220

220. To The Lighthou


221

221. Adam Raised a C


222

222. Born to Run


press

Fan Fiction

Something Else - kapitola 11

- 27.5.2016 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 10.

- 28.7.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Something Else - kapitola 9.

- 20.6.2015 | RosieMac, [ 0 ]

Rozhovor

Rozhovor s Katherine Henson

Rozhovor s Katherine Henson

Katherine Henson je nyní již bývalá hlavní postava skupiny No Fate, která pracuje na projektu Terminator: Connor Chronicles. Rozhovor ... čtěte

Náhodný obrázek

Zajímavosti

Timeline
Magicbox o DVD TSCC a plánech na rok 2009

T-SHOP

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 1 3DVD
První série s českými titulky.
Cena: 268 Kč
od: 22. 10. 2008

Terminátor: Příběh Sáry Connorové: season 2 6DVD
Druhá série s českými titulky.
Cena: 399 Kč
od: 10. 3. 2010

Terminator Salvation: Temný počátek
Krátký Machinima prequel k Terminator: Salvation
Cena: 199 Kč
od: 10. 03. 2010

Stastiky

press

Útok späť – 1.časť

Prichádza búrka. Na nočnej oblohe jej postup takmer nevidieť. Iba keď občas zmizne tých pár hviezd, ktoré bolo možné pozorovať napriek pouličnému osvetleniu. Vietor od oceánu je dostatočne rýchly, aby zatemnil oblohu behom chvíle. Teraz už každý môže cítiť náhly pokles tlaku a teploty. Silný elektrický náboj, ktorý sa nachádza vo vzduchu, dáva tušiť efektnú hru bleskov a následného dunenia hromov.

Všetko je akoby pripravené na zahájenie predstavenia. Všetko čaká na pokyn k začatiu hry. V tichosti dokonca prestáva fúkať vietor. Toto ticho pred búrkou sa zdá byť omnoho tajomnejšie. V tom okamihu vyšľahne prvý blesk. Stane sa tak na trávniku medzi dvoma domami. V pekne upravenej záhrade, ktorej jediný momentálny obyvateľ vyčkáva skrytý vo svojej búde. Je nepokojný. Vrtí sa, ale nevydá jediný zvuk.

Za prvým bleskom prichádzajú ďalšie a ďalšie. Nejedná sa však o prírodný úkaz. Modré záblesky osvetľujúce steny budov prechádzajú až do fialova. Vyrážajú do všetkých strán ako výboje z niečoho, čo sa má ešte len sformovať. Na niektorých miestach sa začína z trávy dymiť. V tom okamihu už záblesky jasného svetla naberú tvar niekoľko metrov širokej gule. Pár sekúnd je tak záhrada osvetlená ako za dňa, aby sa vzápätí guľový obal rozpadol pri posledných výbojoch žiarivého svetla.

Uprostred záhrady ostal kráter, ktorý vypálila guľa. Na jeho okraji sa rozhorela tráva a dym ukryl skrčenú postavu, ktorá sa objavila uprostred neho. Telo zahalené dymom ostávalo bez pohybu. Akoby ten niekto skrytý za vrstvou dymu čakal na nejaké pokyny. Zrazu sa postava narovnala a jej tvár vyšla z dymového závoja. Žiaden prejav emócií, žiadne ťažkosti kvôli dýchaniu v dyme. V rovnakom okamihu sa na oblohe zablýskalo. Tento krát sa už jednalo o prírodné výboje. Ticho pred búrkou skončilo. Do dvoch sekúnd sa prihnali zvuky hromov.

Úplne nahá postava vykročila vpred. Stupila do ohňa bez jedinej známky bolesti a pokračovala ďalej. V tej chvíli už na zem dopadali prvé kvapky dažďa. Za pár ďalších sekúnd sa mala strhnúť ohromná prietrž. Z búdy vyštartoval nervózny pes. Tento krát s ohromným brechotom. Štekal a vrčal na to čo vyšlo z toho podivného záblesku. Postava sa na chvíľu zastavila. Stočila tvár priamo na brechajúce zviera. Natiahla za ním ruku. Vtom však pohyb zastavila akoby si celú vec rozmyslela.

Pokojným krokom pokračovala ďalej, preč z dvora. Strážny pes ostal na mieste. Dážď zahasil plamene. Jediná vec, ktorá vypovedala, že sa tu niečo stalo, bola niekoľko metrov široká jama naplnená až po okraj vodou. Postava medzitým kráčala uprostred ulice. V noci však bola prázdna. Aj tí, ktorí ostávali hore, sa radšej išli schovať pred dažďom. Kvapky stekali prúdom po nahom tele a končili v kalužiach, ktorými bola pokrytá cesta. Postava stále pokračovala pokojnou chôdzou stredom cesty.

Zrazu zastavila a otočila sa. V diaľke sa objavili dve svetlá. Znova sa dala do pohybu, aby sa dostala preč z cesty. Keď sa vozidlo priblížilo bola už v blízkosti kríkov. Jednalo sa o policajnú hliadku. Auto zastavilo a otvorili sa dvere. Dôstojník, ktorý sa vyklonil von, ešte mohol pozorovať ako postava mizne medzi kríkmi. Vzal vysielačku a ohlásil sa na stanicu.
„... Dievča. 160 možno 170 centimetrov. Hnedé vlasy. Bez šiat. Pravdepodobne pod vplyvom drog. Vydávam sa za ňou. Pošlite prípadne ešte jednu hliadku.“
Položil vysielačku a vyšiel do lejaku. Pôvodne sa mu kvôli tomu ani nechcelo zastavovať auto, ale keď už bol raz vonku, tak sa mu zdal dážď celkom osviežujúci. Zavrel dvere a vydal sa smerom ku kríkom.

Porast nebol príliš veľký. Bol tu len ako estetický doplnok medzi dvoma vilami, takže to dievča nebude mať veľa možností na skrývanie. Teda ak sa bude skrývať. Behať v noci bez šiat uprostred ulice mu napovedalo, že asi nebude príliš v poriadku. Prešiel okolo niekoľkých kríkov, ale dievča nikde nevidel. Niekoľko krát sa otočil, aby sa uistil, že žiadne miesto nevynechal. Vtom ho za rameno schmatla nejaká silná ruka. Takmer si ho necítil. Ten niekto ho surovo otočil. Bola to tá dievčina.

Pozerala sa mu priamo do očí a v tvári mala akýsi nechápavý výraz. Vtom mu oči zbehli nižšie. Pohľad ho naozaj vystrašil. V hrudníku mala vypálenú dieru s priemerom asi 20 centimetrov. Čo však bolo ešte divnejšie, tak namiesto orgánov a rebier, vo vnútri videl mechanické súčiastky. V tom momente ho dievča schmatlo za krk a nastala tma. Telo policajta bezvládne padlo na zem. Cyborg nad ním ešte chvíľu stál a potom odkráčal preč. O pár minút neskôr sa policajt prebral. Hlavou mu začali prebiehať spletité myšlienky o tom, čo videl. Musela to byť halucinácia. Snažil sa potlačiť všetko, čo tomu nenapovedalo. Jedna mu však stále dobiedzala v zátylku a nedokázal sa jej zbaviť. Hovorila mu, že dnes mal naozaj šťastie že prežil.

Cyborg pokračoval po svojej presne naplánovanej ceste. Cieľ bol už dávno označený. Za niekoľko minút už stála na okraji pozemku. Pred ňou sa rozprestieral obyčajný rodinný dom. Ľudia vo vnútri už spali. Jedna osoba však nie. Dievča stále ostávalo na okraji pozemku. Simultánne si však prehrávalo videozáznam z vlastnej pamäte. Prostredie záznamu sa zdalo byť totožné. Bol v ňom podobný lejak ako teraz. Zrazu sa vo videu aj v skutočnosti zablýskalo. Našla zhodu. Pohľad na zázname smeroval na prednú stranu dvora, potom sa náhle stočil a smeroval k zadnej strane domu. V tom momente sa pohlo aj dievča.

