorí s ním prišli. Zdalo sa, že sa s niekým spoznali a začali viesť priateľskú debatu.
„To je už druhý odkedy sme začali.“ Ozvala sa a upútala späť jeho pozornosť.
„Pokiaľ ide o mňa, tak je to už o dva problémy menej.“ Snažil sa pôsobiť spokojne Derek, ale nezakryl pritom svoje obavy, ktoré zdieľal spolu so Sarah. Znamenalo to, že minimálne o dvoch skupinách odporu už Skynet vedel a čo bolo podstatnejšie, už mohol mať informácie o mieste tohto stretnutia. Obaja tie myšlienky zapudili čo najviac za okraj svojej mysle. Medzitým všade okolo nich prebiehala živá diskusia medzi desiatkami ľudí, ktorí sa bavili o nadchádzajúcich udalostiach.
„Stále si myslím, že sme im mohli povedať viac.“ Začala po chvíľke poslúchania okolia Sarah. Nebola si istá pri každej tvári, ktorá sa na ňu otočila.
„Sú to vojaci.“ Oponoval Derek a ďalej pokračoval.
„Brian si o tom svojom pláne môže básniť koľko len chce, ale stále si ním nie som istý. A ak mám pochyby ja, tak ich budú mať aj všetci ostatní.“
Sarah mu neodpovedala, a tak ešte dodal.
„Neznie to snáď dostatočne dobre? Našli sme Skynet a teraz proti nemu nasadíme všetko, čo máme.“
„Keď sa vynechajú všetky podrobnosti, tak áno, ale môže sa pokaziť milión vecí.“ Odpovedala nakoniec a myslela pritom iba na jednu vec, presnejšie osobu, ktorá ju trápila. Derek to vytušil, a tak radšej zmenil tému.
„Keď už spomíname Briana, tak kde vlastne je? Jeho veľký plán sa tu formuje dokopy a nevidel som ho snáď od poslania tej správy.“
„Pravdepodobne chce, aby to vyzeralo ako Johnov veľký plán, tak trávi väčšinu času v miestnostiach neprístupných pre našich hostí.“ Ozrejmila Sarah.
„Tiež by som bol radšej, aby to bol Johnov veľký plán.“ Nachvíľku sa zarazil. „Myslím jeho budúce ja.“
Zhlboka vydýchol a pozrel sa na jeden zo strojov, ktorý stál bez pohnutia oproti nemu. Jeho oči ešte vždy žiarili, a aj keď tu stáli celé dni bez pohnutia, tak práve oči mu nedávali zabudnúť načo sa v skutočnosti pozerá.
„A čo doktorka? Kde sa skrýva tá?“ Spýtal sa nedbalo.
„Potom čo si ju tak pred dvoma týždňami privítal? Teraz tu má štyri desiatky ľudí s podobným názorom. Nedivím sa, že od poslania správy nevystrčila nos z laboratórií. Asi je to tak aj lepšie. Posledne čo chceme je upaľovanie čarodejníc.“
„Myslím, že preháňaš.“ Namietol Derek.
„Vážne? Chceš sa teda podeliť o jej tajomstvo s ostatnými?“ Spýtala sa ostro a tón hlasu sa mu zarezal niekam do zadnej časti mozgu.
Derek neodpovedal, keď sem pred štrnástimi dňami prišiel, tak sa cítil ako v nejakom strašidelnom zábavnom parku. Celé to miesto mu naháňalo husiu kožu. Teraz už vedel, čo mu vadilo najviac. Miesto bolo bez ľudí. Boli tu stroje, ale chýbali tu ľudia. Situácia bola teraz opačná. V tomto okamihu to tu prekypovalo ľuďmi. Chladné kovové steny oživovala ľudská vrava. Na opačnej strane sa toho asi desili Brian s Lindou, ktorí sa stiahli do ústrania. Rozmýšľal akú dlhú dobu tu strávili osamote len s tými strojmi. Zdalo sa mu to divné, ale istým spôsobom ich chápal.
„A čo John?“ Nadhodil nakoniec.
„Išiel sa pozrieť na nášho pacienta.“ Sarah sa zatvárila kyslo, ale aj keby mu bola otočená chrbtom, tak by z jej hlasu poznal istú trpkosť. V hlave sa mu tá myšlienka usadila a nechcela von nasledujúce dve hodiny. Čo robí ich pacient?

...

Obväzy sa pomaly odbaľovali a odhalili tak jej tvár bez jedinej jazvy. Bez jediného náznaku, žeby sa niekedy podrobila zákroku. Čakala ešte kým jej odoberú ochranný kryt z očí a ona bude môcť opäť vidieť. Posledné štyri dni strávila na tomto lôžku úplne bez pohnutia. Akoby sa na celý ten čas stala súčasťou miestnosti, v ktorej prebývala. Teraz, keď malo byť za pár sekúnd po všetkom, sa v nej miesili zvláštne myšlienky. Spomienky sa vynárali intenzívnejšie akoby sa prebúdzala zo spánku. Čo však nebolo možné. Mohla sa síce uložiť do pohotovostného režimu, ale to nebolo to isté. Naviac chcela byť po celú dobu pri zmysloch.

Spomienky sa prebíjali jedna cez druhú. Vôbec nesledovali pevnú dátovú líniu a pokračovali vlastným spôsobom. Bolo to celé podivné. Až nachvíľu zapochybovala, či sa počas zákroku nedostali k jej čipu. Nestalo sa to však. Celý záznam jednotlivých úkonov mala ešte stále uložený a nejednalo sa len o audio a video, ale aj o zvyšok vnemov.