Oba pohľady teraz smerovali rovnakým smerom. Na tom vzdialenejšom sa však uprostred obrazu nachádzala postava druhého dievčaťa. Tiež cyborga. Tento obraz sa mierne približoval tomu zo záznamu. V istej vzdialenosti sa zrazu záznam prehral ohromnou rýchlosťou dopredu. Obsahoval mohutné zablýskanie. Hneď nato sa tento obraz ukončil. Ostal už len obraz skutočný, na ktorom sa nachádzalo dievča, stále otočené chrbtom. Presne ako v zázname sa začalo blýskať a cyborg v tom momente vyštartoval dopredu. Behom okamihu už jej ruka dopadala na svoju obeť.

Cameron v tej chvíli ostala prekvapená. S niečím podobným ešte nikdy nemala skúsenosť. Bola vytvorená, aby zabíjala a vybraná k tomu, aby chránila. Vždy, keď sa objavila hrozba, tak bola určená niekomu inému. Ostatné stroje išli po Johnovi, po Sáre alebo iných ľuďoch, ktorí predstavovali hrozbu pre Skynet. Nikdy nie po nej. Do boja sa vždy púšťala ona. Vrhala sa do dráhy striel, ktoré neboli určené pre ňu. Bojovala s ostatnými cyborgami, ktorých vyrušila z ich misie. Teraz sa stala terčom ona. A napriek tomu, že nedala poznať jedinú reakciu, zostávala prekvapená.

Útočník zaútočil presne. Zasiahol zóny, ktoré boli najviac náchylné na poškodenie. A to ešte skôr než sa ona sama otočila. Hneď nato sa však prekvapenie znova vystupňovalo. Ak by bola človek, tak by možno videla svoj odraz v zrkadle. Vizuálne senzory samozrejme identifikovali zhodu a vonkajšiu schránku označili za jej presnú kópiu, ale hlbší scan jej oznamoval, že sa jedná o neznámy model. Bolo to mätúce. Po prvých údajoch čakala, že sa bude jednať o jej vlastný model, ktorý sem bol poslaný, aby ju nahradil. Je toto nová taktika Skynetu ako infiltrovať? Nezdalo sa to ako pravdepodobne.

Myšlienky prebiehali pomaly. Nie tak ako ľudské, ale boli spomalené. Všetky zdroje teraz boli potrebné v boji. Mimo nich totiž teraz všetko hlásilo hrozbu, poškodenie, chybu. Druhý cyborg dokázal vykryť akékoľvek výpady a zasadzoval údery, ktoré boli poškodzujúce. Dostala sa do štádia kedy sa nemohla efektívne brániť. Bola zrazená k zemi. Jej kópia ju schytila a odmrštila do železného pántu pri dielni. Niekoľkokrát ňou omlátila o pánt a potom ju vrhla do vnútra, kde nerovný boj pokračoval.

Pokračovať v boji sa nezdalo byť racionálne. Cameron bolo jasné, že ďalej pokračovať nemôže. Snažila sa preto vyhýbať výpadom a neustále ustupovať, aj keď vo vnútri dielne nebolo príliš miesta. Myšlienky sa opäť rozprúdili na plno za jediným cieľom, prísť na riešenie situácie. Zakiaľ uhýbala hlavou pred päsťou druhého cyborga a snažila sa dostať z jej dosahu, skúšala prísť na akúkoľvek slabinu.

Druhý cyborg nebol až tak neznámy model, ako by sa z výsledku analýzy jej tela mohlo zdať. 80% ich častí bolo zhodných. Odlišnosti sa ukazovali v niektorých kĺboch, v zápästiach a v istých zmenách v lebke. Na účel zmeny nebola potrebná analýza. Zovretie druhého cyborga bolo silnejšie ako jej vlastné a jeho ruky niesli menšie známky poškodenia. Z porovnaní jej vyšlo, že táto verzia jej modelu bola mierne vylepšená pre boj. Boj so strojmi.

Toto zistenie však príliš nepomáhalo riešeniu situácie. Nenašla potrebnú slabinu a bola nútená opäť ustúpiť o krok späť. Pritom však utŕžila jeden úder do lebky. Ďalšia analýza smerovala k jej pohybom. Druhý cyborg sa pohyboval presne ako ona. Dokonca presnejšie ako ona. Jej výpady boli vždy o krok popredu. V tomto prípade však nemohlo ísť o rovnaké továrne nastavenie. Tejto myšlienky sa chytila. Základné bojové pohyby sú pre všetky stroje rovnakého druhu rovnaké. Pri jej modeli však existovali odlišnosti. Mohla sa učiť. A hlavne mohla podľa toho zmeniť pohyby, tak aby získala výhodu pri súbojoch s inými modelmi.

Aj keby jej kópia bola vo všetkom rovnaká, tak ona prešla inými zážitkami a má iné pamäťové záznamy a tým pádom aj mierne odlišný spôsob boja. Teda mala by mať. Vyhodnotenie nedávalo zmysel a hneď nato bola odhodená o stenu, od ktorej sa odrazila, aby následne dopadla na všetky štyri končatiny. Rýchlo sa postavila, ale hneď nato utŕžila ďalšiu ranu do tváre. Jej obranný výpad bol zblokovaný a úder do tváre sa zopakoval. Medzi údermi stihla vyriešiť problematické vyhodnotenie. Druhý cyborg nebola jej kópia, ale ona sama.

Bola poslaná z budúcnosti, aby zničila samú seba? Na pozadí sa jej vynorili jej možné dôvody. Jeden z dôvodov môže byť to, že sa v budúcnosti pokazí. Možno ju potom opravili a poslali späť, aby nahradila samú seba. Spracovala tisícky možných predpovedí. Táto z nich nemala ani najvyššiu pravdepodobnostnú hodnotu, ale vybrala si ju sama. Možno by pokračovala ďalej vo svojom premýšľaní ohľadom toho, či sa jej obava z pokazenia čipu podobá ľudským obavám, ale v tom okamihu ju druhý cyborg zrazil k zemi.

Bojovať nemalo zmysel. Slabinu nenašla žiadnu a čas na premýšľanie sa krátil. Oproti ľuďom ho mala ešte dosť, ale v jej ponímaní už bola takmer na konci. Jej vlastný obraz sa týčil nad jej telom. Rovnako ako ona bez emócií. Zaujímalo ju nad čím jej druhé ja práve rozmýšľa. Aké by to bolo pre ňu samú keby bola v jej pozícií. Cameron odstúpila jedným nevyrovnaným krokom dozadu. Jej systém sa práve rútil. Senzory takmer neodpovedali. Bola hlásená neznáma hardwarová chyba. Ta spôsobovala, že všetky dáta, ktoré sa presúvali cez istú oblasť jej čipu sa vracali poškodené. Bola len otázka času kedy jej osobnosť zanikne v zhluku poškodených dát.

Spadla na kolená a pozerala pred seba. Nebol čas na uvedomenie si konca. Musela rýchlo jednať. Využiť posledné voľné zdroje pred zrútením systému. Jej mimika v tom momente reagovala nahodilo a kŕčovite. Žiadnu časť svojho tela už nemohla ovládať. Zrazu prehovorila.
„Nezabíjaj ho...“
Ďalej už zvuky prestali dávať zmysel. Všetky zdroje pred kolapsom stačili akurát na túto prosbu. V čipe sa hromadilo stále viac a viac poškodených dát. Jednotlivé časti systému už neexistovali. Na ich mieste sa nachádzali iba náhodne časti. Vedomie prestalo existovať. Prestala vnímať. Ostali už iba základné procesy, ktoré vypovedali službu o pár sekúnd neskôr. Telo ležalo bez pohybu na podlahe.

Cameron sa k nemu pomaly približovala. Ešte pred pár okamihmi bola v rovnakej pozícií. Zrazená na podlahe čakala na koniec. Vtom sa akoby zázrakom jej budúce ja zosypalo k zemi. Ona nespravila nič. Niečo v cyborgovi muselo byť poškodené. Dívala sa na ešte stále nahé telo. Bol to zvláštny pohľad. Musela prísť len nedávno ak sa neobťažovala ani zaobstarávaním si šiat. Išla priamo za ňou. Zničiť ju.

Takmer sa jej to podarilo. Jej vlastný systém hlásil poškodenia na rôznych úrovniach. Žiadne z nich však nebolo fatálne a dalo sa opraviť. Telo stále pozorne študovala. Vypálená diera v jej hrudníku mala pravdepodobne súvislosť s jeho náhlym kolapsom. Zohla sa bližšie, aby si prehliadla vnútornosti. Mechanické vnútro bolo poškodené, ale nestálo za jej zrútením. Príčina bola v čipe. Spojenie medzi poškodením čipu a výstrelom do hrudníka sa však zdalo ako najpravdepodobnejšia verzia.

Ukončila všetky otázky o pôvode poškodenia, aj otázky o pôvode tela samotného. Narovnala sa a zamerala sa na analýzu vlastných poškodení. Niektoré si vyžadovali náhradné diely. Pri tejto myšlienke prikročila k stolu odkiaľ zobrala veľký nôž. Telo preniesla do ohradenej časti uprostred dielne. Potom sa s nožom nahla k hrudníku. Bol to zvláštny pocit zbavovať kože samú seba, ale ani na sekundu nezaváhala. Po chvíli pred ňou ležal holý endoskeleton. Nahota cyborga sa zmenila na nahotu stroja.

Priniesla si ďalšie nástroje a začala vyberať potrebné diely na opravu. Výmena bola celkovo jednoduchá a príliš ju nezdržovala. Svoje poškodené časti následne položila vedľa endoskeletonu a zapálila svetlicu. Tú potom pustila do rozprášeného termitu. Nasledovala silná exotermická reakcia, v ktorej sa kostra začala rozpúšťať. Teplo dvoch až troch tisícov stupňov ohýbalo vzduch nad sebou. Miestnosť bola ožiarená horením. V tejto chvíli si prehrávala prosbu, ktorou sa dovtedy vôbec nezaoberala.
„Nezabíjaj ho.“ Ozvalo sa jej v hlave jej vlastným hlasom.

Koho nemá zabíjať? Vzťahovala sa tá prosba na Johna? Preto sa vrátila? Bol to niekto iný? Opäť sa vynorili otázky o pôvode tela, ktoré práve v tej chvíli mizlo. V momente, keď sa dielna opäť ponorila do tmy, skončila aj so svojimi otázkami. Nenašla odpoveď na žiadnu z nich. Bude sa musieť spoľahnúť nato, že v budúcnosti príde na odpoveď. Vyšla von, kde dážď ešte stále pokračoval. Už bol však omnoho miernejší. Jeho sila sa zmenšovala. Ráno už bude obloha opäť jasná. Vďaka búrke ostal jej zápas bez svedkov. Nikto v dome sa nedozvie, že bola napadnutá. Nikto nebude vedieť o jej budúcom ja, ktoré pred chvíľou nechala bez stopy zmiznúť.

Jediné stopy o tejto udalosti ostanú v jej pamäti. A ešte rezné rany. Má lepšiu regeneráciu ako ľudia. Rezy sa snažila viesť tak, aby sa čo najrýchlejšie zacelili. Pri výmene niektorých dielov to však nestačilo. Ráno ešte budú badateľné stopy, ktoré nezakryje ani makeupom. Zamyslela sa nad hlúpymi výhovorkami, ktoré používajú ľudia, keď chcú zakryť pôvod zranenia. Náhodné pády, náhodné vrazenia do vecí. U ľudí sú nedôveryhodné, v jej prípade by to bolo ešte podivnejšie. S týmito myšlienkami kráčala smerom k domu.

Na opačnej strane ulice sa medzitým pohol neznámy muž. Kvôli pláštenke mu nebolo vidieť tvár. Skončil práve pozorovanie domu, ktorý Cameron strážila. Súboj, ktorý sa pri dome odohral, nevidel. Aj keby spozoroval to podivné stretnutie, nebol to jeho hlavný zámer. Ten spočíval v dostaní sa do domu. Ideálne v dobe, keď bude „strážny pes“ mimo jeho dosahu. Kvôli tomu robil toto pozorovanie. Už niekoľko dní vykonával dohľad, ale to sa malo v nasledujúcom dni zmeniť. Zajtra ráno vstúpi do ich života a zmení absolútne všetko.

...

Ráno bola obloha naozaj jasná. Po nočnom lejaku nezostali už žiadne stopy okrem niekoľkých kaluží pri okraji ciest. Majitelia záhrady so včera vzniknutým kráterom si obzerali svoje nové jazierko. Nechápavo kývali hlavami a rozmýšľali, či by kvôli tomu vandalizmu mali upovedomiť políciu. Nakoniec to však nechali tak.

Policajný dôstojník, ktorý v tú noc prechádzal ulicou, si už vyžiadal deň voľna na zotavenie. V jeho ponímaní to znamenalo pokus o zabudnutie v najbližšom bare, ktorý však o tejto dobe ešte nebol otvorený, a tak zamieril rovno domov. Vyspať celú záležitosť.

John vstal ako obvykle za posledný týždeň okolo ôsmej. Za celý ten čas, čo sa všetko okolo neho menilo a presúvalo, si dokázal vytvoriť bežný režim takmer okamžite. Vyše týždňa kedy sa nič nestalo bolo v jeho hlave skoro ako niekoľko rokov všedného života. Neobjavila sa žiadna nová stopa, ktorá by ich priviedla bližšie k Skynetu alebo čomukoľvek, čo by ho mohlo pripomínať. Žiaden náznak, že by sa na nich zavesil nejaký nový vraždiaci stroj. Pri tejto myšlienke sa pousmial. Úplne mu stačí ona.

Pri príprave raňajok rozmýšľal, či by si mohol na ďalší deň naplánovať program. Vtom do miestnosti prišla Cameron. Takmer ihneď si všimol náplasti na jej tvári. Uprel na ňu zrak a podľa oblečenia, ktoré ju takmer celú zahaľovalo, hádal že náplasti nebude mať len na tvári.
„Čo sa ti stalo s tvárou?“ Spýtal sa prekvapeným tónom.
Cameron mu pozrela priamo do očí a prehovorila až po chvíli.
„Musela som prerezať tkanivo na niektorých miestach kvôli oprave.“ Následne sa otočila a pokračovala ďalej ku kuchynskému drezu.
John len nechápavo pozoroval ako prehliada jednotlivé priehradky.
„A?“ Ozval sa nakoniec.
Cameron sa na výzvu otočila, ale neodpovedala.
„Prečo si musela vykonať opravu, kvôli ktorej máš dorezanú tvár?“ Pokračoval s mierne ironickým podtónom.
„Pošmykla som sa na schodoch. Je treba doplniť niektoré zásoby.“ Povedala a zatvorila jednu z priehradiek. Hneď nato sa otočila a odkráčala bez slova preč z kuchyne.
Vo dverách obišla Sáru a pokračovala smerom k hlavnému vchodu. V momente, keď Sarah prišla k Johnovi, bolo počuť zabuchnutie dverí.

„Čo sa jej stalo s tvárou?“ Spýtala sa prekvapene.
„Pošmykla sa na schodoch.“ Odpovedal John s grimasou.
„Aha.“ Sarah sa zatvárila podobne. „A kam šla?“ Dodala vzápätí.
„Nakúpiť potraviny.“
Sarah chvíľu rozmýšľala a sledovala pritom Johna ako dojedá svoje raňajky akoby sa nič nedialo.
„Prečo mám taký pocit akoby som mala nájsť nejaké telo pod jej matracom?“ Spýtala sa skôr sama pre seba.
„Môžeš byť pokojná. Nemá žiaden matrac, lebo nespí.“ Ozval sa John bez toho, aby odvrátil zrak z taniera.
„To ma práve moc neupokojuje.“
„Tak jej kúpime matrac.“
Vtom sa ozvalo klopanie na hlavný vchod. John si uvedomil, že všedný deň odplával niekde do zabudnutia. Už zase žiadne plány.
Za dverami stál mladý muž, ktorý mohol mať tak cez dvadsaťpäť. Bol vysokej postavy s tmavými vlasmi. John na chvíľu zneistel. Čo keď je to jeden z nich? Neznámy muž si však klepkal prstami po nohe a trochu sa pritom kýval. Vykonával všetky tie drobné detaily, ktoré človeka odlišujú od stroja. Sarah medzitým otvorila dvere. V tom momente muž takmer skamenel.
„Sarah Connorová?“ Ozval sa vzápätí.