Spomenula si ako požiadala Johna, aby nevchádzal do miestnosti počas operácie. Nechápal prečo. Istú chvíľu ho musela presviedčať. Argumentoval tým, že už jej dva krát otváral hlavu a pomáhal jej s opravou ruky. Ona si však ešte nebola istá, či je pripravený. Hneď nato sa jej prehral záznam časti zákroku. Odobrali jej vtedy tkanivo na tvári. V odraze zo stropu videla to čo sa skrývalo pod ňou. Kovová maska jej pôvodnej prirodzenosti. Tá sa prejavila naplno, keď jej odobrali aj samotné oči. Bolo to zvláštne pozerať sa po takej dobe na seba. Rozmýšľala či si na svoju organickú tvár už tak zvykla a asi to tak naozaj bolo. V konečnom dôsledku predsa bola cyborg. Spojením endoskeletonu a organického obalu. Tá tvár bola jej súčasťou. Toto telo nebolo bez nej úplné.

Zachytila slabý Brianov úsmev, keď začal pracovať na pravej strane jej nosa alebo aspoň toho, čo z neho ostalo. Rozmýšľala, či on už podobný pohľad videl. Jej spomienky nato čo bolo pred hnutím odporu boli vymazané a pravdepodobne ak ju skúmali, tak bola aj tak vypnutá. Pri práci, ktorú robil si všimla desiatky rôznych preliačin a poškodení. Jej živá tvár sa po každom zápase uzdravila. Jej lebka na tom už bola horšie, hlavne po poslednom súboji.

Jednotlivé kúsky jej tela boli postupne nahradzované a ona sa každou hodinou cítila inak. Práca napredovala rýchlo a efektívne. Súčiastka za súčiastkou, nástroj za nástrojom. Stavebný proces, ktorý ju mal priviesť späť silnejšiu, efektívnejšiu a ničivejšiu pre ostatné stroje.

Kryt z očí zmizol a ona mohla opäť vidieť. V miestnosti okamžite identifikovala Lindu, Briana a dvoch ďalších cyborgov, ktorí sa podieľali na jej vylepšení. Okrem nich tam stál ešte John.
„Ako sa cítiš?“ Spýtal sa potom, čo sa na neho pozrela.
„Inak. Lepšie.“ Zodpovedala jeho otázku a posadila sa. Všetko sa zdalo byť funkčné. Zákrok teda prebehol bez jedinej komplikácie. Ako by aj nejaké mohli nastať, nebola to ľudská operácia.
„Vyzerá to všetko v poriadku. Ja sa teda odoberiem na povrch.“ Oznámil Brian a stočil sa k východu.
„Kvôli čomu?“ Nadviazala Cameron a zastavila ho tak vo dverách.
„Kvôli nákupu.“ Odpovedal otočený chrbtom.
„Môžeme pomôcť. John?“ Povedala a stočila pohľad na Johna, ktorý sa zatváril zmätene. Nechápal prečo, ale bez jediného náznaku súhlasil.
„Jasné, prečo nie.“ Dodal vzápätí.

Brian nič nenamietal, a tak sa vydali do kruhovej sály. Hneď po vstupe si ich všimla trojica najbližších ľudí, ale venovali im len jeden zvláštny pohľad, a potom sa radšej otočili. John si bol takmer istý, že to bolo kvôli Cameron. Brian podľa Dereka vyzeral úplne inak, takže teraz by ho nespoznali a stavil by svoje topánky nato, že budúci John Connor svoje fotografie z mladosti nerozvesuje po okolí. Trochu ho to desilo. Všetci tí ľudia okolo sem prišli kvôli jeho menu a zo všetkých síl dúfal, že im bude stačiť aj on sám. Čo im vlastne môže ponúknuť? Nikdy sa skutočnej bitky nezúčastnil. Aj teraz bol plán taký, že ľudí povedie Derek. Ako obchádzali stále ďalších a ďalších ľudí, tak sa mu začalo trochu horšie dýchať. Nakoniec bol veľmi rád, že sa konečne dostali k východu a nechali všetkých za sebou. Vyšli hore po schodoch a dlhou chodbou sa dostali opäť na svetlo. Prvých pár minút si musel zvykať na jeho ostrosť, kým sa mu zrak konečne ustálil.

Brian potreboval nejaké vybavenie, ktoré predávali v centre. Po príchode na miesto vstúpil do budovy sám. John s Cameron čakali vonku. Johna zaujímalo prečo? Viditeľne tu neboli pomáhať s odnášaním ťažkej váhy.
„Takže, prečo sme vlastne tu?“ Spýtal sa po chvíli postávania na ulici.
„Je pekné byť po čase na čerstvom vzduchu.“ Odpovedala a ďalej pozorovala ľudí naokolo. Tí okolo nich prechádzali bez povšimnutia.
„Nehovor mi, že ty potrebuješ čerstvý vzduch.“ Zaškeril sa John a následne dodal skôr pre seba. „Mimo to sme uprostred L.A., smog kam pozrieš.“
„Myslela som iný význam...“ Začala vysvetľovať Cameron, ale John ju prerušil.
„V poslednom čase hovoríš v iných významoch pomerne často. Čo tak ísť konečne na rovinu. Naozaj by ma zaujímalo prečo sme tu alebo prečo si podstúpila to vylepšenie. Brian sa zmienil, že ho prekvapilo konkrétne zadanie.“ Zdalo sa, že sa tento krát nedá len tak jednoducho odbiť. Chcel nejaké odpovede a chcel ich teraz.
„John,...“ Začala Cameron, ale v tom ju za rukáv strhol nejaký neznámy muž. V prvom momente sa obaja pripravili na boj, ale muž nevyzeral, že chce útočiť. Chvíľu len prekvapene pozeral Cameron priamo do tváre.
„To si ty.“ Vykríkol nakoniec.
„Ty si to dievča.“ Dodal takmer ustráchaným hlasom, ktorý však znel skôr ako obžaloba.
John hodil na Cameron pohľad, ktorým sa pýtal, či toho muža pozná. Tá len mierne pokrútila hlavou. V jej pamäti ten muž nebol. Nikdy ho nevidela. Musel si ju s niekým zmýliť.

John položil mužovi ruku na rameno v takmer priateľskom geste.
„Pane, museli ste si ju s niekým spliesť.“ Presviedčal ho pokojne.
„Tu tvár len tak nezabudnem. Ty určite nevieš, čo je zač. Ja som ju videl. Videl som jej kovové vnútro. Takmer ma zabila.“ Kričal ďalej muž a dostával sa skoro do nepríčetného stavu. V tom momente sa Johnová ruka zošmykla z jeho pleca a ostal iba nemo stáť za mužom. Odkiaľ niečo také môže vedieť. Uprel svoj zrak na Cameron, ktorá však vyzerala rovnako prekvapene ako on. Samozrejme to mohla iba hrať, nevedel by zistiť rozdiel.
Cameron medzitým pozorovala muža, ktorý ju ešte stále držal za rukáv. Na jednej strane zvažovala ako ho čo najnenápadnejšie umlčať, na druhú stranu chcela vedieť odkiaľ ju ten muž pozná. V tom sa do toho opäť vložil John a skúsil znova muža presvedčiť, že sa určite mýli, ale ten akoby ho ani nevnímal.
„Na vlastné oči som videl ako jej z brucha vytŕčajú mechanické časti.“ Oboril sa muž na Johna a otočil sa tak chrbtom ku Cameron. Tá si behom okamihu dala všetky časti skladačky dohromady. Ten muž musel naraziť na jej budúce ja. Preto si ho nepamätá. To bolo všetko, čo potrebovala vedieť a to bolo aj všetko, čo muž potreboval povedať, lebo v tom okamihu sa už jej ruka presúvala k mužovmu krku. Pre ostatných to mohol byť nepostrehnuteľný okamih, pre ňu dlhý a vypočítaný čas, ktorý mal byť zakončený mužovým utíšením. Niekde medzitým sa jej však dostalo ďalšieho prekvapenia. Okolo nej preletela zaťatá päsť a muža, ktorý ju držal za rukáv, zrazila k zemi. Ihneď strhla hlavu a uvidela Briana, ktorý im ráznym hlasom rozkázal, aby začali utekať. Pritom miernym posunkom ukazoval na blížiacu sa hliadku. Traja policajti sa tou dobou pretláčali cez dav ľudí a smerovali priamo k nim.

Viac nebolo treba. Cameron mierne posotila Johna do behu a vyštartovali k najbližšiemu rohu, za ktorým chceli zahnúť a dostať sa z dohľadu polície. Traja muži zákona vtedy rovnako vyštartovali a rozbehli sa na miesto. Jeden začal spomaľovať a zamieril rovno k Brianovi. Ostatní dvaja mali v pláne prebehnúť okolo neho a pokračovať v prenasledovaní. Mali to v pláne, ale Brian sa v momente, keď ho obchádzali, skrčil do drepu, pričom vystrel jednu nohu za seba a jednu ruku pred seba, čím efektívne podrazil oboch. Policajti niečo také nečakali, a dopadli tvrdo na chodník.

V tom momente už John s Cameron boli mimo dohľadu. Policajt za Brianom vytiahol svoju zbraň, ale potom čo sa Brian postavil sa už vôbec nepohol. Zahlásil preto čosi do vysielačky a opatrne sa k nemu približoval. Jeden z jeho kolegov zaklial a opäť sa postavil na nohy a vydal sa pomalším poklusom za roh, kde zmizla dvojica, za ktorou pôvodne bežal. Druhý policajt sa už tiež postavil a stočil sa k Brianovi, ktorý ešte vždy stál na svojom mieste. Vyzeral byť naozaj naštvaný.

John s Cameron sa v tej chvíli nehybne krčili medzi dvoma radmi smetných košov. Johnovi sa to zdalo ako hlúpe miesto na skrytie, ale jeden policajt, ktorý bez povšimnutia prebehol okolo nich ho vyviedol z omylu. Brian ho tým kúskom zdržal natoľko, že v jeho hlave boli utečenci už minimálne o dve ulice ďalej. Jeho mozog by určite neveril tomu, že sa skryli iba pár metrov za rohom do bočnej uličky, aj keby ich videl. Z miesta, na ktoré policajt bežal sa už začala ozývať siréna. Ďalší dôvod prečo si nevybrať ten smer. Počkali ešte pár sekúnd a potom pomalým krokom vyrazili späť odkiaľ prišli. Vmiesili sa medzi ľudí na hlavnej ulici a pokračovali smerom k autu. Ešte stihli zazrieť ako dvaja policajti sprevádzajú spútaného Briana. Ten muž, ktorý strhol Cameron za rukáv a rozkrikoval sa o jej mechanickom vnútre, kráčal spolu s nimi.
Najbližších 20 minút prechádzali nahodilo ulicami, kým sa konečne dostali k autu. Následne vyrazili späť, smerom do podzemnej skrýše. Celú cestu neprehovorili, ale ku koncu to už John nevydržal.
„Skvelé. Čo teraz? Čo povieme ostatným?“ Začal rozrušeným hlasom.
„Stále pokračujeme podľa plánu.“ Odpovedala naopak pokojným hlasom Cameron, čo Johna ešte viac dopálilo.
„Ako to sakra môžeš povedať? Prečo vlastne vôbec útočil na toho muža?“ Naliehal John, ale na Cameron sa to absolútne neodrazilo. Pokračovala ďalej svojím pokojným hlasom.
„Bola to logická voľba. My dvaja sme hľadaní pre niekoľko vážnych obvinení. On nemá žiaden záznam. Upútaním pozornosti na seba nás ušetril prenasledovania, ktoré by určite nastalo a mohlo mať omnoho horšie následky.“ Dokončila a ďalej pozorovala cestu pred sebou. John sa viac oprel do sedadla a pozoroval približujúce sa skladisko.
„Super. Logická voľba. Čo budeme teraz bez neho robiť?“ Spýtal sa a ďalej sledoval budovy pred nimi.
„Táto otázka je už momentálne neaktuálna.“ Zaznela odpoveď od volantu a John sa v tom momente zamračil. Čo mala znamenať zase táto odpoveď. Prestal pozerať na budovy a skúsil sa zamerať na miesto, kde si aspoň myslel, že sa Cameron díva. Stálo tam odstavené auto, z ktorého práve niekto vychádzal. Z diaľky to mohol byť ktokoľvek, ale John vedel, že Cameron vidí lepšie ako on a odpoveď, ktorú mu dala, mohla znamenať iba jednu osobu.