Pri započutí svojho skutočného mena bola Sarah ako na ihlách. Jej skutočná identita so sebou vždy niesla hrozbu nebezpečenstva. Je to stroj, ktorý ju prišiel zabiť? Je to policajt, ktorý ju práve objavil? V každom prípade jej ruka sa inštinktívne začala približovať ku zbrani a jej pery sa pripravovali všetko poprieť. Než však mohla akokoľvek zareagovať, muž pokračoval.
„Teší ma. Volám sa Brian Kendrick.“ Jeho hlas znel takmer nadšene, ale Sarah to vôbec neupokojilo. Chcela sa ho čo najskôr zbaviť.
„Pán Kendrick. Myslím, že ste si ma s niekým splietli.“
„Verte mi, že som si naozaj istý.“ Odpovedal stále rovnakým štýlom, potom však zrazu zvážnel.
„Myslím, že by som mal ísť priamo k veci. Cestoval som späť v čase. Som z ľudského odporu.“ Povedal potichu.
Sarah v tomto momente stratila reč a zmohla sa iba na prekvapený výraz. Po krátkej chvíli sa muž ozval znova.
„Smiem vstúpiť?“ Znel pokojne a na rozdiel od Sarah tak aj vyzeral.
„Isteže.“ Sarah sa prebrala z letargie a uvoľnila dvere. Stále bola ešte trochu v šoku.
„Máte nejaký dôkaz svojho tvrdenia?“ Spýtala sa z ničoho nič akoby jej to práve preblesklo hlavou.
„Dôkaz? Zatiaľ len moje slová, ktorých pravdivosť by mohol potvrdiť cyborg pri návrate. Teda ak ma najskôr neprehodí stenou.“ Pousmial sa muž priateľsky a vytváral dojem akoby sa nič vážneho nedialo.

Šok už začínal pomaly prechádzať a Sarah si mierne vydýchla.
„Takže Brian.“ Pozrela priamo na neho. Vtom už spoza rohu vychádzal John, keďže ako sa zdalo, žiadne nebezpečenstvo nehrozilo.
„Musím sa ospravedlniť, ale bol to pre mňa menší šok. Moje doterajšie zoznámenia s členmi odporu sa odohrali trochu odlišne. Charakterizuje ich streľba a umieranie.“
Brian sa znova mierne pousmial.
„Viem si predstaviť, že nikto z nich jednoducho nezaklopal na dvere s tým, že prišiel z budúcnosti.“ Po poslednom slove sa stočil a stuhol takmer ako pri príchode.
„John Connor?“ Vypadlo z neho.
„Stačí John.“ Odpovedal John zľahčene. Mal pocit, že ľudia od toho mena očakávajú viacej ako im on môže ponúknuť. Občas akoby patrilo niekomu inému. Teraz ten pocit rýchlo zahnal.
Sarah sa opäť zapojila do rozhovoru.
„Brian. Kvôli čomu si sem bol vyslaný?“ Bolo jej jasné, že sem neprišiel kvôli priateľskému rozhovoru.
„Prekvapivo. Prišiel som sem, aby som zničil Skynet.“ Na rozdiel od svojho odľahčeného tónu, druhú časť vety povedal tak vážne, že Sarah zamrazilo.

...

Derek Reese nedokázal ani po svojom príchode do minulosti spať normálnym spánkom. Nočné mory z budúcnosti ho prenasledovali neustále a bol rád za každú minútu spánku bez snov. Vždy keď sa zobudil, mal pocit, že stoja nad ním. Ten krátky okamžik, keď sa oko po otvorení prispôsobuje svetlu, bol pre neho úzkosťou naplnený čas. Ešte pár sekúnd po tomto okamihu čakal, že sa jeho sny zhmotnia, potom sa opäť pozbieral.

Preto nerád ostával u Connorových. Ak by sa zobudil a ona, ten cyborg, by stála nad ním, tak by možno uveril, že nočné mory sa stali reálne. Striaslo ho. Nikdy by však nepriznal, že má z takej situácie strach. On je ten posledný, ktorý by sa mal báť strojov. Dostal ich už desiatky. Mali by sa báť tie veci, ak by toho boli schopné. Pri tej nočnej búrke by aj tak nezaspal, a tak sa celú noc iba prechádzal po svojej izbe na hoteli.

Ráno bol mierne otupený, ale takmer vôbec unavený. Rozhodol sa preto, že sa zastaví u Sarah a Johna, aby zistil, či neprišli na niečo, čo by ich nasmerovalo na novú stopu. Bol znechutený z toho, že už celý týždeň len vysedáva vo svojej izbe. Cítil, že každý premárnený deň je bližšie k súdnemu dňu. Stačila by mu aj obyčajná správa na internete kvôli, ktorej by vyrazil cez pol Ameriky. Čokoľvek.

Nasadol do auta a vyrazil. Prešiel niekoľko štvrtí až dorazil na miesto. Pokojná ulica vyžarovala niečo zvláštne. Pokoj sa akoby prenášal aj na neho. Derek ostal sedieť za volantom a iba nemo sledoval. Možno zato mohla jeho ranná otupenosť, ale na chvíľu sa cítil úplne uvoľnený. Pár sekúnd nato za ním zastavilo druhé auto. Otupenosť bola preč. Derek vystúpil von z auta rovnako ako vodič za ním. Bola to Cameron a v rukách niesla vrece s nákupom.

Derek ju pozoroval ako kráča smerom k domu. Pohľad na ňu s nákupom bol zaujímavý. Trochu to búralo jeho víziu vražedného stroja, ale len do chvíle než si predstavil jej železné vnútro. Ani na chvíľu ju nechcel vnímať ako niečo podobné človeku. Za ten čas čo strávili spolu si na ňu zvykol. Nič viac.

Kráčal pomaly za ňou. Takmer okamžite potom čo vošla do vnútra, sa odtiaľ ozval hluk. Bez rozmýšľania sa rozbehol za ňou. Po prebehnutí dverami uvidel Cameron v bojovom postoji. Oproti nej stál neznámy muž, ktorý však nevyzeral, žeby sa chystal akokoľvek zaútočiť. Sarah sa v tom momente postavila medzi nich.
„Čo sa tu deje?“ Vypadlo z neho vzápätí.
„Nič. Cameron berie svoju úlohu príliš vážne.“ Vravela Sarah vyčítavým tónom, ktorý bol určený pre Cameron a svojím telom jej pritom ďalej bránila v postupe. Tá sa pravdepodobne prestala snažiť o útok a zaujala skôr vyčkávaciu pózu. Premeriavala si návštevníka, ale už sa nepohla.
„Kto je sakra ten chlap?“ Spýtal sa Derek potom, čo si ho tiež dôkladne prezrel. To že na neho cyborg zaútočil muselo mať nejaký dôvod. Síce voči nej mal veľa výhrad, ale vždy útočila kvôli niečomu. Preto mu ten muž začal pripadať podozrivý. Čo tu vlastne robí? Návštevy v tomto dome boli vždy len zdrojom problémov.
„Je to člen odpoja.“ Odpovedala Sarah.