„Ako?“ Znela prvá Johnová otázka hneď potom ako vybehol z auta.
„Ako som sa sem dostal?“ Rozvinul jeho otázku pred ním stojaci Brian.
„Povedzme, že teraz už vy dvaja nebudete jediní so škvrnami na zázname. Mohol by si informovať tvoju matku a strýka, že náš plán budeme musieť rozbehnúť predčasne?“ Dodal vzápätí, pričom vôbec nevyzeral vystresovane. Bolo to divné a John sa chcel pýtať na podrobnosti, ale rozhodol sa, že to nechá na neskôr. Akoby pod vplyvom niečoho sa otočil a zamieril do podzemia.

„To bol veľmi hlúpy ťah.“ Ozval Brian potom, čo sa John stratil z dohľadu.
„Ten muž musel byť umlčaný.“ Bránila sa Cameron, aj keď jej hlas skôr neutrálne vysvetľoval.
„To chápem. Hlúposť bola spraviť to na ulici plnej ľudí. Na ulici plnej kamier, ktoré zaberali vaše tváre a hlavne bola hlúposť robiť to v prípade policajta.“ Pokračoval Brian, ktorý síce na rozdiel od Cameron znel naštvane, ale svoj hlas ovládal rovnako. Tá pri jeho poslednej poznámke nevyzerala vôbec dotknuto, ale Brian vedel, že je.
„Áno policajt. Pri vašom stretnutí sa síce choval naozaj rozrušene, ale to asi spôsobil pohľad na teba. S tou trojicou v uniformách išiel spoločne a oddelil sa, až keď ťa zbadal.“ Vysvetlil a pozrel sa smerom ku vchodu do dlhej chodby. Gestom naznačil, žeby sa tam mali vybrať. Popri chôdzi ďalej pokračoval.
„Som zvedavý aké pátranie by sa rozbehlo po zabití policajta.“
Cameron mu nato neodpovedala, a tak sa ešte spýtal.
„Odkiaľ ťa ten muž spoznal?“
Odpoveďou mu bolo znova mlčanie. Nič iné však ani neočakával a otázku položil len formálne.
„Tak či onak to bude znamenať isté komplikácie.“ Dodal, keď vošli do tmy a postupovali ďalej chodbou.
„Je čas, aby si aj ty začal preberať riziko.“ Povedala skôr tiež formálne. Následne prebehol ešte krátky rozhovor na inej úrovni, ale to už boli takmer pri bráne, ktorá sa pred nimi otvorila. Spolu s Johnom za ňou stáli Sarah a Derek.
„Vidím, že už ste dostali správu. Vyrazíme skôr ako sme plánovali. Je naozaj nevyhnutné, aby sa Skynet o nás nedozvedel predčasne.“ Začal Brian a pokynul ostatným, aby zišli opäť dole. Bolo to trochu divné. Hlavne, keď trojica pred ním vyšla po schodoch len, aby sa s nimi mohli stretnúť. Otočili sa však bez slova a vyrazili do podzemia. Derek sa nachvíľu pristavil proti Brianovi, ktorý sa tiež vydal ku schodom.
„To je myslím po prvý raz za posledné tri dni, čo sa ten váš skener neaktivoval.“ Vniesol štipľavú poznámku priamo do tváre.
Brian sa otočil za seba na chodbu akoby si chcel niečo overiť. Potom vrátil pohľad späť na Dereka.
„Skener je posledné tri dni nastavený tak, aby spustil pole pri každom cyborgovi. Pre Cameron by to mohol byť problém.“ Usmial sa Brian a pokračoval ďalej po schodoch.
Derek ho nasledoval. V jeho hlave sa preháňali neisté myšlienky, nad ktorými už dávno stratil kontrolu. Všetky by sa dali zhrnúť do jedného slova. Cyborg. To slovo sa mu premietalo v najrôznejších zmysloch a a predstavách. Napriek všetkému už však dokonca chôdze mlčal. Budú musieť prebrať dôležitejšie veci a ako sa zdalo, tak skôr ako čakal.

...

Všetci v sále napäto počúvali Derekov výklad. V tejto časti sa vždy oplatilo počúvať a pri akomkoľvek náznaku, žeby niečo nesedelo, sa aj ozvať. Derek totiž prezentoval taktiku prieniku do vojenskej základne. Vysvetľoval postup na plánoch podzemných priestorov, cez ktoré sa budú musieť dostať a hneď na začiatku vyjasnil všetkým, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Celá operácia niesla riziko. Ľudia sa však neozvali pri riziku, ktoré im hrozilo od obrancov, tú časť považovala väčšina za uskutočniteľnú. Nebola to nejaká fantastická stratégia s idealizovanými výsledkami. Bola stručná, realistická a očakávala straty. Ozvali sa pri strojoch, ktoré mali ísť s nimi. V budúcnosti už využívali preprogramovaných cyborgov, ktorí bojovali na ich strane. Vždy však existovalo riziko, že sa niektorí z nich obrátia späť proti nim. Ešte nikdy ale nebojovali so strojmi v takomto pomere. Zhromaždených ľudských povstalcov bolo dokopy štyridsaťšesť. Cyborgov malo byť dvadsaťštyri. Pomer dvoch ľudí na jeden stroj sa nikomu nepáčil. Derek sa musel veľmi premáhať, aby sa k tomuto nesúhlasu nepridal. Bol totiž rovnako proti, ale nedal na sebe nič poznať a jeho predstieraný súhlas aspoň čiastočne upokojil väčšinu z nespokojných.

Po ňom nasledoval Brian, ktorý mal na starosti práve technickú stránku veci. Znova všetkých ubezpečoval, že stroje sú bezpečné. Ich umelá inteligencia bude obmedzená. Nebudú konať autonómne, ale podľa príkazov ľudských spolubojovníkov. Okrem iného nezabudol opraviť Dereka, že cyborgov bude v skutočnosti štrnásť. Desať strojov sú v skutočnosti holé endoskeletony. Derek však na túto poznámku vôbec nereagoval. Celý útok sa preberal ešte asi pol hodinu, keď sa zrazu ozval jeden hlas. Patril povstalcovi, ktorého prezývali Ron.
„A čo John Connor? Povedali ste, že toto celé je jeho práca.“
Nekričal, ale ani nemusel. Všetci ostatní nakrátko stíchli, ale hneď nato sa začali dožadovať aj ostatní. Derek sa ich gestom ruky snažil utíšiť, aby sa nezačali prekrikovať.
„John Connor je tu s nami.“ Pripomenul následne do davu, ktorý to nachvíľu utíšilo, ale niektoré hlasy neprestávali.
„Jeho mladšie ja. Prečo tu nie je skutočný veliteľ hnutia odporu, keď sa jedná o takú zásadnú vec?“ Zakričal niekto z davu a hneď nato sa ozvalo niekoľko súhlasov.
Derek sa snažil vymyslieť odpoveď. Brian vedľa neho bol rovnako ticho. Preňho bola práve táto časť jeho plánu najkritickejšia. Nedala sa naplánovať. Nedala sa vyrobiť. Mohol si vytvoriť celú jednotku strojov, ktoré rozhodnú priebeh bitky, ale nemohol si vytvoriť ľudí, ktorí by išli za ním. Potreboval ľudí a jediní ľudia, ktorí by dobrovoľne zaútočili na vojenskú základňu s tým, že sa už nemusia vrátiť, boli z hnutia odporu. Tí, ktorí poznali budúcnosť a sú ochotní sa obetovať, aby ju zmenili. Títo ľudia však potrebujú Johna Connora. Hrdinu, ktorý drží odpor voči strojom pokope.

Obzrel sa za seba, kde uvidel sediaceho Johna. Vyzeral byť nervózny a ruky mal pevne zaťaté. Ten v túto chvíľu bol na tom najhoršie. Rozmýšľal o sebe v budúcnosti. Ako sa vôbec môže porovnávať s niekým, kto dokázal toľko. Vedel, že je to on sám, ale v tomto momente, sa mu budúci John, zdal ako úplne iná osoba. Omnoho viac ako kedykoľvek predtým. V budúcnosti boli ľudia za to meno ochotní zomrieť. Nezdalo sa mu vôbec špeciálne oproti iným. Len meno. Hlúpe meno, kvôli ktorému ho už od narodenia chcú zabiť. Meno, kvôli ktorému má strach pri obyčajnom prechádzaní ulice. Meno, kvôli ktorému sa stroje neustále vydávajú do minulosti, aby ho dostali.

Jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Začala sa v ňom hromadiť žlč. Obyčajné meno. Hlúpe meno, ktoré ho predchádza ešte skôr ako čokoľvek dokázal. Zhlboka sa nadýchol. Ale možno teraz je čas, aby začal.
Postavil sa zo stoličky a pevným krokom kráčal k Derekovi. Postavil sa medzi neho a Briana a zvolal.
„John Connor. Kvôli nemu ste prišli.“ Ľudia v sále sa utíšili a s upreným pohľadom čakali, čo príde ďalej.
„John Connor v budúcnosti má jedinú úlohu. Nakopať Skynet a jeho stroje tak, aby im pokazil deň. Myslím, že každý z vás bude súhlasiť, že túto prácu robí naozaj skvele. Pýtali ste sa, prečo nie je tu, keď sa jedná o niečo tak zásadné. Poviem vám jednu vec. John Connor je tu. Stojím tu pred vami a do toho boja pôjdem s vami. Ak zomriem ja, tak prestaneme existovať obaja. O to sa Skynet snaží celý môj život. Lenže dnes môžeme zastaviť súdny deň a len za ten pokus mi to stojí.“
Ľudia pred ním ešte chvíľu ostávali ticho. Derek položil Johnovi ruku na rameno a pohľadom premeral ľudí pred nimi.
„Tak čo, pokazíme dneska Skynetu deň?“ Spýtal sa nahlas. Odpoveďou mu bol víťazný rev. Vojaci pred ním sa začali s nadšením rozprávať jeden cez druhého. John sa iba otočil a smeroval späť. Jeho žalúdok bol scvrknutý a nohy sa mu podlamovali. Mal to za sebou, ale cítil sa akoby každú časť jeho tela pomleli. Srdce mu do toho ešte stále búchalo, ale akosi vedel, že to k tomu patrí.

Ešte jednému človeku v tom momente zbesilo bubnovalo srdce. Sarah si zakrývala tvár. Stále tak nejako dúfala, že by z toho mohli jej syna vynechať. Dúfala, že sa všetky jej obavy rozplynú v jeden krásny deň. Podobnú nádej už pár krát prestála, keď si predstavovala, že nočná mora strojov z budúcnosti jedného dňa prestane. Vždy sa však musela prebrať do reality. Rovnaké to bolo aj v tento deň. Realita sa ju chystala rozmliaždiť. V tom okamžiku sa však na ňu nikto nepozeral a keby aj, tak by si všimol iba jednu nevýznamnú slzu, ktorá jej unikla pomedzi ruky.