Muž sa priblížil k Derekovi.
„Volám sa Brian Kendrick.“ Predstavil sa znova aj jemu rovnakým priateľským tónom ako to urobil prvý krát pri vstupe.
Derekovi sa na tvári objavil prekvapený výraz. Pozeral na muža, ale meno mu k nemu nepasovalo.
„Brian? Nie. Ty nie si on. Poznal som jedného Briana Kendricka, ale ten mal ledva sedemnásť. Ty natoľko rozhodne nevyzeráš. Vlastne sa ani nepodobáte.“ Derek sa snažil rozpomenúť na nejasný obraz chlapca, ktorého stretol snáď iba dvakrát.
„Mal som takmer osemnásť, keď ste odchádzali.“ Odpovedal trochu defenzívne, ale bolo to myslené ironicky.
„Ale ako? Z ktorého roku si potom prišiel?“ Derek sa snažil utriediť si tieto nové informácie.
„Z toho istého, z ktorého ste boli vyslaní. Akurát som tu trochu dlhšie ako vy.“ Začal vysvetľovať Brian.
„Takže ho teda poznáš?“ Pridala sa do rozhovoru aj Sarah.
„Stretol som ho asi dvakrát. Podľa ľudí, čo ho poznali lepšie, to bol geniálny mozog na techniku. Stroje a ich súčiastky mal v malíčku ešte keď bol mladší ako John. Vlastne prvý krát som ho uvidel deň potom, čo som narazil na ňu v našom tábore.“ Povedal a krátko zbehol pohľadom na Cameron.
„Dve stretnutia si predpokladám len pamätáš. Asi som bol viac priehľadný ako som si myslel.“ Brian sa krátko pousmial.
„Napríklad ja som ťa prvý krát videl presne v momente, keď ste sa vy dvaja stretli. Ako by sa dalo zabudnúť na také vrelé uvítanie.“ Brian sa pri tej spomienke pousmial.
„Počkaj, kde?“ Prerušil ho Derek.
„Prechádzal som asi päť metrov pred vami s batohom v jednej ruke, ale chápem, že vtedy si sa sústredil na iné veci.“
Derek si prehrával celú tu scénu. Vyšiel spoza rohu a uvidel ju. Približovala sa k nemu. V tom okamihu sa mu všetko zastavilo. Reflexívne vyťahoval svoju zbraň. Adrenalín vyskočil do výšok a on už na nič iné nemyslel. Nepriateľ sa prechádzal priamo pred ním. Priamo v ich tábore. Scéna bola jasná. Kryštálovo jasná. Mal veľa spomienok, ktoré postupne vybledli. Veľa ich bolo rozmazaných niekde na okraji, ale táto sa mu vryla do pamäti. Akoby znova nachvíľu stál uprostred chodby. Mieril na ňu. Trafil by ju, aj keď vedel, že žiadne väčšie poškodenie by jej nespôsobil. Ruku mu však zblokoval Perry. Jeho nadriadený dôstojník generál major Perry mal na stroje pod ich velením vždy iný názor. Chcel ich využiť ako spojencov. Derekovi sa nikdy táto myšlienka nepáčila. Teraz sa však plne sústredil na tú scénu. Ruku mal pritisnutú ku stene. Perry sa ho snažil upokojiť. Vtom momente mal pocit, že sú tam len oni traja. V skutočnosti tam bola ešte stráž. Nikto ďalší tam však už nebol.

Snažil sa tú scénu vybaviť ešte raz. Možno mu tam naskočí nejaký ďalší detail. A naozaj tento krát, keď mu Perry púšťal ruku, uvidel ho. Kráčal rovno za ňou. Vybavil si ho ešte predtým, než vystrelil. Ona a Brian išli oproti sebe. Vtedy ešte nevedel, že je to on. Nikdy si ho k tomu mužovi na pozadí nepriradil. Lebo mu prakticky videl iba chrbát, ale teraz zrazu akoby sa všetko preplo a on vedel, že je to on. Trochu ho to vystrašilo, keď si uvedomil, že mohol zasiahnuť jeho. Ak by mu Perry ruku nezblokoval, tak guľka mohla pokojne minúť svoj cieľ.
„Už si spomínam.“ Ozval sa zrazu a prerušil tak chvíľkové mlčanie.
„Vtedy si sa ani len neobzrel. Kráčal si po tej chodbe ako by sa nič nedialo.“ Dodal akosi vyčítavo.
„Ver mi, že pri tom výstrele som sa otočil veľmi rýchlo.“ Neprestal sa usmievať Brian.
„Ale keď som videl, že situáciu zvládate, tak som pokračoval ďalej.“ Dodal hneď nato.
„Takže je tým kým hovorí?“ Ozval sa John, ktorý dovtedy ostával mimo ich rozhovor.
Derek sa k nemu otočil. Pochybovačný výraz mu ostával naďalej, ale vedel, že je to pravda.
„Nikto iný by si to nemohol pamätať.“ Povedal Derek zamyslene a ešte chvíľu ostával vo svojich myšlienkach. Vtom akoby sa mu opäť nakopla ostražitosť.
„Prečo ťa sem poslali?“ Spýtal sa Briana. Rovnaký záblesk opatrnosti aký mala Sarah pred ním.

„Jeho úlohou je zastaviť Skynet.“ Odpovedala za neho Sarah.
„Ako?“ Spýtala sa zrazu Cameron.
Ozvala sa prvý krát od vstupu do dverí, po ktorom následne zaútočila na Briana. Ostávala stále vo svojom nemennom postoji. Ostatní sa obzreli za ňou akoby sa tam zrazu zjavila a následne ich pohľady preskočili znova na Braina. Ten sa zatváril ako pred kúzelníckym predstavením. Odpoveď na túto otázku bola nedosiahnuteľným tajomstvom pre tisíce ľudí, ktorí sa o to snažili celý svoj život. Cítil, že po všetkých tých pokusoch dezorganizovaných skupiniek odboja, ktoré sa márne snažili odvrátiť súdny deň, on prichádza s riešením. Súčasne to však bude vyžadovať obeť najvyššiu. Dúfal, že ich presvedčí. Musí ich presvedčiť.

„Sarah a Johnovi som už isté veci objasnil, ale myslím, že môžem začať úplne od začiatku.“ Nadýchol sa akoby pred veľmi dlhou prednáškou.
„V prvom rade musím povedať, že vaše činy v minulosti mali dosť nepríjemný dopad na budúcnosť. Celkom sa vám ju darí mrviť. Teda aspoň z môjho pohľadu. Každý kto vás doteraz z budúcnosti navštívil bol pre vás potvrdením, že Skynet v budúcnosti stále existuje, a že budúcnosť samotná je stále nahovno. Aspoňže pri vašich akciách sa to výrazne nezhoršilo.“
„A ako nám to pomôže zničiť Skynet?“ Spýtal sa trochu namrzene John.
„Žiadno. Len vám vysvetľujem aké je vaše doterajšie skóre. Napríklad som nedávno zistil, že v jednej z novších verzií budúcnosti neexistujem. Čo ma mierne povedané zaskočilo. Pravdepodobne som sa nikdy nenarodil a nikto o mne nič nevie. Čiže som sa dovtípil, že buď vy alebo niekto z ostatných sa musel stretnúť s mojimi rodičmi a zmeniť im časovú líniu.“

„Ako sa dá vôbec niečo také zistiť?“ Pýtal sa ďalej John. Bola v tom obrana, ale aj kúsok zvedavosti.
„Jednoducho. Stačí stretnúť niekoho, kto prišiel z budúcnosti po tebe. Bolo pre mňa veľké prekvapenie, keď ma jeden z mojich priateľov vôbec nespoznal. To je inak jedna z vecí, ktoré som sa snažil za posledné roky preskúmať. Snažil som sa vyhľadať akýchkoľvek ľudí, čo cestovali časom späť a poskladať tak kúsočky mozaiky dokopy. Budúcnosť sa už menila tisíce krát. Myslím, že vy dvaja o tom viete svoje.“
Dopovedal a pozeral pritom stále na Johna. Myslel pritom jeho a Sarah. Im sa už raz podarilo zmeniť budúcnosť.
„Hovorím o vašom úspechu v Cyberdyne Systems. Zničili ste všetok výskum a takmer tak zabránili vzniku Skynetu. Akurát vám ostali ľudia, ktorí na výskume tiež pracovali a patenty, ktoré opäť nasmerovali vývoj ku vzniku inej verzie. Ja by som to tento krát chcel dokázať raz a navždy.“
„Myslím, že Cameron sa nato už raz pýtala. Ako?“ Ozval sa Derek, ktorému sa celá reč zdala chodením okolo horkej kaše. Znelo by mu to až príliš dobre ak by to bola pravda.