Brian stojaci vedľa Dereka vtedy vyzeral úplne ináč. Jeho plán sa spustil. Stočil hlavu k Derekovi.
„Ľudia sú pripravení. Teraz treba pripraviť stroje.“ Povedal s miernym úškrnom.
Desať strojov, ktoré sa nachádzali v sále, sa hneď nato pohlo. Ľudia stojaci okolo reagovali úskokom. Niektorých dokonca nachvíľu zachvátila panika. Futuristické vešiaky sa zrazu zmenili opäť v ničivé netvory, ktoré zo seba zhodili veci, ktoré na nich boli zavesené a vydali sa do prostred sály. Ľudia sa inštinktívne rozostúpili na dve strany a odhalili tak v strede stojacu Cameron, ktorá dovtedy nepozorovane stála medzi nimi. Stroje sa zoradili do dvojstupu za ňou a vytvorili tak na centimeter presnú formáciu. Pohľad na nich mal v sebe niečo majestátne, čo nútilo ľudí okolo iba nemo pozorovať scénu.
„To si spravil ty?“ Spýtal sa Derek Briana pričom nespúšťal zrak zo scény pred nim.
„Nie. Ona sama. Je to jediné vylepšenie jej zákroku, ktoré nepožadovala.“ Spresnil Brian a rovnako pozoroval prehliadku pred ním. Cameron v tom momente začala kráčať smerom k bráne do laboratória. Všetkých desať kovových kostier ju nasledovalo jedným nemenným krokom. Kovové kroky vytvárali ozvenu po celej sále.
„Ty si dal priame ovládanie nad dvoma tuctami plecháčov cyborgovi? Pomiatol si sa?“ Oboril sa Derek teraz už výrazne naštvaný. Stroje medzitým už prechádzali bránou.
„Vášmu cyborgovi.“ Pripomenul mu Brian. Brána za strojmi sa začala zatvárať.
„Nášmu.“ Snažil sa vynútene zasmiať Derek, ale jeho snaha vyšla do prázdna. Akosi po tom predstavení toho nebol schopný. Osoba vedľa neho rozhodne vedela ako mu zobrať aj tie zvyšky pokojné spánku, ktoré snáď ešte mal.

O štyri hodiny neskôr už prechádzala fiktívna vojenská kolóna púšťou. Obsahovala dva kamióny, dodávku a na oboch koncoch po jednom džípe. Zaujímavé bolo to, že ani jeden z vodičov nebol človek. Ľudskí bojovníci sa nachádzali hlavne v druhom kamióne, ale časť z nich bola aj v prvom. Tam sa však nachádzal aj zvyšok strojov, čo im rozhodne nezlepšovalo náladu. Skupinka mužov a žien držala pozíciu v zadnej časti nákladného priestoru, čo najďalej od strojov. Náladu mali síce zlú, ale vystrašení neboli. To spôsobili hlavne zbrane, ktoré niektorí z nich zvierali v rukách. Boli to energetické zbrane, ktoré v budúcnosti veľmi ľahko odrovnali akúkoľvek plechovku. Brian ich pár skompletizoval a pri odchode prenechal povstalcom. Nebolo ich však príliš veľa. Vlastne ich nebolo ani dosť nato, aby v prípade potreby zničili stroje, ktoré s nimi cestovali v zadnej časti kamióna. Pomáhali však ľuďom znášať to, že spolupracujú so strojmi. V skutočnosti ani v budúcnosti neboli tieto zbrane príliš rozšírené. Boli síce účinnejšie ako bežné projektilové, ale ich výroba bola technicky skoro tak náročná ako tvorba samotného stroja, proti ktorému boli určené.

V zadnej časti dodávky, ktorá išla rovno za prvým džípom sedeli tí, ktorí toto všetko v konečnom dôsledku spískali. Derek, Sarah a John sa opierali o pravú stenu vozidla. Oproti nim sedeli Cameron a Brian. Pričom z Brianovho miniatúrneho počítača sa neustále ozývali správy, z rôznych kanálov a frekvencií, ktoré v neusporiadanom a chaotickom štýle podávali obraz o tom, čo sa práve vonku deje.

V istom momente sa ozýval hlas reportérky, ktorý informoval o veľkom výpadku internetovej konektivity, ktorý sa šíri zo strednej Ázie. Ten sa podľa posledných správ rozšíril do všetkých oblastí sveta okrem severnej Ameriky, kde sieť ešte stále funguje. Brian sa v tom okamihu prepol na kanál, ktorý ho spojoval s jeho podzemným komplexom. V reproduktore sa ozval hlas Lindy, ktorá tam ostala ako jediný človek.
„Zatiaľ všetko beží podľa plánu.“ Ubezpečovala ho a prezerala pritom informácie, ktoré sa jej dostávali na monitor. Tie sa vo filtrovanej podobe prenášali práve do Brianovho počítača. Aspoň zatiaľ.
„Všetky naše zásahy sú pre infraštruktúru fatálne. Žiadne záložné zdroje. Nič.“ Doplnila následne a poslala spresňujúce grafy, ktoré sa zobrazili u Briana. Ten sa zadíval na prácu, ktorú vytvoril. V tomto okamihu sa už väčšina sveta ponorila do informačného kolapsu. Na okamih zaváhal. Svet, ktorý by podľahol panike. Tá predstava ho zrazu pohltila. Čo ak to nejaký štát bude brať ako útok, čo ak...
„Nie. To je hlúposť.“ Ozval sa mu v hlave rozhodný hlas. Nevyradili predsa všetko. Ľudia predsa majú plno iných spôsobov komunikácie. Existujú paralelné komunikačné siete, ktoré používa napríklad armáda. Našťastie pre nich nie sú dizajnované nato, aby sa po nich premávala objemná umelá inteligencia, takže o tento kanál sa nemusia obávať. Možno ľudia si tento útok ani nevšimnú. Pre väčšinu z nich sa bude jednať iba o dvojdňový výpadok. Dva dni. Toľko bol jeho odhad, kým sa väčšina celosvetovej siete uvedie do pohybu. Samozrejme na niektorých miestach to môže trvať týždne alebo dokonca mesiace, ale také zastrčené kúty sveta ho akurát neznepokojovali. Jeho cieľ bol načas ochromiť a nie zničiť. Oprava alebo výmena súčastí, testovanie a znovunahodenie. To všetko by malo prebehnúť behom dvoch dní. Dostatok času, aby mohli v nastanom chaose celosvetových rozmerov vykonať svoju úlohu.
„A mám jednu dobru správu pre všetkých, ktorí ma počujú.“ Prerušila zrazu jeho myšlienky Linda. Chcela tým asi povzbudiť aj ostatných, ktorí s ním v dodávke cestovali a nezaujímali sa ho jeho nutkanie mať nad všetkým dohľad.
„Masívne dátové toky, ktoré registrujeme od začiatku kolapsu siete v strednej Ázií sa momentálne zlievajú v jednom bode. Vo vašom cieli.“ Oznámila radostne. Ľuďom v dodávke sa zjavil jemný úsmev na perách. Brian, ktorý stále sledoval informácie na svojom monitore, v myšlienkach premietol v siedmych rôznych variáciách to ako mal celý čas pravdu. Všetko išlo presne podľa plánu. Hodinky nemohli odtikávať lepšie. Pokiaľ išlo o techniku a stroje nemal vôbec pochybnosti, že by sa niečo mohlo pokaziť.
„Samozrejme, prístup k samotným dátam nemám, takže nevieme, čo je ich obsahom. Rovnako pozorovanie je momentálne veľmi nepresné, ale myslím, že obrázok sa z toho urobiť dá.“ Linda dodala ešte nejaké pochybnosti, aby to neznelo príliš dokonale, ale pozornosť sa tomu už nevenovala. Sama ukončila spojenie a venovala sa ďalej zberu dát, ktoré by mohla ešte po ten krátky čas rozposlať.

Ich vlastné spojenie bolo momentálne asi to najlepšie, čo mohli mimo armády mať. Keďže dopredu vedeli ako presne budú jednotlivé časti komunikácie vypadávať, tak mohli zvoliť kanál, ktorý bude funkčný ako posledný. Hlavné koreňové servery nevracali žiadne výsledky už vyše troch hodín, takže novo pripojení užívatelia boli nepríjemne prekvapení už dávno. To samo o sebe však samozrejme nestačilo. Hlavne pokiaľ by sa jednalo o AI, ktorá bola v tomto systéme ako ryba v rybníku. Bolo nutné poškodiť aj iné časti infraštruktúry. Najsmiešnejšie na tom všetkom bolo, že počítali aj s ľudským faktorom.

„...Mohlo by sa jednať o najväčší teroristický útok v deji...“ Hlas moderátorky ustal. Kolaps komunikácie sa dostal aj na pôdu Spojených štátov. Brian vedel, že nepotrvá dlho a jeho samotné spojenie skončí. Vlastne už nebolo dôvodu ho udržovať. Bolo jasné, že ich cieľ sa stal hmotným. Obrovský server niekde v podzemí. Nič, čo by nemohla jedna malá bomba vyriešiť. Vymazanie súdneho dňa z histórie bol na dosah. Žiadny holokaust nebude musieť nastať. Nad tým posledným uvažovali aj všetci ostatní.

„...opakujem naša základňa je pod útokom...“ Za krikom sa ozvalo pípnutie. To Brian ukončil prijímanie správ zo sveta. Ostatní ihneď spozorneli a upreli zrak na jeho počítač. Brian vedel na čo všetci mysleli, ale aj tak chvíľu počkal.
„Ta základňa je na východnom pobreží.“ Objasnil napokon s miernym úsmevom.
„Predpokladám, že pád celosvetovej komunikačnej siete budú v armáde brať ako predzvesť útoku. Niekoľko menších náloží na opačnej strane krajiny urobia svoje.“ Dodal spokojne, aj keď ostatní jeho nadšenie príliš nezdieľali. Bolo to pravdepodobne tým, že sa im o tom zase “zabudol“ zmieniť. V ten okamih mu to však bolo jedno. Všetko išlo až príliš dobre. Dokonca aj ľudia robili svoju prácu tak ako mali. Vyradenie jedného druhu komunikácie, znamenalo presun ľudí k iným druhom. Presun a zahltenie. Trochu dúfal v kolaps, ale vedel, že to by technicky nebolo možné. Zahltenie však bude stačiť. Armádni dôstojníci presunú komunikáciu na svoju sieť, ktorá tým pádom bude preťažená. Jeho séria výbuchov na opačnej strane krajiny urobí presne svoju prácu. Pichnutie do osieho hniezda. V danom hromadnom chaose by si aspoň po istý čas nemuseli všimnúť, že v nejakej druhej základni prebieha ozbrojený útok. Snáď.