„Máš pravdu. Skúsim ísť rovno k veci. Postupujete po zlých stopách. Umelá inteligencia, ktorá sa má stať zosobnením nášho Skynetu je už istý čas vo svete. V sieti internetu. Jej súčasťou je červ, ktorý sa nachádza na masívnom množstve počítačov vo všetkých častiach sveta. Čo je však podstatnejšie, fragmenty jeho vedomia sa nachádzajú v najväčších uzloch internetovej infraštruktúry. Takže žiadne jadro vážení. Žiaden server v suteréne nejakej spoločnosti, ktorý by ste mohli odpáliť trochou plastiku.“
„Nechám sa teda poučiť ako chceš zničiť niečo, čo sa nedá zničiť.“ Pokračoval Derek.
„Nepovedal som, že sa nedá zničiť. Akurát, že to bude sakra ťažké. V tomto momente prichádza k realizácií môj plán. Vždy ma zaujímalo ako Skynet prežil súdny deň. Hovorí sa, že internetová infraštruktúra prežije jadrovú vojnu, ale v skutočnosti by som na to v prípade konca sveta nespoliehal. Už vôbec ak by som bol objemná AI, ktorá je výnimočne náročná na systémové zdroje. Bude potrebovať nejaké miesto, kde prečká chvíľku nepohody. Miesto, ktoré je dostatočne chránené, dokonca aj proti jadrovému útoku. Miesto, ktoré obsahuje nejaký superpočítač, ktorý by bol schopný zabezpečiť chod inteligencie. A takých miest príliš vo svete nie je. Takže pre človeka, ktorý vie hľadať sú ľahko odhaliteľné.“
„Mám to chápať tak, že nakoniec predsa len existuje nejaké jadro, ktoré môžeme odpáliť.“ Spýtal sa John.
„Nebude to tak jednoduché, ale v podstate áno. Akurát ak by sme ho odpálili teraz, tak väčšina umelej inteligencie znova dorastie. Obnoví sa zo záloh, ktoré sú umiestnené v kúskoch po celom svete. Docielili by sme tým, že Skynet buď spustí apokalypsu o niečo neskôr alebo, čo je pravdepodobnejšie, vyberie si iný superpočítač.“
„Tak v čom je potom pointa. Odpálime jadro a získame tým možno pár mesiacov?“ Pýtal sa ďalej John.
„Urobíme súdny deň.“ Odpovedal Brian záhadne.

„Čo?“ Vypadlo zo Sarah ako prvej. Rovnakú otázku v tom momente však mali na jazyku aj ostatní.
„Vytvoríme virtuálnu apokalypsu.“ Osvetlil trochu Brian, ale stále nechával ostatných tápať v tme.
„Skús to trochu rozviesť.“ Pokračovala Sarah vo výsluchu.
„Jednoducho vyradíme celý internet z prevádzky, takže jediná možnosť umelej inteligencie bude stiahnuť sa do svojej ulity. Následne tu ulitu rozbijeme a zachránime svet.“
Brian sa nachvíľu zamyslel nad svojimi vlastnými slovami.
„Znie to celkom jednoducho, keď to poviem takto.“
„Počkať. Nemôžeš zničiť internet. To nie je možné.“ Oponoval mu John. V hlave sa mu vynorila asi stovka námietok, prečo by sa to nedalo uskutočniť.
„Nechcem ho zničiť, ale vyradiť z prevádzky.“ Poopravil ho Brian.
„Aj tak. Internet nie je nič centrálne. Žiaden server, ktorý môžeš len tak odstaviť. Sú to milióny počítačov pospájaných v sieti, tie dokopy predsa tvoria internet.“ Trval na svojom John. Plán sa mu zatiaľ zdal úplne absurdný. Samotná predstava vyradenia celosvetovej počítačovej siete mu pripadala ako sci-fi. Na druhú stranu väčšina ľudí by to isté mohla povedať o strojoch z budúcnosti. Počúval preto ďalej.
„A čo potrebuješ nato, aby si identifikoval jednotlivé počítače medzi sebou? Čo dá jednému počítaču informáciu, že niekde existuje nejaký druhý počítač, ktorý je tiež pripojený?“ Pýtal sa Brian skoro ako učiteľ na hodine, ktorý skúša nepripraveného študenta.
„Server s informáciami. Ale aj tak, tých serverov sú stovky.“
John sa mu stále snažil dokázať jeho omyl.
„Mňa teraz zaujíma 13 koreňových serverov, na ktorých stojí základ svetovej infraštruktúry.“
Pokračoval vo svojom Brian.
„Musím ťa sklamať, ale ani to predsa nie sú servery v pravom zmysle. Niektoré z nich tvoria stovky možno tisíce počítačov, ktoré dokopy dávajú jeden daný server. Nič, čo by sa dalo odpáliť jednou výbušninou.“ John sa nenechal vyviesť z rovnováhy. Dostali sa do oblasti jeho záujmu a v nej sa cítil celkom istý. Brian však nevyzeral, že by ho to čo i len na chvíľu nahlodalo.
„Myslel som, že označenie „geniálny mozog na techniku“ by mohlo naznačovať, že sa v oblasti trochu vyznám. O všetko postarané. Vrátane najvýznamnejších dátových centier, najvyťaženejších optických káblov a ďalších nešpecifikovaných zariadení dôležitých pre svetovú infraštruktúru. Prakticky by sa dalo povedať, že účinok bude rovnaký aký by mala jadrová apokalypsa po celom svete.“ Odpovedal sebaisto.
„Budem sa opakovať po ostatných, ale ako?“ Rezignoval zrazu John na námietky alebo si aspoň ponechával čas na vymyslenie nových. Brian sa opäť nadýchol. Prednáška mala pokračovať.

„Moja prvá cesta viedla do roku 1960. Začal som pekne od začiatku.“
„Má nám ten rok niečo hovoriť?“ Prerušila ho hneď na začiatku Sarah.
„Ani nie. Akurát to, že to bolo 3 roky pred rokom 1963.“
„Naše zariadenie pre časový posun v banke.“ Ozvala sa zrazu aj Cameron.
„Presne. Okrem toho medzi týmito dvoma rokmi prebehla revolúcia vo výrobe integrovaných obvodov. Skôr by môj príchod nemal prakticky žiadnu cenu. Už tak bolo kompletizovanie potrebného vybavenia nadľudský problém.“
„Ok. Takže si to zhrňme. Ty hovoríš, že si sa presunul do šesťdesiatych rokov, aby si zničil internet?“ Povedal trochu podpichovačne John.
Brian unavene kýval hlavou.
„Môj cieľ je zničiť Skynet a nie celosvetovú počítačovú sieť. Vďaka tomu, že som pozoroval zrod tejto siete od začiatku. Viem, ktoré súčasti sú esenciálne pre jej fungovanie. Navyše tieto súčasti sú už dávno pripravené na odpálenie. Spoločnosť, ktorá by len tak náhodou presúvala server do budovy zo šesťdesiatych rokov, by si určite nekontrovala, že v stenách danej budovy sa nachádza plastická trhavina a zariadenie pre elektromagnetický impulz.“
„Ty si vedel, kde bude daná infraštruktúra prechádzať a zamínoval si dané miesta ešte predtým než daná technológia vznikla.“ Zhrnul John, ktorý si tak pomáhal z prekvapenia, do ktorého upadol nielen on, ale všetci v miestnosti.
„Geniálne, nie?“ Odpovedal pyšne Brian. Bol na seba hrdý a čím viac zo svojho plánu odhaľoval, tým viac jeho spokojnosť narastala.
„Stále nechápem, prečo na to ideš tak zložito? Ak vieš umiestnenia daných serverov. Tak prečo ich rovno nevyradíš teraz. Prečo celý ten cirkus s presúvaním v čase. Alebo ešte lepšie. Ak dokážeš takto identifikovať zariadenia. Prečo si nevyhľadal Skynet skôr než vôbec vznikol a nezničil ho tak?“ John začínal odhaľovať nové chyby, ale jeho oponent mal na všetko odpoveď. Hneď ako John dokončil vetu už aj počúval vysvetľovanie.

„Chlapík rozmiestňujúci neznáme zariadenia v najzraniteľnejších bodoch svetovej počítačovej siete. Ako dlho by trvalo tajnej službe alebo hocikomu inému než by si dali veci dokopy? Myslíš, že keby boli veci také jednoduché, tak by sa to už dávno nestalo? Ešte pred pár minútami si ma tu ty sám presviedčal ako je nemožné vyradiť internet z prevádzky. Podobne prečo sa nepustíme do hľadania Skynetu a nezničíme ho ešte skôr než vznikne? Pýtam sa. Nerobil náhodou presne toto isté Derek a jeho skupina, z ktorých prežil takpovediac iba on? A to neboli ani len trochu blízko. Skynet na rozdiel od nás má takmer neobmedzené rezervy. Jeho strojov sa po svete potuluje toľko, žeby mohol zahájiť súdny deň rovno teraz. A väčšina z nich má jednoduchú úlohu. Ochraňovať všetky fragmenty jeho vzniku. Ochraňovať všetko, čo vedie k jeho zostrojeniu. Preto vážení som sa posledné roky naopak vyhýbal akýmkoľvek stopám, ktoré by k nemu viedli. A vuala. Som stále nažive. Žiaden zo strojov ma doteraz nezaznamenal a neohlásil tak moju existenciu. Navyše potom čo ste vy dosiahli moje vymazanie z budúcnosti, som neviditeľný a teda nepredstavujem pre Skynet žiadnu hrozbu. A preto celý ten cirkus. Strávil som väčšinu môjho života realizáciou tohto plánu a môžem všetkých uistiť, že bude fungovať.“
Brian skončil. John na neho ticho pozeral podobne ako všetci ostatní. Dnes ráno sa každý z nich zaoberal tým, ako sa nemôžu pohnúť z miesta. Uviazli na stopách, ktoré začínali chladnúť. Skynet sa zdal byť zahalený nepreniknuteľnou hmlou. A zrazu im na dvere zaklopal muž, ktorý z rukáva akoby kúzlom vytiahol plán na zničenie ich nočnej mory. Zdalo sa to byť neuveriteľné. Ako nejaký sen, z ktorého by sa mali čoskoro zobudiť.

Sarah pokynula na Dereka a spolu sa presunuli do kuchyne. Potrebovala sa ho spýtať na pár vecí. V tej chvíli bola totiž stratená v tomto novom vývoji. John a Cameron ostali s Brianom. John sa začal vypytovať na ďalšie detaily a Cameron ešte stále vyčkávala v ich blízkosti. Jej nazeranie na cudzinca ostávala nezmenené. Bola v pohotovosti už od nočných udalostí, takže prakticky sa u nej nič nezmenilo. Otázky medzi tým neustávali.

Vo vedľajšej miestnosti medzitým prebiehala druhá debata.
„Ako dobre ho teda poznáš? Môžeme mu veriť?“ Pýtala sa Sarah.
„Už som vravel, že sme sa stretli iba pár krát. Pamätám si ho ako chlapca a nie takto. Je to pre mňa zvláštne.“
„Pre mňa tiež. Ako na teba pôsobil?“
„Asi ako teraz. Génius na techniku. Blázon do robotov. Ten typ dieťaťa, čo vyrastá s hlavou robota namiesto hračky. Niežeby sa nám ich v okolí nepovaľovala hromada.“
„Viem si predstaviť ten typ. Myslíš, že mu teda môžeme veriť?“
„Je trochu ukecaný, ale určite nie nebezpečný. Sarah. Ak to čo hovorí je pravda. Ak naozaj dokáže zničiť Skynet. Nech už ten plán vyzerá sebešialenejšie.“
„Viem.“ Náhle sa pousmiala.
„Zvláštne. Dnes ráno som mala pocit, že sme uviazli a zrazu prišiel on.“
„Možno je to znamenie.“ Odpovedal Derek.

„Zaujímavé, že na teba takto reaguje.“ John sa krátko pozrel na Cameron a potom sa obrátil späť k Brianovi. Ten sa na ňu zadíval tiež. Navzájom si vymenili pohľady akoby sa snažili dorozumieť.
„Neviem. Možno vyskočila nejaká stará spomienka.“
„V budúcnosti sa poznáte?“
„Áno. Z istej stránky ju poznám veľmi dobre.“
„Z Akej stránky?“ Zaujímalo Johna.
„Prehovoril som ťa, aby som ju mohol preskúmať. Takže jej telo poznám z vnútra dokonale.“
„Pracoval si na jej preprogramovaní?“
„Mal som sedemnásť. Bol som rád, že ma vôbec pustili do labákov. Okrem toho to bola tvoja show. V budúcnosti máš preto talent. Stroje sa občas pokazia, ale tvoje nikdy.“ Odpovedal Brian, ktorý si uvedomoval, že ich pozície sa práve úplne prehodili. V budúcnosti bol on chlapec ako John teraz, ktorý s obdivom pozoroval práve Johnové staršie ja.
„Tým by som si nebol taký istý. Raz sa stala jedna vec.“ John pritom kútikom oka pozrel na Cameron. Tá však na poznámku nereagovala.
Brian ihneď pochopil jeho pripomienku, ale nezdalo sa, žeby ho to prekvapilo.
„Ak by sa naozaj pokazila, tak by si bol mŕtvy.“
„Jej čip sa poškodil.“ Dostalo sa mu odpovedi.
„A teraz už nie je?“
John neodpovedal. Brian sa nato pousmial.
„Môže ťa zabiť kedykoľvek, ale namiesto toho ťa chráni. Vravel som, že máš talent.“ Povedal uznanlivo. Aj keď si to John nepripúšťal, bolo to niečo neobyčajné.
V tom sa objavila Sarah vo dverách a zavolala za sebou Johna. Teraz ostali v miestnosti už iba Brian a Cameron. Tá podišla až priamo k nemu. Napriek tomu, že ju značne prevyšoval, tak oproti sebe vyzerali takmer rovnocenne. Navzájom si pozerali priamo do očí a pritom neurobili žiaden iný pohyb.
„Viem čo si.“ Ozvala sa takmer výhražne.
„Ja viem kto si ty.“ Odpovedal jej s úsmevom na tvári.

Vo vedľajšej miestnosti medzitým trojica preberala celú situáciu.
„Takže ste sa mu rozhodli pomôcť?“ Pýtal sa John Sarah.
„Sme hľadaní kvôli teroristickému útoku v Cyberdyne. Takže to nebude ani taká zmena. On...“ Ukázala na Dereka.
„V tom pláne je dostatok priestoru pre výbušniny, aby sa mu páčil. Takže pomôžeme mu ak sa dozvieme všetky detaily.“
„Zvláštne. Teraz by mal aspoň jeden z vás nesúhlasiť a odhovárať nás, aby sme sa nerozvážne nepúšťali do takého nebezpečenstva.“ Uzavrel podpichovačne John.
„Presvedčilo ťa to niekedy?“ Spýtala sa ho Sarah.
„Nie.“

Trojica vyšla z kuchyne, aby oznámila ostatným svoje rozhodnutie. Sarah už chcela otvoriť ústa, ale v tom ju prerušila Cameron.
„Počuli sme vás. Rozhodli ste sa mu pomôcť.“
„Ďakujem za vašu dôveru.“ Pokračoval Brian a vytiahol z vrecka vizitku. Podal ju Sarah.
„Buďte zajtra na tejto adrese a dozviete sa všetky potrebné detaily plánu. Možno potom budete chcieť prehodnotiť vaše rozhodnutie. Tešilo ma.“
Rovnako ako sa tu ráno z ničoho nič zjavil, tak zrazu bol aj preč. Žiadne ďalšie vysvetľovanie. Kúzelník si schoval svoje triky na ďalší deň.