„Tak. Odteraz sme odrezaní od komunikácie rovnako ako zvyšok sveta. Prestalo fungovať už aj posledné spojenie s doktorkou Davisovou.“ Oznámil všetkým okolo.
„Predpokladám, že teraz to už všetko ostáva na nás.“ Ozval sa Derek a poklepal prstami po svojej zbrani.
„Vyzerá to tak.“ Prikývol Brian. „Máme ešte asi 2 minúty, kým dorazíme na miesto.“ Dodal vzápätí.
„Myslíš, že budeme až tak presní.“ Spýtal sa ho hneď nato John.
„Šoférujú stroje. Nezaznamenal si, že poslednú pol hodinu sme nezmenili rýchlosť ani o kilometer?“ Odpovedal Brian sebavedome. John nevedel odpovedať. Pravdupovediac by nevedel vôbec povedať, či zrýchlili alebo spomalili aj za posledné dve hodiny. Odkedy sa dostali na prázdnu cestu smerom k základni, tak bola cesta takmer jednotvárna.
„Má niekto ešte niečo na srdci, kým sa to všetko rozbehne?“ Spýtal sa do ticha Brian. Každá osoba v ten moment mala na jazyku iný problém. Inú starosť. Odlišnú tému, ktorú by chceli predložiť, kým je ešte čas. Každý sa chcel ozvať, ale takmer všetci mali jednu nevýhodu. Boli ľudia a nemohli myslieť rýchlejšie ako Cameron, ktorá sa ozvala ako prvá a vyhrala tak tento boj tichých myšlienok.
„Odkiaľ si zohnal prostriedky na toto všetko?“ Znela podozrieva otázka. Tá sa zdala byť totálne neočakávaná. V nálade kedy sa ostatní chceli podporiť pred smrteľným nebezpečenstvom. Dokonca aj myšlienky namierené ku pochybnostiam sa zameriavali na aktuálny stav a nie na minulosť. Napriek všetkému to bola celkom zaujímavá otázka, ktorá ich zaujala. Brian vedel kam tým Cameron pravdepodobne mierila.
„Prijal som identitu neznámeho a uzavretého milionára bez rodiny, ktorý mal v šesťdesiatych rokoch skonať. Efektívnejšie ako vykrádať banky. Stačí?“ Osvetlil Brian jednu časť svojho života a zatváril sa otrávene. John sa sám seba pýtal. Prečo sa nato nikdy nespýtal? Niečo také predsa muselo byť podstatné. Podobné myšlienky mali aj ostatní. Na rozdiel od nich sa však zaujímal aj o niečo iné. Prečo sa nato Cameron pýta práve teraz?
„Akým spôsobom si prijal jeho identitu?“ Doplnila Cameron skoro ako pri výsluchu. Brianov otrávený pohľad sa vôbec nemenil. Akurát sa nachvíľu pozrel na hodinky.
„Počkaj musím si spomenúť.“ Povedal a zatváril sa pritom zamyslene.
„Pripomeň mi. Ako si získala svoju identitu ty?“ Vyrazil zrazu ostro proti nej. V jej mysli sa okamžite objavil obrázok mladej ženy, ktorej tvár nosila. Na tom obrázku už mala zlomené väzy a pohľad jej očí to iba potvrdzoval. Už v nich nebol žiaden život. Zabila ju. U ľudí by to možno vyvolalo nejakú emocionálnu odozvu. Ona však iba behom okamihu obrázok nechala zmiznúť.

Na istý čas však ostala ticho, čo zamýšľal práve Brian. Pár sekúnd nato sa totiž všetky vozidla súčasne zastavili. Všetci vo vnútri dodávky spozorneli. Rovnako aj ľudia v kamiónoch za nimi. Pár sekúnd sa ozývali zvuky rozhovoru z vonka. Nebolo počuť o čo ide, ale všetci napäto, takmer bez pohnutia, čakali na svojich miestach. Niekomu možno náhle uvedomenie si, že to všetko začalo, vyrazilo pot na čele a svrbenie v zátylku. Sucho v ústach asi pociťoval každý. Sekundy plynuli neskutočne pomaly.
Vonku zrazu padlo behom okamihu niekoľko desiatok výstrelov. Nastalo ticho. Žiadna ďalšia streľba. Žiaden alarm.
„Ideme nato.“ Oznámil Derek a namieril svoju zbraň. Dvere dodávky sa otvorili a všetky ich myšlienky sa rozplynuli do prázdna. Boj o súdny deň začal.

komentáře [ 12 ]
Stafer 13.11.2009

Komentáře

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 1 ] Václav Sedlář (13:25 14.11.2009)

Děkuji za pokračování-hned večer si to přečtu...

merlin131
merlin131@azet.sk[ 2 ] merlin131 (17:52 14.11.2009)

Pripájam sa k poďakovaniu, ale neviem či sa mám tešiť že tu je pokračovanie, alebo plakať lebo ešte stále jej chýba koniec. Avšak jej kvalitatívna úroveň je znova veľmi vysoko. Vzdávam poklonu a teším sa na ďalšie pokračovanie :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 3 ] Václav Sedlář (23:21 14.11.2009)

Opět musím říct, že je to skvělé...

P.S.:Pokračování doporučuji rozdělit a nedávat to sem v jeden den-nechci hned konec...

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 4 ] Václav Sedlář (10:39 15.11.2009)

Nene, hlavně né konec...Příběh od Stafera je výborný a dobrá náhrada za TSCC...

Ty scény z příběhusi dokážu živě představit a taky by se to hodilo do seriálu...

Jinak už jsem si přečetl i další čáast a jak už jsem psal-dokonalé.Jen příště bych nedával obě části v jeden den, aby jsme mohli být napnutí a neutíkalo to tolik...

merlin131
merlin131@azet.sk[ 5 ] merlin131 (11:22 15.11.2009)

To máš pravdu, príbeh je výborný, a asi sa prikloním na tú stranu, že zatiaľ nechcem koniec a chcem byť v napätí. Stafer tu ale nedal v jeden deň 2 časti, pôvodne bola len jedna, ale nenahodilo posledných asi 7 odstavcov (koniec bol uprostred vety), tak to museli rozdeliť na 2 časti.

A taktiež si dokážem predstaviť veľmi živo tie scény :)

Len tak ďalej.

Gulde
gulde@seznam.cz[ 6 ] Gulde (00:45 16.11.2009)

Václav Sedlář: On to je jeden díl, nicméně díky jeho délce se nevešel do jednoho článku, tak jsem to musel rozdělit na dvě části :-).

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 7 ] Václav Sedlář (19:25 16.11.2009)

JJ, už jsem se to dozvěděl...

stafer
staferxz@gmail.com[ 8 ] stafer (21:13 16.11.2009)

Díky za reakcie.
Text už budem radšej rezať rovno po 15tich stranách. Čo sa týka dĺžky samotnej, tak scenár sa od začiatku nezmenil. Akurát záleží od klávesnice akú ma náladu na detailnejšie rozpisovanie scény. :)

luboop
lluboopecienka@gmail.com[ 9 ] luboop (22:46 22.11.2009)

Len tak dalej, uz sa tesim na tretiu cast. Je to super :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 10 ] Václav Sedlář (19:09 1.12.2009)

Bude pokračování?

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team