„Mám ho sledovať?“ Spýtala sa Cameron po zatvorení dverí.
„To nebude nutné.“ Odpovedala Sarah.
„Nesúhlasím s jeho plánom a neverím mu.“ Ozvala sa Cameron. Všetci sa obzreli za ňou.
„To by som povedala, keby som s vami bola v kuchyni.“ Dodala vzápätí a následne odkráčala späť. Neznela naštvane ani urazene, ale ako by to aj pri stroji mohli poznať.
Po chvíľke ticha sa ozval John zarazene. „Mohli sme to prebrať aj s ňou.“
„Pýtať sa na názor stroja? Možno skutočne ani nechce zničenie Skynetu.“
Derekova averzia sa vrátila. Alebo možno len chcel, aby ten plán bol reálny. Aby to bolo skutočné.
„Idem za ňou.“ Oznámil John a vyšiel von z izby.
Po chvíľke ticha sa ozvala Sarah.
„Čo myslíš?“
Derek pozeral do prázdna, aby vzápätí pokračoval protiotázkou.
„Pýtaš sa ma nato, či ona bude predstavovať problém alebo či práve nepoukázala na problém, ktorý my nevidíme.“
„Kúsok z oboch.“
„Uvidíme zajtra.“ Zakončil Derek rozhovor a odkráčal hlavným vchodom späť na ulicu. Napadlo mu, že by sa mohol pred zajtrajškom prespať, ale potom čo nasadol do auta, zamieril ku skrýši zbraní. Bude ich chcieť prekontrolovať.

Cameron stála nehybne uprostred svojej izby a čakala kým príde John. Pravdepodobnosť, že sa objaví, bola okolo 90%. Usudzovala to na základe profilu, ktorý mu vytvorila a znakov, ktoré zachytila pri svojom odchode. A naozaj po chvíli začula kroky, ktoré patrili jemu. Odhadovať jeho reakcie na známe podnety bolo celkom jednoduché. Pri tých neznámych to bolo omnoho zložitejšie. Asi by musela byť človek, aby to vedela lepšie.
„Takže som správne pochopil, že sa ti ten plán nezdá dobrý.“ Začal John hneď vo dverách, a potom sa oprel o stenu.
„To nie je o tom, či je ten plán dobrý alebo nie. Ide o jeho postoj.“
„Jeho postoj?“
„Mienka, názor, zmýšľanie, náhľad, úsudok, nazeranie...“
„Ok. Ok. Chápem. Nepotrebujem význam slova.“
John by prisahal, že si z neho robí srandu. Akoby vždy vzápätí mala strhnúť masku nevedomosti, ktorú hrá a s úsmevom odísť. Čo však myslela jeho postojom? Jeho poučovanie a mierna namyslenosť ju predsa nemohli podráždiť. Povedal jej niečo, keď boli dvaja osamote?

„Myslel som, že ako človek, ktorý má rád stroje bude k tebe priateľský.“
„On je.“
„Tak v tom prípade nechápem tvoj postoj k nemu. Neohrozuje ťa.“
„Nemám na mysli hrozbu pre seba, ale pre teba. Niekto kto má veľmi rád stroje môže mať občas menej rád ľudí. V takom prípade je ľahšie ich obetovať svojmu cieľu.“
John sa usmial. „Myslím, že vy dvaja si rozumiete viac ako si myslíš.“

Slnko sa pomaly šplhalo k vrcholu. Ďalší slnečný deň bez mraku mal prejsť ponad krajinu. Lúče sa odrážali od zrkadla a boli pohlcované čiernou farbou auta. To zastavilo na mieste stretnutia pred opusteným skladiskom. Aspoň zvonku to tak vyzeralo. Stará, železná brána bola zavretá. Na oplotenom pozemku boli rozhádzané kusy šrotu a omietka na budovách bola v niektorých miestach opadaná. Budovy boli tri, aj keď boli čiastočne prepojené a vytvárali tak jednu masívnejšiu stavbu. Nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa vo vnútri niekto zdržiaval.

„Máme správnu adresu?“ Spýtala sa Sarah.
„Ak je správna adresa na tej karte, tak sme tu správne.“ Odpovedal John a rozhliadal sa po okolí.
„Povedal by som, že tu nebol nikto už pár dobrých rokov.“ Pridal sa Derek.
„Posledné motorové vozidlo tadiaľto prešlo pred jedenástimi dňami.“ Opravila ho Cameron.
„A to máš odkiaľ?“ Spýtal sa trochu podráždene Derek.
„Stopy po pneumatikách.“ Vysvetlila a pokľakla na jedno koleno akoby chcela preskúmať cestu lepšie.
To sa mu však stále nezdalo. „Žiadne stopy nevidím.
Stočila hlavu priamo na neho a pokojne odpovedala.
„Vidím lepšie ako ty.“
Následne vstala a podišla k zavretej bráne. Bez problémov ju otvorila. Brána nebola zamknutá, ale aj keby bola, tak by to bolo jedno. Štvorica sa vydala ku hlavnej budove.

Prešli cez parkovisko až ku vchodu, ktorý bol otvorený. Vo vnútri bola tma. Akurát pár metrov pred nimi osvetľovalo vonkajšie svetlo. Vošli do vnútra a po chvíli si ich oči privykli na tmu. Bola to dlhá, rovná chodba, na ktorej konci bola železná brána, ktorú však na začiatku videla iba Cameron. Išla prvá a ostatní ju nasledovali. Takto prišli takmer až bráne, keď sa zrazu bočne steny okolo nich rozsvietili. Prebehlo nimi akési modré svetlo a brána pred nimi sa otvorila. Vyzeralo to, akoby práve prešli skenom.
„Prestáva sa mi to páčiť.“ Oznámil ticho Derek.
Napriek všetkému však pokračovali ďalej. Prešli cez bránu a ocitli sa na plošine, z ktorej viedlo schodisko dole do podzemia. Zišli dole asi päť poschodí, kde sa pred nimi automaticky otvorila ďalšia brána. Začínalo to byť stále podivnejšie a podivnejšie. Povstalci určite neokupujú takéto zariadenia. Alebo áno?

Vstúpili do veľkej kruhovej miestnosti. Osvetlenie bolo minimálne, ale aj tak sa dalo poznať, že miestnosť je celá kovová. Kruhový pôdorys bol v skutočnosti dvanásťuholník pričom každá zo stien mala v sebe rovnakú bránu. Toto zariadenie definitívne nevyzeralo ako niečo, kde žijú povstalci. Postupovali do stredu miestnosti, keď v tom sa ozvalo niekoľko zvukov cvaknutia. Akoby sa naraz uvoľnilo niekoľko zámkov. Hneď nato sa začalo otvárať ďalších osem brán. Štvorica sa rozostavila chrbtami k sebe a namierila zbrane. Cez otvárajúce sa brány prenikalo jasné svetlo, ktoré ich oslepovalo. Traja zo štvorice prižmurovali oči a snažili sa zaostriť. Uprostred svetla sa mihotal nejaký tieň. Po chvíli dokázali v každej z brán rozoznať dve siluety postáv. Svetlo však na istých miestach prenikalo aj skrze ne. Hrozivá predtucha im vyhnala pot na čele a chvenie v zátylku.

Brány zacvakli a každej siluete zasvietili dve červené svetlá namiesto očí. Tri páry rúk zúfalo zvieralo svoju zbraň a tri mysle uvideli pred sebou svoju najhoršiu nočnú moru. Štyri mozgy sa snažili prísť nato ako sa odtiaľto dostať. Medzitým zaznelo šestnásť synchronizovaných nárazov kovu na kov. Kroky, ktoré sa začali približovať. Nebol čas.

komentáře [ 19 ]
Stafer 9.10.2009

Komentáře

Merlin131
merlin131@azet.sk[ 1 ] Merlin131 (00:14 18.10.2009)

Musím vzdať hold. Toto je ďalšia vynikajúca poviedka - fikcia, ktorú som si od Stafera prečítal a môžem ju odporučiť všetkým, ktorý ju ešte nečítali. Už sa neviem dočkať pokračovania :)

GuSS
guss12@azet.sk[ 2 ] GuSS (16:40 22.10.2009)

Perfektné čítanie, veľká poklona a taktiež sa neviem dočkať pokračovania :)

Václav Sedlář
vss89@seznam.cz[ 3 ] Václav Sedlář (19:06 24.10.2009)

Teda, tak musím se poklonit...Nemám slov, fakt skvělé!!!
Už aby bylo pokračování...

P.S.: Tohle mohli natočit jako jeden/dva díly...

© 2007 - 2017 T-SCC.cz team